Slovensko po referende. + Vyvolá nesloboda slova v médiach diskusiu o potrebe vzniku katolíckeho denníka?

Z iniciatívy FKI (Fórum kresťanských inštitúcií) sa uskutočnil v Bratislave v refektáriu kláštora Milosrdných bratov ešte v roku 2009 Okrúhly stôl a neformálna diskusia hnutí a združení so zástupcami katolíckych médii.
cenzura
Na tejto diskusii sa ukázala absolútna nezrelosť zástupcov elitárskych kresťanských organizácii (patriacich pod KBS, ktorích vedenie väčšinou pochádza, alebo je priamo napojené na KDH), viesť zmysluplnú diskusiu o demokracii a potrebe vzniku aspoň jedného katolíckeho denníka na Slovensku. Ak by kresťanské inštitúcie viedli veriaci laici, čo majú aspoň nejakú víziu do budúcnosti, tak by sme dnes pred referendom nemuseli žobrať u dverí verejnoprávnej RTVS, tv. JOJ alebo tv. Markíza o štipku demokratických princípov, o ktorých tak často rozprávajú vo svojich reláciach. Ak pripomeniem, že na tomto stretnutí členka pápežskej rady pre laikov (aj v spolupráci s ďalšími členmi predsedníctva FKI) priam chrapúňskym spôsobom zrušila a nedovolila vystúpiť predsedovi AZN a exprezidentovi NKOS P. Novoveskému, tak asi bude hneď hneď každému jasné, prečo žiaden katolícky denník na Slovensku nemáme.Viac TU:
Ak za zrušenie redakcie Duchovného života v STV (dnes RTVS) hlasuje aj zástupca KBS tak sa nečudujme tomu, že predreferendové spoty AZR neuvidíte ani vo verejnoprávnej RTVS! Pacem in terris znovu v akcii- Zrušili redakciu Náboženskeho života Stv!
Ak dnes nenájdete ani zmienku na TK KBS o zasvätení Slovenského národa 15. 9. 2014 v Šaštíne a ani o zasvätení Bratislavy Mons. S. Zvolenským, predsedom KBS 8. 12. 2014, tak je jasné že tý čo cenzurujú dnes sedia aj na KBS.
Sabotovanie arcibiskupa na TK KBS za zasvätenie Slovenska a Bratislavy Panne Márii pokračuje
Prednedávnom sa FKI stretlo aj za prítomnosti našich biskupov s riaditeľom RTVS Mikom. O zrušení redakcie Náboženského vysielania zrejme nebpadlo ani slovo: http://fki.sk/valne-zhromazdenie-fki/
Ak Slovensko má niečo ponúknuť Európe, tak by sa katolíci mali po referende vážne zamyslieť nad potrebou vzniku aspoň jedného katolíckeho denníka. Je čas prejsť od planých slov k činom.

Boh žehnaj Slovensko,

Anton Čulen

Zo siedmich denníkov, ktoré dnes máme, ani jeden nie je konzervatívny.

a Odmietnutá predreferendová kampaň
Akoby sme sa ocitli v paralelnom vesmíre. Keď sa zdalo, že verejná debata už bude naveky len o tom, ako sa tu kradne, vypukol veľký kultúrny spor. Čo to spraví s krajinou?

Ak by sme hodnotové presvedčenie spoločnosti posudzovali podľa médií, boli by sme jedna z najliberálnejších krajín na svete. Zo siedmich denníkov, ktoré dnes máme, ani jeden nie je konzervatívny. Naopak, proti takému pohľadu na svet skôr bojujú. Podobne je na tom Slovensko pri potratoch či rozvodoch. Náš zákon o potratoch je porovnateľný s najliberálnejšími na svete, preto už nezaujíma ani liberálne strany. Pričom to nie železné pravidlo ani na pomery EÚ, v dvoch krajinách je potrat de facto zakázaný (Írsko, Malta).

