Jubileum smrti sv. Metoda : 1200 rokov. Kde leží Metodov hrob?

Tajomstvo Metodovho hrobu
Kostol sv. Klementa v Ríme, kde sú pozostatky svätého Cyrila, navštevujú ročne tisícky turistov, no kde je pochovaný druhý zo solúnskych bratov? Žeby v Devíne?

Sv Metod

Prišli k nám zo Solúnu a priniesli písmo. Jeden zomrel relatívne mladý v Ríme, druhý sa vrátil na naše územie a stal sa arcibiskupom. Metod sa na rozdiel od brata dožil na vtedajšie pomery úctyhodného veku – sedemdesiatich rokov. Zomrel 6. apríla 885.

Podľa legendy sa s ním prišli rozlúčiť so sviečkami muži aj ženy, bohatí aj chudobní.

Tieto isté zdroje nám zanechali aj hádanku: „Pochovaný bol v synodnom chráme svojho sídla po ľavej strane v stene za oltárom svätej Bohorodičky,“ píše sa v Legende o Metodovej smrti.

Je to jasné, stačí už len zistiť, kde bolo v danom čase sídlo moravsko-panónskej arcidiecézy a ktorý chrám bol tým hlavným.

„Hoci sa o jeho nájdenie pokúšali celé generácie archeológov, historikov a rôznych amatérskych nadšencov, zostáva jeho tajomstvo neodhalené,“ píše Jiří Bílek v knihe Hádanky našej minulosti 3.

Kostol sv. Kríža v Devíne.

Možné miesta hrobu sv. Metoda

Velehrad, ku ktorému sa viažu niektoré povesti. Jeho spojenie s cyrilometodskou tradíciou je však oveľa mladšieho dáta, tamojší kláštor vznikol až v 13. storočí.
Kostol v Modre, ktorý stál už v čase príchodu Cyrila a Metoda, či Hradisko sv. Klementa.
Staré Mesto v Uherskom Hradišti, kde bolo odkryté pohrebisko skoro s 2000 hrobmi.
štvrť Sady Uherského Hradišťa, kde sa našiel rozsiahly veľkomoravský cirkevný areál.
Mikulčice, kde sa odkryli pozostatky až desiatich kostolov a v trojlodnej bazilike sa našiel hrob významného, ale skôr svetského funkcionára,
Metodov hrob hľadali aj v Nitre a Zlatých Moravciach, pri Osvienčime, Znojme či v Olomouci, dokonca aj v Maďarsku.
Koncom apríla ožila teória, podľa ktorej by mal byť Metodov hrob pod farským Kostolom sv. Kríža v Devíne.

Internetový dvojtýždenník Slovenský rozhľad, ktorý vydáva bývalý hovorca strán SNS a Ľavicový blok Vladimír Dobrovič, uverejnil článok predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča Metod v Devíne.

Ten cituje svedectvo dnes už mŕtveho Pavla Lörinca, ktorý pomáhal devínskemu farárovi v 80. rokoch minulého storočia.

Tkáč ho prepísal z CD, ktoré vraj dostal od akýchsi mladých ľudí z akéhosi občianskeho združenia, čo sa venuje histórii Devína.

„Možno mi nebudete veriť, neviem, kto vyhotovil nahrávku, a tak na sto percent neviem potvrdiť vierohodnosť výpovede,“ približuje Tkáč. Považoval však za vhodné, aby sa o tejto výpovedi dozvedela verejnosť.

Lörinc na nahrávke tvrdí, že s profesorom Vincentom Belanom, vtedajším správcom farnosti, našli pod sanktuáriom devínskeho kostola ostatky siedmich mŕtvych, pričom dve mŕtvoly mali ženské odevy na spôsob cárovien a jeden muž mal odev cirkevného hodnostára.

brodske751

Vybudujeme na Slovensku pamätník sv. Cyrilovi a sv. Metodovi za ktorým stoja m.i. aj také osobnosti naších dejín ako sú Silvester Krčméry a Vladimír Jukl?

 

„Keď sme dolu v sedemmetrovej hĺbke našli v krypte bohato oblečené mŕtvoly, vyslovil som, že je to svätý Metod… A musel som na pokyn profesora Belana kryptu urýchlene opustiť,“ mal povedať Lörinc.

Nasleduje detailný opis toho, čo v tme videl.

„Kríž na hrudi hodnostára bol na retiazke žltej farby. Na kríži boli kamene pieskovej farby, na nich modrý kríž. Tretí kríž bol o niečo menší, čisto čierny, z kameňa. Bol to čierny kameň z Dunaja. Na čiernom kameni telo Pána Ježiša Krista zo striebra. Podľa toho som vedel, že to bolo štrnásť dní otvorené, bolo trochu zoxidované, akoby hrdzavé. Také reťaze som videl len u gréckokatolíkov. Ten človek mal čižmy. Šesťdesiat centimetrov vedľa ostatkov svätého Metoda ležala členka kráľovskej rodiny. Tá dievčina nemala viac ako osemnásť rokov, bola v svetlomodrých šatách, bohato zdobených zlatom. Textil bol úplne zachovaný, damask. A červená črievička. Mladá cárovná mala neporušený hodvábny odev, bohato zdobený zlatom. Vedľa nej staršia pani v drahých šatách, z ktorých presvitali zlaté nite. Látka bola zelenej, žltej, hnedej a červenej farby, v strede diamant,“ znie vraj na nahrávke.

