F. Vnuk Menovanie a odvolávanie biskupov

Drahí priatelia,

Vzhľadom na obnovenú diskusiu okolo prípadu odvolaného arcibiskupa Mons. Bezáka dovolil som si poslať Vám priložený text môjho príspevku, ktorý bude uverejnený v dvojtýždenníku “Kultúra” (č. 10, z 13. mája 2015). Príjemné čítanie!

Bratsky Váš: F. Vnuk

Menovanie a odvolávanie biskupov

Nedávna audiencia emeritného arcibiskupa Bezáka a českého kardinála Vlka u pápeža Františka (10. apríla 2015) nanovo rozvírila hladinu náboženského a spoločenského života na Slovensku. Polemické vyjadrenia názorov sa vyostrujú a nadobúdajú obrysy nezdravého „kultúrneho boja“, do ktorého vstupujú – na strane Mons. Bezáka – liberáli a liberálni katolíci nielen domáceho pôvodu, ale aj z Českej republiky a Rakúska. Udalosť bola vítanou príležitosťou našich „mienkotvorných“ denníkov a týždenníkov, aby sa v nich pohotovo začali objavovať komentáre a úvahy, z ktorých mnohé svojím štýlom a podaním prekračujú hranice vážnej diskusie. Niekedy má človek dojem, že autori týchto príspevkov využívajú udalosť len na to, aby vyprázdnili svoje nahromadené nevraživosti voči Cirkvi a jej popredným predstaviteľom. A to všetko v mene obhajoby „obľúbeného biskupa“ a vzývaním mena kardinála Vlka.
Celý nešťastný prípad, známy pod menom „kauza Bezák“, treba posudzovať pod zorným uhlom historických skutočností a vo svetle dvetisícročného vývoja mechanizmov a procedúr súčasného diania v Cirkvi.
Ústrednou osou celého prípadu je kľúčová otázka: Aké je postavenie biskupa v cirkevnej hierarchii a ako je to s tým jeho menovaním a odvolávaním?

V duchovnom i organizačnom živote Cirkvi na pleciach biskupov spočíva povinnosť a zodpovednosť, aby “ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci radami, odporúčaniami a príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou“ spravovali im zverené partikulárne cirkvi, t.j. diecézy. (Katechizmus Katolíckej cirkvi /KKC/, č. 894).
Biskupi teda vo svojej diecéze nie sú reprezentantmi pápeža, sú oveľa viacej – oni reprezentujú autoritu samého Krista. V tomto zmysle definuje ich postavenie aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, kde sa ich autonómia výslovne zdôrazňuje, menovite, že „biskupi nemajú byť pokladaní za vikárov rímskeho pápeža“. Biskupi sú nástupcovia apoštolov. Pápež, ako rímsky biskup, sa medzi nimi vyníma iba preto, že je nástupcom apoštola Petra, ktorému Kristus zveril „moc kľúčov“, t.j. primát. Pritom však „pápežova riadna a bezprostredná moc nad celou Cirkvou neruší právomoc biskupov, ale naopak, potvrdzuje ju a bráni“. Biskupi sú iba zaviazaní „vykonávať túto svoju moc v spoločenstve s celou Cirkvou pod vedením rímskeho pápeža.“ (KKC, č. 895)

Apoštolov si vybral sám Kristus. Kto vyberá biskupov, nástupcov apoštolov? V súčasnosti ich menuje pápež, a ich výber je prísne definovaný Kódexom kanonického práva (kán. č. 377 a 378). Príslušný paragraf ustanovuje, že pri vymenovaní biskupa, alebo biskupa koadjútora hlavná úloha pripadá pápežskému legátovi, nunciovi. Žiada sa od neho, aby vybral a Apoštolskej stolici predložil mená troch kandidátov, tzv. terno, spolu s odporúčaním, ktoré vypracoval na základe rozhovorov „s metropolitným biskupom a ostatnými biskupmi provincie, do ktorej diecéza, o ktorú sa treba postarať, patrí alebo do zoskupenia ktorej vstupuje, ako aj to, čo odporúča predseda Konferencie biskupov. Okrem toho pápežský legát si má navyše vypočuť mienku niektorých z kolégia konzultorov a z katedrálnej kapituly, a ak to uzná za užitočné, má si jednotlivo a tajne zistiť mienku aj iných z diecézneho a rehoľného kléru, ako aj laikov, ktorí vynikajú múdrosťou.” (kán. č. 377 § 3).

