Ľudia s konzervatívnymi názormi akoby nemali mať vo verejnom živote žiadny reálny vplyv. + Všetko to začalo už likvidáciou kresťanských odborov v Mondi SCP a SPP. Vtedy všetci mlčali

Anna Verešová: Poreferendové uvažovania o občianskej spoločnosti

K historicky prvému občianskemu referendu sa vyjadrilo mnoho známych i neznámych ľudí. Ako občiansku aktivistku ma zvlášť zaujímali postoje predstaviteľov tzv. tretieho sektora, ktorého výsadou je obhajoba plurality názorov, demokratických princípov a slobody.

Kňaz neútočil na homosexuálov, vysvetľuje hovorca gréckokatolíckej Prešovskej archieparchie

Prekvapili ma vyjadrenia niektorých významných osobností občianskeho sektora. Prečítala som si napríklad, že sme ako iniciátori referenda veľmi radi hovorili o prebudení občianskej spoločnosti, akoby tu dovtedy občianska spoločnosť spala.

Aktivizovanie zdola
Pravdou je, že občianska spoločnosť skutočne celých 25 rokov nespala. Na Slovensku máme totiž skoro 40-tisíc občianskych združení, viac ako 2 500 neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby, približne 600 nadácií a 600 neinvestičných fondov, ako aj vyše tisícky záujmových združení právnických osôb. Táto občianska spoločnosť bola vybudovaná podporou zo zahraničia a prílevom nemalých financií.

Ak sa predstavitelia Aliancie za rodinu prezentujú, že tu vybudili také občianske zaangažovanie, aké tu ešte nebolo, je to naozaj pravda. Svedčí o tom 400-tisíc ľudí, ktorí podpísali občiansku petíciu, ale aj 10-tisíc aktívnych dobrovoľníkov. Toto je skutočné zaktivizovanie občanov zdola bez akejkoľvek štátnej či zahraničnej podpory.

„Totálny nezáujem o názory a postoje konzervatívne zmýšľajúcich jednotlivcov a organizácií nás dohnali k tomu, že sme chceli ‘zobudiť’ slovenskú verejnosť.“
Ešte viac ako vyššie uvedené ma prekvapili slová ďalšieho významného predstaviteľa tretieho sektora, ktorý spochybnil naše viacročné obrovské úsilie o verejné diskusie. Stotožňujem sa s tým, že rozhodnutiam o zásadných otázkach má v zrelej spoločnosti predchádzať celospoločenská diskusia. Znepokojujú ma však vyjadrenia, že sme o problémoch hneď rozhodovali pochodmi, petíciami, tlakom väčšiny na referende. Toto je zavádzajúca, veľmi nepresná informácia.

Zdá sa mi neuveriteľné, že by autor nevedel nič o úplnom vylúčení niektorých mimovládnych organizácií z procesu prípravy Celoštátnej stratégie ochrany ľudských práv (Stratégia). Ešte v roku 2013 sa viaceré mimovládne organizácie zapojili do konzultačného procesu v rámci prípravy (dnes už schválenej) Stratégie.Vyčerpali sme všetky dostupné možnosti komunikácie s predstaviteľmi vládnej moci. Zúčastňovali sme sa pracovných skupín, pripomienkovali sme, písali sme listy premiérovi, ministrom…

Napriek deklarovanej ponuke spolupráce zo strany ministerstva zahraničných vecí boli naši zástupcovia odmietnutí v riadiacom i v redakčnom výbore. Nemali sme teda žiadny reálny vplyv pri procese tvorby Stratégie.

Keďže sme nevideli žiadnu ústretovosť (okrem ministra spravodlivosti), zorganizovali sme verejné zhromaždenia, aby sme takto informovali verejnosť, čo sa tu „za chrbátmi“ občanov robí. Zároveň sme podporili vznik Aliancie za rodinu, ktorá zorganizovala petíciu za vyhlásenie referenda za ochranu rodiny.

Verejnosti sme poctivo, otvorene oznámili, čo chceme a čo nechceme; na rozdiel od druhej strany. Môžem povedať, že práve totálny nezáujem o názory a postoje konzervatívne zmýšľajúcich jednotlivcov a organizácií nás dohnali k tomu, že sme chceli „zobudiť“ slovenskú verejnosť. Je potrebné pripomenúť, že táto ignorancia pri príprave Stratégie bola len pomyselným „vrcholom ľadovca“. Mimovládne organizácie s prolife a profamily témami, ktoré sú na verejnosti onálepkované ako „kresťanské organizácie“, boli aj v minulosti často zatláčané iba do svojich inštitúcií.