Toto všetko mali vidieť len oni dvaja s Vincentom Belanom, ktorý to následne mal nechať zatvoriť, dobudovať slepý strop, zasypať dvadsiatimi tonami piesku. Po smrti Belana Lörinc stratil prístup do krypty.

Sám Lörinc si nemyslel, že ten hrob opäť niekedy nájde: „Je to politika. V záujme svätoštefanskej koruny je, aby pravda nevyšla najavo,“ naznačoval konšpiratívne.

Tkáč hovorí, že svedectvu Pavla Lörinca v podstate verí.

„Ide o veľkú mieru pravdepodobnosti, že sa to mohlo udiať tak, ako je to nahovorené,“ dodáva.

V prospech vierohodnosti podľa neho svedčí, že archeologický prieskum pod devínskym kostolom sa naozaj konal, skutočne sa našiel netypický „náhrobný kameň“ s gréckym či s byzantským krížom a dvoma kalichmi.

Oltar Devin

Dôvodom na hľadanie Metodovho hrobu mal byť netypický náhrobný kameň s gréckym či s byzantským krížom a dvoma kalichmi podobný krížom na obraze svätých Cyrila a Metoda v bazilike sv. Klementa v Ríme. Tento fragment náhrobného kameňa sa našiel približne v strede kostola v hlavnej lodi, pohodený v sonde, nie v krypte ako uvádzajú niektorí historici. V súčasnosti sa nachádza v kaplnke Kostola sv. Kríža, jeho kópia je dnes súčasťou oltáru devínskeho kostola.

Dôvodom na hľadanie Metodovho hrobu mal byť netypický náhrobný kameň s gréckym či s byzantským krížom a dvoma kalichmi podobný krížom na obraze svätých Cyrila a Metoda v bazilike sv. Klementa v Ríme. Tento fragment náhrobného kameňa sa našiel približne v strede kostola v hlavnej lodi, pohodený v sonde, nie v krypte ako uvádzajú niektorí historici. V súčasnosti sa nachádza v kaplnke Kostola sv. Kríža, jeho kópia je dnes súčasťou oltáru devínskeho kostola.

FOTO – SME – Tomáš Benedikovič

Čo našli archeológovia
Katarína Harmadyová, ktorá je vedúcou oddelenia Mestského múzea v Bratislave na hrade Devín a zažila ešte očitého svedka pána Lörinca, považuje jeho svedectvo za absolútny výmysel.

„V severnej krypte v roku 2002 sme spolu s antropológom Radoslavom Beňušom našli kostrové pozostatky v pomerne zlom stave. Na základe súčastí odevu a doplnkov ich môžeme jednoznačne zaradiť do polovice 18. storočia,“ vysvetľuje.

Našli síce aj robustnú kostru muža v čižmách, tá však patrila maximálne 40-ročnému človeku, ktorý zomrel tak pred dvesto rokmi.

Správca farnosti Marián Gavenda necháva tieto dohady na archeológov, chce sa skôr sústrediť na oživenie idey Cyrila a Metoda.

„My potrebujeme Metoda nie vykopať, ale vzkriesiť. Európska únia je v závoze, tým viac smeruje k tomu, že to, čo tu nechali Cyril a Metod, ponúka východisko. Ale zatiaľ sú v politike skôr ľudia, ktorí nerozumejú filozofii, pozerajú sa len na účty, takže sa od nich nedá čakať, že by to pochopili,“ mieni Gavenda.

Devínska lokálpatriotka Pavlína Rumanovská, ktorá pokračuje v práci pre Spolok priateľov starodávneho Devína, si myslí, že je scestné iniciovať niečo na základe materiálu, ktorý obsahuje plno nepresností.

„Nemám nič proti tomu, ak chce Matica slovenská týmto spôsobom iniciovať nový archeologický výskum, skôr by som však uprednostnila generálnu opravu kostola, ktorý je v dezolátnom stave,“ zdôrazňuje.

Osobne poznala oboch aktérov. „Pán profesor Belan bol slovansky mysliaci človek. Ak by sa skutočne našlo niečo, čo by bolo možné pokladať za pozostatky sv. Metoda, podnikol by všetko, aby sa to hodnoverne preskúmalo. Viem však, že nebol zástancom tejto teórie,“ tvrdí Rumanovská.

 

Najcennejšia pamiatka?

Časopis Kultúra uverejnil pred rokmi článok nadšenca Františka Sedláka, podľa ktorého by nové preskúmanie kostola mohlo zaradiť stánok medzi najcennejšie pamiatky na Slovensku. Stále podľa neho existuje šanca, že by sa mohol hrob nájsť, hoci sám pripúšťa, že už len náhodou.

Harmadyová však nevidí dôvod na ďalšie prieskumy v tejto lokalite.

„ V Kostole sv. Kríža a v jeho okolí sa v rokoch 1967 – 1985 realizoval aj stavebno-historický výskum aj archeologický výskum. Všetko, čo sa dalo preskúmať, bolo preskúmané, dokumentácia existuje,“ tvrdí.

Aktivity ohľadom hľadania hrobu Metoda v devínskom kostole považuje za umelo vyvolané s cieľom vytvárať senzácie a krivenia histórie.

