Vo svete pribúda veriacich, budhisti vymierajú. Ateistov bude v roku 2050 už len 13 %.

+ Posolstvo, ktoré má moc meniť
Zatiaľ čo v roku 2010 bolo vo svete vyše 16 % ateistov, v roku 2050 to bude už len 13 %.

WASHINGTON, BRATISLAVA. Ľudí hlásiacich sa k nejakému náboženstvu bude v budúcnosti viac. Takýto je hlavný záver štúdie Pew Research Centre vo Washingtone. Podľa ich prieskumu by sa do roku 2050 mali rozšíriť rady všetkých veľkých svetových náboženstiev s výnimkou budhizmu.
Krestanov je najviac
Do roku 2050 by malo kresťanstvo naďalej ostať najväčším svetovým náboženstvom, avšak islam mu bude po prvýkrát tesne šliapať na päty. V Európe budú moslimovia tvoriť 10 % obyvateľstva a celkovo nadpolovičnou väčšinou obyvateľstva budú až v 51 krajinách sveta.

Dôvodov na takýto vývoj je viac. Podľa štúdie je to kombinácia rôznej pôrodnosti, veľkosti mladej populácie a zmeny viery. Keďže moslimovia majú celosvetovo najvyššiu pôrodnosť, priemerne 3,1 dieťaťa na ženu, bude ich populácia rásť najrýchlejšie.

Naopak, budhisti majú pôrodnosť pod prahom obnovy populácie a ich počet poklesne na 5,2 % v roku 2050 oproti 7,1 % v roku 2010.

Zaujímavosťou je, že štúdia nepotvrdila teóriu niektorých sociológov, že ekonomický rozvoj pôjde ruka v ruke s klesajúcim počtom náboženských stúpencov.

„Hoci to bola všeobecná skúsenosť v niektorých častiach sveta, predovšetkým v Európe, nie je zatiaľ jasné, či ide o všeobecný trend,“ uvádzajú autori štúdie.

http://www.sme.sk/c/7736989/vo-svete-pribuda-veriacich-budhisti-vymieraju.html?ref=trz

Posolstvo, ktoré má moc meniť

My kresťania, ale aj ľudia dobrej vôle, prežívame dôležitý čas. Je to čas sviatkov utrpenia a zmŕtvychstania nášho Pána Ježiša. Je to čas, kedy si pripomíname tak významné udalosti, že raz za rok im venujeme špeciálnu pozornosť.
Tento rok je to o to iné, že kresťania sa spolupodieľali na referende a svoju kalváriu si už vyšli, alebo skôr ešte sa len začína. Včera sa mi páčila myšlienka kňaza z jeho homílie. Bolo to niečo ako: Nestavajme v tejto generácii priveľa a priťažkých krížov, aby ich budúca generácia vládala uniesť a nepadala pod nimi!
Do uší sa nám dostáva mimoriadna správa. Muž, ktorý za nás zomrel, napokon vstal ako prvý z mŕtvych. Je to Kristus. Vykonal dielo na záchranu ľudstva. My, kresťania, sme tu preto, aby toto dielo malo svoj zmysel, svoje plné naplnenie.
Tieto dve veci spolu súvisia. Kto preciťuje veľkosť diela, ktoré si pripomíname, je zrejme blízko aj tomu, aby ho nechal pôsobiť. A to je ten zázrak, ktorý sa týka našej viery.

Okolo nás v chrámoch som videl veľmi veľa, desiatky a stovky zaujímavých ľudí. V ich pohľade na vieru možno hrá prvé miesto tradicionalizmus bez vnútorného vzťahu tak k viere, Cirkvi, ale v prvom rade ku Kristovi. Chýba im len jeden krôčik. A to je to úžasné a vznešené, že sme spasení zadarmo. Obeťou nevinného baránka, ktorým sa stal Kristus. Netreba vlastne nič robiť. Naše dobré skutky nám nikdy nezaslúžia spásu. Nikdy by ich nebolo dosť, aby dokázali čosi zmeniť. A majú základnú chybu. Budujú pocit, že sme čosi, ktosi… pýchu, že my niečo konáme.

Stačí tak málo, vierou sa zmocniť spásy. Jednoducho tým, že ju príjmem. Že hľadám osobný vzťah s Kristom. A keďže možno ľahko tušiť, že skutkári neradi počúvajú slová, ktoré odzneli vyššie, napíšem ešte čosi. On, Ježiš, nás podľa svedectva Biblie miloval prvý, ešte keď sme neboli ničím, a nemali nijaké dobré skutky. Osobný vzťah má však silu vykonať veci z lásky, ktoré sú dobré, ktoré sú dobrým konaním.
A nielen že sú konaním. Odrazu dostávajú jeden dôležitý rozmer. Konáme ich cielene, nielen podľa vlastnej úvahy, svedomia. Vedie ich Duch.

A to je práve čosi, čo na Veľkú noc má rezonovať. Napokon oslava Ducha Svätého aj stojí na konci veľkonočného obdobia. Pretože tento Duch nám dáva konať, ukazuje čo treba, kedy a zavše aj prečo. Robí to rád a s veľkou ľahkosťou.

Dáva viere radosť, vzlet, nádej. A spôsobuje, že človek si o sebe nemyslí, že je stredom kresťanstva, len súčasťou tela Cirkvi.
A ešte čosi veľmi dôležité, čo zase skutkáčom nemusí znieť veľmi vhod. Ale pre nás všetkých je to niečo mimoriadne. Ježiš vstal, je mocný. Poslal nám Ducha, ktorý koná.

Aj v tomto čase koná veľké veci. Chorí môžu ozdravieť. Tí, bez nádeje, môžu byť plní optimizmu. Ľudia s problémami nachádzajú v Duchu riešenia a radosť. A tí, čo sú bez prostriedkov v Duchu nájdu darcu, ktorý sa stará.
Nad tým všetkým je pocit víťazstva, lebo sme bratmi Krista a máme účasť na jeho veľkom epochálnom víťazstve. Tento pocit víťazstva sa prenáša aj do našich krížov a do spôsobu ako napredujeme.

Napokon však toto všetko nie je určené na to, aby sa človek dobre najedol, mal sa tak dobre ako nikdy. Víťazstvo Krista nás pozýva k nemu, aby sme boli rodinou v osobnom vzťahu a vykonali jeho dielo. A to teda tento čas potrebuje. Nie je tak dôležité, aby sme o tom nekonečne rozumovali, debatovali, plánovali. Treba žiť! V prvom rade žiť svoj osobný vzťah s víťazom v Duchu. To je silné, to je silný krok vpred.

Toto všetko sa najprv a v prvom rade musí prejaviť na najťažsom našom mieste, pretože je najdôležitejšie. U nás doma, v našej rodine, v našich partnerských a manželských vzťahoch!

http://desjano.blog.pravda.sk/2015/04/07/277/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.