Protislovenská interpretácia CM misie: Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov. Film, ktorý nesplnil očakávania. Je svätý Metod pochovaný v Ríme?

Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov. Film, ktorý nesplnil očakávania

Štyri soboty slovenskí diváci so záujmom pre národné dejiny sadali k televíznym obrazovkám, aby sledovali „československú dokudrámu“ Sv. Cyrila a Metod – Apoštoli Slovanov, ktorú nám v RTVS bombasticky avizovali takmer už mesiace dopredu. Hlad po poznaní týchto kľúčových udalostí našich dejín je veľký. V roku veľkého cyrilo-metodského jubilea sme očakávali od nového spracovania objektívny, moderný pohľad na slávne, ale aj nesmierne zložité obdobie našich najstarších dejín, kde sa v mnohých otázkach rozchádzajú aj znalci tejto témy. Slovenskí diváci však boli z nového filmového spracovania väčšinou sklamaní. Kritiku tohto diela by sme mohli vnímať z viacerých hľadísk. Zameriam sa najmä na historickú objektivitu a na formovanie národnej identity Slovákov.
Sv Cyril a sv. Metod
V upútavkách sa film predstavoval takmer ako oficiálna česko-slovenská koprodukcia. V skutočnosti bol producentom mladý český dramaturg Viktor Krištof a výkonným producentom jeho rodinná spoločnosť Three Brothers, s. r. o. So slovenským a českým štátom to malo spoločné asi len to, že od ministerstiev kultúry oboch štátov sa im podarilo získať pomerne slušné finančné dotácie, rezervované na cyrilo-metodské jubileum. Je na mieste otázka, či slovenské Ministerstvo kultúry pri udeľovaní dotácie malo k dispozícii libreto filmu a či ho aj seriózne posúdilo.

Sami autori svoje dielo nazvali „dobrodružno-naučným rozprávaním“ (hoci jeho televízne spracovanie nazývajú aj dokumentárnou drámou) a natočili ho v piatich jazykových mutáciách (česká, slovenská, anglická, ruská, talianska). Táto skutočnosť ma mrzí najviac, lebo obraz osobností a udalosti, ktorý tento film podáva je prinajmenšom skreslený, ak nie úplne zdeformovaný. Slovenský divák nemohol ani na chvíľu postrehnúť, ako dej filmu súvisí so slovenskými dejinami, lebo všetko bolo predstavované ako moravské, pričom neustále opakovaný záber na mapu nás utvrdzoval, že ide o súčasnú Moravu. Tá sa samozrejme zásadné odlišuje od starej mojmírovskej a rastislavovskej Moravy, ktorej južná hranica ležala na Dunaji a etnicky bola slovenská – jej obyvateľmi boli moravskí Sloveni – predkovia dnešných Slovákov. Doteraz jadro Veľkomoravskej ríše obývajú moravskí Slováci.

K základným výhradám voči filmu patrí nedostatočný historicko-kritický prístup k prameňom, z ktorých čerpal. Všetky pramene slovanskej proveniencie pochádzajú od členov a nasledovníkov byzantskej misie, ktorí boli zo Svätoplukovej ríši vypovedaní (čo je vo štvrtom diele dostatočne dramaticky stvárnené) a preto ich svedectvo treba považovať za neobjektívne – zaujaté voči franskej misii aj voči panovníkovi. Túto okolnosť nedokážu rozoznať ani niektorí historici, preto sa tvorcom filmu ani veľmi nečudujem, že padli do tejto pasce. Okrem toho Život Konštantína a Život Metoda nie sú klasické biografie, alebo kroniky, ale hagiografie – čiže chvály na svätcov, najmä pre náboženské účely, kde mali vyniknúť ich zázračne skutky a zásluhy. Treba v nich po historicko-kritickom posúdení hľadať iba racionálne jadro. Toto bolo potrebné pri modernom spracovaní kľúčovej udalosti našich národných dejín. Zároveň zdôrazňujem, že slovenský pohľad na tieto udalosti je odlišný od českého a aj súčasného „moravského“.