Podľa nej politické turbulencie, ktoré po smrti Metoda na Veľkej Morave nastali, vylučovali pochovanie Metoda v hraničnej lokalite, akou Devín nesporne bol.

„Bola by som šťastná, keby sa záujem verejnosti a kompetentných upriamil skôr na záchranu stoviek pamiatok, ktoré nám pred očami chátrajú. Príkladom je aj samotný hrad Devín, ktorého horná časť je od roku 2008 uzatvorená, lebo nie sú peniaze na dokončenie jeho rekonštrukcie. Namiesto hľadania peňazí na jeho opravu sa však radšej vyvoláva psychóza o hľadaní hrobu Metoda pod Kostolom sv. Kríža,“ reaguje s nevôľou.

Najväčšia mystifikácia
O zatiaľ najväčšiu mystifikáciu sa zaslúžila v 30. rokoch minulého storočia istá dedinská žena Klementina Maštalírová, ktorá sa hrdila jasnovideckými schopnosťami.

Metod sa jej mal zjavovať celých šesť rokov a mal ju prosiť, aby ho vytiahla z hrobu, kam ho ukryli pred útokmi nepriateľov.

Keď pokusy kopať náhodne v lese nepriniesli úspech, v roku 1929 mal Metod Maštalírovej zjaviť presné miesto, kde má kopať.

V roku 1932 sa naozaj podarilo nájsť v lokalite zvanej Na hroboch neďaleko Stupavy v Chřiboch v hĺbke päť metrov dosku popísanú nejaký písmom, z ktorého miestny farár vylúštil slová Solún a Velehrad, ba dokonca Arcibiskup Metod, pros za nás Boha.

K miestu zázračného objavu začali putovať zástupy nielen z Moravy, ale aj Rakúska a zo Slovenska.

Les pri Koryčanoch v Zlínskom kraji sa stal miestom dobrého púťového obchodu a pochúťkou pre médiá.

Podľa Maštalírovej videní sa mali totiž už čoskoro prekopať do nejakej chodby a tam nájsť neporušené Metodovo telo.

Napokon sa ukázalo, že písmená boli do kameňa vyryté nie pred storočiami, ale len pred týždňami, navyše podľa ilustrácie z historickej knihy.

Neskôr sa našli ešte ďalšie podobné kamene, všetko falzifikáty.

Za celou akciou bolo miestne lesné družstvo vedené istým poslancom, ktorému všetci majitelia stánkov platili poplatky, čo pri skoro štvrťmiliónovej návštevnosti tejto metodskej atrakcie nebol zanedbateľný obchod.

http://www.sme.sk/c/6439409/tajomstvo-metodovho-hrobu.html

 

Kde leží Metodov hrob?

„Tento deň je pre mňa veľmi dôležitý,“ hovorí archeológ Luděk Galuška z Akadémie vied. Výzdoba malého panelákového bytu dáva tušiť, že tento muž Veľkou Moravou proste žije.

Namiesto ozdobných váz na poličke zoradené viac ako tisíc rokov staré misy a džbán, kópia jedného z najvýznamnejších nálezov krížika s gréckymi nápisy, sekerka z deviateho storočia…
Sv. Metod
„Cítim sa byť Moravanom a títo muži sú súčasťou našich dejín,“ vysvetľuje Galuška, prečo sa už 26 rokov venuje výskumu ríše. Príchod vierozvestcov by mal byť podľa neho pre každého sviatkom.

Nemali by sme ho však sláviť kľačaním na Velehrade, ale tým, že sa niečo o Veľkej Morave dozvieme.

Pár slov o solúnskych bratoch
Bratia Konštantín a Metod sa narodili v meste Solún (Thessaloniké), v severnom Grécku, Metod okolo roku 815 a Konštantín v roku 827. Metod študoval právo, stal sa správcom veľkej byzantskej župy, ktorej obyvateľstvo bolo slovanské.

Konštantín študoval v Carihrade na cisárskej škole spolu s budúcim cisárom Michalom III. Po skončení štúdií zastával vysoké funkcie. Bol bibliotekárom carihradského patriarchu a prednášal na cisárskej škole. Pre jeho hlboké vzdelanie ho označovali ako „filozofa“.

Cyrilo-Metodská národná púť na Nitrianskom hrade, ktorú celebroval jeho excelencia mons. Jozef Viktor Adamec, americký biskup slovenského pôvodu a koncelebrovali mu biskupi a knazi zo Slovenska.
V roku 863 bratov cisár Michal III. poslal ako vierozvestcov na Veľkú Moravu. Pre toto poslanie zostavili slovanské písmo (hlaholiku) a preložili do staroslovienčiny liturgické a biblické texty. Okrem hlásania evanjelia pripravovali mladých mužov na kňazstvo. V roku 867 odišli do Ríma, kde pápež Hadrián II. schválil ich činnosť a uznal staroslovienčinu ako liturgický jazyk.

Konštantín, ktorý na sklonku života prijal meno Cyril, vstúpil v Ríme do kláštora, kde zomrel 14. februára 869. Pochovaný je v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za apoštolského legáta a za arcibiskupa pre územie Veľkej Moravy. Cestou z Ríma ho však bavorskí biskupi zajali a väznili vo Švábsku.

