Referendum je zúfalé gesto obrany. Cirkev je dnes poslednou obranou človeka a jeho domova. Iný domov než rodinu nemáme

Naopak, nedá sa aj postup LGBTI a takzvanej rodovej agendy považovať za ideológiu, teda narušenie neutrality?
Asi keby sme chceli hlasovať, že je dobré dýchať čistý vzduch a piť čistú vodu. Je šialené, ak musíme obhajovať samozrejmosti. V tomto zmysle je referendum skutočne absurdné. Je absurdné, že k nemu vôbec malo prísť. Je znamením nie klerikalizmu, ale útoku na spoločnosť. Cirkev je dnes poslednou obranou človeka a jeho domova. Iný domov než rodinu nemáme. A to hovorím ako veriaci Žid, napriek ešte nedávnemu antijudaizmu cirkvi, ktorý mal také tragické dôsledky.
tomsky

Český exilový vydavateľ, politológ a publicista Alexander Tomský pre Hospodárske noviny.

 

Aký je váš postoj k slovenskému referendu o rodine?
Je to smutná obranná záležitosť tradičnej spoločnosti. Je dôsledkom civilizačného rozvratu, ktorý prebieha na Západe už od revolučných šesťdesiatych rokov, keď sa mladá povojnová generácia postavila nielen politicky proti generácii predchádzajúcej, ako býva zvykom, ale v mene neobmedzenej individuálnej a zvlášť sexuálnej slobody zaútočila proti tradičným židovsko-kresťanským normám, ktoré štát ochraňoval a väčšinová spoločnosť viac-menej pasívne uznávala, považovala ich totiž za univerzálne. Avšak už bez hlbšej viery, a preto sa nijako výrazne nedokázala brániť.

Akým spôsobom môže dôjsť k ohrozeniu civilizácie schválením homosexuálnych zväzkov?
Je to zlý príklad pre mládež. Akoby hovorili: máte problémy, skúste to inak. Nech sa na homosexualitu pozeráme ako chceme, v dobe úpadku Rímskej ríše sa skutočne medzi vládnucou triedou šírila. Nebola tá móda známkou upadajúcej bezdetnej spoločnosti, ktorá prestala veriť vo svoju budúcnosť? Európa vymiera!

Myšlienku, že cirkev má priveľký vplyv, šíria ľudia, ktorí ju chcú vyradiť z verejného priestoru, tvrdí český publicista a veriaci Žid Alexander Tomský. 

Za akých okolností však môže byť takéto referendum oprávnené?
Nejde o oprávnenosť. Ide o väčšinový stále ešte civilizačný živelný reflex. Individualizmus a demokratizácia rozvracia cirkev, rodinu, sexuálnu výchovu, vzťah k spoločnosti, a tým nakoniec aj štát, ktorý má odvekú tendenciu k autoritárstvu. V referende ide o obranu pred novou povinnou ideológiou bezuzdnej slobody. Sloboda nemôže byť absolútna a paradoxne ju chráni autonómna spoločnosť – rodina, obec, cirkvi, spolky, kluby, profesijné organizácie – nie však lobisti. Bez nich nemá heterogénna spoločnosť žiadnu obranu. To oni stoja medzi štátom a jednotlivcom. Pokiaľ stratili autoritu, zostáva len bezmocné referendum. Zúfalé gesto.

Má manželstvo patriť výlučne len mužovi a žene?
To je absurdná otázka. Zväzok dvoch mužov alebo dvoch žien predsa nie je manželstvo. Je to náhradka. Neviem, do akej miery také zväzky môžu zastúpiť zdieľaný osudový záväzok muža a ženy k sebe navzájom a k adoptovaným deťom. Rodičia milujú svoje deti z prostého dôvodu: že sú ich. Tu sa dotýkame prirodzenosti, nie len civilizácie. Priateľstvo, zvlášť medzi mužmi, môže byť intenzívnejšie ako manželská láska, ale je to niečo iné. Starí Gréci považovali homosexualitu za ujmu, ako keď sa niekto narodí slepý. Chýba im radosť zo vzájomnej prokreácie, čo je záležitosť božská!

Prepáčte, ale myslím, že homosexuálom je tento božský aspekt ukradnutý, asi ťažko sa stane arbitrom spoločenskej debaty.
To máte samozrejme pravdu. Zbožnosť a pieta nemá v sekularizovanej spoločnosti žiadny priestor. Kedysi bolo náboženstvo rešpektované.