Ďalší kánon špecifikuje kvality, ktoré sa vyžadujú od predložených kandidátov a ktoré sú veľmi náročné. U kandidáta sa predpokladá, že je mužom “pevnej viery, dobrých mravov, vyniká nábožnosťou, horlivosťou, múdrosťou a ľudskými čnosťami a má aj iné potrebné kvality, ktoré ho robia vhodným vykonávať biskupskú službu. Okrem toho sa vyžaduje, aby mal dobrú povesť, bol starší než 35 rokov, bol v kňazskej službe viac než 5 rokov, mal doktorát z biblistiky, teológie alebo cirkevného práva. “Konečný úsudok o súcosti toho, kto má byť povýšený, patrí Apoštolskej stolici” (kán. č. 378, § 1-2).
Toto sú kritéria a postup, na základe ktorých Sv. Stolica koná výber a menuje biskupov Katolíckej cirkvi. V minulosti tomu bolo ináč. V prvotnej cirkvi si biskupov volili veriaci a neskôr veriaci a kňazstvo diecézy so súhlasom okolitých biskupov. Pápež Lev I. (440-461) definoval zákonitého biskupa ako muža “vyvoleného kňazmi, súhlasne prijatého veriacim ľudom a vysväteného biskupmi príslušnej cirkevnej provincie”. Z výroku vyplýva, že pápež nemal a ani si nenárokoval vedúcu rolu pri výbere biskupov.

Postupom času začali však do voľby biskupov zasahovať svetskí panovníci a oni chceli určovať, kto má, smie, alebo môže byť biskupom. Boli obdobia, keď stredoveký cisár Svätej rímskej ríše dosadzoval a zosadzoval aj samého rímskeho biskupa – pápeža! Posledným takým zásahom svetskej moci do pápežskej voľby bola intervencia cisára Františka Jozefa v roku 1903. Po smrti Leva XIII. (v auguste 1903) sa zišli do Ríma kardináli, aby zvolili jeho nástupcu. Favoritom bol kardinál Mariano Rampolla, ktorý skutočne aj dostal najviac hlasov v prvom kole. A tu vystúpil krakovský kardinál Jan Puzyna, ktorý v mene svojho (a v tom čase i nášho) vladára Františka Jozefa I. a použil cisárske právo veta (ius exclusivae) proti zvoleniu kardinála Rampollu za pápeža. Zvolený bol kardinál Sarto, ktorý prijal meno Pius X. Dá sa teda povedať, že katolícky monarcha rozhodol o pápežovi. Treba však dodať, že jedným z prvých opatrení pápeža sv. Pia X. bol dekrét o vylúčení – pod trestom exkomunikácie – akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu alebo nátlaku do voľby pápeža.
Proti zásahom svetskej moci do menovania biskupov a ďalších cirkevných záležitostí sa veľmi rezolútne postavili pevní a záujmy Cirkvi chrániaci pápeži. Nakoniec sa našlo kompromisné riešenie, kde sa Cirkev a panovník (alebo príslušná vládna moc) dohodli na spoločnom postupe. Tradičná procedúra potom vyzerala tak, že Sv. Stolica oznámila panovníkovi alebo vláde príslušného štátu meno, alebo mená kandidátov, ktorých mieni vymenovať za arcibiskupov, biskupov, alebo pomocných biskupov s právom nástupníctva a ich vymenovanie oznámila len potom, keď dostala súhlas patričnej vládnej moci. V iných prípadoch to bola zase vládna moc, ktorá predložila tri mená (terno), z ktorých Svätá stolica vybrala svojho kandidáta. Ak medzi tromi návrhmi nebolo prijateľného kandidáta, Sv. Stolica mohla žiadať o predloženie nového terna.