Potrebujeme diskutovať
Na Slovensku nám naozaj chýba celospoločenská diskusia (nielen) o požiadavkách LGBTI skupiny. Zdôrazňuje to i Koncepcia rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku: „V mnohých závažných verejných otázkach v súčasnosti neexistuje verejná diskusia… Dôsledkom je malé porozumenie verejnosti rozhodnutiam, ktoré prijímajú politici a verejná správa…“ Presne tak. Chýba nám uvažovanie, diskurzy odborníkov zo všetkých názorových spektier pred zrakom občanov, ktorí si zaslúžia vedieť, čo sa deje a chystá.

„Aj na Slovensku by sme kultivovane zvládli odborné diskusie o požiadavkách (nie právach) LGBTI skupiny. Nie je totiž demokratické pretláčať svoje požiadavky zhora, bez vedomia odbornej a laickej verejnosti. “
O vyvolanie verejných diskusií však majú žiadať tí, ktorí niečo nové od spoločnosti požadujú. Tí musia otvorene formulovať svoje požiadavky. Verím, že aj na Slovensku by sme kultivovane zvládli odborné diskusie o požiadavkách (nie právach) LGBTI skupiny. Nie je totiž demokratické pretláčať svoje požiadavky zhora, bez vedomia odbornej a laickej verejnosti.

Prekvapenie do tretice, a bola to skutočne „silná káva“, bol zásah Laca Oravca z Nadácie Milana Šimečku a denníka SME. Projekt dakujeme.sk odstránil na ich podnet výzvu Aliancie za rodinu, cez ktorú sa mohli ľudia transparentne zbierať na kampaň prvého občianskeho referenda.

Osobne som si už zvykla na zosmiešňovanie a útoky kvôli svojmu otvorenému presadzovaniu ochrany života od počatia po prirodzenú smrť, avšak tento nátlak občianskeho aktivistu zašiel priďaleko. Niečo také som si doteraz v treťom sektore nedokázala predstaviť. Najväčším prekvapením však pre mňa bolo to obrovské ticho, ktoré nastalo po našom zverejnení tejto informácie. Ticho. Čakala som nejakú odozvu; pár slov od osobností, že toto je neprípustné…. Nič. Zostalo úplné ticho.

Vytláčaní z verejného priestoru
Náš zápas v Aliancii sa teda skutočne stal zápasom o demokraciu a slobodu. Článok 21 Charty základných práv Európskej únie popisuje aj diskrimináciu z „dôvodu náboženstva alebo viery a politického alebo iného zmýšľania“. Ukázalo sa, že ľudia s konzervatívnymi názormi akoby nemali mať vo verejnom živote žiadny reálny vplyv.

K téme
Hovorkyňa Aliancie za rodinu: Voľby sa blížia, téma rodiny zostane na stole
Jedna novinárka mi povedala, že však máme cirkevné a súkromné školy, tak nech si zapíšeme deti tam. A čo ľudia, ktorí nemajú na súkromné školy a do cirkevných deti dať nechcú? Nemajú títo rodičia právo rozhodovať o svojich deťoch a o ich vzdelávaní v sexuálnej oblasti? Dokonca sa nám stalo, že sme nemohli verejne diskutovať s líderkou chorvátskeho referenda Željkou Markic na akademickej pôde, hoci tento priestor Žilinská univerzita bežne komerčne prenajíma. Chceli nás znovu zatlačiť do úzadia, do cirkevného a súkromného priestoru. Ale my chceme diskutovať so všetkými ľuďmi, s celou verejnosťou. Chceme žiť vo verejnom priestore a chceme ho aj ovplyvňovať. Nepatríme iba do cirkevných a súkromných škôl, do “úpecečiek” či chrámov cirkví.

Existujú dokonca prvé signály, že ľudia, ktorí podporili referendum a boli hlasovať, budú mať v práci problémy, resp. budú musieť z práce odísť. To je presne to, o čom sme stále hovorili – strácame slobodu povedať svoj názor! Ak je v súčasnosti z istej časti verejnosti volané po tolerancii a nediskriminácii, prečo práve títo nedokážu akceptovať iný názor?

Prichádza čas otvorenej a poctivej debaty. Chcem veriť, že predstavitelia občianskeho sektora budú pluralitu, rôznosť, ale aj slušne vyjadrený nesúhlas vždy obhajovať. Alebo sa opäť prekvapím?

