Od komunizmu k referendu

ksc

SLOVENSKO 2015 – ROD PROTI RODU!

Tento príbeh sa odohral v SOU ZVL Skalica v roku 1980 kde som sa učil v prvom ročníku v odbore mechanik – opravár strojov a zariadení pre štátny podnik Nafta Gbely.

Jedného dňa sme sa dozvedeli, že budeme musieť absolvovať prednášku na tému, ktorá bola v čase komunizmu dosť obľúbenou. Prišli nám prednášať dvaja súdruhovia z ústavu marxizmu-leninizmu na tému ateizmus, viera a Cirkev. Keď som sa to dozvedel, tak som hneď vedel, že budem mať zrejme zase problémy. Ani na základnej, ani na strednej škole som sa nikdy a nijako netajil, že som veriaci. Hoci bolo obdobie komunizmu, nosieval som nebojácne pripnutý na bunde, svetri, alebo na retiazke zavesený krížik a aj z môjho správania bolo takmer každému jasné, že som veriaci. Aj do SOU ZVL Skalica totiž spolu so mnou nastúpilo aj niekoľko spolužiakov z Brodského, pred ktorými som vždy a otvorene hovoril o Bohu. Utajiť sa to teda nedalo. Preto nijako neprekvapuje, že som sa tak, ako na základnej škole, aj tu v SOU, pomerne často dostával do konfliktu s vyučujúcimi, ktorí sa považovali za neochvejných strážcov ateistickej, marxisticko-leninskej ideológie.

V čase keď sa konala táto prednáška už som mal za sebou niekoľko incidentov z učiteľmi, ktorým prekážal pohľad na malinký krížik na mojej hrudi, alebo retiazku na krku. Absolvoval som aj niekoľko „pohovorov“ u vtedajšieho riaditeľa, kde som sa dozvedel, že týmto nevedeckým postojom útočím na socialistické zriadenie nášho štátu. Aby som odľahčil situáciu, tak som ho vždy pochválil za úspechy jeho dcéry G. S., ktorá v tom čase reprezentovala ČSSR v atletike. No napriek tomu som krížik dolu s hrdla ani po opakovaných vyhrážkach o možnom vylúčení z SOU nedal. Neurobil som totiž nič zlé a naviac som mal stále na pamäti slová z evanjelia sv. Matúša: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32 – 33). Maximálne sa stávalo to, že som si zapol gombík na košeli, aby týchto ortodoxných ateistov nedráždil, aspoň občas, pohľad na ukrižovaného Spasiteľa na mojom krku, tak ako dráždi rozzúreného býka červená farba.

EU

Genderproletári všetkých krajín sa spájajú pod vlajkou EÚ

 

Najhoršie zo všetkého bolo to, že sa prednáška konala v našej triede a ja som sedel hneď v prvom rade. Do našej triedy sa nasťahovalo niekoľko ďalších ročníkov a tak doslova praskala vo švíkoch, aby „súdruhovia náhodou nerečnili naprázdno“ a mohlo sa rozprávať, ako študenti radi chodia na tieto ideologické prednášky. Či to bola len náhoda, alebo to tak bolo zinscenované naším triednym učiteľom V. V. ktorý vynakladal obrovské úsilie na to, aby zo mňa urobil „uvedomelého občana“ Československej socialistickej republiky, neviem posúdiť.

Od začiatku som ich ale pozorne počúval, lebo mi bolo jasné, že ma niekto zo súdruhov učiteľov „odporučí do diskusie“. Hovorili najmä o vedecky dokázanej Darwinovej teórii o pôvode druhov a neexistencii dôkazov o existencii Boha. Viackrát v prednáške zopakovali aj frázu, že dnes už v Boha veria len nejaké nevzdelané staré babky na dedine. Samozrejme, že som sa ako veriaci kresťan katolík vnútorne nemohol stotožniť s ich argumentáciou. Keď skončili s prednáškou, tak dali aj priestor pre diskusiu. V nej sa spýtali, či tu niekto zo žiakov ešte verí v Boha, hoci je vedecky dokázané, že Boh neexistuje. Vtedy ako som očakával, tak sa kdesi zo zadnej časti triedy ozval náš súdruh triedny učiteľ s jeho frázami v záhoráčtine: „Je tu Čulen a začal sa pozerať smerom na miesto, kde sedím. Teraz sa spýtaj a nečum tady jak špatne vyrezaná Šaštínska Panenka Mária, alebo Búranský svatý za dzedzinú“. Veď si veriaci, čo sa za to hanbíš? Či som teda chcel, alebo nechcel, musel som sa postaviť a priznať sa, že som veriaci.