V tomto duchu sa niesol aj modus vivendi, dohodnutý medzi česko-slovenskou vládou a sv. Stolicou v roku 1927 (do platnosti vstúpil vo februári 1928), v ktorom sa v tejto veci hovorí: “Svätá Stolica, prv než prikročí k vymenovaniu arcibiskupov, diecéznych biskupov, koadjútorov cum jure successionis a armádneho ordinára, oznámi česko-slovenskej vláde meno kandidátovo, aby sa uistila, že vláda nemá námietok rázu politického proti tejto voľbe. Uvedení preláti musia byť česko-slovenskými štátnymi príslušníkmi…” A mimochodom: s odvolaním na tento paragraf aj vláda socialistického Česko-Slovenska zasahovala do vymenovania biskupov u nás v rokoch komunistického panstva.
Toto sú v krátkosti pravidlá pri súčasnom výbere a vymenovaní biskupov, ktorých podľa poslednej Pápežskej ročenky (Annuario Pontificio) v roku 2013 bolo 5 133. Medzi toľkým počtom prelátov sa občas vyskytnú aj prípady, že biskupa treba z jeho úradu odvolať, presnejšie povedané: požiadať ho, aby podal rezignáciu.

Kým vymenovanie biskupa vždy malo svoje pravidlá, odvolávanie biskupov je takou zriedkavosťou, že tam sa na podrobné pravidlá nemyslelo. Podľa zásady: raz biskup – navždy biskup, donedávna platilo, že biskup ostával v svojom úrade, až kým po neho neprišla smrť. Dojemný príklad toho sme mali tu v Austrálii: v roku 1963 zomrel 99-ročný melbournský arcibiskup Daniel Mannix, ktorému ani jeho vysoký vek neprekážal pri výkone biskupskej služby.
Druhý vatikánsky koncil, vychádzajúc z prozaickej skutočnosti, že keď človek dosiahne biblického veku, 70 rokov, vstupuje do životnej fázy, kedy s pribúdaním rokov ubúda síl, sa uzniesol na vekovom obmedzení biskupskej činnosti. Vyjadril to v dekréte koncilu Christus Dominus, kde sa uvádza: “Keďže pastierska služba biskupov je taká dôležitá a zodpovedná, diecézni biskupi a ostatní, ktorí sú s nimi z právnej stránky na tej istej úrovni, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu, alebo na výzvu kompetentnej vrchnosti, vzdali svojho úradu, ak sa pre pokročilý vek alebo pre inú závažnú príčinu stali menej spôsobilými plniť si svoje poslanie. Ak kompetentná autorita rezignáciu prijme, postará sa o primerané zaopatrenie i o uznanie osobitných práv odstupujúcim.(Christus Dominus, č. 21).

Pápež Pavol VI. v auguste 1966 vydal motu proprio, v ktorom sa špecifikuje veková hranica, kedy biskupská funkcia končí. V tomto dokumente sa biskupi naliehavo žiadajú, aby podali rezignáciu, keď dosiahnu ctihodného veku 75 rokov. Nie je to síce rozkaz, iba otcovská výzva, ktorú však – pokiaľ mi je známe – doteraz nijaký biskup neodmietol. A tak od roku 1966, biskupi, keď sa dožijú 75 rokov, predkladajú Sv. Stolici svoju rezignáciu. Sv. Stolica ju buď príjme, alebo v niektorých prípadoch požiada dotyčného biskupa, či arcibiskupa, aby v službe ešte tri, päť, alebo aj viacej rokov pokračoval.