.asimilovaní

Pravidlá pre rozvody sú ešte benevolentnejšie, ako za čias socializmu. Miera pôrodnosti, rozvodovosti či percento detí narodených mimo manželstva hovoria, že Slováci sa už správajú veľmi podobne, ako ľudia v nereligióznej západnej Európe.

Vždy bolo pritom jasné, že na Slovensku žijú aj ľudia s iným hodnotovým nastavením. Ale zdalo sa, že žijú niekde za ohradou spoločenského diania, sú asimilovaní a s touto situáciou v zásade zmierení. V politike sa k nim hlásila jedna strana, síce stabilná, ale bez líderského potenciálu. Zdá sa, že im ani nevadilo, že v stánku mali na výber len denníky, ktoré im nerozumeli.

To všetko korešponduje s tým, že viera je tu – napriek všetkým rečiam o relgióznej krajine – menšinovým žánrom. Ľudí, ktorí pravidelne praktizujú vieru (zúčastňujú sa bohoslužieb aspoň raz týždenne), nie je oveľa viac, ako žije na Slovensku príslušníkov národnostných a etnických menšín. Že sa pri sčítaní ľudu ku kresťanstvu prihlásili dve tretiny obyvateľstva, nemá výpovednú hodnotu. V supersekulárnom Francúzsku sa ku kresťanstvu hlási podobné množstvo ľudí, no svoju vieru tam praktizuje menej ako desať percent z nich. Prieskumy pritom hovoria, že rozdiel v životnom štýle (napríklad počet detí) medzi ateistom a nepraktizujúcim veriacim je menší, ako medzi nepraktizujúciom veriacim a praktizujúcim veriacim.

Hoci traja zo štyroch Slovákov vieru v podstate nepraktizujú, na pomery postmodernej Európy je na Slovensku aktívnych veriacich ešte dosť. Je to síce menšina, ale dá sa nazvať nadkritickou menšinou. To je kľúčové konštatovanie.

Druhým dôležitým faktom je, že Slovensko má stále dosť kultúrnych kresťanov. Síce už neveria, resp. vieru nepraktizujú, ale v niektorých kultúrno-etických otázkach sú s kresťanstvom ako-tak kompatibilní.

.spor je nevyhnutný

Že dnes tu máme kultúrny spor, je nevyhnutnosť, nie náhoda. Dospeli sme totiž do bodu, ktorý spomínanú asimiláciu rozbije.

Keď sa pred vyše desiatimi rokmi začal Západ zaoberať tým, že predefinuje rodinu, bolo jasné, že téma príde aj k nám a stalo sa. Hoci ju nepriniesli ani politici a ani verejná objednávka, osvojili si ju elity a médiá, tlak prichádza aj z medzinárodných kruhov. Robert Fico by mohol rozprávať, ako na jednej strane získal medzi európskymi socialistami obdiv za stabilitu, s akou vládne, no na druhej strane musí znášať zákulisné výčitky, že v kultúrnoetických témach nedrží s eurosocialistami krok.

Dnes tak v priamom prenose sledujeme stret spomínaných dvoch svetov. Hoci heslá hovoria, že je to spor o práve na lásku, v praxi nakoniec pôjde o to, ktorý pohľad bude zákonný a ktorý nezákonný.

Ak totiž štát príjme novú definíciu rodiny, musí zaujať nejaký postoj voči tým, čo ju nepríjmu. Bolo by schizofrenické, keby na škole pôsobil učiteľ, ktorý hlása opak toho, čo štát považuje za správane. Podobne, môže niekto s opačným názorom pôsobiť vo verejnej správe na významnom poste? Môže štát akceptovať napríklad sudcov s takýmto názorom? Môže niekto taký pôsobiť v médiách kontrolovaných štátom? Do akej miery môžu vôbec ľudia verejne obhajovať opačný názor, aby nebol posudzovaný ako útok na štátom uznané právo?