Neviem, či je to „zásluha“ scenáristov alebo režiséra (Petr Nikolaev), ale celý film má neadekvátne protinemecký podtón. Tým umelo nadviazal na české historické filmy obdobia „budovania socializmu“ v ČSSR, kde sa protinemecký tón vyžadoval. Cisárom Karolom Veľkým obnovená Svätá ríša rímska bola budovaná ako misijné dielo na šírenie evanjelia. Bolo to Imperium christianum (Kresťanská ríša), ktorého panovník dostával pomazanie podobné sväteniu kňazov so záväzkom, že rozšíri evanjelium „po celom svete“, aby zaistil svojim poddaným večnú spásu ich nesmrteľných duší. Táto charakteristika Franskej ríše je pomerne neznáma, ale môžem vás ubezpečiť, že je pravdivá. S kresťanstvom sa šírilo na všetky strany nielen náboženstvo, ale aj vyššia kultúra, vychádzajúca z anticko-kresťanskej civilizácie, ktorá k nám už prenikala dávnejšie a pomerne intenzívne, ale po prijatí kresťanstva po začlenení našich krajín do Imperia christiana sme sa stáli nielen prijímateľmi, ale aj oficiálnymi šíriteľmi tejto vyspelej civilizácie.
brodske751
Je teda úplne nesprávne predstavovať si Východofranské kráľovstvo ako národný nemecký štát, ktorý s nacionalistickou vášňou, typickou pre 19. a 20. storočie, šíril nejaký nemecký šovinizmus. Toto defektné videnie je typické pre české prostredie, ale nám Slovákom nie je vlastné. V smere toku Dunaja, k našim slovenským predkom (na Pomoraví, Považí, Ponitrí, Pohroní, Potisí prichádzala od západu vyššia kresťanská kultúra skôr ako na sever Nemecka a do Českej kotliny. Naše základné modlitby (Otčenáš, Zdravas, spovedné formuly), hoci sú preložené zo starej hornej nemčiny, sa naši predkovia modlili zrozumiteľne po slovensky zásluhou franských misionárov dávno pred príchodom byzantskej misie. Aj sviatosti sa im vysluhovali zrozumiteľne, lebo ináč by boli neplatne prijaté. Salzburský arcibiskup Adalrám už roku 828 v Nitre posvätil kamenný kostol, ako hlavný chrám kresťanskej misie v Pribinovom kniežatstve. Vo filme z našich skutočných evanjelizátorov urobili zákerných zloduchov, ktorí sa neštítili urobiť nijakú podlosť. Samotná skutočnosť, že v pápežskej bule Industriae tuae z roku 880 arcibiskup Metod dostal ako sufragána – nitrianskeho biskupa Wichinga, svedčí o tom, že to bolo s jeho vedomím a súhlasom a zrejme nie náhodou. Naisto bola Nitrava oveľa skôr a oveľa viac evanjelizovaná franskou misiou ako Morava. Vidno to aj z rozmerov sakrálnych stavieb z tohto obdobia (Bratislava, Devín, Nitra).

To isté zrejme platí aj o Svätoplukovi, ako vojvodovi či kniežaťu Nitravy. Tá bola viac naviazaná na východných Frankov ako Morava. Išlo o kontinuitu od čias kniežaťa Pribinu. Protisvätoplukovský tón celého filmu je nenáležitý a jasne odhaľuje zámer tvorcov postaviť do rozporu akési proslovanské a protislovanské sily. Je to schematické, nečasové a nepravdivé. Územný nárast Nitravy a jej väčší vplyv v ríši spôsobili, že Svätopluk sa od roku 867 stal faktickým spoluvládcom kniežaťa Rastislava. Pričom nemožno vylúčiť, že Svätopluk aj formálne so súhlasom Rastislava bol asi 20 rokov suverénnym vládcom Nitravy. Ním spravované územie sa v roku 870 spomína ako Svätoplukovo kráľovstvo (regnum). Stalo sa vazalom Karlomana. Táto samostatná politika musela vzbudiť reakciu zo strany Rastislava. O generáciu mladší Svätopluk bol pre Rastislava hrozbou a rozhodol sa Svätopluka odstrániť na hostine, kde ho mali najatí vrahovia zavraždiť. Svätopluk sa to dozvedel a odišiel z hostiny skôr, než tam prišli najatí vrahovia. Takticky zajal Rastislava a vydal ho Karlomanovi. Hoci tento jeho čin mal pre Rastislava tragické dôsledky, možno ho chápať ako prípustnú sebaobranu, lebo Rastislav sa usiloval o jeho zavraždenie.