Niekedy sa však stáva, že biskup sa v svojej službe neosvedčil a je žiaduce, aby rezignoval ešte predtým než dosiahne 75 rokov. Takých prípadov bolo v poslednom čase niekoľko a každý z nich predstavuje pre Svätú stolicu vážny administratívny problém. Na Slovensku nám to ilustruje kauza arcibiskupa Róberta Bezáka.
Vynútené rezignácie a odvolania sa vyskytujú aj za pontifikátu zhovievavého, ľudského, sympatického a obľúbeného pápeža Františka. Len nedávno (21. apríla 2015) podal rezignáciu Mons. Robert Finn, biskup v Kansas City, Minesota, ktorý bol odsúdený občianskym súdom, pretože neoznámil úradom pedofilné poklesky svojho kňaza. Franz-Peter Tebartz-van Elst biskup v Limburgu rezignoval vlani, pretože bol márnotratný s financiami.
Najzaujímavejšia a v niektorých črtách Bezákovmu prípadu podobná bola však rezignácia biskupa diecézy Ciudad del Este (Paraguay), Rogelia Livieres Plano, ktorá sa odohrala v septembri 2014. Ale aj napriek tomu, že udalosť má určité podobnosti s prípadom arcibiskupa Bezáka, na Slovensku sa o nej veľa nehovorí, ani nepíše. Biskup Livieres totiž odmietal podať demisiu, a tak ho pápež pozbavil funkcie „pre vážne pastorálne dôvody a pre väčšie dobro jednoty miestnej Cirkvi a biskupského kolégia v Paraguay.” Ako je známe, s podobným odôvodnením bol odvolaný aj trnavský arcibiskup Mons. Bezák. Aspoň takto to vyplýva z listu pápeža Benedikt XVI. predsedovi KBS arcibiskupovi Zvolenskému (z 18. októbra 2012), kde sa stretávame s podobnou terminológiou: „Starostlivo a vecne som sa oboznámil s vážnou a znepokojujúcou situáciou a po dlhej modlitbe nemohol som sa vyhnúť povinnosti, vyplývajúcej z lásky, obnoviť medzi vami účinnú kolegialitu a usporiadané pastoračné riadenie v trnavskej arcidiecéze, v autentickom duchu II. vatikánskeho koncilu…”

Oba prípady sú si podobné aj v tom, že ako Mons. Bezák, tak aj biskup Livieres proti odvolaniu protestovali. Bezák v niekoľkých vystúpeniach na televízii a v knihe rozhovorov s Máriou Vrabcovou, Rogelio Livieres otvoreným listom. V liste sa trpko ponosuje, že “napriek mnohým rečiam o dialógu, milosrdenstve, transparentnosti, decentralizácii a rešpekte voči autorite miestnych cirkví, neposkytla sa mi príležitosť osobného stretnutia s pápežom Františkom, aby som sa mohol vyjadriť k pochybnostiam a výhradám môjho konania.” Tam však podobnosť s trnavským prípadom končí. Biskup Livieres totiž v záverečnej časti svojho protestu poslušne prijíma rozhodnutie Ríma: “Napriek tomu všetkému, ako poslušný syn Cirkvi prijímam toto rozhodnutie, aj keď ho pokladám za nepodložené a svojvoľné, za ktoré pápež berie zodpovednosť pred Bohom a nie predo mnou.”
Paraguajský prípad ukazuje, že v disciplinárnych opatreniach František I. zmýšľa a koná, ako zmýšľal a konal Benedikt XVI.

Odvolanie paraguajského biskupa a reakcia naň, najmä zo strany konzervatívnych katolíckych kruhov, muselo byť pre pápeža Františka nepríjemným zážitkom. Nielen on, ale aj Rada deviatich kardinálov, ktorí tvoria jeho poradný zbor, si súhlasne uvedomili, že pápežská autorita odvolávať biskupov je zakotvená v kanonickom práve viac implicitne než explicitne. Aby budúce prípady mohli spočívať na pevnejších základoch pápež František na žiadosť štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina posilnil túto procedúru osobitným reskriptom, ktorý bol vyhlásený 5. novembra 2014. Tento krátky reskript (edikt) sa týka rezignácie diecéznych biskupov a iných pápežom vymenovaných prelátov a ustanovuje sa v ňom: “Za určitých okolností kompetentná autorita (vrchnosť) môže požiadať biskupa o rezignáciu z jeho pastierskeho úradu, keď predtým mu predložila dôvody, prečo ho o to žiada a starostlivo prerokovala tieto dôvody v bratskom dialógu.”
Kompetentnou autoritou tu môže byť iba pápež, pretože v dnešnej dobe iba on má právomoc vymenovať biskupov.