Metod zomrel 6. apríla 885.

Naľavo za oltárom
O Veľkomoravskej ríši toho vedia aj vedci pramálo. Informácie o tom, kde bol pochovaný Metod, sa preto zdajú byť z tohto pohľadu luxusné.

V zachovanej cirkevnej legende z toho obdobia, sa totiž presne opisuje, kde ležia jeho telesné pozostatky. V Živote svätého Metoda je toto miesto opísané takto:

„Vo veľkom chráme moravskom po ľavej strane za oltárom svätej Bohorodičky.“ Zatiaľ čo miesto vo vnútri chrámu je opísané detailne, (ak je zhoda v tom, z ktorého pohľadu sa myslí ľavá strana).

No o tom, kde táto stavba stojí, nie je ani zmienky. Pátranie po Metodovom hrobe sa tak stalo pre mnohých archeológov a historikov výzvou. A tiež predmetom sporu, ktorý sa vlečie už desiatky rokov.

Bazilika v Mikulčiciach najväčší odkrytý chrám z veľkomoravksej doby. Podľa legendy by mal byť Metodov hrob v ňom.
Hrob hľadali archeológovia, amatéri, jasnovidci aj kňazi na rôznych miestach. Výskumy sa robili napríklad v okolí Velehradu, Osvienčimu, Znojma či Olomouca. Dokonca aj na Slovensku a v Maďarsku.

V priebehu času sa však vykryštalizovali dve miesta, kde je najpravdepodobnejšie, že boli Metodove pozostatky uložené. Jedným z nich sú Mikulčice u Hodonína, a tým druhým Uherské Hradiště Sady.

Hrob č. 580
V Mikulčiciach, neďaleko Hodonína sa našlo na rieke Morave významné osídlenie, ktoré bolo nepochybne jedným z centier Veľkomoravskej ríše. Na malej ploche výskumníci objavili deväť kostolov, svetský chrám a čo sa týka rozmerov, najväčšiu, 35 metrov dlhú baziliku z toho obdobia.

Uprostred kňažiska po pravej strane od oltára (z pohľadu od vchodu) bol objavený bohatý hrob č. 580. V ňom boli spoločne s časťami lakťovej kosti objavené aj predmety pripomínajúce meč, nožík a kusy hodvábu.

František Klanica, bývalý vedúci vykopávok toto miesto označuje dodnes za Metodov hrob. Súčasné vedenie sa však od tohto názoru odkláňa.

„Že je tu Metodov hrob, to už radšej nehovoríme,“ reaguje na otázku sprievodkyňa v Národnom pamätníku v Mikulčiciach. „Predtým sa to tvrdilo, ale teraz už to také isté nie je.“

Mladá generácia archeológov si zjavne o sporoch o umiestnení pozostatkov vierozvestca myslí svoje. „Nemyslím si, že by tu bol jeho hrob,“ hovorí archeológ Marek Hladík. „Zdá sa mi, že odbornú debatu o tom, kde je pochovaný, prevyšujú osobné záujmy.“

Podľa Hladíka aj súčasný vedúci archeologického výskumu v Mikulčiciach Lumír Poláček zamietol hypotézu, že by hrob Metoda mohol byť práve v mieste, kde vedie výskum.

„Určite bol v hrobe uložený predstaviteľ vtedajšej elity,“ hovorí Hladík. „Ale všetko nasvedčuje skôr tomu, že šlo o svetskú, nie o cirkevnú elitu. Je pravdepodobné, že Metod by bol pochovaný s biskupskými insígniami.“

V hrobe v Mikulčiciach sa však našiel nožík a kovový predmet, najčastejšie označovaný ako meč. Zástancovia mikulčickej hypotézy však tvrdia, že to mohla byť aj biskupská barla.

Na nástenke v budove archeológov visí pod nápisom „Otázka Metodovho hrobu vyriešená“ fotografia, na ktorej leží jeden zo zamestnancov vo výklenku steny baziliky v Uherskom Hradišti Sadoch. Archeológovia z Mikulčíc tak v s nadhľadom uznávajú, že Metodov hrob by sme mali skôr hľadať tam.

Krížik s Ukrižovaným a gréckym nápisom našli výskumníci v Uherskom Hradišti-sade
Metod v Sade
Výskumy v okolí Uherského Hradiště prebiehajú od roku 1926. Postupne tu výskumníci odkryli päť kostolov a sídlo obohnané valmi, v ktorom podľa odhadov žilo asi 10-tisíc ľudí. Vykopali sa tu tiež najväčšie pohrebiská tohto obdobia s viac ako dvoma tisíckami hrobov.

O dva kilometre ďalej, na návrší, z ktorého bolo vidieť celé mesto, vedci objavili kostol so školou a krstiteľnicou. V stene kostola naľavo od oltára z pohľadu kňaza našli hrob, ktorý presne zodpovedá opisu z legendy o Metodovi.

Na mieste jeho údajného posledného odpočinku sa dnes váľajú plechovky od piva, rozbité sklo a odpadky. Mladí z mesta chodia na návršie na rande, alebo si zapáliť a kochať sa výhľadom na Uherské Hradiště. Unikátne miesto tu pripomína len pôdorys pôvodného kostola, krstiteľnice a informačná tabuľa.

