Pozvánka na svätú omšu – 90 rokov prof. Milana S. Ďuricu.

13. 8. 2015 sa dožil svojich 90. narodenín eminentný slovenský historik Prof. Milan S. Ďurica, čestný člen Slovenského ústavu.
Gratuláciu mu možno poslať poštou elektronickou na adresu: udk@stonline.sk, alebo klasicky na adresu:
811 02 BratislavaDrotárska 54.
V sobotu 15. augusta o 15-ej hodine bude v kostole u Saleziánov na Miletičovej ulici 7 v Bratislave sv. omša, ktorú bude celebrovať
jubilant spolu so svojimi priateľmi.

Vašu pozornosť si dovoľujeme upriamiť aj na pravidelnú reláciu Rádia Lumen „Od ucha k uchu“, ktorú redaktor Ján Heriban tento raz
venuje téme: Historik Prof. Milan S. Ďurica SDB sa dožíva 90 rokov : životopisný profil.
Relácia je naprogramovaná na túto sobotu 15. augusta od 20,15 do 21,45 hod.

J.M.Rydlo

Pozvanka MSD 90 pp

Slúžim národu

Kto si špiní do vlastného hniezda, nikdy v ňom nebude mať čisto (Milan S. Ďurica)

Profesor Milan Stanislav Ďurica patrí medzi niekoľkých významných Slovákov, ktorým sa dostalo vysokého uznania v zahraničí, kým na našom slovenskom hryzovisku sa dočkal odmietania. Záber jeho činnosti za hranicami vlasti bol neobyčajne šíroký: pôsobil ako salezián, kňaz, poradca pápeža Jána XXIII., spolupracovník L´ Osservatore Romano v Bone, docent filozofie v Grand-Halleux v Belgicku, profesor a vedúci katedry na univerzite Padove, expert na teologickú morálku, publicista, prekladateľ, filozof a historik so zameraním na dejiny strednej a východnej Európy, člen viacerých medzinárodných vedeckých historických spoločností. Akurát dosť aj na dva ľudské životy.
Profesor Ďurica sa dožíva úctyhodných 90 rokov, veku naplneného intenzívnou pedagogickou a vedeckou prácou. Narodil sa 13. augusta 1925 v Krivanoch pri Sabinove, študoval na gymnáziu v Prešove a na biskupskom gymnáziu v Trnave. Po maturite sa ako mimoriadne nadaný študent dostal do Talianska študovať filozofiu a teológiu. V rokoch 1957-1961 študoval politické vedy na univerzite v Padove, kde získal aj doktorát. Postupne absolvoval študijné pobyty v Ženeve, vo Viedni, v Mníchove, Ríme, Freiburgu, Bonne, Kolíne nad Rýnom a Norimbergu. V r.1956 prijal kňazskú vysviacku a stal sa profesorom teológie na vysokej škole bohosloveckej v talianskom Abano Terme. Od roku 1967 až do dôchodku pôsobil ako profesor politických a ústavných dejín krajín východnej Európy na jednej z najstarších univerzít sveta – univerzite v Padove.

