14. marec, výročie vzniku prvej Slovenskej republiky. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením

Všetkým, ktorým 14. marec, keď Slováci za ťažkých okolností začali budovať po prvý raz v 20. storočí prvý vlastný štát, aj v dnešných divných časoch vlastenecký pozdrav:

Hrob Dr. J. Tisa

Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát. Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.

Preambula Ústavy Prvej Slovenskej republiky vydaná 21. júla 1939
Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z.

Slovenský štát (1939 – 1945) | Prvá Slovenská republika

Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením

V súvislosti so 14. marcom netreba podľa historika Jašeka tiež zabúdať, že na delení zvyškov Československa po Mníchove sa aktívne podieľali aj ďalší jeho susedia, beckovské Poľsko a horthyovské Maďarsko.

Ešte pred vznikom štátu vycestoval do Berlína na stretnutie s Adolfom Hitlerom neskorší prezident Jozef Tiso.
BRATISLAVA 14. marca (WEBNOVINY) – Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo podľa historika Ústavu pamäti národa (ÚPN) Petra Jašeka v daný moment najlepšie možné riešenie.

Ako povedal Jašek v piatok pre agentúru SITA, alternatívu k štátnej samostatnosti jasne naznačil Adolf Hitler Jozefovi Tisovi počas rokovaní deň predtým v Berlíne, kde hovoril o možnosti rozdeliť Slovensko medzi jeho susedov.

„Najmä Maďarsko posilnené Viedenskou arbitrážou si robilo nárok na obnovenie Uhorska v jeho hraniciach pred rokom 1918. To by malo pre Slovákov katastrofálne následky,“ povedal Jašek.

Zahraničnopolitická situácia hrala kľúčovú úlohu

Ako pri väčšine udalostí slovenských dejín hrala podľa Jašeka zahraničnopolitická situácia kľúčovú úlohu. Upozornil, že napätá politická situácia v stredoeurópskom priestore v marci 1939 smerovala k rozpadu Československa. Hitler sa totiž nezmieril iba s odstúpením sudetských území, ale mal v pláne úplné podmanenie českej časti spoločného štátu.

14. marec v Bratislave

„Po tom, ako sa s ním západné mocnosti Veľká Británia a Francúzsko dohodli v Mníchove, stal sa Hitler hegemónom v stredoeurópskom priestore a realizoval svoju predstavu usporiadania tohto priestoru. A v jeho predstavách Československo ako výsledok Versaillskej mierovej konferencie nemalo žiadne miesto,“ konštatoval historik.

V súvislosti so 14. marcom netreba podľa Jašeka tiež zabúdať, že na delení zvyškov Československa po Mníchove sa aktívne podieľali aj ďalší jeho susedia, beckovské Poľsko a horthyovské Maďarsko.

Maďarské ambície neuspokojila ani Viedenská arbitráž

„Cieľom ich politiky bolo dosiahnuť spoločné hranice. Vo vzťahu k Slovensku je dôležité uviesť, že maďarské ambície neuspokojila ani Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, čo sa potom prejavilo aj v marci 1939, keď pár dní po vzniku slovenského štátu Maďari vojensky obsadili časť jeho území na východe Slovenska,“ povedal Jašek.

Významné historické udalosti sú však podľa Jašeka vždy výsledkom viacerých skutočností, teda vonkajších aj vnútorných faktorov, ktoré pôsobia súčasne.

„Okrem zahranično-politickej situácie by vyhlásenie samostatného štátu nebolo možné bez domácich predpokladov. Ním bolo v tomto prípade autonomistické hnutie, ktoré pred rokom 1938 zastávalo svojbytnosť slovenského národa voči teórii čechoslovakizmu. Z tohto hľadiska bol 14. marec dlhodobým vyústením autonomistického hnutia a v konečnom dôsledku naplnením práva Slovákov na sebaurčenie, hoci v mimoriadne komplikovanej dobe a v tieni Hitlera. Ale 14. marca sa nerozhodovalo o politickom režime vznikajúceho štátu,“ vyhlásil Jašek.

hiter-tisoFoto: Ilustračné foto SITA archív

Ustanovenia ústavy mali navonok demokratický charakter

Ústavu prijal slovenský snem v júli. Ústava kodifikovala republikánske zriadenie na čele s prezidentom i základné črty politického systému slovenského štátu, ktorý vznikol 14. marca 1939. Ústava súčasne zmenila oficiálny názov štátneho útvaru – zo Slovenského štátu na Slovenskú republiku.