„Som presvedčený, že primárne bol pochovaný tu,“ hovorí archeológ Miroslav Vaškových z Pamätníku Veľkej Moravy v Uherskom Hradišti. „Najviac zodpovedá tomu, čo je uvedené v legende. Nikto z popredných bádateľov teraz nespochybňuje, že tu bol pochovaný.“

Má to však jeden háčik; hrob bol objavený prázdny.

„Ak považujeme legendy o Metodovi za pravdivé, potom v súčasnosti neexistuje miesto, ktoré by viac zodpovedalo opisu v legende, než je to v Uherskom Hradišti Sadoch,“ hovorí popredný český archeológ Luděk Galuška.

„Ale nenašla sa tam kostra, takže na 100 percent nemôžme povedať, že tam bol Metod.“ Vo všetkých serióznych publikáciách k tejto téme je ale práve toto miesto označované ako jedno z tých, kde by Metod mohol byť skutočne pochovaný. Teda pôvodne.

Jeho pozostatky totiž s najväčšou pravdepodobnosťou buď odniesli nájzdníci, alebo jeho nasledovníci, ktorý tušili, že príde zlá doba.

Udržanie identity
Isté je tak vlastne len to, že obe miesta, Mikulčice aj Uherské Hradiště so Starým Mestom boli významnými centrami Veľkomoravskej ríše.

Podľa Galušky a ďalších odborníkov by debatu o tom, kde ležia pozostatky Metoda mohli rozriešiť len ďalšie vykopávky, prípadne zdokonalenie výskumu DNA.

„Je dobré vedieť, kde je pochovaná významná osobnosť dejín národa,“ vysvetľuje Galuška dôvod, prečo je dôležité hrob objaviť.

„Väčšinu ľudí asi skôr zaujímajú Kelti. Pokiaľ by sme poznali miesto odpočinku Metoda, mohlo by to utužiť spojenie s našou krajinou, pomôcť udržať identitu, ktorú máme pokrivenú.“

http://aktualne.atlas.sk/kde-lezi-metodov-hrob/dnes/zaujimavosti/

 

Spomienka na sv. Metoda

(6. apríl 885 – 6. apríl 2001)
V Tebe má, Otče, moravská krajina tvrdú
stenu, ktorou poráža bludárov,
Učitelia, stojaci po pravici presvätej Trojice,
modlite sa ku Kristovi, aby zachoval slovienske stádo…”
(Služba Metodovi, 4. pieseň)

Keď si pripomíname nášho veľkého apoštola a spolupatróna Európy a myslíme na jeho odchod do nebeskej vlasti, zarezonuje v nás veľkolepý a slávny život tohto syna slovanského juhu premilého nám Solúna. Nám, kresťanom, je to ešte oveľa sympatickejšie, lebo toto mesto je spojené s menom apoštola národov sv. Pavlom. Nezabúdame, že to bolo hlavné mesto gréckej Macedónie. Je ním stále a neprestajne. A Macedónsko je dodnes predmetom sváru medzi Helénmi a Macedónčanmi. Dnes je v ňom ortodoxné arcibiskupstvo, bulharské pravoslávne biskupstvo ako aj uniatské bulharské biskupstvo. Solún ostal naďalej, ako za čias svätých bratov, bilingválnym mestom.

Nemožno obísť rodičov svätých bratov: otcovo vysoké postavenie v systéme Východného cisárstva a matkin pôvod v rozvetvenej rodine carihradského logoteta z cisárskeho dvora. Konexie a následné rodičovské kroky ich posúvajú na budúce výslnie v krajine. Nakoľko to bolo druhé najväčšie mesto v ríši, tomu zodpovedalo aj školstvo. Metodovi musela stačiť príprava do života na domácich školách. V jeho živote čítame, že to bola domáca právnická akadémia, na ktorej sa používal Justiniánov Kódex civilného rímskeho práva popri ďalších pomocných explikujúcich autoroch. Pretože poznal sloviensku reč Macedónčanov, nečudo, že ho poverili správou niektorej zo severných provincií. Domáce obyvateľstvo sa neustále stavalo na odpor, najmä proti vysokým daniam, ktoré pohlcovali vojny s mohamedánmi v gréckom panstve za Bosporom (až po pramene Eufratu a Tigrisu). A svetská moc musela tvrdo vymáhať stanovený tribút. Neobišlo sa to bez násilia a výstražných popráv. V prameňoch táto problematika rezonuje najmä od čias Heraklea v prvej polovici 7. storočia.

Udomácnení Slovieni dokázali vlákať aj celú légiu do nebezpečných údolí a uzavrieť ich spredu aj zozadu zásekmi a neutralizovať ich balvanmi z hrebeňov hôr. Tu je zmysel aj povolania Bielych Chorvátov z krakovského Bieleho Chorvátska na pacifikáciu domáceho negréckeho obyvateľstva Chorvátska. Tieto tvrdosti svetskej moci Metoda museli hlboko dojímať a iste aj brata informoval o svojom trápení. Ako a kedy (v ktorom roku) sa rozhodol odstúpiť z úradu, nevieme. Bola to hlboká zmena v jeho živote a iste dlhší čas aj pripravovaná, lebo rozhodol sa tvrdo zmeniť svoj spôsob života a odísť kajať sa do kláštora. Takých ľudí mal nielen Olymp na západe Malej Ázie, ale aj dnešný Atos, a to dodnes a v našich časoch. Nič nevieme o jeho manželke a deťoch. Bez jej súhlasu k tomu dôjsť nemohlo…

