Píšete nám: Kam sa podeli zásluhy O. Antona Hlinku?! Ešte v roku 2012 sa spomína

Pred 60 rokmi založili Open Doors. Z brata Andreja sa stal „Boží pašerák“

Marec 2015. Z Amsterdamu mierime smerom na východ do malého holandského mestečka Ermelo. Na parkovisku pred sídlom nadácie Open Doors nás už čaká Ben Companjen – muž v zrelom veku s bielou bradou a v kovbojskom klobúku.

Jukl

Ben Companjen z Open Doors ukazuje tajné miesto v karavane, v ktorom do komunistického Československa prevážali Biblie

Z auta vystupuje jeho rovesník Jan Dekker, ktorý je odborníkom v poľnohospodárstve. Pred desiatkami rokov, popri svojich rodinných záväzkoch a profesii, začali s pašovaním Biblií do krajín, v ktorých boli prenasledovaní kresťania. Prichádzame na autentické „miesto pamäti“. „Tu sme balili prvé Biblie… a teraz poďte s nami do zadnej miestnosti ukážeme vám auto, v ktorom bol prepašovaný prvý tlačiarenský stroj do Československa,“ vstupujeme plní bázne a vďaky v stopách „Božích pašerákov“. Ich príbeh sa začal v júli 1955 a pokračuje dodnes.

Ako sa to začalo…

Ľudia, ktorí nesúhlasili s totalitným režimom v Československu, ako ani v ostatných krajinách za „železnou oponou“, mali niekedy pocit bezmocnosti. Veľmoci sa dohodli, rozhodli o sfére vplyvu. Darmo protestovali Nemci vo východnom Nemecku proti totalitným praktikám v roku 1953. Komunistická strana demonštrácie potlačila a v roku 1961 došlo k stavbe berlínskeho múru. Revolúcie v Poľsku i v Maďarsku boli kruto potlačené v roku 1956. Poprave neunikol ani jeden mládenec, ktorého „zákonne“ nemohli odsúdiť na trest smrti, lebo ešte nemal 18 rokov, a tak si režim počkal na deň jeho narodenín. V deň dovŕšenia veku dospelosti ho popravili.

V holandskom mestečku dodnes žije muž Andrew van der Bijl známy pod menom brat Andrej. V ťažkých päťdesiatych rokoch, ktoré doliehali na krajiny ovládané komunistickým totalitným režimom, mu nebol ľahostajný osud prenasledovaných kresťanov za hranicami železnej opony. Rozhodol sa, že im pomôže. Jeho prvé kroky viedli v roku 1955 do komunistického Poľska. Dôvod: „Kresťania za železnou oponou sa už viac nemôžu cítiť osamotení.“ Brat Andrej prišiel, aby im podal pomocnú ruku, hovoril s nimi, povzbudil ich. Osobne, autenticky, s láskou. Riskoval, aby stretol bratov a sestry vo viere.

Aj keď sme ho v čase svojho pobytu v Holandsku nenavštívili, nakoľko sa práve vrátil z pracovnej cesty, jeho myšlienky a postoje sú známe aj dnes: „Ako ľudia viery sa musíme naučiť vidieť to, čo je očiam neviditeľné, a potom konať.“ Akoby tieto jeho slová boli v jednej línii s tým, čo zažili mladí okolo profesora Kolakoviča na Slovensku v roku 1943: „vidieť, posúdiť, konať“… Príbeh brata Andreja si v angličtine prečítali milióny čitateľov v knihe s názvom: God’s smuggler. One man’s mission: to change the world (Boží pašerák. Misia jedného muža: zmeniť svet). Brat Andrej je zástancom toho, aby „radostná zvesť“ bola preložená do všetkých jazykov, no svoj príbeh až donedávna nedovolil vydať v inom ako v anglickom jazyku.

Za roky existencie Open Doors boli Biblie prepravované rôznym spôsobom. Raz v malých nákladoch cez osobnú zainteresovanosť spolupracovníkov Open Doors, no niekedy aj v riskantných operáciách, akou bola v osemdesiatych rokoch „operácia Perla“ – prepašovanie milióna Biblií do Číny (238 ton!) na rýchlych motorových člnoch (viac napr. v poľskom jazyku tu).

