Od komunizmu k referendu 2: Výhrada svedomia a teror kvôli krížiku

Nie všetky príbehy, ktoré človek vo svojom živote zažije, zostanú v jeho pamäti. Ale je aj veľa takých, na ktoré sa jednoducho zabudnúť nedá. Patrí medzi nich aj tento môj príbeh, ktorý sa odohral niekedy na jar v roku 1982, keď som bol študentom tretieho ročníka na SOU ZVL Skalica, kde som sa učil za štátny podnik Nafta Gbely.
V Bratislave za Prahu marx-eu
Bolo to obdobie, kedy sa chýlilo ku koncu naše štúdium na tomto učilišti. Väčšina z nás sa tešila na chvíľu, keď už nebudeme musieť chodiť do školy, ale už len do zamestnania a venovať sa svojmu remeslu a záľubám. Ostávalo už treba len „sekať dobrotu“, úspešne ukončiť tretí ročník a nepokaziť si nejakým spôsobom vysvedčenie. Potom už bolo len treba po polročnej praxi v ústredných dielňach Nafta Gbely zvládnuť záverečné učňovské skúšky, ktoré sa konali znovu v SOU. Nie všetkým z nás sa to ale aj podarilo.

Ani sa to nezdá, ale mne sa takmer osudným stal predmet, ktorému väčšina chalanov nevenovala takmer žiadnu pozornosť. Bola to občianska výchova, ktorú nás učila súdružka učiteľka Janáková. Nie vždy sa veci vyvíjajú tak, ako by sme chceli a občas nám Pán pošle do cesty aj nejaké „milé“ prekvapenie. A ako to už väčšinou býva, tak nie vždy sú to prekvapenia, ktoré by nás práve potešili.

Problém nastal vtedy, keď sme na hodine začali preberať látku o úlohe Cirkvi v socialistickej spoločnosti. Znova som musel na vyučovacej hodine počúvať frázy o vedeckom – ateistickom pohľade na Cirkev a nevzdelaných ľuďoch, čo ešte veria rozprávkam o existencii Boha. Zasa som si vypočul zaujímavé „štatistiky“ o tom, ako na svete už takmer nik neverí v Boha, ale aj o tom, že Vatikán je najbohatší štát na svete, ktorý veriaci finančne podporujú najmä preto, lebo veria rozprávkam o pekle. Z histórie spomenula „klérofašistický“ Slovenský štát, v čele ktorého stál prezident a farár Jozef Tiso, ktorý vraj nariadil deportácie židov do koncentračných táborov. Ako na záver dodala, tak podľa marxisticko-leninskej ideológie a ňou hlásaného vedeckého ateizmu je už iba otázkou času, kedy ľudia prestanú veriť rozprávkam o existencii Boha a už nebudú chodiť ani do kostola…
Suma sumárum, marxisticko-leninská ideológia s jej vedeckým ateizmom od Cirkvi očakávala iba jediné a to, že už čoskoro skončí na smetisku dejín. Nič viac, nič menej. Ako to dopadlo my už dnes vieme.

Pred nasledujúcou hodinou občianskej výchovy som voľajako tušil, že sa niečo zase zomelie a chalanom som povedal, že súdružka učiteľka Janáková ma dnes určite vyvolá odpovedať a že cítim, že to asi nedopadne moc dobre. Moje tušenie sa naplnilo úplne do bodky a hneď, ako súdružka učiteľka prišla do triedy, tak sa spýtala, či niekto nechce isť odpovedať. Samozrejme, že nikto nechcel a tak sa rozhodla, že niekoho vyvolá. A tým žiakom, ktorého vyvolala som bol samozrejme práve ja. Vzal som si teda žiacku knižku a išiel som odpovedať k tabuli. Keď som sa spýtal, že z ktorej látky budem odpovedať, tak iba povedala, že jej mám povedať všetko o úlohe Cirkvi v socialistickej spoločnosti.