Ako do tohto obrazu zarámovať prípad arcibiskupa Bezáka? Na každý prípad ide tu o zriedkavý jav. Arcibiskup Bezák sa cítil rozhodnutím kompetentnej autority citlivo dotknutý, označil sa za nevinnú obeť nespravodlivého zásahu, odmietol rezignovať a už tretí rok hlasito protestuje proti svojmu odvolaniu.

K odvolaniu došlo tak, že pápež Benedikt XVI., po predložení výsledkov dlhého a dôkladného vyšetrovania, žiadal arcibiskupa Bezáka o jeho odstúpenie z trnavského arcibiskupa. Keď odmietal odstúpiť, bol pozbavený pastoračného spravovania Trnavskej arcidiecézy. Pápež toto všetko konal podľa zaužívanej diplomatickej a administratívnej praxe prostredníctvom apoštolského nuncia, pretože nuncius je jeho predĺženou rukou. Ako pri vymenovaní tak aj pri odvolávaní biskupov nuncius koná podľa pokynov a v intenciách toho, v službách ktorého stojí. Keď išlo o vymenovanie, neprišiel za Mons. Bezákom osobne pápež Benedikt, ale iba jeho nuncius. Mons. Bezák nepochyboval o dôveryhodnosti nunciovej misie a prijal ho ako autentický hlas Sv. Otca. Tak to malo byť aj vtedy, keď muselo prísť k tomu nešťastnému zákroku a diplomatický zástupca Svätého otca žiadal Mons. Bezáka, aby rezignoval. Aj to bol autentický hlas Sv. Otca, ktorý má moc zväzovať a rozväzovať a ktorému arcibiskup Bezák slávnostne sľuboval poslušnosť. Vyhlasovať, že odvolanie bolo dielom nuncia, predsedu Konferencie biskupov Slovenska, alebo dokonca Bezákovho predchodcu, a že pápež o tom nevedel – ako to robí arcibiskup Bezák – je nepochopiteľné.
Rovnako nepochopiteľný je aj argument, ktorý si osvojil aj Bezákov najvplyvnejší advokát, kardinál Vlk a v poslednom čase ho vehementne presadzuje, totiž, že neexistuje dekrét, ktorým bol arcibiskup Bezák odvolaný. Pravdaže neexistuje. Biskupi sa neodvolávajú dekrétmi. Pápež postupoval tradičnou cestou a touto úlohou poveril svojho apoštolského nuncia v Bratislave. Keby bol arcibiskup Bezák poslúchol Sv. Otca a odstúpil z trnavského arcibiskupstva, bol by – opäť cestou apoštolského nuncia – dostal “dekrét”, ktorým pápež prijíma jeho rezignáciu a ďakuje mu za jeho služby.

Od historickej audiencie 10. apríla 2015 je celebritou v očiach všetkých stúpencov “obľúbeného arcibiskupa” emeritný kardinál Vlk. Dominuje v médiách skoro tak často, ako na prelome rokov 2012-2013 dominoval arcibiskup Bezák. Rozhovory s kardinálom Vlkom bolo možno čítať, vidieť a počuť na televízii (Noe), v slovenských i českých časopisoch (.týždeň, Katolícky týdeník), na internete (cesta +). Stal sa obdivovaným hrdinom dňa aj na takých miestach, kde nikdy s úctou o Cirkvi nehovorilo. A majú ho za čo vyzdvihovať. Hovorí ich rečou, opakuje ich argumenty, predkladá dokumenty, ktoré mu oni doniesli a plnou váhou svojej autority presadzuje rehabilitáciu “nespravodlivo odvolaného arcibiskupa”. Jeho úsilie, ako ho on sám verejnosti vykresľuje, je obdivuhodné. Ale bolo by ono ešte obdivuhodnejšie a záslužnejšie, keby sa bol informoval, napríklad, aj u litoměřického biskupa Mons. Jana Baxanta, keby si bol našiel čas aj na pohovor s nunciom, keby bol navštívil aj predsedu Konferencie biskupov Slovenska a keby si bol prečítal si brožúrku Šebastiána Labu.