Ani v súčasnosti nie je jednoduché pomáhať prenasledovaným kresťanom. Na letiskách v niektorých moslimských krajinách turistov čakajú bilbordy s názvom: „Nepašujte k nám Biblie“, a tým, ktorí sa o to pokúsia, hrozí väzenie.

 

Československý príbeh

Vchádzame do miestnosti, v ktorej sú na dvoch stoloch súčiastky tlačiarenského stroja. Nad nimi fotografie z rôznych krajín, do ktorých bol tlačiarenský stroj prepašovaný. Väčšinou jedna – dve fotografie. V blízkosti karavanu, ktorý slúžil „Božím pašerákom“ na prepravu Biblií i tlačiarenských strojov do Československa, je celá sada fotografií zo Slovenska. Na jednej z nich Vladimír Jukl s Jozefom Romanom akoby odovzdávali svojmu priateľovi z Holandska vyznamenanie za jeho pomoc prenasledovaným v Československu. Sme milo prekvapení, že práve „slovenská misia“ tvorí podstatnú časť fotodokumentácie.

„Môžeme si to odfotiť?“ pýtam sa. „Teraz to už nie je tajné, tak pokojne môžete,“ usmeje sa Ben. Vstupuje do karavanu, aby nám názorne ukázal, ako skrývali Biblie. V čom bol problém a ako to technicky vyriešili. Do Československa pašoval Biblie aj mladomanželský pár počas svojej „svadobnej cesty“.

Ján Dekker i Ben niekoľkokrát vycestovali do našej krajiny. Spomínajú si na mestá, tváre, peripetie z ciest. „Cestovali ste niekedy aj s rodinou?“ pýtam sa. „Raz sme išli aj s deťmi, práve do Československa,“ zaspomínal Ben, „ale už sme to potom nikdy nezopakovali.“ Prehliadky na hraniciach, silné psychické napätie (ktoré vnímajú hlavne deti) ich od takejto „dobrodružnej dovolenky“ odradili.

Keď v Československu nastalo obdobie slobody, ich púť „Božích pašerákov“ sa neskončila. „Pokračovali sme v pašovaní Biblií do Jemenu a iných krajín,“ hovorili akosi samozrejme, no s pokorou. Ben nám ukázal svoju „kanceláriu“, v ktorej na stene visela mapa sveta plná špendlíkov. „Každý špendlík znázorňuje krajinu, do ktorej som priniesol ‚radostnú zvesť‘.“ Asi takto výstižne by sme mohli nazvať labyrint sveta označený špendlíkmi.

Strach a dôvera. Dôvera napriek strachu… to všetko sprevádzalo a sprevádza členov Open Doors na ich ceste prinášania Slova. Prechádzame priestorom, kde sú ďalšie kancelárie. Vchádzame do knižnice plnej kníh. „Tie, ktoré sme pašovali k vám, sú teraz asi na sklade. Tu máme ‚aktuálne‘ tituly.“ Na jednej zo stien je obraz symbolizujúci prenasledovaných kresťanov. Dívame sa naň očami viery, ktorá nám hovorí o spoločnej púti: cirkvi oslávenej, trpiacej, putujúcej. Opätovne sa zamýšľame nad slovami brata Andreja: „Ako ľudia viery sa musíme naučiť vidieť to, čo je očiam neviditeľné a potom konať.“

 

Jukl a holandania

Vladimír Jukl s mužom, ktorý ako prvý za Open Doors nadviazal kontakty so Slovákmi

Prídu opäť aj na Slovensko

Keď pred pár rokmi navštívili členovia Open Doors Slovensko, ich cesta viedla na Košickú 30 do bytu Silvestra Krčméryho. Silvo ležal na lôžku. Oni stáli pri ňom a modlili sa. Navštívili priestor, kde bola ukrytá tajná tlačiareň, na ktorej naši ľudia tlačili samizdat. Oni – protestanti a cudzinci – pomáhali katolíkom, Slovákom. Vďaka bývalému ministrovi zahraničných vecí Pavlovi Demešovi a expremiérovi Jánovi Čarnogurskému ich na Slovensku čakal bohatý program: cesta na Devín, prehliadka tajného tlačiarenského stroja, večera u holandskej veľvyslankyne.

