Komentár: „Hodina bez arcibiskupa“

Je občas dobré zaujať polohu mŕtveho chrobáka,
alebo je to pozícia vždy a celkom na draka?
Pozrel som si nedávno záznam z besedy „Hodina bez arcibiskupa“ a mal som pocit, že vidím možný zrod kacírstva v priamom prenose. Nemôžem si pomôcť, ale mi to tam priam smrdelo sírou. Prítomní kňazi boli doslova bombardovaní nekvalifikovanými invektívami a bolo mi ich trochu aj ľúto.

Znovu som si ale uvedomil, že slovenská makromolekula tela Cirkvi si za to môže aj sama a to dlhodobo.
V prvej „Meditácii nie príliš medovej“ som sa dosť vehementne obul do protestantov
a naďalej si za tým stojím, ale na druhej strane mám pocit, že my katolíci sme prestali snažiť sa o pravdu a skôr sa snažíme byť s každým zadobre – čo v takej miere asi tiež nie je dobré.
Úplne mi v tej besede chýbal hlas druhej strany, to známe „et audiatur altera pars.“ Nikto tam nespomenul Róbertovu propagáciu až príliš tvrdého rocku, čudné a nesúvislé reči na festivale Pohoda a aj inde, ignorovanie spolubratov a podliezanie priaznivcom, originálne názory na dejiny Slovenska a Cirkvi, delenie ľudí na tých mojich a ostatných a podobné prešľapy vyvolávajúce nie príliš zbožnú a príjemnú atmosféru. Celkove mám pocit, že to naše katolíctvo sa už pomaly ospravedlňuje aj za to, že vôbec existuje a existovalo.

Je fakt, že ľudia majú sklon k modlárstvu, po rusky k idolopoklonstvu a nikto im ten ich idol a čierno – biele videnie podľa vzoru svojho vzoru nedokáže zobrať. Ale to neznamená, že Cirkev sa nemá k takýmto kauzám, úletom a správaniam vyjadrovať. Dokonca by som pritvrdil, že nielen má, ale aj musí, pretože svojich členov by mala posilňovať a nie oslabovať. Vstaňme teda znovu na už toľkokrát podlomené kolená a uvedomme a obhájme si svoju cenu voči tým iným a ostatným. Myslím si, že je už najvyšší čas a tak ako nás predtým.

očisťovala krv mučeníkov a pravdivých ľudí, tak by to malo byť aj teraz a až do konca vekov.
Tu už samozrejme nehovorím o nešťastnom, pomýlenom a dúfam, že nie prešpekulovanom Róbertovi, ale o tom, že celé naše spoločenstvo by malo pochopiť, že nie je jedno, v čo veríme, čo vyznávame a za čo trpíme. Ak stratíme odvahu, pocit vlastnej dôstojnosti a potrebnosti, stratíme všetko. Opakujem ešte raz, že vôbec nie je jedno, v čo veríme a ako podľa toho žijeme. Je veľká chyba, že okrem toho, že sme hriešni, tak sme aj smiešni a robíme si to len a len my sami. Obávam sa, že to, čo sa teraz deje, je samovražda Cirkvi v priamom prenose a nepovažujem takéto obavy za prehnané. Možno by občas pomohlo, keby sme si premeditovali záhorácku definíciu, že „jedno je na tragači kolečko…“

Vlado Gregor

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.