Ústava bola akousi zvláštnou zmesou republikánsko-demokratických tradícií prvej ČSR, katolíckej sociálnej náuky a ústav autoritatívnych režimov, najmä niekdajšieho schuschniggovského Rakúska a salazarovského Portugalska. Viaceré ustanovenia ústavy mali navonok demokratický charakter, no súčasne pripúšťali možnosť značného obmedzenia. Napríklad zhromažďovacie právo či právo na slobodu slova muselo byť „v medziach zákona“.

Slovenský štát (správne by malo byť „Spoločný štát“ poznámka redakcie AZN)priniesol mnohé sklamania

Postavenie Slovákov v medzivojnovom Československu bolo podľa historika komplikované. „Na jednej strane priniesla Československá republika niekoľko pozitív, ako bolo vytvorenie demokratického parlamentného priestoru, vyčlenenie Slovenska z Uhorska a stanovenie jeho hraníc s Maďarskom,“ povedal.

Spoločný štát však priniesol podľa neho pre Slovákov mnohé sklamania, ktoré sa týkali predovšetkým uplatňovania politickej línie „jednotného československého národa“ v praxi. Koncept čechoslovakizmu podľa Jašeka upieral Slovákom vlastnú národnú identitu, v praxi priniesol aj obsadzovanie štátnej a verejnej správy na Slovensku Čechmi.

„Táto politika mala celkovo negatívny dopad na spoločenskú aj sociálnu situáciu na Slovensku. V 20-tych rokoch viedla k vlnám vysťahovalectva a v období hospodárskej krízy v 30. rokoch smutne známe „Nelze vyhověti“ ako odpoveď na žiadosť o prácu prehlbovalo už tak katastrofálne dopady krízy na Slovensku,“ zdôraznil Jašek.

http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/932306-historik-vznik-slovenskeho-statu-bol-najlepsim-riesenim/

 

V dejinách slovenského národa je aj štrnásty marec

Hviezdny deň slovenskej emancipácie. Od čias Márie Terézie až do roku 1862 naši predkovia 14. marca slávili sviatok sv. Cyrila a Metoda. Až v jubilejnom roku 1863 so súhlasom pápeža sa tento sviatok začal sláviť 5. júla. Nebyť iniciatívy biskupa Štefana Moysesa a niekoľkých moravských, českých a chorvátskych cirkevných hodnostárov iste by boli vládne štruktúry v nekonečnom pomykove: Ako si uctiť pamiatku vierozvestcov a vyhnúť sa spomienke na Slovenský štát. Bolo to len náhodou, osudom alebo vôľou Prozreteľnosti, že práve štrnásteho marca 1939, teda v deň, keď si naši predkovia pripomínali oboch solúnskych bratov, Snem Slovenskej krajiny odsúhlasil našu prvú štátnu samostatnosť? Na šesť rokov sa štrnásty marec stal sviatočným dňom. Posledný raz sa dôstojne oslávil v prítomnosti prezidenta, vlády, predstaviteľov verejného života a diplomatického zboru v roku 1945. Žiaľ, už za temného dunenia sovietskych kanónov kdesi na východe.

■ ZAČIATOK KONCA

Potom prišli na program iné oslavy, ktoré s naším národom nemali nič spoločné. Štrnásty marec bol vyhlásený za čierny deň slovenskej histórie a mal byť navždy vymazaný z národnej pamäti. Nebola to náhoda, že po skončení hlavného pojednávania Národného súdu v deň ôsmeho výročia vyhlásenia slovenskej samostatnosti vystúpil hlavný žalobca Anton Rašla a žiadal pre prezidenta Jozefa Tisa a neprítomného ministra zahraničia Ferdinanda Ďurčanského tresty smrti obesením, pre ministra vnútra Alexandra Macha trest smrti zastrelením.