Nevedel som, ako a čo mám povedať. S pohľadu súdružky učiteľky a s jej výrazu v tvári som vycítil výsmech a cynizmus. Najprv som chcel začať hovoriť to, čo si o tom naozaj myslím, ale pochopil som, že by to asi nemalo žiaden význam. Chvíľku som teda mlčal a keď ma znovu požiadala, aby som odpovedal, tak som povedal: „Súdružka učiteľka, odmietam odpovedať lebo sa to nezhoduje s mojím náboženským presvedčením“. Keď som to povedal, tak sa zrazu rozplakala, vybehla von s triedy a už sa až do konca hodiny ani nevrátila.

Väčšina žiakov to chápala a povzbudzovali ma, ale vedeli, že to bude mať dohru u triedneho súdruha učiteľa V.V. Hoci sme čakali, že príde do triedy robiť poriadky ešte na hodine občianskej výchovy, nestalo sa. Bolo teda jasne, že bude „veselo“ na ďalšej hodine, lebo to sme mali strojníctvo a to učil práve náš triedny. Hneď ako zazvonilo, tak nahnevaný doslova vpálil do triedy a začal chrliť od dverí nadávky: „Kristu Bohu dolina, Čulen čo si to dovoľuješ ty hutač, dilino gadžo, nechaj sa drcnúť vagónem. Brod-šány… To čo mala byť za drzosť čo si vyviedol súdružke učiteľke Janákovej“. Vysvetlil som mu teda, že o žiadnu drzosť nešlo, len som súdružke učiteľke povedal, že odmietam odpovedať z predmetnej látky lebo sa to nezhoduje s mojím náboženským presvedčením a je lepšie pre mňa dostať päťku, ako sa takto nechať ponižovať a pre lepšiu známku zaprieť Krista. Nič zlé som na tom nevidel a ani som nikoho neurazil, čo môžu dosvedčiť aj spolužiaci v triede.
REFERENDUM -7.Február 2015
Moc mi to ale nepomohlo, lebo bol taký rozčúlený, až sa červenal, chodil neustále od katedry smerom ku mne a späť z rukami zovretými v päsť a môj názor ho vôbec nezaujímal. Iba som čakal, kedy ma udrie päsťou do hrudníka, keď pôjde okolo mňa, čo si aj niekoľko chalanov už vyskúšalo. Potom zastal u katedry, v hneve sa na mňa chvíľu pozeral a zareval: „Čulen, buď okamžite dáš s toho svetra dolu ten krížik, alebo mi okamžite odovzdaj knihy a vypadni domov, nech už ťa tu viac nevidím. Klérofašizmus nám tu propagovať nebudeš“.

Ani na chvíľu som po tomto urážaní nezaváhal. Okamžite som si začal baliť veci z lavice do tašky a hoci mi mnoho spolužiakov hovorilo: „Tóno neblázni“…. pristúpil som ku katedre a prekvapenému súdruhovi učiteľovi som vysypal obsah svojej tašky na katedru. Ten na mňa iba pozeral, ako som si zo stola zobral ešte nejaké osobne veci a okamžite som opustil triedu.

Bolo krátko pred dvanástou hodinou doobeda a tak vlak zo Skalice do Kútov som už nestihol. Nebolo mi všetko jedno, čo sa stalo, ale bol som presvedčený, že som konal správne. Pobral som sa teda od železničnej stanice smerom na križovatku pri nemocnici a odtiaľ pešo cez Holíč až do Brodského. Čo je asi tak cca 25 km. Celú cestu som sa modlil ruženec a ďakoval som Bohu za tú milosť nezaprieť ho ani v takejto vážnej situácii, akou vylúčenie zo štúdia nepochybne je. Plakal som od šťastia a vnútorne som cítil veľký pokoj že som nezradil Boha. To bol ten pokoj o ktorom hovorí aj Písmo, „ktorý vám nikto nevezme“. Vôbec som sa neobával o to čo bude. Vtedy som konečne pochopil obludnosť tohto komunistického systému, ktorý menil svojich stúpencov na monštrá schopné vykonať akékoľvek zverstvá proti ľuďom iného názoru, politického, alebo náboženského presvedčenia. Aj keď to oproti osudom ľudí čo skončili v Ruských gulagoch niekde na Sibíri ešte nič nebolo, bol som definitívne rozhodnutý s Božou pomocou proti takémuto zriadeniu bojovať. V takomto systéme som si nevedel predstaviť žiť, bez toho, aby som sa mu aspoň nevzoprel.