Keď už ma teda takto vyprovokovali, tak som sa ich teda spýtal, že ak sa ľudia vyvinuli z opice, prečo sa tak nedeje aj dnes? Ako je to možné, že ak sa hovorí o predchodcovi človeka, tak sa nehovorí o opici neandertálskej, ale o človekovi neandertálskom?… a pod. Ďalej som uviedol, že vždy je to človek a Písmo Sväté hovorí jasne, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, ako muža a ženu. Ani teológia nepopiera možnosť, že Boh pri stvorení sveta mohol dať prírode určité zákonitosti, na základe ktorých sa príroda potom samá vyvíjala. Ale tým prvým impulzom bol Boh, ktorý stvoril svet a všetko živé a neživé.
Opýtal som sa ich aj na to, že či by mi teda vysvetlili, či bolo skôr vajce, alebo sliepka?

Evidentne neboli zvyknutý na diskusiu, (počas komunizmu sa väčšinou ľudia báli opýtať a povedať vlastný názor) a mali veľké problémy mi odpovedať, čo vyvolalo vlnu smiechu všetkých študentov v triede. Dopadlo to pre nich dosť trápne a iba sa navzájom ponúkali kto mi odpovie.

Keď teda videli, že tadiaľ ceste nevedie, tak mi jeden z nich položil protiotázku: Veríš v Boha? No samozrejme, že verím. Odpovedal som… A už si niekedy videl Boha, keď v neho veríš? Opýtal sa… Nevidel som ho, lebo Boh je neviditeľný, je Duch a preto ho nemôžem vidieť, tak, ako nevidíme napríklad ani vietor, alebo myšlienku…. Odpovedal som.
Vtedy sa ma z celou vážnosťou spýtal: Ty potom asi musíš byť blázon, lebo ako môžeš veriť v niečo, čo si nikdy v živote nevidel?
Ako zázrakom ma práve vtedy napadol jeden príbeh, ktorý sa odohral v Sovietskom zväze krátko po skončení vojny. Čítaval som Písmo Sväté, samizdaty ale aj rôznu pašovanú náboženskú literatúru, často aj cestou do školy vo vlaku a tak bolo s čoho „vyberať“. Vďaka tomuto samoštúdiu som už v tom čase nemal problém sa opýtať na čokoľvek. Obaja spozorneli, lebo príbehy zo Sovietskeho zväzu radi počúvali, ako všetci boľševici:

Raz prišli súdruhovia za jedným starým dedkom, ktorý pásol ovce, aby ho po dobrom, či po zlom presvedčili, aby išiel do kolchozu. Keď vošli do jeho chalúpky, tak si všimli kríž na stene. Spýtali sa ho teda: Ty veríš v Boha? Áno, odpovedal dedko. A už si ho niekedy videl, spýtali sa znova? Nevidel, odpovedal dedko… Ty musíš byť teda blázon, lebo iba blázon verí v niečo, čo nikdy v živote nevidel, odpovedali s výsmechom.
Dedko po chvíľke mlčania povedal: Ja som nikdy v živote nevidel Japonca, ale verím, že Japonci existujú, lebo naša Červená armáda proti nim počas druhej svetovej vojny bojovala.
Ak by Japonci neexistovali, nemohli by sme proti nim bojovať.
Iba blázon môže bojovať proti niečomu, čo neexistuje. Prečo teda vy bojujte proti Bohu ak neexistuje.

Vtedy som sa ich opýtal? Prečo teda aj Vy bojujete proti Bohu, ktorého ste nevideli a o ktorom tvrdíte že ani neexistuje? Veď ste sami povedali, že toto robia iba blázni.
Keď som sa to opýtal, tak sa cca 80 žiakov začalo neuveriteľne smiať a obaja prednášajúci sa radšej zodvihli a zahanbení odišli z triedy.

Aj keď som z toho vyšiel víťazne, vedel som, že si to u našich súdruhov učiteľov ešte pekne odskáčem. Napriek tomu som ďakoval Bohu za silu ktorú som dostal a za milosť vydať svedectvo pred komunistami. Malo to ale aj veľký význam, lebo vždy po takomto verejnom incidente si veľa spolužiakov, ale dokonca aj učiteľov prestalo zo mňa uťahovať. Ba práve naopak, prichádzali za mnou a priznávali sa, že aj oni veria. Boh totiž po nás dychtivo očakáva, že budeme o ňom vydávať v každom čase, vhod, či nevhod pred svetom svedectvo. A to svedectvo o Bohu treba verejne vydať aj teraz pred referendom. My musíme urobiť to maximum, čo je v našich silách  a o to, ako to celé dopadne sa už postará Boh.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.