Keď sa objavia takéto dilemy, štát si môže vybrať na škále medzi ignorovaním až po tvrdé presadzovanie novej doktríny. Zdá sa, že štáty sa skôr pokúšajú novú doktrínu presadzovať. Okrem individuálnych prípadov, ktorých je už dosť, sú zaujímavé hlavne tie, ktoré zasahujú celé inštitúcie. Napríklad, ako keď súd zakázal činnosť kresťanských adopčných agentúr vo Veľkej Británii, ktoré pri výbere náhradných rodičov pre deti preferovali heterosexuálne rodičovské páry.

Francúzsky prezident Hollande zasa nedodržal prísľub komunálnym politikom, že ak nebudú veriť v opodstatnenosť homosexuálnych manželstiev, nemusia ich osobne uzatvárať. Neskôr svoj sľub stiahol. Aj súd totiž potvrdil, že ak raz štát takéto manželstvá pokladá za plnohodnotné, nemôžu sa k nemu starostovia stavať inak, napriek osobným výhradám.

Tento právny postoj môže byť chápaný ako základný princíp pre posudzovanie takýchto sporov.

Predefinovanie rodiny či manželstva tak nie je vec, ktorá sa dotkne iba pár ľudí, ktorí si po novom budú môcť formalizovať vzťahy. Prispôsobiť sa nejako musí celá spoločnosť. Dnes pritom nik nemá jasnú predstavu, k akému bodu prispôsobovania to dokonverguje.

Rozhodnutia súdov sú pritom len jedna časť reality. Ta druhá, významnejšia, je klíma, v ktorej sa odporcovia predefinovania rodiny ocitajú. Zastávať vyššiu funkciu a zároveň považovať tradičnú rodinu za tú najlepšiu, sa podľa médií, verejnej správy ale aj súkromných korporácií stáva v krajinách s novou definíciou rodiny neakceptovateľné.

.paralýza normálnej politiky

Čo tento stret bude ďalej znamenať pre Slovensko? Výsledky referenda síce môžu zmeniť východiskovú pozíciu, ale spomínané sily budú na seba ešte dlho intenzívne pôsobiť. Určite sa nezmení postoj médií ani opinion-makerov. Navyše, časť agendy bude presadzovaná aj bez mandátu voličov, teda nedemokratickým spôsobom. Tak, ako nedemokraticky, teda len rozhodnutím úradníkov, prichádza u nás na svet stratégia rodovej rovnosti či stratégia ľudských práv.

Protireakciou na toto všetko bude koniec asimilácie hodnotových odporcov. Budeme sledovať, ako sa zvýši nedôvera v politický systém, médiá, inštitúcie verejnej správy, teda voči tomu, čo sa nazýva systém.

Naopak, posilnia sa vlastné štruktúry odporcov, spoločenstvá, ktoré sa atmosférou budú podobať tým, ktoré si za socializmu vytvorili jeho odporcovia. Možno tu vyrastie aj spravodajské konzervatívne médium. Slogan o tom, že spoločnosť má fungovať v dialógu, bude chápaný ako floskula.

Demokracia ako koncept bude strácať na úcte, pretože bude považovaná za systém, v ktorom vyhráva ten, kto vie najlepšie lobovať a robiť najväčší krik. Autorita štátu a jeho inštitúcií sa ďalej zníži. Dnes populárne koncepty typu Spojme sa, aby krajina lepšie fungovala! už nebudú nadchýnať.

Možno to nezačne o rok či o dva, ale odohrá sa to.

Stačí pritom, ak sa v tomto proti štátu čo i len symbolicky postaví desať percent voličov. Politici totiž u nás nevedia plnohodnotne fungovať, ak sa na odpor postaví pol milióna ľudí. Videli sme, že môžu ísť do kolien už vtedy, ak sa pred parlament dostaví len pár tisíc ľudí s rapkáčmi.

Politológovia už dlhšie hovoria, že zažívame krízy dôvery v politiku, štát, jeho inštitúcie a demokraciu. Hodnotový stret, ktorý tu máme a ešte dlho budeme mať, toto odcudzenie len viac prehĺbi.

.fero Múčka

http://dennik.tyzden.sk/fero-mucka/2015/01/29/slovensko-po-referende/

 

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.