Je vôbec správne o takýchto otázkach a definíciách hlasovať v referende?
Nie je, ale zrejme nezostáva nič iné. V základných normách má väčšina obvykle pravdu, ale nie preto, že je väčšina, ale preto, že je konzervatívna. Hlasujú s ňou aj mŕtvi, teda naši rozumní predkovia. Pravdaže, právo sa dá zmanipulovať ideológiou a čo je legálne, potom pripadá ľuďom aj morálne. Väčšina Angličanov bola proti legalizácii potratov, keď sa však na základe výnimky stala právom, tak väčšina zmenila názor. Zákony nielen zakazujú, ale aj učia, čo je a čo nie je správne.

Debata sa hodne točí okolo ľudských práv. Nie je problém aj v tom, že tieto pojmy nemáme ujasnené vo fundamentálnej rovine?
Samozrejme. Práva – a tiež povinnosti – vyplývajú zo zmluvy medzi dvoma právnymi subjektmi. Tú voči spoločnosti, ako sa domnieval Rousseau, nemáme. Jazyk individuálnych práv je veľmi nešťastný. Pôvodne šlo o obranu pred štátom, takzvané práva neinvázne na ochranu života a majetku, právo na nestranný súd aj politické slobody. Aj tak zdanlivo nevinné právo na život je v rozpore s potratom a často sa dnes stáva litigáciou (autoritatívne riešenie spornej situácie, pozn. red.) proti lekárom. Práva by mali byť len politické, a nie univerzálne rovnostárske a nárokové.

Lenže tu proti sebe nezmieriteľne stoja dve strany, pričom oboje hovoria o ľudských právach. Vy ste sa dotkli potratov, kde tiež proti sebe stáli dve práva, pričom jedno z nich muselo ustúpiť druhému. Teda: na akom základe stavať spoločenskú debatu o ľudských právach? O čo sa oprieť?
Mali by sme opustiť ideologický jazyk ľudských práv. Sú predsa kontraproduktívne, množia sa ako vírus. Často stoja proti sebe. A pozor, nie všetko, na čo mám právo, je správne konať. Sú výrazom zbožštenia autonómneho osamelého jedinca a práva sú jeho desatorom. Židovský dekalóg hovoril len nerob toto a toto, všetko ostatné je dovolené. Spoločenský úzus, tradícia, etiketa, dôraz na isté hodnoty sú kolektívym a normatívnym údelom aj nátlakom, a nie je treba vymýšľať práva na zlepšovanie spoločnosti. Tým manipulátorom ja hovorím páchatelia dobra. Tie politické práva, ktoré garantuje štát, by mali stačiť. Môžeme sa na to pozrieť aj inak, nenúťme nikoho, aby bol lepší ako sám chce a môže. Morálka je interná záležitosť. Nesnažme sa nikoho prerábať politickou korektnosťou.

Prístup ľudí k sobášu sa za ľudské právo považuje a homosexuáli sú v tomto smere rovnoprávni. Škriatok je skôr v definícii manželstva ako takého. Môže sa samotná definícia stať obsahom ľudského práva, alebo ide len o ľudskú dohodu?
Nikto dnes nikomu nebráni spolu žiť. Manželská zmluva nie je žiadne právo, je formálny záväzok, snáď jediná zmluva, ktorá predpokladá porušenie. Považujeme za správne, aby štát v extrémnom prípade chránil deti, a to aj v prípade voľného zväzku. Sekulárna úradná manželská zmluva takmer prestala mať zmysel.

Mnoho Slovákov cíti hrozbu pred revolúciou, ktorá sa snaží predefinovať stáročné hodnoty, ktoré sa zdali nedotknuteľné. Je podľa vás táto hrozba opodstatnená? Nejde o paranoju?
Právom. Samozrejme, že bezuzdné povýšenie slobody je antikultúrne. Ľudské vášne každá civilizácia obmedzuje. Ide len o to, do akej miery. Proti sebe stoja tí, ktorí chápu ľudskú prirodzenosť – väčšinou nie je taká jednoduchá, ako si predstavujú – a tí, ktorí ju chcú ľubovoľne meniť a netušia, aké to má negatívne dôsledky.

