Pod ochranou anjela strážcu

Pod ochranou anjela strážcu

michael3

Zástupca veliteľa útvaru mi dal niekoľko dní na rozmyslenie a sľúbil, že si príde osobne skontrolovať, či som už vojenský rozkaz splnil. Moja skrinka však naďalej zostávala zamknutá. Jedine na mojej skrinke na rote visel stále visací zámok. A podľa toho, čo hovoril aj zástupca veliteľa útvaru, tak som bol jediný vojak v kasárňach vo Vimperku, čo si skrinku odmietol odomknúť. Bola to samozrejme aj pre mňa dosť vážna situácia, zvlášť, čo sa týka psychiky. Veril som Bohu a prosil som ho neustále o pomoc a ochranu. Ani na chvíľu som nezapochyboval a veril som, že Boh nedovolí, aby sa jeho nepriatelia radovali nado mnou. Takmer neustále, vždy ako to bolo možné som sa modlil ruženec a prosil o pomoc Sedembolestnú Pannu Máriu, Patrónku Slovenska. Potešilo ma, keď mi pri jednom náhodnom rozhovore v sklade jeden vojak z povolania povedal, že pravda je na mojej strane. Bolo cítiť, že velenie v tejto veci začína pomaly rezignovať, čo dávalo za pravdu mne, ale bolo mi jasné, že sa celú záležitosť budú snažiť vyriešiť nejako diplomaticky inak.

Raz v noci, keď sme už všetci spali na izbe, s veľkým rachotom a rinčaním skla z rozbitých fliaš, sa rozleteli dvere a na izbu vpálili s krikom napití mazáci, ktorí sa takýmto neobvyklým spôsobom práve vracali z vychádzky. Zažali svetlá a jedni začali na izbe zhadzovať z nástavcov, ktoré boli pod nimi, plechové skrine s osobnými vecami vojakov. Robili to tak, že otvorili dvere na skrinke a za ne, stiahli skrinku dole. Tie potom s veľkým hrmotom padali na zem. S mojou asi mali najväčší problém, lebo tá bola zamknutá. Druhí, súbežne, zase začali zhadzovať bydlá aj s mladými vojakmi, ktorý na nich spali. Takmer okamžite začali všetci ostatní vojaci zoskakovať z postelí a vybiehať von (mimo zobákov) na chodbu. Okamžite, ako som sa zobudil na ten hluk, tak som vedel, čo sa deje. V tej chvíli, som si uvedomil, že asi bude so mnou zle a snažil som sa zhodnotiť situáciu, ktorá nastala. Neviem si vôbec vysvetliť, čo sa v tej chvíli prihodilo, ale nejaký vnútorný hlas mi hovoril, aby som zostal pokojne spať na svojej posteli a vôbec sa nehýbal, aj keby sa dialo čokoľvek, lebo inak bude so mnou zle. A hoci to bolo neprirodzené a veľmi som bojoval sám so sebou, zrejme, na základe nejakej zvláštnej Božej milosti som to dokázal, aj keď si vôbec neviem predstaviť, ako. Stále som totiž ležal na posteli na chrbte, teda tvárou hore a to bez toho, aby som sa pohol, alebo aspoň otvoril oči. Ležal som stále nehybne na posteli, hoci všetci ostatní vojaci, vrátane mazákov, už v posteliach neboli. Osobne si to neviem vysvetliť, ale nepohol som sa ani vtedy, keď Otmar P. jeden z mazákov, ktorého som poznal po hlase, začal zhadzovať bydlá z nožičiek aj z vojakmi, ktorí tam spali. Urobil to jednoduchým nadvihnutím vrchnej postele z nožičiek a rýchlym posunutím o niekoľko centimetrov do jednej, alebo druhej strany a potom posteľ jednoducho pustil. To isté urobil aj s bydlom čo bolo nado mnou a je pre mňa záhadou, že mi vrchná posteľ po následnom páde na moju posteľ nedolámala žiadnu nohu, alebo aspoň prsty na nohách. Ani v tejto chvíli som sa nepohol a stále som bez pohnutia ležal na posteli. V duchu som sa vrúcne modlil ruženec, nielen za seba, ale aj za všetkých vojakov našej roty. Na izbe bol neustále veľký krik, rinčalo sklo z rozbitých fliaš a mazáci vykrikovali na zobákov, aby to poupratovali. Bolo mi veľmi ľúto, najmä Fitusza a Csorgoho, ktorí pochádzali niekde od Dunajskej stredy, ale pomôcť som im nemohol. Bola to pre mňa otázka života a smrti.

Mladí vojaci začali postupne dvíhať zo zeme a dávať naspäť na podstavce všetky pozhadzované skrine a osobné veci do skríň. Výhodou mojej skrine bolo to, že zostala na rozdiel od ostatných zamknutá a teda z nej nič nevypadlo. Sluchom som vnímal všetky povely, i to, ako chalani zametajú a upratujú. Stále som bez pohnutia a doslova ako mŕtvola ležal na posteli a s modlitbou na perách som čakal, kedy sa to divadlo, ktoré podľa mňa trvalo aspoň dve hodiny, skončí. Zrazu sa však stalo niečo nezvyčajné. Izba už bola takmer uprataná a väčšina vojakov bola už dnu. V miestnosti zrazu nastalo hrobové ticho a počul som i cítil, ako sa všetci vojaci zhromažďujú pri mojej posteli. Svoj život som odovzdal do Božích rúk, neustále som sa modlil a očakával som, že sa stane niečo veľmi zlé. Čakal som totiž, že ma vojaci zhodia z postele na zem a dostanem riadnu bitku, ktorú mi tu neustále niekto sľuboval. Na vojenčine sa tomu hovorilo deka. Neviem, čo sa všetko pri  mojej posteli odohralo, ale niekoľko dlhých minút vojaci stáli vedľa mojej postele a pozerali na niečo, čo ich ohromilo. Stáli tam niekoľko minút takmer v úplnom tichu a s údivom hľadeli na niečo nezvyčajné. Ja som občas zachytil iba slabý šepot, ktorí skôr pripomínal modlitbu ale i úžas nad niečím, čo som ale, ja žiaľ, nevidel. Asi po desiatich minútach sa zrazu všetci úplne potichu rozišli, zhasli svetlo a išli spať. Na čo sa tak všetci s úžasom, bázňou a rešpektom pozerali neviem…. Čo všetko sa presne v tej noci odohralo u nás na izbe naozaj neviem, ale jedno viem iste a o tom nepochybujem. V tú noc musel byť pri mojej posteli a chrániť ma nielen môj anjel strážny, ale aspoň regiment anjelov, lebo v opačnom prípade by sa určite všetko skončilo úplne inak.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.