Absurdné: Dieťa vám môžu zobrať aj preto, že je choré. Ako je možné, že môže zmiznúť z nemocnice dieťa, ak jeho plnohodnotný zákonný zástupca, jeho rodič oň prejavuje záujem?

Toto je príbeh malej Vanesky a jej mamy, ktorá svoju takmer trojročnú dcéru nemala doma ani jediný deň jej života. Pretože Vaneska je chorá.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Vaneska sa narodila predčasne. O mesiac skôr. No napriek tomu bola „bacuľko“. Bezmála tri kilá, čo by za iných okolností znamenalo celkom dobré prognózy. No už na pôrodnej sále sa lekárom mnohé nepozdávalo. Narodila sa s niekoľkými zlomeninami kostí, ktoré vznikli pri pôrode a možno aj pred ním. Predbežne stanovili diagnózu – chronickú lámavosť kostí – a odoslali dieťa do väčšej nemocnice na zotavenie.

Dieťa zmizlo z nemocnice

Keď sa jej mama o pár dní vystrábila z komplikovaného pôrodu, prišla za dcérkou. Povedali jej, že bábätko s týmto postihnutím potrebuje zvýšenú starostlivosť. Aby vedela predchádzať ďalším zlomeninám, zaškoľovali ju teda k prevzatiu dieťaťa do domácej opatery. No keďže nemocnica nemala na takéto pobyty matiek s deťmi podmienky, mama sedávala celé dni a noci na stoličke vedľa postieľky. Koncom týždňa sa s poľutovaním ospravedlnila a povedala lekárom, že si musí aspoň jeden deň ísť pospať normálne. Do postele. Pretože už nevládze.

Keď sa však vrátila, dieťa v postieľke nenašla.

Vydesená hľadala dcérku. A dozvedela sa, že Vaneska je v detskom domove. „Kde? Prečo?“ pýta sa šokovaná. Sociálne pracovníčky podali návrh na predbežné opatrenie na zverenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti. Dôvod? Pre jeho komplikovaný zdravotný stav. Súd „sociálke“ vyhovel a v priebehu jedného dňa sa dieťa stalo „ústavným“. Nevedno, čo ich k tomuto absurdnému kroku pobádalo.

Ako im to len mohlo napadnúť

Matka nechápala. Bola zúfalá, zhrozená. Nikto jej vopred nič ani len slovom nenaznačil. Túto čudesnú situáciu nevedela vôbec vyhodnotiť.

Volala svojej známej – právničke. Prosila ju o pomoc, o radu. Tej v rámci pátrania v detskom domove povedali, že malú Vanesku kŕmia dočasne sondou a že takúto namáhavú operáciu by matka v domácom prostredí nezvládla, lebo hrozí, že sondu by si malá mohla z nosa vytrhnúť.

Toto malo byť jediným a hlavným dôvodom, prečo matke obmedzili jej rodičovské práva nad jej vlastným dieťaťom, ktoré neopustila, o ktoré sa chcela starať. Preto malá Vaneska skončila v detskom domove. Prečo nie v nemocnici? Alebo v inom zdravotníckom zariadení? Prečo nie v sanatóriu? Čo viedlo sociálne pracovníčky a sudkyňu k tomu, aby oddelila matku od dieťaťa takýmto závažným krokom – rozhodnutím o ústavnej starostlivosti?

Predbežné opatrenie opatrí dieťa na neurčito

Predbežné opatrenie je rýchly rez. Obludné je, že rozhodnutie sa realizuje okamžite. Bárs by aj bolo chybné alebo unáhlené. No cesta späť trvá roky. Teda v našich podmienkach nevymožiteľnosti práva a všadeprítomných súdnych prieťahov.