Na Slovensku zatiaľ nehrozí zmena definície tradičnej rodiny cez národné demokratické inštitúcie, nie je na to občianska ani politická vôľa. Avšak ak by európske inštitúcie presadili – buď cez Štrasburg alebo Brusel – zmeny ako registrované partnerstvá, manželstvá či adopcie pre homosexuálov proti záujmu väčšinovej spoločnosti, mohlo by to mať následky pre dôveru v demokratické inštitúcie?
Nemalo by. Pretože tieto inštitúcie vôbec nie sú demokratické. Máme teraz európsku nomenklatúru, ktorá sa s ich pomocou nadradila nad národné parlamenty. Zastupiteľská reprezentácia si vytvorila ďalší orgán vlády, ktorý je však zastupiteľský podstatne menej, ak vôbec. Problém je však iný, vládnuca trieda prestala byť v Európe pragmatická, nesie v sebe revolučný náboj šesťdesiatych rokov a radikálne prestala reprezentovať väčšinu. Reprezentuje ideológiu – európsku integráciu, spoločnú menu, genderovú rovnosť a kvóty, sekularizmus, multikulturalizmus a podobne bez ohľadu na väčšinovú mienku. Preto nastáva rozvrat. Demokracia sa odohráva v jednotlivých štátoch a až vtedy, keď nastane široká vlna odporu, môže dôjsť k zmene. Pomaly nastáva revolučné obdobie. Vzbúrilo sa Grécko. V každom politickom chaose sa ozývajú hlasy volajúce po pevnej autoritatívnej ruke. To mal na mysli Tocqueville, keď považoval demokraciu za dočasnú záležitosť.

Súčasná homosexuálna loby nefunguje samostatne, ale pod skratkou LGBTI, ktorá zahŕňa aj psychiatrické či sexuálne poruchy. Nevyplýva z ich snahy o všeobecnú „nediskrimináciu“ logicky konzistentne ich povinnosť neukončiť svoj boj skôr, než sa kodifikujú adopcie pre transvestitov? Zatiaľ je tento aspekt zahmlený.
Máte pravdu. Je to logický dôsledok rovnostárskej filozofie. Je to celé nešťastné. Problém je, čo z tej manipulácie vylezie. Spoločnosť je spontánny organizmus, nie súčet jedincov a každý štátny a právny zásah je nebezpečný, má nepredvídané a väčšinou negatívne dôsledky.

Európsky parlament schválil správu Lunáček, kde napríklad apeluje na WHO, aby vyradili poruchu rodovej identity zo zoznamu chorôb. Je zrejmé, že kým bude povedzme transsexualita psychickou poruchou, adopcie sú spoločensky neakceptovateľné. O čom podľa vás svedčí pokus politikov určovať, čo je a nie je choroba?
Ako mladík som sa domnieval, že naša civilizácia uznáva vedu, veď odmietla tiež nacistickú a komunistickú pavedu.

V tejto diskusii ide najmä o deti. Myslíte si, že ich práva sú v tejto súvislosti dostatočne premyslené a vzaté do úvahy? Nie sú. Nie však div, keď mnohí chcú byť politicky korektní. Ani pediatri nie sú voči vládnucej ideológii celkom imúnni. Väčšinou však uznávajú, že deti potrebujú v rodine mužský a ženský model. Argumentovať výnimkami, že je lepšie, keď homosexuáli adoptujú dieťa z detského domova, než aby tam zostalo, je absurdné. Stačilo by zmeniť zákony a detské domovy by zanikli.

Postavenie homosexuálov v spoločnosti je problematické. Myslíte si, že dochádza k reálnej diskriminácii?
V Česku určite nie. Česi a Slováci žijú oddelene, takže neviem, ako je to u vás.

Môže referendum ohroziť úctu spoločnosti k homosexuálom alebo naopak?
Slovenská spoločnosť je relatívne tolerantná, kresťanskejšia než česká, ale práve preto môže mať istú skrývanú nechuť voči homosexuálom. Kresťanstvo je extrémne, rozlišuje medzi hriechom a hriešnikom, ale mnohí majú problém milovať hriešnika. Problém je však agresívna ideológia, ktorá robí z homosexuality takú vážnu vec. Vyžadovať priamo úctu je nepochopenie.

Akým spôsobom môže spoločnosť prispieť k tomu, aby sme menšinu plnohodnotne prijali?
Nestarať sa o ňu. Je to umelý problém. Pokiaľ nejde o adopciu.