Anna Verešová
Autorka je hovorkyňa Aliancie za rodinu.

http://www.postoy.sk/content/anna-veresova-poreferendove-uvazovania-o-obcianskej-spolocnosti

 

Likvidácia kresťanských odborov a ich vyhadzovanie z práce už v roku 2005
Odborová organizácia ZO NKOS v SPP, a.s. bola založená 6. 10. 2003 ako reakcia na nečinnosť postkomunistickej odborovej organizácie – POZ. Vznikala niekoľko rokov a iniciatíva na jej vznik pochádzala od MUDr. Silvestra Krčméryho (Silvo dokonca bol aj na niektorých pojednávaniach a na jeho podnet na obhajobu našej ZO NKOS podnikol niektoré právne kroky aj JUDr. J. Čarnogurský). Bez Silvovej podpory (najmä duchovnej) a bez modlitieb rôznych spoločenstiev na tento úmysel by táto odborová organizácia zrejme nikdy nevznikla. Ja osobne jej vznik považujem za zázrak. Vznikla totiž doslova v hodine dvanástej, keď už som aj ja takmer rezignoval. Teda nie som zakladateľom tejto odborovej organizácie, tak ako sa hovorí, bol som iba nástrojom……..

Silvester Krčméry na pojednávani

Silvester Krčméry (vlavo dole). O. Krajňák, P. Novovesky, A. Čulen na pojednávani

Zaujímavé na všetkom je aj to, že pri jej vzniku nestáli kresťania, ako by sa predpokladalo, ale skôr ľudia z iných táborov. Mňa pokladali v SPP za zarytého KDH-áka a do dnešnej doby sú presvedčený, že som členom KDH a že som odbory založil na pokyn KDH!
Bolo to dojímavé, keď aj bývali komunisti prišli za mnou a hovorili, aké je dôležité založiť kresťanské odbory. Bola to i pre nich posledná nádej a mal som ich dôveru, lebo ma dobre poznali a vedeli, že stojím za tým, čo poviem a nemám strach ani z vedenia. Nemohli pochopiť ani to, prečo kresťania v SPP odmietajú vstúpiť do kresťanských odborov!
Opak je pravdou. KDH, hoci mohlo, tak ZO NKOS v SPP, a.s. takmer nijako nepomohlo hoci sme sa na nich obracali zo všetkých strán. Po výpovedi, ktorú som dostal v roku 2005 sa významní disidenti Silvo Krčméry aj s Ivankou Gregorovou obrátili o pomoc pre ZO NKOS v SPP, a.s. aj na rade KDH. Na rade KDH Silvovi aj Ivanke povedali, že na Slovensku k žiadnej diskriminácii kresťanov nedochádza a moja výpoveď je iba moja osobná vec.
Krátko pred zasadaním rady KDH sme sa aj zo Silvom Krčmérym, Ivankou Gregorovou a s prezidentom NKOS Petrom Novoveským stretli v kancelárii NKOS na Žabotovej ulici (budova KDH) aj s predstaviteľmi FVO (Fóra pre verejné otázky) a FKI (Fóra kresťanských inštitúcii). Zastupovali ich Pavol Kossey (expert KDH pre zahraničie), Katarína Hulmanová (dnes členka pápežskej rady pre laikov), Peter Sedláček, Ernest Gheze a niektorí ďalší, kde ich Silvo s Ivankou požiadali o to, aby sa postavili proti tomuto hrubému porušovaniu ľudských práv a náboženskej slobody v SPP, a.s.. Silvo argumentoval aj tým, že sa jedná o praktickú likvidáciu kresťanských odborov v SPP, ale aj tým, že predseda ZO NKOS dostal v rozpore so zákonom výpoveď napriek tomu, že je i otcom piatich detí. Vedenie SPP sa mu vyhrážalo, že bude mať za svoju angažovanosť v kresťanských odboroch na Slovensku v budúcnosti problém nájsť si nejakú prácu.