Vo všetkých kláštoroch v stredoveku opátmi boli nielen vzdelaní mnísi, ale najmä synovia šľachtických rodov. Aj on sa stal opátom. Takto bol neskoršie oporou svojmu bratovi, ktorého zmeny a prevraty na cisárskom dvore podobne znechucovali. A veľkým vzorom v trápeniach im bol svätec Teodor Studita, ktorý tvrdo odporoval so svojimi mníchmi a kláštormi obrazoborectvu. Jeho spisy sa po všetkých kláštoroch študovali, lebo zaviedol – obnovil – pôvodnú mníšsku nábožnosť a disciplínu. V kláštoroch boli aj mnísi z ostatných národností. To je dodnes aj na Atose: Gréci, Rusi, Gruzínci, Arméni a Európania, najmä Francúzi a Švédi. V reči cisára Michala III. sa uvádza stať, že už jeho dedo sa pokúšal (bez úspechu) o písmo pre Slovienov ako misionársky prostriedok. A títo Slovieni žili nielen v západnej Malej Ázii, ale aj na Peloponéze, kde ich až v 12. storočí pokresťančili z ariánstva (pohanstva). Navyše biligvizmus prežíval naďalej. Veď aj po treťom delení Poľska jeden zo šľachticov Czartoryskich z Puław sa tam usadil s povolením Porty a vojensky organizoval „domácich“… (Slovanov). Skončilo to tam totálnym vyhnaním nemoslimov na začiatku 20. storočia. Toľko o helenskej otázke a Slovanoch v Grécku.

Blažený Konštantín Cyril, prezývaný Filozof, nečakane končí svoj život vo Večnom meste. Z jeho predsmrtnej modlitby sa dozvedáme, že mu v Ríme pápež zveril moravské kraje ako biskupovi, lebo: Bohu vracia stádo, ktoré mu bolo zverené. A stádo (grex) sa zveruje len biskupovi. To rezonuje na viacerých miestach vo Veľkomoravských legendách. Bol určený na túto službu nie z taktických mocenských obáv pápežského dvora voči Nemcom. Stará skúsenosť cirkvi s misiami, zakotvená v dekretálnom práve, spravidla neumožňovala pre prvé obdobie na misijnom území menovať domáceho človeka.

Robí sa to dodnes nielen vzhľadom na to, že je nedostatok domácich, z ktorých by sa vybrali vhodní kandidáti. Potrebný je aj vývoj na misijnom území, ktorý umožní zorientovať sa Svätej stolici alebo patriarchátom. Večné mesto sa v tejto historickej chvíli rozhodlo posilniť moravské kresťanstvo Konštantínom ako biskupom. Navyše on zaručoval jednotu s Rímom v misijnej práci, on zaručoval pokračovanie misie ako zakladateľ písma a autor liturgických prekladov a prekladov Svätého písma v novom liturgickom jazyku. Navyše ku chýru „Filozofa“ sa v Ríme začal pripájať aj chýr svätca. Tak nás informujú Veľkomoravské legendy. Prinesenie relikvií sv. Klimenta do jeho baziliky (a bol to rímsky rodák) otvorilo ako kľúč misii dvere Ríma. Prekvapujúce boli aj grécke bohoslužby v slovienskom jazyku slúžené v rímskych bazilikách! Iste si to dobre nacvičili, aby najmä oslnivou melodikou hlasov dojímali zvedavých Rimanov. Na tie časy nevídaná cirkevná „šou“! To tiež „zaberá a pomáha“.

Blažený Cyril umiera a prosí brata, aby neponechal túto ich najväčšiu životnú misiu na beh sveta. Nechce, aby sa vrátil na ázijský Olymp, do milovaného kláštora, ale „oral“ ďalej moravskú cirkevnú nivu. Musíme byť vďační panónskemu kniežaťu Koceľovi, že sa postaral o posilnenie misie konsekrovaním Metoda na biskupa, povýšeného na misijného arcibiskupa a povereného legátstvom medzi slovanskými kmeňmi okolo moravskej dŕžavy. Nakoľko územie Moravy nebolo provinciou, ešte len misijným arcibiskupstvom s titulatúrou obsadenej Sriemskej Mitrovice (držali ju Bulhari!). Až takejto veľkej dôvery sa dostalo svätému Metodovi na pápežskom dvore.

Poveriť niekoho v tých rozháraných časoch legátstvom znamenalo vybaviť ho všetkými právomocami v slovanskom svete. Neurčovala sa povinnosť v presnom čase prísť do Ríma referovať. Stačilo poslať poslov s orientačnými správami. Mal veľkú moc v rukách. A Rímu na Slovanoch, dovtedy zamorených ariánstvom, veľmi záležalo, ako to vidíme už od čias obrazoborectva (Ilyrikum a neskoršie naťahovanie sa o Veľké Bulharsko). Veď išlo skoro o polovicu Európy. Glagolášske misie v Podunajsku (montekasínska správa pre Štefana II.), ako aj v grécko-slovanskom svete (Monastérium benedictinum, dictum dalmatum v Carihrade pred r. 800) jasne naznačujú, že niektorí slavisti a byzantológovia nie sú ďaleko od pravdy, keď uvádzajú, že misie medzi slovanskými kmeňmi vo východorímskom cisárstve sa realizovali už za čias deda Michala III. To, že nemali vlastné písmo, dopĺňa nám mních Chrabrý informáciou, že Slovania pred Konstantínom-Filozofom používali latinskú aj grécku abecedu.