Právnička v mene matky žiadala o okamžité zrušenie predbežného opatrenia. Súd jej žiadosti nevyhovel. Následne podala „sociálka“ návrh na súd na zverenie maloletej Vanesy do ústavnej starostlivosti. S tým istým odôvodnením: „… vzhľadom k zdravotnému stavu dieťaťa a zvýšenej potrebe starostlivosti, ktorú rodičia v domácom prostredí nevedia zabezpečiť, bolo odporučené dieťa umiestniť do ústavnej starostlivosti. Rodičia majú záujem o maloletú, maloletú v detskom domove aj pravidelne navštevujú, ale rodičia nemajú vytvorené podmienky na zvýšenú osobnú starostlivosť o maloletú s ohľadom na jej aktuálny nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si vyžaduje ústavnú starostlivosť. Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že sú splnené zákonné predpoklady na nariadenie ústavnej starostlivosti nad maloletým dieťaťom.“

Iba toto stačilo. Týchto pár slov. Plus príloha – rodný list. A dieťa zostalo bez matky.

Súdne konanie, odročenia, dokazovania

Začalo sa súdne konanie. Ktovie prečo vôbec, ak jedna sociálna pracovníčka od stola už rozhodla, že „je nepochybné“, že ústav je pre choré dieťa to najlepšie riešenie.
Bez toho, aby vedela niečo o možnostiach a schopnostiach rodičov. Bez toho, aby s nimi hovorila o tom, ako plánujú zabezpečiť bábätku starostlivosť.

Prvé pojednávanie po roku od narodenia Vanesky. Pre potreby súdneho konania bolo vykonané šetrenie v mieste bydliska rodičov, tiež boli súdom dožiadané doklady o hmotnom zabezpečení rodiny. V tomto smere rodina spĺňa všetky nároky na starostlivosť o dieťa.

Matka v súdnom konaní tiež predložila potvrdenie od dvoch opatrovateľských agentúr, ktoré poskytujú starostlivosť hradenú zo zdravotnej poisťovne a ktoré sú schopné a ochotné jej poskytnúť pomoc pri starostlivosti o dieťa.

Ako svedkyňa bola predvolaná zdravotná sestra detského domova. Tá tvrdí, že dieťa ešte stále kŕmia sondou. A to napriek tomu, že lekárke správy hovoria o tom, že dieťa sa má už kŕmiť bežným spôsobom. „Ale viete, sondou je to rýchlejšie.“ Svedkyňa tiež uvádza, že dieťa stále nie je rehabilitované. Napriek tomu, že lekárske správy dôrazne rehabilitáciu odporúčajú a uvádzajú ju ako jednu z najdôležitejších atribútov liečby.

Predložená správa súdnej znalkyne je sumárom zdravotnej dokumentácie Vanesky. Keď však príde na jej objektívne posúdenie, na otázku súdu „Je možné potrebnú starostlivosť poskytnúť aj v rodinnom prostredí?“ znalkyňa neurologička (prečo ku chorobe kostí?) odpovedá: „Keďže dieťa je vážne zdravotne postihnuté a vyžaduje si 24-hodinovú starostlivosť, je ťažké si predstaviť matku pri tejto činnosti, keďže matka sa musí starať o chod celej domácnosti…“

Šokuje formulácia „je ťažké si predstaviť“. Z čoho vyplýva, že výroky znalkyne sú limitované jej predstavivosťou. Pod nepretržitou starostlivosťou bolo navyše mienené kŕmenie dieťaťa sondou – dieťaťa, ktoré podľa odporúčaní ošetrujúceho lekára už malo riadne jesť.

Po tomto znaleckom posudku požiadala matka súd, aby mohla dať vypracovať posudok špecialistovi v odbore. Konanie bolo odročené.

Dva a pol roka po

Píše sa rok 2015. Predbežné opatrenie bolo vydané 11.9.2012. Matka vyjadruje nespokojnosť s tým, ako je zabezpečená starostlivosť o jej dcéru v detskom domove, keďže dieťa má vo veku 2,5 roka hmotnosť 9 kg. Dieťa napriek odporúčaniu lekárov ešte stále nie je rehabilitované. Nevyvíja sa ani motoricky, ani psychicky.

Medzitým matka vybavila Vaneske liečebný pobyt v Kováčovej. Lebo jej srdce trhalo, keď víkend čo víkend videla svoje dieťa v rovnakom stave, bez toho, aby niekto pracoval na jeho progrese.

