Špión Vatikánu

Prevelenie na Sloupy

Anton Čulen, Praha, Staromestské námestie -november 1989

Anton Čulen, Praha, Staromestské námestie – november 1989

Velenie vojenského útvaru vo Vimperku si zrejme veľmi dobre uvedomovalo, že prípadný súdny spor a následným medializovaním celého prípadu môjho odmietnutia splnenia rozkazu by si mohli poriadne zavariť. Ak by totiž vyšlo najavo, že veliteľ útvaru si dovolil svojvoľne zmeniť rozkaz armádneho generála, tak by z toho bolo asi poriadne rušno.  Tak  prišiel deň, kedy som, miesto prísneho trestu, musel “iba” opustiť brány tohto ženijného vojenského útvaru. S Božou pomocou som z neho odchádzal so vztýčenou hlavou a ako morálny víťaz, za čo som bol Pánu Bohu a Sedembolestnej Panne Márii nesmierne vďačný. Hoci som bol sám proti všetkým, stal som sa víťazom. Dokázal som mnohým, že aj kráčať proti prúdu sa s pomocou Božou dá. Boh tu nedovolil nikomu, aby ma potrestal. Hoci sa o to mnohí snažili, nebol mi skrivený ani vlas, aj keď mi velenie sľubovalo tie najvyššie možné tresty. Nestratil som ani kvapku krvi, hoci mi mazáci sľubovali, že budem pľuť krv a viackrát sa pokúsili ma aj fyzicky zlikvidovať. Dokonca, aj toto moje prevelenie bolo z tohto pohľadu skôr odmenou, ako trestom. To, že by som mal zostať v týchto kasárňach som si naozaj nevedel ani len predstaviť. Aj keď som tu na jednej strane, aj z nasadením života, zažil naozajstný psychicky teror, na druhej strane som tu zažil aj ozajstné zázraky, neuveriteľnú Božiu ochranu a milosť pomáhajúcu o ktorých sa mi ani nesnívalo. Napriek tomu som dúfal, že už sa sem nikdy nevrátim. No, ale ako som sa aj tu presvedčil, cesty Pánove sú nevyspytateľné.

IMAG0564

Anton Čulen pod sochou sv. Václava, Praha, november 1989


Vimperk – Sloupy, kam som bol prevelený, patrili medzi najväčšie kasárne vo vtedajšom Československu. Bolo tam asi sedem vojenských útvarov a ja som bol na moje veľké prekvapenie, preradený k paragánom (výsadkárom). Už pri príchode na útvar som si všimol, že “deveťák” (dozorný vojenského telesa) i jeho pomocník sú vybavení samopalom typu škorpión, čo bolo dosť neobvyklé. Neobvyklý bol, aj komunistický nápis pred vchodom do kasární, ktorý hlásal, že: “Lenin je živější než všichni živí”. Cestou, ako ma pomocník dozorného útvaru viedol na moju novú rotu, tak mi ukázal najprv štyri veľké jedálne pre vojakov, aby som vedel, kde sa budem stravovať. Potom pokračovala naša okružná jazda popri vysokých prekážkových opičích dráhach, kde prebiehal výcvik paragánov. Vzbudzovali vo mne naozaj rešpekt a v kútiku srdca som iba dúfal, že po nich ako “opičiak” snáď predsa len skákať nikdy nebudem. Po príchode, na rotu paragánov, mi ale padol kameň zo srdca, lebo som sa dozvedel, že som sem nastúpil na školenie stálej vojenskej posádkovej hliadky. Toto školenie formou denného štúdia sa malo začať už o niekoľko dní a malo trvať dva mesiace. Ja som bol jeden z prvých poslucháčov. Potešilo ma, keď mi ukázali budovu bývalého muničného skladu, kde sme sa mali už na druhý deň presťahovať. Bola to malá, asi trojpriestorová budova, situovaná hneď naproti autoparku v dolnej časti veľkého “buzeráku”, ktorého súčasťou bolo aj niekoľko futbalových ihrísk. V nej prebiehalo aj spomínané školenie stálej vojenskej posádkovej hliadky (súčasť vojenskej polície) – vo vojenskom slangu, nazývaného aj “lítačka ”. Tieto hliadky chodili aj po meste a staniciach. Mohli kontrolovať vojakov vo vlakoch, ale len keď vlak stál v stanici a nesmeli používať hranolový kľúč, na otváranie dverí vo vagónoch (tento kľúč bol vyhradený, len pre železničných zamestnancov. Bola to prevencia proti nešťastiam, aby lietačkou, ohrození vojaci navyskakovali za jazdy z vlaku. Hliadky mohli kontrolovať vojenské osoby, len do hodnostného stupňa, svojho veliteľa. Predpis síce predpokladal aj mimoriadnu výnimku, ale na to musela mať hliadka špeciálne povolenie. V praxi k takejto situácii nedochádzalo.
Výhodou bolo, že nás do tejto budovy nikto nechodil kontrolovať, dokonca ani dozorný útvaru a tak sme nemuseli chodiť ani na rannú rozcvičku. Ďalšou výhodou bolo aj to, že sme pomerne často chodili, už počas tohto školenia, pešo cez zasnežené hory dolu do Vimperku v červených paragánskych baretoch, vykonávať hliadku. Bola to nádherná prechádzka nielen počas dňa, ale aj večer, keď sa sneh v mrazivom mesačnom svetle, nádherne trblietal. Sprvu s nami chodili aj nejaký dôstojníci, ktorí sa vždy snažili chytiť nejakých vojakov, ktorí v noci na čierno, chodili na pivo do pohostinstva u “Gábiny”, alebo aj na horskú “Kvildu”. Boli to dramatické zážitky, nielen pre nás, ale aj civilných návštevníkov pohostinstiev a reštaurácií, vidieť mazákov v maskáčoch, ako v noci z ničoho nič, hneď po našom vstupe do pohostinstva, vyskakujú z okien týchto zariadení, aby unikli rukám lampasákov. Neskôr sme už chodili aj sami, ale o tom, koho a či vlastne niekoho kontrolovať budeme, alebo nebudeme rozhodovali vždy mazáci.