Stretnutie arcibiskupa Bezáka s pápežom Františkom je dôležitým krokom v kauze Bezák. Netreba ho však preceňovať. Je predčasné vidieť v ňom triumfálnu rehabilitáciu Mons. Bezáka a poníženie jeho údajných nepriateľov, bulvárnymi médiami pohotovo obiľagovaných epitetom “kati”. Pápež síce arcibiskupa prijal, trpezlivo ho vypočul, nechal sa s ním odfotografovať, ale povedal mu iba toľko, že celú záležitosť preskúma. Na rozdiel od kardinála Vlka pápež František sa iste nechá o veci informovať aj z druhej strany. A potom rozhodne.

V tejto súvislosti je dobre pripomenúť niektoré relevantné skutočnosti, ktoré pri riešení tejto kauzy budú hrať kľúčovú úlohu:
1. Pápeži posledných storočí nie sú známi tým, že by menili rozhodnutia svojich predchodcov a ani František nebude príliš naklonený anulovať rozhodnutie svojho, ešte žijúceho, predchodcu.
2. Skutočnosť, že arcibiskup Bezák neskrýva svoj tvrdý postoj k svojmu predchodcovi a robí to spôsobom, nad ktorým nejeden nezaujatý človek pokrúti hlavou, bude mať svoju rezonanciu aj vo Vatikáne.
3. Nuncius, prefekt kongregácie pre biskupov a apoštolský vizitátor, ktorý z poverenia Sv. Stolica na mieste vyšetroval obvinenia proti Mons. Bezákovi, požívajú aspoň takú dôveru Sv. Otca ako arcibiskup Bezák a jeho advokát kardinál Vlk.
4. Pápež je síce známy svojím zmyslom pre spravodlivosť, milosrdenstvo a súcit, ale keď treba, vie konať racionálne, rozvážne a bez emócií.

A na záver jeden konkrétny prípad súčasného vatikánskeho realizmu: V januári 2015 pápež František vymenoval pomocného biskupa Juana Barrosa za biskupa diecézy Osorno, Chile. Vymenovanie sa stretlo s hlasitými prejavmi nesúhlasu a protestov nielen v Južnej Amerike, ale aj v Európe a Severnej Amerike. Protestovali dokonca aj niektorí členovia novozriadenej Pápežskej komisie proti zneužívaniu mladistvých. Prostredníctvom médií sa verejne robil nátlak na Svätú Stolicu, aby odstránila biskupa, ktorý nevyhovuje predstavám určitej skupine veriacich. Poukazovalo sa, že dávno v minulosti biskup Barros neoznámil polícii sexuálne poklesky kňaza, o ktorých vedel. Biskup tieto obvinenia popiera. Ale aj napriek tomu liberálne kruhy ochotne poskytli priestor na presadzovanie protestov zo všetkých strán. V marci 2015 vatikánske úradné miesta odpovedali na tieto prejavy krátkym prehlásením: „Kongregácia pre biskupov starostlivo preskúmala kandidatúru dotyčného preláta a nenašla nijakú objektívnu príčinu, ktorá by mohla byť prekážkou jeho vymenovania za diecézneho biskupa.“ Čo ilustruje tento prípad? Že nátlak médií, ak keď je mocný, nie je všemohúci.
O Sv. Otcovi Františkovi sa hovorí, že je pápežom prekvapení. Nuž, nechajme sa prekvapiť.

František Vnuk (30. apríla 2015)

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.