Dozvedeli sme sa od nich ale iba to, že na Slovensku k nijakému porušovaniu ľudských práv a náboženskej slobody nedochádza. Vraj je to všetko výplod mojej fantázie a stále mám predstavu, že žijem niekde v komunizme a preto hľadám neustále nejakého nepriateľa, ktorý ale neexistuje. Vraj žijeme v demokratickej spoločnosti EÚ, kde je náboženská sloboda rešpektovaná na všetkých úrovniach spoločenského života a nikto nikoho pre vieru, ani na Slovensku, ani v EÚ neprenasleduje. Na Silvov argument, že som živiteľ rodiny a mám päť detí odpovedali najmä P. Kossey s K. Hulmanovou, že som si ich nemal narobiť! Tak, ako ďalej uviedli, mať toľko detí, ktoré nedokážem uživiť je vraj veľmi nezodpovedné. A táto žena je dnes členkou pápežskej rady pre laikov, prednáša o ľudských právach a koordinuje činnosť FKI! Nezaujímalo ich ani to, že v tom istom čase dostali výpoveď aj kresťanský odborári (ZO NKOS) v Mondi SCP Ružomberku. Ani to, že som bol členom FVO. A samozrejme, že ak mlčalo KDH a FKI, tak mlčala aj Cirkev.
Hneď po vzniku našej odb. organizácie gen. riaditeľ SPP nariadil vyšetrovanie jej vzniku. Chcel dokázať, že sme odborovú organizáciu založili na pracovisku a cez pracovnú dobu, čo by znamenalo hrubé porušenie prac. disciplíny a zrejme prepustenie všetkých aktérov. (V tej dobe bolo úplne normálne, že sa cez pracovnú dobu a priamo na pracovisku organizovali schôdze Plynárenského odborového zväzu, ďalej POZ, aj za účasti vedúcich!). Bola to prvá a ťažká skúška, a signatári skoro pochopili, že o demokracii sa na Slovensku nedá hovoriť. Nezastrašili náš a odborári zostali jednotne na mojej strane. Dokonca sa zisťovalo, čí chodím načas do práce a plním si svoje pracovne povinnosti, pripadne čí som niečo neukradol. Vedúci však žiadne výhrady voči mojej prací nemali. Tak ako uviedli, svoje povinnosti som si vždy plnil svedomito a tak sa nič nenašlo na to, aby ma mohli potrestať a prepustiť.
Už vtedy som dostal na základe reštrukturalizácie (hoci som bol predseda odborovej organizácie) prvú výpoveď, ale SPP ju stiahlo, lebo nedostali súhlas na moje prepustenie od odborovej organizácie, ktorej som bol členom, teda ZO NKOS v SPP, a.s… (Neskôr urobili to iste, ale prerokovali to s POZ, čo je ale v rozpore so zákonom a začali tvrdiť, že nevedeli o tom, že takáto organizácia v SPP existovala).
Bolo to v čase, keď sa v SPP malo začať hromadne prepúšťanie a POZ nespravil nič, aby tomu zabránil. Sľubovali aj protestné štrajky, ale nič sa s toho nezrealizovalo. Mnohí zamestnanci SPP to chápali ako podfuk a dávali to aj najavo. Tak, ako odznelo aj v relácii Čierny Peter od iného zamestnanca SPP, POZ nehájil záujmy svojich členov a tak sme založili ZO NKOS. Napriek zastrašovaniu a teroru chodili odborári so mnou aj na vyjednávania, čo bola nesmierna odvaha.
Vedenie náš ale už z prvého kol. vyjednávania vyhodilo a neskôr nás už pozývali iba na menej významné rokovania. Na žiadne iné kolektívne vyjednávanie o kolektívnej zmluve (ďalej KZ), ktore by bolo v súlade so zákonom nás jednoducho nepozvali. Bolo mi kuloárne povedané, že kresťanské odbory v SPP nikdy fungovať nebudú a tak aj vždy postupovali, hoci tvrdia opak. Rokovania o kol. zmluve viedli iba s POZ a nás vylučovali. NKOS neuzavrela v SPP žiadnu KZ. Vyhodili nás dokonca aj z organizovania a kandidátnej listiny volieb do Dozornej rady SPP. SPP s nami vlastne odmietalo rokovať a nebrali nás ako partnera, čo potvrdzujú aj stanoviska Inšpektorátu prace BA a im nadriadeného organu MPSVaR SR.
Problém je najmä v tom, že z roka na rok sa KZ okliešťuje aj so súhlasom POZ, s čím mnohí zamestnanci nesúhlasia. Robotníkom sa platy znižujú a vedeniu zvyšujú. POZ s nimi jednoducho kolaboruje a oni nepotrebujú iný názor. My sme sa jednoducho snažili udržať aspoň to, čo už bolo zakotvene v KZ. Tvrdo sme protestovali aj proti znižovaniu miezd robotníkom (vraj nedostatok financií) a navyšovaniu miezd vedúcim funkcionárom (na to už financie sú). Darmo, sú to všetko bývalé nomenklatúrne kádre a tak sa neni čomu čudovať, lebo oni naďalej riadia našu spoločnosť. 
Výpoveď predsedu ZO NKOS Antona Čulena nemala oporu v zákone, lebo nebola prerokovaná s odborovou organizáciou, ktorej bol členom a nebol na ňu daný ani predchádzajúci súhlas, čo je v rozpore so zákonom. Bola prerokovaná iba s kolaborantmi s POZ a to zákon nepripúšťa. Potvrdzuje to aj rozsudok okresného súdu zo dna 13. 6. 2006, ktorý vo februári 2008 nadobudol právoplatnosť.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.