Scenár filmu sa opieral o autorov hagiografií o sv. Cyrilovi a Metodovi a ich žiakoch, ktorý Svätoplukovi vyčítajú ľahostajnosť a nepriateľstvo k slovanským prekladom liturgie aj k celej byzantskej misii, ba neprávom mu pripisujú aj násilné ukončenie tejto nábožensko-kultúrnej misie. Ako to teda bolo s prekladmi liturgických textov do slovanského jazyku? Aký význame a miesto mali v Svätoplukovej ríši? Iniciatíva byzantskej misie pod vedením Konštantína a neskôr arcibiskupa Metoda nesmerovala k vytvoreniu zvláštnej „slovanskej liturgie“, ani k vytvoreniu nejakého biritualizmu (dva obrady vedľa seba). Jej hlavným cieľom bolo v najväčšej miere zefektívniť prijatie kresťanstva a zintenzívniť ho. Preklady Svätého písma a liturgie mali teda, spolu s dávno predtým preloženými slovenskými prekladmi základných modlitieb, význam v katechéze – vo výučbe náboženstva a príprave na sviatosti.

Dokumenty svedčia o tom, že latinské a slovanské texty sa používali v liturgii aj paralelne popri sebe. Kráľ Svätopluk osobne uprednostňoval vysluhovanie liturgie v latinskom jazyku, v čom ho nasledovali aj mnohí jeho veľmoži. Predstavovali už tretiu generáciu, ktorá žila v latinskom kresťanstve. Dá sa predpokladať, že slovanské preklady liturgie mali väčšiu odozvu o ľudových vrstiev, ktoré boli dovtedy iba povrchne christianizované. V čase príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu (863) už fungovala cirkevná správa a kostoly, v ktorých sa omša slúžila po latinský, tak ako to bolo na celom kresťanskom Západe. Kázne a výučba náboženstva boli však v ľudovom jazyku. Aj od roku 873 (nie od roku 863, ako je to vo filme) keď arcibiskupovi Metodovi zverili celú duchovnú správu ríše, sa v liturgii sa používal paralelne latinský a slovanský bohoslužobný jazyk. Nie je preto vhodné a historicky neprimerané vytýkať Svätoplukovi, že zradil slovanskú liturgiu, ktorej možno sám nebol nikdy prívržencom, lebo bol od čias svojho pokrstenia vychovávaný v kresťanskom prostredí, používajúcom v liturgii výlučne latinsky jazyk.
Úžasné vypätie, ktoré solúnski bratia sv. Cyrila a Metod na našom území vykonali, bolo jedným veľkým inkulturačným experimentom, ktorý hoci skončil neúspešne, udial sa na našom území a pre našich predkov a až neskôr sa transformovaný dostal k južným a východným Slovanom. Preto je tento primát pre nás taký vzácny.

Treba otvorene priznať, že konflikt byzantskej misie na Slovensku spôsobila z veľkej časti neprehľadná politika rímskej kúrie, ale aj diplomatické hry pápeža (úsilie získať Bulharov pod Rím) Byzantskej ríše a Východofranského kráľovstva. Nevieme, či to bolo nedorozumenie, či iba politická taktika, ktorá viedla k uväzneniu a odsúdeniu arcibiskupa Metoda v Regensburgu a nakonie aj k násilnému ukončeniu byzantskej misie u našich predkov. Došlo k vyhnaniu Metodových stúpencov tak, ako to zobrazil film? Dokumnety svedčia o inom. Išlo zrejme o hlbší dogmatický spor. Pápež Štefan V. (885-891) bol presvedčeným stúpencom „filioque“, čo stúpenci byzantskej misie nemohli za nijakých okolnosti prijať. Svätopluk a jeho administratíva si neželali cirkevné rozbroje a ak sa pravovernosť skúmala prísahou na každú vetu latinského kréda, Metodovi stúpenci nemohli odprisahať, že „Svätý Duch vychádza z Otca aj Syna“, čo byzantskí (doteraz aj pravoslávni) teológovia neuznávajú. To sa im asi stalo osudným.

Čo sa týka prekladov Svätého písma tvorcovia filmu nezvýraznili, že vytvorenie hlaholského písma, bolo iba formálnym začiatkom náročného prekladateľského diela, lebo táto práca predpokladala kodifikáciu nového kultúrneho jazyka s vytvorením odbornej terminológie s viacerých vedných disciplín. Teda nie písmo, (ktoré Konštantínovi a Metodovi žiaci zanedlho opustili a vytvorili celkom odlišnú cyriliku), ale vytvorenie nového kultúrneho jazyka bolo najväčším dielo solúnskych bratov a ich žiakov. Celkom oprávnene môžeme predpokladať, že tento jazyk nadchol našich predkov, hoci nebol revolučný zvratom v evanjelizácii, ako ho predstavili vo filme, lebo už dávno predtým mali preklady Svätého písma Arméni, Gruzínci, Sýrčania, Kopti a ďalšie národy. V našom prostredí to bol Góti, ktorým už okolo roku 350 biskup Wulfila preložil Písmo do gótčiny.