Pracovali ste ako politológ v britskom ústave Keston College, kde ste sa v období komunizmu špecializovali na výskum cirkvi a štátu v strednej Európe. Dochádza dnes k prílišnému vplyvu katolíckej cirkvi na slovenskú spoločnosť?
To si rozhodne nemyslím. To tvrdia sekularisti, nepriatelia cirkvi, ktorí chcú, aby nemala žiaden vplyv, a tak ako vo Francúzsku ju chcú vyradiť z verejného priestoru. Vplyv mala pred sto rokmi, keď bola ešte prevažná väčšina Slovákov veriaca a navyše bola chránená štátom.

Z ČSSR ste emigrovali ešte v mladosti. Poznali ste Západ v čase, keď sa hodnoty tradičného manželstva nespochybňovali, ale aj v období nastupujúcej sexuálnej revolúcie. Ako tento trend na Západe politicky vstúpil do života?
Istá hudobná skupina to za všetkých revolucionárov vyjadrila veľmi trefne: „Love, love is all you need“ (Láska je všetko, čo potrebuješ, pozn. red.). To slovo dostalo nový význam – po našom súlož. A žiadostivosť, ako je známe, je slepá, kým láska vidí. Žiadostivosť rozvracia, láska buduje.

Vyštudovali ste aj filozofiu. Má z hľadiska politickej filozofie ideológia prístup do legislatívneho procesu neutrálneho štátu?
Samozrejme, že nemá. My však už často ani nevieme, čo je ideológia, teda čo je a čo nie je svetonázor. Dnes nám chcú vládnuť, rovnako ako za komunizmu, páchatelia dobra. To sú tí, ktorí pomocou antidiskriminácie a tolerancie vymýšľajú novú spoločnosť. Chcú, aby sme žili v polepšovni. Pravda, ani liberálny štát nemôže byť celkom neutrálny, minimálne v tom zmysle, že odráža nejaké civilizačné hodnoty, prinajmenšom tak, aby chránil spoločenský zmier.

Odporcovia referenda považujú jeho zástancov za cirkevné stádo. Veľmi sa pretláča myšlienka, že otázky referenda sú nástupom klerikalizmu. Rieši túto otázku neutralita štátu?
Žiadny klerikalizmus nehrozí. To sú len také slovné potýčky. Sekularisti zrejme nevedia, že Aristoteles tiež považoval manželstvo za sväté. Načo je nám propagácia sterilného manželstva? Plodné manželstvo je základ spoločnosti. Bez oslavy tradičného manželstva spoločnosť zanikne. Obávam sa, že im na tom vôbec nezáleží. Európa vymiera.

Naopak, nedá sa aj postup LGBTI a takzvanej rodovej agendy považovať za ideológiu, teda narušenie neutrality?
Asi keby sme chceli hlasovať, že je dobré dýchať čistý vzduch a piť čistú vodu. Je šialené, ak musíme obhajovať samozrejmosti. V tomto zmysle je referendum skutočne absurdné. Je absurdné, že k nemu vôbec malo prísť. Je znamením nie klerikalizmu, ale útoku na spoločnosť. Cirkev je dnes poslednou obranou človeka a jeho domova. Iný domov než rodinu nemáme. A to hovorím ako veriaci Žid, napriek ešte nedávnemu antijudaizmu cirkvi, ktorý mal také tragické dôsledky.

Niektoré politické strany vyjadrili len opatrný prístup, najmä tie veľké. V lepšom prípade tvrdia, že sa na referende zúčastnia, no nepovedia, ako budú hlasovať. Je to opatrnosť, rozumnosť, alebo zbabelosť?
Politický karierizmus voči Bruselu a európskej vládnucej triede. Na nezávislom Slovensku by k niečomu takému iste nedošlo. Niektorí namietnu, že by tak došlo k vážnejším veciam. Možno, alebo tiež nie. Ja však hovorím o slobodnej politike.

Kto je Alexander Tomský
Vyštudoval medzinárodné vzťahy na London School of Economics a filozofiu na London Institute of Education. Pracoval ako politológ na ústave Keston College. Bol šéfredaktorom exilového vydavateľstva a časopisu Rozmluvy. Bol riaditeľom medzinárodnej charitatívnej organizácie ACN, po návrate do Prahy po novembri 1989 bol riaditeľom vydavateľstva Academia a súkromného vydavateľstva Rozmluvy. Je profesorom európskych politických dejín, prednášal na pražskej New York University. Najmä v českých médiách médiách či v týždenníku .týždeň publikuje o európskych témach.

http://hn.hnonline.sk/slovensko-119/referendum-je-zufale-gesto-obrany-647903

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.