Nevýhodou bolo to, že tankový prápor mal v tom čase viaceré cvičenia a tak sme sa viackrát zobudili aj o tretej hodine v noci na veľký hukot a zemetrasenie, čo spôsobovalo to, keď nám hneď pod oknom prešlo niekoľko desiatok tankov a obrnených transportérov smerom na tankodrom, ktorý bol tiež súčasťou kasární. Keď sa to stalo prvý krát, tak som si myslel, že už sa začala invázia vojsk NATO do bývalého Československa, ktorej sa velenie západného vojenského okruhu tak obávalo.
Čas neúprosne bežal ďalej a blížil sa koniec prednášok a záverečné skúšky zo školenia členov stálej posádkovej hliadky. Deň pred skúškami, prišiel za mnou nadporučík, ktorý nás mal na starosti a oznámil mi, že sa mám okamžite zbaliť, lebo som prevelený a hneď na druhý deň ráno odchádzam naspäť k ženistom do Vimperku. Táto informácia nielen mňa, ale aj ostatných vojakov, ktorí spolu so mnou absolvovali celý kurz,  stálej posádkovej hliadky, veľmi prekvapila. Zvlášť preto, lebo už na druhý deň sa mali konať záverečné písomné skúšky, čo bolo dosť neštandardné, lebo práve preto som tam strávil takmer dva mesiace. Nuž som sa teda veliteľa spýtal: Aký je dôvod môjho náhleho prevelenia a naviac, pred ukončením kurzu, ktorý som poctivo a bez problémov absolvoval? Odpoveď bola taká, že: “som bol vyhodnotený ako politicky absolútne nedôveryhodná osoba, ktorá otvorene vykonáva  aktivity namierené proti komunistickému zriadeniu. Je podozrenie, že som napojený na niektoré západné špionážne spravodajské služby akou je napríklad Vatikán a preto sa nemôžem stať členom stálej posádkovej hliadky a vojenskej polície armády Československej socialistickej republiky”. Na moju otázku, prečo som teda celý kurz absolvoval, keď tieto obvinenia, voči mojej osobe, boli vznesené už dávnejšie a prečo sa po takých vážnych obvineniach ešte slobodne pohybujem po kasárňach západného vojenského okruhu, mi odpovedať nevedel. Zbalil som si teda veci a na druhý deň, hneď po raňajkách, som sa rozlúčil s ostatnými chlapcami s kurzu, ktorý sa práve v učebni pripravovali na záverečnú písomnú skúšku a iba nechápavo krútili hlavou nad tým, že odchádzam. Odovzdaný do vôle Božej som odišiel naspäť, na tú istú rotu, ktorú som pred dvoma mesiacmi opustil, k ženistom do Vimperku. Tam boli z môjho príchodu ešte viac prekvapení, ako ja a nik nevedel, čo majú so mnou robiť. Až na druhý deň som sa dozvedel, že budem aj z Vimperku znovu prevelený do Jičína.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.