Upútavky na film nás presviedčali, že film mal celú plejádu odborných poradcov z radov cirkevných predstaviteľov a vedcov z akadémií vied. Ak je to pravda, neviem, do akej miery, tvorcovia rešpektovali ich odborné pripomienky, lebo po odbornej stránke je tam viacero závažných chýb a nedostatkov.

Ani odborná kritika nie je k filmu zhovievavá. Autorom scenára Miroslavovi Osčatkovi a Petrovi Hudskému sa vyčíta, že sa im nepodarilo stvárniť historické postavy, reprezentujúce kresťanskú kultúru a vzdelanie a dnešnému divákovi. Najväčší problém je práve v scenári. Autori nezvolili dynamický živý spôsob predstavovania udalosti, ale rozhodli sa pre didaktické a popisné vysvetľovanie stereotypných faktov, čím odsúdili diváka do úlohy ľahostajného pozorovateľa. Film pôsobí staticky a štúdiovo spracované postavy sú „ako obrázky náučného leporela“. Vzniká dojem vraj dojem, že sú to iba „figúrky deklamujúce repliky, ktorým často ako by ani herci sami neverili.“. Kritika filmu vyčíta vyslovene ateliérové scény (kláštorné zábery, študovne mníchov, či sídlo panovníkov). V kombinácii s nepríliš šťastne navrhnutými kostýmami (Marianna Stránská) film vyvolával doje, že sledujeme „nie historický príbeh, ale štúdiovú rozprávku z krajín polmesiaca…“

Peter Mulík

Kde sú pochovaní Cyril a Metod?

Obdobie našich najstarších dejín je, vzhľadom na veľký nedostatok pramenných historických dokladov, obľúbenou doménou dobrodruhov všetkých žánrov. Minimum zachovaných historických dokumentov nám nedovoľuje iba v základných obrysoch rekonštruovať reálny stav. Oblasť nepoznaného musia historici vyplniť analýzami z interdisciplinárneho výskumu, najmä archeologického, jazykovedného, etnografického a religionistického.
Veľkým a nutným pomocníkom historika pri formulovaní jeho záverov je logika a objektivita. K výskumnej téme nemôže pristupovať už s vopred určeným cieľom svojho dokazovania. K výsledku ho musia priviesť postupné kroky. Aj v prípade skúmania takej citlivej témy, ako je lokalizácia posledného odpočinku sv. Metoda, musíme pristupovať takýmto spôsobom. O mieste a spôsobe uloženia jeho telesných ostatkov, po jeho smrti 6. apríla 885 máme iba jediný prameň (Život Metoda, XVII). Moravský arcibiskup posledný raz vystúpil vo svojej biskupskej funkcii na Kvetnú nedeľu roku 885. Podľa opisu svojho životopisca predpovedal, že do troch dní umrie; čo sa aj stalo. Zomrel 6. apríla 885. Pohrebné obrady sa konali v troch jazykoch: latinsky, grécky a slovensky (kultúrnom jazyku kodifikovanom prekladmi sv. Konštantína-Cyrila).

V súvislosti s milenárnym cyrilo-metodským jubileom v roku 1869 sa začali aj Ríme archeologické výskumy k osobnosti sv. Cyrila, o ktorého pochovaní hrobe v Ríme neboli pochybnosti, ale hrob nebol presne lokalizovaný. Archeológ Jozef Wilpert v roku 1906 upozornil, že hrob sv. Cyrila sa nachádza v bazilike sv. Klementa v Ríme pod známou freskou žehnajúceho Krista, pred ktorým kľačia sv. Cyril a Metod (ide o prvé spoločné vyobrazenie oboch svätcov) z 9. stor. Čo je však najviac zaujímavé, na mieste pod touto freskou bol nájdený hrob s kosťami, ale boli to kosti dvoch osôb (!). Pretože vtedy hľadali len Konštantína-Cyrila, na tom mieste od ďalších výskumov upustili.

