Najlepší testament – pre všetkých! Zmeniť náuku by znamenalo Nový zákon sfalšovať

Priepasť medzi náukou a praxou s zväčšila v krajinách, kde až nahor po biskupov je nesúhlas s pápežom a náukou Cirkvi najmä v otázkach rodiny, ako s encyklikou Humanae Vitae. Homília rakúskeho dekana Ignáca Steinwendera

Zell am Ziller, 2.6.2015 (kath.net) 017 964 – V živote každého človeka existujú dôležité dokumenty – krstný list, vysvedčenia. Najdôležitejším je zrejme testament, pretože tu ide o poslednú vôľu, aj o dedičstvo duchovné, svetské, či oboje.
Papez a B.Milosrdenstvo
Posledné Ježišove slová v Evanjeliu pred nanebovstúpením majú charakter testamentu a sú tak povediac najhutnejším zhrnutím Nového zákona.

Karl Sendker (farár známej nemeckej pútnickej baziliky Kevelaer, pozn. prekl.) ma upozornil, že v týchto Ježišových slovách učeníkom sa tvary slova všetko vyskytujú viackrát. Mne je daná všetka moc, choďte ku všetkým národom a učte ich všetko, som s vami po všetky dni vášho života. Pozrieme sa na tieto štyri body dôkladnejšie.

1. Mne je daná všetka moc na nebi i na zemi.
Ježiš dostal od Otca všetku moc. O tejto moci Otca, ktorý skrze Prozreteľnosť dostáva všetko v bytí, hovoril Ježiš už v Horskej reči, keď povedal: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané“ (Mt 10,30), alebo keď o vrabcoch hovorí: „A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca“ (Mt 10, 29). V histórii boli stále znova ľudia, ktorí boli v pokušení hovoriť, že majú všetku moc v rukách sami a podľa toho aj napáchali príslušne veľa zla – pomyslime na faraóna v dobe Mojžiša, na Napoleona, Hitlera či Mao Ce Tunga.

No aj dnes je táto tendencia – spomeňme si napríklad na tie mocnosti, ktoré ignorujú právo človeka na život, alebo chcú svojvoľne meniť duchovný poriadok, ako napríklad ideológia gender.
V konečnom dôsledku môže každý človek padnúť do pokušenia realizovať svoju vlastnú moc v malej oblasti v odlúčení od Boha a správať sa ako egoista. No každá ľudská moc sa smrťou končí, ako píše Karl Sendker. Ak človek zakúsi svoju bezmocnosť, bolestne narazí na svoje hranice, môže to byť dokonca aj príležitosť privinúť sa do Božieho náručia, oddať sa jeho Prozreteľnosti. Ježišova moc je jediná, ktorá sa nekončí smrťou. A my smieme mať na tejto moci účasť.

2. Choďte ku všetkým národom, urobte všetkých ľudí mojimi učeníkmi.
Ježiš dal svojim učeníkom a tým Cirkvi plnú moc krstiť, odpúšťať hriechy a učiť. Je to účasť na Božej moci. Moc Otca odovzdaná Ježišovi, teraz začína účinkovať skrze Ducha Svätého cez Cirkev. Učeníci toto poslanie vzali vážne až do krajnosti a pokúšali sa zhromaždiť ľudí okolo Krista, priviesť ľudí k živému vzťahu s Ježišom v spoločenstve Cirkvi.

Kňaz Leonhard Steinwender, ktorý dva roky strávil v koncentračnom tábore Buchenwald pre svoju žurnalistickú činnosť pre Evanjelium a proti nacizmu, po vojne napísal knihu „Kristus v koncentráku“, v ktorej opisuje pastoračné pôsobenie v Buchenwalde, napr. tajné, pod trestom smrti zakázané sväté omše. V koncentráku spoznal aj blahoslaveného tirolského farára Otta Neururera, ktorého odviezli do koncentráku, lebo ako farár pri predmanželskej príprave zdôrazňoval posvätnosť manželstva. Istý väzeň k nemu prišiel s prosbou, že sa chce s Cirkvou zmieriť a znova do nej vstúpiť. Neururer sa o tom chcel poradiť so Steinwenderom. Ten ho upozornil, že si musí byť istý, že to nie je pasca a že sa neplánuje niečo zlé. O reakcii Neururera Steinwender napísal: „S úsmevom sa na mňa pozrel svojimi vernými očami a s kňazskou horlivosťou a radosťou z veľkého úspechu svojho kňazského účinkovania povedal: ‚Som si celkom istý.“ Bolo to posledné stretnutie s Neururerom. Padol do rúk provokatérovi a zomrel krutou smrťou. Farár Neururer Ježišovo poverenie urobiť zo všetkých ľudí jeho učeníkov zobral vážne a za to zaplatil životom.
Poverenie učiť vieru však platí pre všetkých veriacich zvlášť aj pre rodičov a krstných rodičov. Všetci pokrstení dostávajú moc byť Božími deťmi.