Nebola to náhoda, že v roku 1958 práve na štrnásty marec vtedajší minister vnútra Rudolf Barák zvolal do Bratislavy tlačovú konferenciu, na ktorej predviedol objavné dokumenty dokazujúce zločiny niektorých príslušníkov Hlinkovej gardy. Komunistami zrežírovaný proces mal za cieľ udusiť na Slovensku zvyšky ľudáctva, separatizmu, odsúdiť fašizmus, americký imperializmus a aj katolícku cirkev. Barákom bombasticky predstavené dokumenty na procese akosi chýbali. Nasledovali tresty väzenia aj nespravodlivé popravy a plošné perzekúcie „ľudákov a ich pohrobkov“, ktoré postihli najmenej tritisíc ľudí. Kto by sa za takejto ľudovodemokratickej slobody odvážil verejne či len v tichosti pripomenúť si štrnásty marec?

■ NEŽIADUCI SLOVÁCI

O desať rokov začalo svitať na lepšie časy. Práve štrnásteho marca 1968 Slovenská národná rada prijala zákon č. 43/1968, podľa ktorého sa Bratislava opäť stala hlavným mestom Slovenska. Začali sa naprávať krivdy napáchané bezohľadným centralizmom a rozbehol sa zápas za obnovu národnej zvrchovanosti. Ten v polovici roka 1969 prerušil nástup normalizácie.

Druhý polčas tohto zápasu pokračoval po dvadsaťročnej prestávke. V prvých rokoch po novembrovej zmene bolo dokonca možné verejne si pripomínať hviezdny deň slovenskej emancipácie – štrnásty marec 1939. Ale protivníci, a nie hocijakí, dali hneď o sebe vedieť. Na spomienkovom zhromaždení pri príležitosti päťdesiateho druhého výročia vzniku Slovenského štátu štrnásteho marca 1991 sa na Námestí SNP v Bratislave sčista-jasna objavil nepozvaný návštevník – prezident Česko-Slovenska Václav Havel. Členovia jeho mnohopočetnej ochranky hrubo napadli poväčšine postarších účastníkov zhromaždenia. Cieľom tejto pripravenej provokácie bolo vytvoriť pre svetové média podľa možnosti čo najzápornejší obraz o slovenskom emancipačnom hnutí.

Odvtedy už uplynulo takmer štvrťstoročie a pamätníci marcových udalostí spred sedemdesiatich šiestich rokov pomaly vymierajú. Súčasné generácie masírované médiami, publicistami a tiežhistorikmi majú málo odhodlania verejne si pripomenúť štrnásty marec 1939. Oficiálna štátna doktrína dôsledne obchádza tento dátum, aj keď bez šiestich rokov prvej štátnej samostatnosti sotva by mohla vzniknúť aj súčasná Slovenská republika

Ivan MRVA ‒ Foto: archív SNN. Autor je historik.

Aj na Slovensku sa už konečne učíme vyslovovať slovo vlasť. Na otázku: „Do akej miery ste hrdý na to, že ste Slovák/Slovenka?“ odpovedalo podľa najnovšieho prieskumu Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied „veľmi hrdí“ 34 percent respondentov slovenskej národnosti. Ďalších 54,5 percenta odpovedalo „pomerne hrdí“. „Nie veľmi hrdých“ na to, že sú Slováci, bolo 9,5 percenta opýtaných respondentov. Dve percentá respondentov slovenskej národnosti odpovedalo „vôbec nie hrdí“.