Je až nepochopiteľné, že historici, zvlášť cirkevní historici, sa nikdy nezamysleli nad otázkou, odkiaľ sa vzala spoločná úcta svätých bratov Cyrila a Metoda. V cirkvi majú totiž spoločnú úctu len takí svätci, čo spolu zomreli mučeníckou smrťou (sv. Peter a Pavol, sv. Perpetua a Felicita, sv. Kozma a Damián a pod.), alebo boli pochovaní spolu v jednom hrobe (sv. Gerváz a Protáz). Podľa doterajších poznatkov Cyril a Metod zomreli v rozličnom čase a mieste (Cyril roku 869 v Ríme a Metod 885 v meste Morava). Ich žiaci nenapísali o nich nijakú spoločnú hagiografiu, ktorá by bolo príčinou vzniku spoločnej úcty, ale vznikli dva samostatné životopisy svätcov. Ako teda vznikla spoločná úcta sv. Cyrila a Metoda? Kde vznikla táto úcta? Ponúka sa jediná možná odpoveď. Úcta vznikla na základe spoločného hrobu oboch svätcov v Ríme pod bazilikou sv. Klementa a rozšírila sa smerom z Ríma k chorvátskym glagolašom, odkiaľ sa dostala zásluhou českého kráľa Karola IV. do Čiech (slovanský kláštor v Emauzách), neskôr k nám a k Poliakom. U pravoslávnych slovanských národov nijaká spoločná úcta dvoch sv. bratov Cyrila a Metoda neexistovala (vznikla až v koncom 19. stor. resp. začiatkom 20. stor.). Existovala len úcta k sv. Sedmopočetníkom. U pravoslávnych Grékov nevznikla v dejinách nijaká liturgická spomienka na oboch slávnych Grékov.

Spoločný kult oboch svätcov teda dokazuje dalmátsky pôvod. U chorvátskych glagolašov súvisel asi s málo známou rímskou tradíciou spoločného hrobu oboch svätcov pod bazilikou sv. Klementa v Ríme.[1] V takejto podobe sa preniesol aj do Prahy, kde nemožno vylúčiť, že aj pod jeho vplyvom sa najmä na pražskej univerzite formovalo národno-české hnutie, ktoré sledovalo oživenie národného jazyka na pôde cirkvi.

Ako to teda na základe týchto indícií mohlo byť s hrobom arcibiskupa Metoda? Keďže bol arcibiskup Metod v roku 885 pápežským listom obvinený z bludárstva, jeho žiaci celkom prirodzene zachránili ostatky svojho učiteľa pred znesvätením, lebo už za života ho považovali za svätca. Ako sa ostatky sv. Metoda dostali do Ríma ostane asi navždy zahalené rúškom tajomstva. Rekonštruovať to však môžeme. Tí cyrilo-metodskí učeníci, ktorí niesli ostatky sv. Metoda, smerovali do Dalmácie, odtiaľ do Benátok a Ríma. Metod mal zaiste v Ríme okrem nepriateľov aj mnohých priateľov a pápežská kúria veľmi rýchlo pochopila, že Wiching neinformoval objektívne o Metodovom učení a činnosti na Morave. Metodove ostatky asi bez nejakých ceremónii uložili v tichosti v bazilike sv. Klementa v Ríme k jeho bratovi Cyrilovi. Informácia o tom nebola však celkom utajená. Katolícki Chorváti slovanského obradu to určite vedeli a uchovali. Vedel to aj olomoucký biskup, ktorý v 80-rockov 16. stor. žiadal z Ríma „ostatky sv. Cyrila a Metoda“ pre svoju diecézu (vedel, že nie sú na Morave!). V odpovedi pápežskej kúrie na jeho list sa nepíše, že ostatky oboch svätcov nemajú, ale že sa obávajú ich poslať do nepokojných pomerov vtedajšieho Českého kráľovstva. Teda nepriamo potvrdili, že boli v Ríme.

Odpoveď na miesto hrobu je teda v odpovedi na pôvod spoločnej úcty sv. Cyrila a Metoda. Obaja svätci boli a zrejme aj sú (hoci na inom mieste, ako si myslíme) pod bazilikou sv. Klementa v Ríme.
Peter Mulík

[1] Kirilo-metodievska enciklopedija. II., I – O. Sofia – Balgarska akademija na naukite – Institut za literatura 1995, s. 80; Hnilica, J.: Osudy hrobu a pozostatkov sv. Cyrila. In: Prvoučiteľ národa slovenského. Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda 1988.

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.