To je tá potrebná a presná informácia: používali ju v cirkevných textoch. V cirkvi je pradávna prax: keď vyjdú nové liturgické knihy, staré sa vymieňajú za nové. Neraz v starých boli omyly, pisárske lapsusy, ba aj herézy. Neraz sa zo starých kníh používali iba väzby, alebo sa v nich staré texty oškriabali. Kto neverí, že nielen v skriptóriách, ale aj v súčasnosti sú v liturgických knihách chyby, nech si poctivo preštuduje slovenský misál. Pri stovkách strán ujdú pred zrakom lektorov a jazykových korektorov rozličné slová či spojenia. V novom slovenskom gréckokatolíckom liturgikone prekladatelia nezvládli slovesný tvar pri spomienke na Pannu Máriu „pomianuvše“ ani čo do gramatiky ani čo do významu slova – a vyrobili blud: vyzývajú modliť sa za presvätú Bohorodičku (namiesto: Keď si spomíname na presvätú Bohorodičku…) Podobne je to pri tichom vyznaní hriechov zo strany kňaza a nahlas veriacimi. Je to tiež blud, lebo sa tam píše: …i očisti naše hriechy. Priemerne vzdelaný laik vie, že hriechy sa nedajú očisťovať, preto sa dá iba sa očisťovať od hriechov. Čo si potom môžeme myslieť o 9. storočí, keď všetko sa písalo v skriptóriách a každý exemplár závisel od mnícha, jeho sluchu a literárnej prípravy. Z moravských reálií vidíme, že pod vedením svätého Metoda v skriptóriách panoval poriadok. Vyškolil si aj skoropiscov (iste tam prevládali ligatúry podstatných mien a slovies podľa gréckeho vzoru).

O Metodovej právomoci nad obnovenou Panóniou nik ani u Koceľa ani u Svätopluka nepochyboval. Zubami škrípali len Nemci. Prečo? Nuž prišli o zavedené cirkevné desiatky (Wiching si ich dal vyberať aj po svojom úteku, lebo cirkevnoprávne mu naďalej Nitrianske biskupstvo patrilo. Nemeckí biskupi ho nútili vrátiť sa na svoje miesto. Pre odpor ho nakoniec pozbavili biskupskej funkcie suspendovali. Nemci všetko dobre poznali už z rímskeho prostredia. Z análov je zrejmé, že nielen Wiching, ale aj oni mali dobré spojenie s niektorými prelátmi v kúrii. Preto zapierali aj zajatie Metoda. Nebyť zmätkov v Ríme, nebolo by sa to pretiahlo na tri roky. Dobre si treba prečítať tresty voči nemeckým biskupom. Nebyť investitúry, boli by suspendovaní a zavretí do kláštorov. Taká bola prax, kde si nevolili biskupov vládcovia.

Spor, ktorý sa vlečie celé desaťročia o carihradskej misii, dnes už treba ukončiť. Nové objavy jasne svedčia, že v Ríme nemohli vyhovieť Rastislavovmu posolstvu, lebo takého muža, znalého slovienskej reči, nemali. Takí boli len v Dalmácii, ale tí patrili pod Carihrad. Preto sú glagoláši od najstarších čias (od 5. storočia) uvádzaní v benediktínskych prameňoch len ako calugeri, calugerii, monachi graeci lebo používali grécky obrad so svojím domácim slovenskim jenzikom. A glagolika je pre chorvátsky národ ich najstarším písmom: Preto aj jednu z troch misií na území Moravy “iz Griek” nemožno situovať inam, len do Dalmácie. Nakoniec títo misionári, pripojení ku benediktínskej reholi (Benediktinci u Hrvatskoj, Split, 1963, pozri latinské Resumé), katolicizovali Panóniu (sensu lato), aj Dáciu pred carihradskou misiou. To značí, že to začali ešte pod Avarmi, ktorí neprijali ani ariánstvo ani latinské kresťanstvo, ale boli tolerantní (Šmálik).

Do Carihradu išli moravskí posli s vedomím Mikuláša I. Svedčí o tom radostný list Mikuláša I. do Carihradu, keď sa dozvedel, že Carihrad má odborníka – znalca slovienskeho jazyka (Migne). Navyše Metod jasne sa vyjadroval proti obvineniam nemeckých biskupov, že misionárči na ich území (Karol Veľký, synoda ad ripam Danubií, na brehoch Dunaja). Tak vieme, že jurisdikčné predpisy o území poznali aj v Carihrade, lebo sv. Metod bol právnik a dodal: keby bolo Vaše, tak by som naň ani nevstúpil. Ale je to územie sv. Petra. Z toho vyplýva jasné jurisdikčné stanovisko, ktoré ani ”grécke” Benátky nemohli zmeniť. Názory na ich návrat do Carihradu a následné tamojšie svätenie ich žiakov sú len dôkazom, že autori týchto domnienok či tvrdení nielenže nepoznajú cirkevné dekretálne právo, ale ani si poctivo neprečítali veľkomoravské pramene. Hadrián II. tam jasne hovorí o jurisdikcii Ríma nad Panóniou: …vedeli, kam majú prísť. Pritom zabúdajú, že ich misia bola pod patronátom sv. Klimenta a jeho relikvie neniesli naspäť do Carihradu, ale do Ríma.