3. Učte ich nasledovať všetko
Ježišovo poverenie učeníkom a Cirkvi učiť znie: „Učte ich nasledovať všetko, čo som vám povedal.“ Tým sa jasne ukazuje, že Ježišov testament, Sväté písmo, náuku viery nemožno považovať za supermarket, kde si jednotlivci vyberú, čo sa im práve javí ako ideálne. Ide tu o všetko. Poverenie učiť ľudia nemôžu ani zmeniť, pretože je to jeho príkaz. Cirkev môže iba túto náuku pôsobením Ducha Svätého hlbšie chápať a prezentovať.

V médiách sa v ostatných mesiacoch veľa písalo o synode biskupov na tému rodina, ktorej druhá časť sa bude konať v októbri. Vo vstupoch z rôznych krajín sa ukázalo, že predovšetkým v európskych diecézach, ako aj v Rakúsku, existuje veľká priepasť medzi náukou a praxou, že mnohí veriaci s časťami náuky nesúhlasia.

Z toho niektorí usúdili, že synoda biskupov v októbri náuku Cirkvi zmení a zdá sa, že tu existuje aj príslušné úsilie. Tu sa očividne podnecujú očakávania, ktoré sa nemôžu splniť, pretože ani synoda, ani pápež nemôžu zmeniť náuku, dokonca ani keby chceli. Sú skôr povinní ju zachovať a autenticky odovzdávať ľuďom. Zmeniť náuku by znamenalo vzácny testament, ktorý tu máme – teda v podstate Nový zákon – sfalšovať. To by bol hriech proti Duchu Svätému. Potom by nadobudli platnosť Ježišove slová: „Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili“ (Lk 11,52).

Práve vývoj ostatných desaťročí ukázal, že priepasť medzi náukou a praxou sa veľmi zväčšila v tých krajinách, kde až nahor po biskupov existoval odpor proti pápežovi a náuke Cirkvi, zvlášť v otázkach rodiny ako v encyklike Humanae Vitae. Bolo by fatálnym úpadok Cirkvi s touto priepasťou teraz využiť ako príležitosť prispôsobiť náuku Cirkvi tomuto vývoju. Tým by sa úpadok ďalej urýchlil a previnili by sme sa zo zapríčinenia nešťastia veriacich, ktorým sa upiera krása náuky Cirkvi. Bolo by okrem toho úplne nemysliteľné, aby tie miestne cirkvi a hnutia, ktoré zaznamenávajú rozmach, práve preto, že nasledujú náuku Cirkvi, teológiu tela Jána Pavla II., si teraz od nemeckých teológov nechali nanútiť koncepciu úpadku. Riešenie na synode o rodine môže iba znieť: Učte ich nasledovať všetko, čo som vám povedal. Ján Pavol II. Ježišovu náuku v teológii tela prehĺbil. Ak tento kľúč ku šťastiu ľudí bude konečne aj u nás všeobecne prijatý, hlásaný a uskutočňovaný, potom aj prinesie svoje plody. (Iste je veľa situácií a ťažkostí, ktoré nemožno vyriešiť jednoducho, ale iste nie je riešením, ten kľúč odobrať.)

4. Som s vami až do skončenia sveta
Ježiš prisľúbil učeníkom a tým aj Cirkvi svoju trvalú prítomnosť po všetky dni, t. j. každý deň. Teraz sa začína éra Ducha Svätého, ktorý nám umožňuje zakúšať túto skúsenosť novým spôsobom.
Už v príbehu Jozefa v Starom zákone sa opisuje význam Božej prítomnosti. Keď Jozefa jeho bratia predali a neskôr, keď ho znova zajali, uvádza sa celkom jednoducho „Boh bol s ním“. Pretože Jozef dôveroval Bohu, stal sa skrze Božie pôsobenie požehnaním pre celý národ, dokonca predobrazom Krista.
Ak sa necháme viesť Duchom Svätým, ak nebudeme konať na vlastnú päsť, ale v jeho mene, tak Pán bude pri nás v dobrých aj v zlých dňoch, v zdraví aj v chorobe, pri úspechu aj neúspechu, všetko sa nakoniec stane požehnaním.
Ako kresťania by sme si mali byť vedomí, že máme ten najvzácnejší testament. Stačí iba, aby sme ho prijali a môžeme tak mať účasť na jeho moci, smieme tento vzácny poklad odovzdávať všetkým ľuďom, aby sme skrze to ešte viac získali, aby sme zakúšali stále viac prítomnosti a lásky trojjediného Boha. Nech pri nás a pri synode o rodine stoja svätý Ján Pavol II. a bl. farár Otto Neururer ako pomocníci a orodovníci. Amen. –zg-

Dekan Ignaz Steinwender je farárom v krásnom tirolskom alpskom údolí Zillertal, v mestečku Zell am Ziller a túto homíliu mal v nedeľu Najsvätejšej Trojice o Evanjeliu sv. Matúša 28,16-20.

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.