Keď som asi okolo šestnástej poobede prišiel domov, tak naši doma už všetko vedeli. Na žiadosť nášho triedneho súdruha učiteľa im o tom porozprával môj mladší brat, ktorý tiež navštevoval SOU ZVL Skalica. Chýr o tom, čo sa stalo v našej triede sa rozchýril po celom učilišti. Mamka tomu rozumela, lebo sama bola neprávom obviňovaná a vyšetrovaná v „68“ roku za to, že údajne vylepovala po dedine protikomunistické plagáty. Aj oco vedel, čo to môže znamenať pre moju budúcnosť, lebo kvôli tomu, že dedo odmietal vstúpiť do „družstva“ tak veľa nechýbalo a za odpor voči tejto násilnej kolektivizácii im vtedy dokonca hrozila aj deportácia do Českého pohraničia. Iba zázrakom sa im pred deportáciou podarilo uniknúť. Čakal som, že ma podporia, ale miesto toho ma otec zrúbal ako hada.

Bola to ťažká situácia a začal som uvažovať o pokuse prekročiť hranice do Rakúska, odkiaľ som chcel pokračovať do Talianska aby som tam mohol študovať teológiu. Mamka mi poradila, aby som sa o všetkom porozprával s naším Vdp. farárom Benediktom Františkom Wildom. Bol to kapucínsky kňaz z ktorého vyžarovala svätosť, ktorý vedel v každej situácii dobre a múdro poradiť. Predovšetkým vďaka jeho vedeniu som bol pripravený čeliť takýmto skúškam v akej som sa práve ocitol. Niekoľko dní sme sa za to modlili a dlho do noci sme zvažovali všetky možnosti. Aj na nátlak rodičov ma nakoniec presvedčil, že bude najlepšie, ak sa vrátim naspäť do SOU ZVL Skalica. Povedal, že je tu obrovské riziko, že ak sa ma zastane, tak ho alebo znovu zavrú do väzenia (odsedel si niekoľko rokov vo väzení vo Valdiciach), alebo ho s okamžitou platnosťou preložia niekam inam a farnosť Brodské za trest zostane bez farára. Podobne mu radili aj spolubratia v službe.

Moc sa mi to nepáčilo, ale nakoniec som sa po zvážení všetkých možných rizík s pokorou po niekoľkých dňoch vrátil naspäť do SOU ZVL Skalica. Keď som prišiel na šatňu, tak ma prekvapilo, že ma tam čakal s úsmevom na tvári osobne, ako na uvítanie náš súdruh učiteľ V.V.
Víťazoslávne si ma hneď obzrel a spýtal sa: „Čulen, ukáž sveter, kde máš krížik“. Chvíľku sa na mňa pozeral a bolo jasné, že čaká nejaké ospravedlnenie. Aj keď bolo na šatni veľa žiakov z celého SOU, všetci stíchli a čakali, čo mu poviem. Bolo tam doslova ticho ako v hrobe. Vtedy som mu povedal iba jedinú vetu: „Súdruh učiteľ, podrobujem sa Vášmu násiliu“. Keď som to povedal, prestal sa smiať, otočil sa a bez slova odišiel preč.
Keď odišiel, tak ma niektorí chalani začali potľapkávať na prejav úcty po pleci. Ale najviac ma asi potešili ovácie, keď som znovu vošiel do triedy.

A toto nás znovu čaká, ak v referende neodmietneme marxisticko-leninskú genderideológiu, ktorá s triedneho boja už prešla aj na boj medzi rodmi.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.