A čo sa nestalo: pár dní pred odchodom na pobyt a pred znaleckým dokazovaním si Vaneska zlomila nohu. V detskom domove. Tam, kde je nepretržitá 24-hodinová odborná starostlivosť. Tam, kde jedine vedia dieťaťu zabezpečiť neustály dohľad. Tam, kde dve zdravotné sestry bdejú nad ôsmimi deťmi. Práve tam si zlomila nohu. Takže teraz ju nepustia ku znalcovi a ani do Kováčovej. Ale bude mať nepretržitú starostlivosť v najlepšej zdravotníckej inštancii – v detskom domove.

A subjektívne

Matka Martina neslabne v boji o svoju dcéru. Práve naopak. Ako sleduje čas, ktorý sa na tvári a tele jej maličkej dcérky zastavil, zmocňuje sa jej sila, ktorá by hory prenášala. „Viete, minule mi dovolili, aby som ju vzala von. A ona prvýkrát uvidela slnko. Viete, ako sa začala smiať? Tak sa krásne a od srdca smiala, taká bola šťastná. A pritom taká obyčajná drobnosť – slnko. Vedľa mňa stojí sestrička a hovorí: ‚No, tá je úplne mimo, smeje sa ničomu.‘ Ich to vôbec nebolí, že malá ešte nevidela slnko? A súd chce len taký papier, také potvrdenie, v ktorom bude napísané, že mi smú dať malú domov a jej sa tam nič nestane. A takúto úlohu neviem rozriešiť. Lebo takýto papier mi nikto nedá. Lebo všade je riziko. Či je človek zdravý, alebo chorý. Lebo aj zdravý človek môže ochorieť a umrieť. Ale má sa to stať v kruhu rodiny. Na druhej strane môže chorý v kruhu rodiny vyzdravieť.“

Takto hovorí mama, ktorá už dva a pol roka bojuje o svoju dcérku. Ani na chvíľu sa jej nevzdala. Malá Vaneska zatiaľ leží v zamrežovanej postieľke, bez podnetov, bez citu, bez lásky a pritúlenia jej rodičov, ktorí na ňu myslia každý jeden deň, no na objatie musia čakať do soboty.

Objektívne – ústavné právo dieťaťa a jeho najlepší záujem

Ja sa pýtam, vy si odpovedajte:

Ako je možné, že môže zmiznúť z nemocnice dieťa, ak jeho plnohodnotný zákonný zástupca, jeho rodič oň prejavuje záujem? A to dokonca tak, že sa pod vedením zdravotníkov zaúča, ako sa o dieťa náležite starať.
Ako je možné, že sociálne pracovníčky vopred žiadnym spôsobom nepreskúmali situáciu, kým prišli k rozhodnutiu o nutnosti predbežného opatrenia?
Ako je možné, že personál detského domova, ktorý sa v rámci súdneho konania pasuje za jediný inštitút schopný poskytnúť dieťaťu náležitú starostlivosť, nedodržiava liečebný program a odporúčania ošetrujúcich lekárov?
Ako je možné, že súdne ťahanice o to, že dieťa – či zdravé, či choré – patrí k matke, trvajú celý život jedného takmer trojročného dievčatka?
Ústava Slovenskej republiky

Čl.41
(4) Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Nepoznám taký zákon, ktorý by hovoril, že ak dieťa ochorie, má ho súd odňať rodičom a strčiť do ústavu. Neviem si predstaviť také rozhodnutie súdu. Netuším, o čo by sa opieralo. Napriek tomu takéto súdne konanie prebieha už takmer tri roky.

Máme plné huby integrácie ľudí s postihnutím. Napriek tomu matky chorých detí bojujú svoje každodenné boje o prežitie. Bez pomoci. A bude im absurdnou náplasťou, že jedna mať tu bojuje o samotné dieťa. Dieťa, ktoré práve preto, že je postihnuté celoživotným ochorením, potrebuje veľmi veľa lásky, pozornosti, náklonnosti. Potrebuje mamu a rodinu. Dodnes trčí v ústave.

https://dennikn.sk/63998/dieta-vam-mozu-zobrat-aj-preto-ze-je-chore/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy. Zálohujte si trvalý odkaz.