O pár týždňov prídu na Slovensko opäť (v mesiaci júl a august). No nie v trojici, ale na niekoľkých autobusoch s členmi a podporovateľmi Open Doors. Bude to okázalé stretnutie alebo len tichá spomienka? Prijmú ich zástupcovia cirkví alebo si to mnohí ani nevšimnú? Ostávajú dni, týždne, aby naša vďačnosť za pomoc prenasledovaným na Slovensku i vo svete bola adekvátne prejavená. Vysoká škola zdravotníctva a soc. práce sv. Alžbety na základe rozhodnutia rektora prof. Mariana Karvaja a prof. Vladimíra Krčméryho, ktorý pomáhal pašovať Biblie v čase komunistického režimu do ZSSR, im udelí „medailu sv. Alžbety“. Pred mesiacom spustili facebookovú stránku, na ktorej informujú o činnosti Open Doors, a do budúcna plánujú aktivizovať dobrovoľníkov na Slovensku. Verím, že ministerstvo zahraničných vecí, prezident, cirkvi nájdu spôsob, ako prejaviť vďačnosť a uznanie. Šesťdesiate výročie vzniku Open Doors a cesta „Božích pašerákov“ je výzvou prejaviť vďačnosť. No uznanie so strany štátu nie je to najdôležitejšie. Rovnako dôležitá je otvorenosť pre poznanie a pomoc tým, ktorí sú dnes prenasledovaní.

František Neupauer

http://postoy.sk/content/pred-60-rokmi-zalozili-open-doors-z-brata-andreja-stal-bozi-paserak

Nedali spávať komunistickej ŠtB. Cudzinci pomáhali protištátnym živlom

23.9.2012 18:32 | Aktuálne.sk
BRATISLAVA – Československo v 80-tych rokoch 20. storočia. Krajina, ktorej tvrdou rukou vládne komunistická mašinéria za asistencie všadeprítomnej tajnej polície Štátnej bezpečnosti ŠtB.
Na československých hraniciach bolo zabitých niekoľko stovák ľudí.
Krajina, ktorej občania majú živo v pamäti monsterprocesy s politickou opozíciou, Pražskú jar, okupáciu sovietskymi vojskami, ale aj roky normalizácie v znamení kádrovania a previerok občanov.

anton-hlinka

Je rok 1983, súdruhovia na východe spomínajú na zosnulého vodcu Brežneva a v Mníchove rozbieha Anton Hlinka, redaktor Hlasu Ameriky, tajnú operáciu na pomoc československému disentu. Hlinka získava spojenie na Vlada Jukla, vytvára sa kvalitné podhubie „protištátnej“ činnosti. Kontakt má aj na holandských členov Open Doors. Postupne sa spriada nebezpečný plán, ambície sú veľké.

Na druhej strane tzv. Železnej opony štáty rozvíjajúce sa, bez nedostatkového tovaru, dlhého čakania v obchodoch, či ulíc plných vekslákov s možnosťou kúpiť tovar s vôňou Západu v tzv. Tuzexoch. Pre občanov z východu sen, pre tých na západe, poväčšine realita viesť život na úrovni.

Návšteva v čiernych plášťoch

Občania majú dve možnosti: prispôsobiť sa a žiť bezproblémový život. Deti dať k pionierom, vstúpiť do strany a hlásať víťazstvo pracujúceho ľudu alebo vystúpiť z radu a očakávať návštevu pánov v čiernych plášťoch, ktorí zatvárajú dvere čiernej Volgy.
Ján Nálepka, kapitán prvého partizánskeho oddielu – hrdina či komunistická propaganda?

Potom sa zrazu ich hostiteľ stratí. O zábavu eštebákov je postarané. Mnohým občanom už sľuby nestačia a radšej volia neisté zajtrajšky útekom za hranice. Viacerí končia rozstrieľaní v pohraničnom pásme či roztrhaní špeciálne cvičenými psami. Čulý ruch na hraniciach však prebieha aj opačným smerom, s cieľovou stanicou Československo.

Tajná akcia sa začína

Je rok 1983, súdruhovia na východe spomínajú na zosnulého vodcu Brežneva a v Mníchove rozbieha Anton Hlinka, redaktor Hlasu Ameriky, tajnú operáciu na pomoc československému disentu.