Všetky moravské pramene nemožno ani len čítať, nie ešte vysvetľovať bez poznania a osvojenia si cirkevného práva a liturgických poznatkov. Predsa misia nielen po príchode a začatí teologickej školy používala grécky obrad, ale aj po príchode sv. Metoda v novej funkcii. Veď Nemci neútočili na obrad, ale na novú liturgickú reč. Boli aj formálne v práve, lebo synoda ad ripam Danubii potvrdila nanovo len tri liturgické jazyky proti dovtedajšej ariánskej praxi kmeňových jazykov. Potvrdil to aj Hadrián I. (Momsen). Termíny: Utreňa, tajna služba a pod…, ktoré uvádzajú pramene, nemožno ľubovoľne explikovať. A tvrdiť, že preložili latinskú liturgiu na Morave, je len zbožné prianie. Domnievať sa o všeličom môžeme, ale na všetko treba dôkaz. Takého dôkazu niet a ani nebude, lebo prax pokračovala ďalej v gréckej liturgii aj v ranom Uhorsku (buly, Sztripszky). Treba si k tomu preštudovať dve storočia gréckej kultúry v Uhorsku a najmä zákony Ladislava I.

Blažený moravský arcibiskup pokračoval v začatej práci po prepustení z ”Nemiec” a po uvedení do úradu. Skúste si predstaviť tú obrovskú radosť po celej Veľkej Morave, keď sa sv. Metod „našiel“ a uviedli ho do úradu. Metodov odkaz Svätoplukovi, keď bojoval v Povislí, tiež ťažko rozlúštiť. Veď prísť k Metodovi niekam do Starého Mesta a potom sa vrátiť naspäť je časovo-priestorový nezmysel. Metod musel byť niekde bližšie. V nijakom prípade sa zo správy nedá vydedukovať, že bol kdesi na bojisku či za ním. Letopisec by to uviedol. Vysvetlenie sa dá pochopiť len pomocou Aventína-Turmaira, ktorý uvádza Spiš za terram Metodii. A benediktínske opátstvo tam už bolo, lebo posledné za ním bolo pri Krakove na rieke Rudave, na lokalite Kleparz. Je to jasne po našom Hámor. A táto technika sa pripisuje len benediktínom. Aj najstaršie patrocínium krakovskej katedrály je východné – Christa Spasa, potom latinizované na Sanctissima Eucharistia (Lacko).

Moravské kráľovstvo sa rozpínalo na všetky strany. Nakoniec Svätopluk k nemu pripojil aj Zátiskú Moravu. Niektorí autori sú tej mienky, že len polovicu Zátisia. Tak je to vyznačené aj na zverejnených mapách. Zas tu chýba poctivé čítanie prameňov (Legendy a Porfyrogenetos). Tam sa jasne píše, že tých žiakov vyhnali až k Dunaju, kde ich vojaci opustili. A pretože sa uvádza, že Wiching im týmto zásahom znemožnil pokračovať v pokrsťovaní Zátiskej Moravy, tak museli tam už prv preniesť školu. Keďže ich vyháňali cez rieku Kriš, Temeš a Baktu, tak to nemohlo byť inde, len v sídle tamojšej moravskej moci vo Veľkom Varadíne, (Veligrad, Gross, Wardein, Nagy Várad). Tam na starom mieste postavil veľkú baziliku aj Ladislav I. ešte ako knieža. A zasvätil ju patrocíniu: Dormitio B. M. Virginis čiže môžeme pokojne povedať, vzhľadom na indície, odkiaľ ich vyhnali a kade ich viedli na juh, že to bolo sídlo moravskej moci Veľký Varadín. Kto neverí, nech si prečíta Porfyrogeneta. Aj tí, predaní Židom a dovezení do Benátok na galeje, boli Božím zásahom zachránení (vykúpení) a mohli s veľkou radosťou zaspievať si po vyslobodení večer prekrásny žalm: …sieť sa pretrhla a my sme sa zachránili.
Pri tejto liturgickej spomienke si s radosťou toto všetko spomíname a uvádzame. Staršia generácia nech sa teší, že tí po nich konečne môžu skúmať archívy aj lokality už teraz aj “zajtra”, keď na to budú naplánované úlohy v akadémii. Výhovorka: nás to neučili, my sme to nečítali, neobstojí, aj keď vieme, že 50 rokov nik nemohol vycestovať z ČSR a ČSSR.

Koho to všetko vtedy vyhnali a kto sa to všetko rozutekal na všetky strany sveta, presne nevieme. Ale ako cukrík vytrvalým čitateľom pridávam informáciu prof. Lacka a doc. J. M. Veselého: v oblasti Ochridu sú dediny nemacedónskej proveniencie: Matka Božia (nie Majka Božia) a Topoľčani.

Anton Semeš

Text bol uverejnený v časopise Kultúra na http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/metod-10.htm

http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=33

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.