Napriek tomu je stále dátum štrnásty marec 1939 zapísaný v mysliach mnohých – hoci aj na Slovensko hrdých Slovákov – ako temný bod našej histórie. Vysvetlenie čitateľom Slovenských národných novín ponúka historik Anton Hrnko: „Všetko súvisí s vývinom po roku 1945, keď sa obnovila Česko-Slovenská republika a keď sa všetky udalosti odporujúce ideológii jednotného „československého“ štátu posunuli do roviny negatívnych udalostí. Tento prístup sa zakotvil aj v tzv. národnom súdnictve, ktorý pôsobenie proti idei tohto štátu označil za najťažší zločin, ťažší ako napríklad rasové prenasledovanie, účasť na vojne atď. V jednotnom „československom“ štáte to ani inak nemohlo byť. Po roku 1989 sa síce podnikli pokusy o vecné zhodnotenie udalostí z rokov 1938 ‒ 1939, ale boli prekryté politickými zápasmi o novú podobu slovenskej štátnosti, ktorá objektívne i vecne vychádzala z iného hodnotového sveta ako prvá Slovenská republika. Vecné zhodnotenie udalostí zo stredu minulého storočia sa tak neuskutočnilo, nuž a v rozdelenej slovenskej spoločnosti nie je ochota pustiť sa do seriózneho výskumu. Tak sa stalo, že sa výkladu aj štrnásteho marca 1939 ujali extrémne sily na oboch krajných póloch.“

■ AKTUÁLNY PARADOX

tiso_portret štvorecSlovné spojenie „slovenský štát“ je často (aj napriek poznatkom zo spomínaného prieskumu SAV) vnímané ako historické negatívum ‒ je to opodstatnené? Podľa Antona Hrnka je tento termín neutrálny aj vo vzťahu k prvej, aj vo vzťahu k druhej Slovenskej republike.

„Dejiny nemožno hodnotiť čierno-bielo, ony v každom svojom úseku majú všetky odtiene spektra. Najväčšou tragédiou pre Slovákov bolo, že do stavu, keď mohli prevziať plnú zodpovednosť za svoje osudy, sa nedopracovali už v roku 1918, keď oslobodzovanie národov bolo spojené so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, ale až o dvadsať rokov neskôr, keď sa v Európe drali k moci tie najreakčnejšie politické sily. To vytvorilo vonkajšie okolnosti vzniku Slovenského štátu a, žiaľ, podmienilo aj jeho vnútorný režim. Nemožno však nevidieť aj niektoré pozitívne vplyvy vývinu v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia. Najdôležitejším z nich bolo získanie presvedčenia, že Slováci sú schopní spravovať si svoje veci samostatne, že majú sily a vedia si spravovať svoj štát,“ myslí si historik Anton Hrnko.

■ VECNÝ POHĽAD

Normalizačná výučba tvrdila, že demokraciu zažili Slováci až po februárových udalostiach. Mnohí zas vyzdvihujú úroveň demokracie počas prvej Slovenskej republiky. Historik Anton Hrnko v tejto súvislosti hovorí: „V každom prípade prvá Slovenská republika nebola demokratický štát. O jej režime sa nedá hovoriť rovnako vo všetkých fázach jej existencie. Všeobecne však možno povedať, že bola autoritárskym štátom, v daných pomeroch pomerne miernym vo vzťahu k slovenskému kresťanskému obyvateľstvu.“ Určite teda bude mať historická veda ešte veľa rokov naplnených bádaním a triedením pozitív a negatív prvej Slovenskej republiky, ktorá vznikla štrnásteho marca 1939.

Ján ČERNÝ

lacko-martin_historik_300x200 OTÁZKY PRE: historika Martina LACKA, pracovníka Ústavu pamäti národa

Škrt plánom na rozdelenie Slovenska

Za aký dátum považujete štrnásty marec 1939?
Slovensko sa vtedy zachránilo pred rozdelením či okupáciou. Súčasne sa tento deň naplnilo samourčovacie právo slovenského národa, keď získal štátnu samostatnosť. To je kľúčové. Všetko ostatné je podružné. Už preto štrnásty marec 1939 prirodzene patrí medzi najvýznamnejšie dni našich dejín. Bez ohľadu na to, čo chrlia agresívne protislovenské médiá alebo papagájujú ustráchaní politici. Nech si však uvedomia jedno, nemenným cieľom Budapešti bola anexia Slovenska, prípadne – s podporou Poľska – jeho podelenie. Štrnásty marec spravil týmto plánom škrt. Alebo sa máme ospravedlňovať za to, že naši predkovia dali prednosť samostatnosti pred rozdelením medzi susedov?