Do republiky posiela študentov zo zahraničia. Kontaktujú disidentov Čarnogurského, Mikloška a vytvárajú siete. Medzi nimi je aj Rita Huller. „Rita ostala na Slovensku pol roka, zamilovala si ho,“ hovorí František Mikloško. Sieť rastie, musí sa postupovať opatrne, agenti ŠtB sa snažia infiltrovať kam sa len dá. V mnohých prípadoch úspešne.
Disidentska pomoc
Hlinka získava spojenie na Vlada Jukla, vytvára sa kvalitné podhubie „protištátnej“ činnosti. Kontakt má aj na holandských členov Open Doors. Postupne sa spriada nebezpečný plán, ambície sú veľké.

Samizdaty sa tlačia, ale pomaly

Tlač samizdatov, tzv. zakázanej literatúry prebieha v Bratislave pomaly, prístroje nestačia, kapacity sú malé. Disidentov chcú preto podporiť, a to tlačiarenským strojom.

Chýbajú peniaze, nemajú tlačiareň, kto zo západu bude riskovať kruté výsluchy v noci, desiatky rokov za mrežami , ak ho chytia na hraniciach s tlačiarňou?

Rodičia Rity sa poznajú s Hlinkom, vlastnia pri Mníchove obchod. Hlinka od nich získava peniaze na akciu. Do republiky prichádza Holanďan Jan Dekker z Open Doors. Stretáva sa so spojkou Juklom, ten mu dáva ďalšie kontakty. Iná cesta nie je, v inom prípade hrozí prezradenie.
jukl-v-krcmery-s-2
Nebezpečné ulica

„Nemohol som sa na ulici vypytovať, kto je zapojený do protištátnej činnosti,“ dodáva Dekker. Disident Jozef Roman hovorí o ofsetovej tlači ako o zázraku. Za hodinu dáva tlačiarovi šesťtisíc kópií.
Open Doors idú pašovať do Bratislavy stroj zo západu. Nelegálna činnosť, na ktorú sa paragrafy v trestnom zákone ľahko nájdu. Stroj je veľký, v aute sa pred ozbrojenou strážou hraníc ukryť nedá.

Akcia má top secret označenie, podlieha teda najvyššiemu stupňu utajenia, hovorí Ben Companjen, ktorý stroj skladá do auta s dvojitým dnom. „Nevedel o tom nikto, dokonca ani ľudia z môjho okolia a kancelárie. Iba tí, ktorých sa to priamo dotýkalo,“ spomína.

Stroj musí byť rozobraný na najmenšie kúsky, zabalený do papiera a ten musí byť očíslovaný. Chcú ho totiž znovu poskladať. Pohraničníkom prejdú cez rozum aj vďaka mladomanželom na „medových týždňoch“, ktorí u nich nevytvárajú podozrenie.

Do Bratislavy prichádza z Holandska tretí muž z Open Doors, Reim Hamster, ktorý stroj rozobral doma a študoval ho, aby mohol vyškoliť disidentov. Ako Rein spomína: „Učil som sa to niekoľko týždňov, disidenti mali na zaučenie sa iba týždeň a niekoľko dní. V tomto boli dobre zorganizovaní.“

Pašujú aj literatúru. Rozmýšľajú nad dopravou lietadlom nízko nad Dunajom, aby sa vyhli radarom. Od tejto akcie však pre riskantnosť a odhalenie „ilegálnych“ skupín upúšťajú.

Na očiach ŠtB

Rein odchádza do Holandska a disidenti sú odkázaní na seba. Spočiatku prevážajú stroj z jedného miesta na druhé a tlačia. Je to riskantné. Disident Roman hovorí o pozdravoch eštebákov, ktorí vypočúvali jeho známych. Pýtali sa či stále tlačí. Už ho prichytili so samizdatom a U dvoch levov dostal pekne „na hubu“.

Nechcú ohrozovať veľkú skupinu ľudí, zmarenie celej akcie. Našli dom v Trnávke, ktorého pivnica je pre stroj ideálnym miestom. Je to nenápadné. Aj napriek tomu má ŠtB svoje chápadlá všade.

Tlačiari majú pripravený záložný plán. Ak ich prepadnú pri práci, zaplavia miesto vodou. Do pádu režimu nedokáže tajná polícia poskladať mozaiku ich fungovania. Ich odhalenie sa nedarí, na scénu prichádza november ´89.

Autor: Ján Kušnirík

http://aktualne.atlas.sk/print.xml?path%5Barticle%5D=nedali-spavat-komunistickej-stb-cudzinci-pomahali-protistatnym-zivlom

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.