Aké je poučenie zo štrnásteho marca, pripomínajú si pozitívne vznik Slovenského štátu v roku 1939 skutočne len neofašisti a neoľudáci?
Jedno je možno v tom, že na existenciu Slovenska je potrebné tak medzinárodné krytie, ako aj odhodlanie elít a súdržnosť národa. Podkarpatská Rus darmo v tom istom čase vyhlásila samostatnosť, keď nemala garanta. Pripadla ako korisť Maďarom. Dnes sa znova blížime k bodu, keď sa rozhoduje o existencii SR. Žiaľ, vnútorne je na tom náš štát dnes oveľa horšie a na rozdiel od marca 1939 už nemá na čele sebavedomých a statočných politikov, pre ktorých je dobro národa najvyšším zákonom. Prevládla sebazničujúca servilnosť voči záujmom západného kapitálu, a osobitne USA, snažiacich sa o rozvrat Európy, ba vyvolanie vojny.

Odmietanie štrnásteho marca sa dnes odôvodňuje zápasom o charakter spoločnosti, ktorá musí stáť na pilieroch antifašizmu. Akým bol vlastne vznik Slovenského štátu?
Po Mníchove, v marci 1939, sa hralo o to, či sa Slovensko existenčne vôbec udrží. Nehralo sa o demokraciu v zmysle straníckej plurality. Tú v našom priestore odsúdil na zánik Mníchov.

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ Foto: archív SNN

SLOVO O SLOVENSKU

Keď som v januári položil v mene Matice slovenskej vence k pomníkom obetí druhej svetovej vojny v Kľaku a Ostrom Grúni, boli aj takí, ktorí sa čudovali: Matica a tu? Nuž, Matica nechce zatvárať oči pred nijakou udalosťou z našej histórie. Či máme a smieme našu minulosť dodatočne meniť? Naopak, učme sa z nej takej, ako sa v konkrétnom čase udiala, lebo história „magistra vitae est“ (je učiteľkou života). Pravdaže, jedny udalosti si pripomíname ako hodné nasledovania, iné na výstrahu, aby sa nezopakovali.

Kam zaradiť štrnásty marec 1939? Je to deň, ktorý nechceme, aby sa opakoval: jednak preto, že svoj štát už máme a nanovo ho zakladať nechceme. Ale aj preto, aby sme už nikdy nemuseli konať pod nátlakom cudzej moci. Pozor, priatelia, taká hrozba tu visí aj dnes! A tiež nechceme, aby sa opakovalo prenasledovanie časti nevinných obyvateľov, ktoré k nám prišlo po štrnástom marci 1939 – aj keď nie práve vinou tohto dňa. Pozor, svedkami krutého násilia sme, žiaľ, aj v tejto chvíli ďaleko, ale i neďaleko od nás!

A čo je hodné nasledovania? Ten deň v tieni jedného z najväčších diktátorov sveta správalo sa Slovensko demokraticky, vznik štátu odhlasoval slovenský snem, zvolený 18. decembra 1938. Je to aj dnes v treťom tisícročí také jednoznačné vo svete blízkom i ďalekom? Nasledovaniahodná je aj vlastná hospodárska politika, zohľadňujúca slovenské podmienky a potreby, ktorej výsledkom bola – až kým k nám neprišla vojna – kvalitná slovenská mena. Dokonca aj klasickému lístkovému prídelovému systému sa u nás vzdorovalo až do konca vojny: zaviedli ho až po zániku slovenskej koruny 1. novembra 1945! To je fakt, za ktorý prenasledovalo gestapo guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša. Priatelia, a ako je to dnes: smieme a robíme vlastnú politiku v záujme občanov nášho štátu?

Marián TKÁČ, predseda MS
http://snn.sk/news/v-dejinach-slovenskeho-naroda-je-strnasty-marec-vynimocny-datum/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.