Národné a kresťanské pozície
Vo svete je známy ako výborný znalec západných archívov a knižníc aj ako spoluautor viacerých encyklopédií. Jeho dielo predstavuje vyše tisíc bibliografických údajov: vedecké štúdie, monografie, encyklopedické heslá, publikované prednášky, populárne články, recenzie, aj básne a poviedky. Vydal okolo dvesto odborných publikácií v slovenčine, taliančine, nemčine, španielčine, angličtine, francúzštine a flámčine. Jeho slovenské knihy, ktoré u nás kolovali pred rokom 1989 ako samizdaty, alebo ako ilegálne dovezená literatúra, dodnes dráždia mnohých konjunkturálnych, čechoslovakisticky naladených historikov, pretože jeho pozície boli vždy národné a kresťanské.
Výsledky jeho historických prác o počiatkoch slovenských dejín, alebo najnovších dejinách z rokov 1939 – 1945 sa líšia od zaužívaných konceptov niektorých vedeckých prísediacich v Slovenskej akadémii vied. Práve preto, že žil za hranicami Slovenska je slobodným historikom, nezávislým od politiky a ideológie. Málokedy reaguje na kritikov, nevstupuje do polemík, má svoj názor i nadhľad. Hovorí: „Nemáme ešte toľko národného povedomia, myslím najmä na vedeckých pracovníkov, aby sme mali odvahu interpretovať vlastné dejiny z nášho národného hľadiska. Pokiaľ ide o stredovek, báli sme sa Maďarov a teraz sa bojíme Čechov a všetkých, ktorí Slovákom vyčítajú hrôzy 2. svetovej vojny. Nemcom a Maďarom nik nevyčíta ich dejiny, lebo sa k nim prihlásili. V Nemecku vyšiel celý rad životopisov Hitlera a v Maďarsku uctievajú Esterházyho a Horthyho ako národných hrdinov. U nás často počuť z úst politikov, že nechcú mať nič spoločné s tzv. vojnovým slovenským štátom. Kto si špiní do vlastného hniezda, nikdy v ňom nebude mať čisto.“

Profesor Ďurica nebol len vedcom, pedagógom či publicistom, ale aj organizátorom slovenského života. Bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme. V roku 1969 založil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filológie pri Univerzite v Padove, Il Mondo Slavo. V roku 1998 sa vrátil domov, na Slovensko, a napriek tomu, že stratil sluch neprestal pracovať – pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a pričinil sa o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva.

Záujem čitateľskej verejnosti
Keď vydal z iniciatívy ministerky školstva Evy Slavkovskej komentovanú chronológiu slovenských dejín, Dejiny Slovenska a Slovákov, zdvihla sa na Slovensku vlna odporu proti koncepčnému obsahu knihy. Viacerí historici nesúhlasili s jeho interpretáciou dejín, iný však oceňovali jeho prínos pre slovenskú historiografiu, najmä nazhromaždený objavný materiál zo západných archívov. Kniha, ktorej ambíciou bolo poskytnúť vyčerpávajúcu syntézu dejín slovenského národa, uviesť menej známe aj zamlčiavané fakty a potvrdiť prastaré historické korene jeho štátnosti, sa napokon nedostala do škôl, kam bola určená. Stalo sa tak na nátlak Historického ústavu SAV aj Európskej únie, ktorá vydanie Dejín Slovenska financovala. Autor proskribovanej knihy sa však dočkal skvelej satisfakcie v podobe neobyčajného záujmu slovenských čitateľov. Po štvrtom vydaní knihy dosiahol náklad vyše stotisíc výtlačkov a piate doplnené vydanie, ktoré vyšlo k 20. výročiu obnovenia slovenskej štátnosti a 1150. výročiu príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, ešte zvýšilo záujem slovenskej verejnosti o jeho Dejiny.

Knižný trh na Slovensku doteraz nezaznamenal tak veľký úspech a takú vysokú predajnosť dejepisnej literatúry.
Profesor Ďurica adresoval svojím odporcom tieto slová: „Ja som tiež historik a tiež slúžim svojmu národu, len s tým rozdielom, že som sa pripravoval na túto dráhu na toľkých slobodných univerzitách v Európe, ako oni všetci dohromady. Dospel som k tomuto historickému obrazu Slovenska a takýto obraz predstavujem svetu. Ak sa budete stále obzerať a báť sa, čo povedia iní, nikdy nebudete mať jasný pohľad na slovenské dejiny.“ Taliansky prezident ocenil vedeckú a kultúrnu činnosť slovenského profesora najvyšším občianskym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky. A rímska Accademia Teatina per le Scienze mu udelila titul čestného akademika. Dočká sa Milan S. Ďurica vyznamenania aj od slovenského prezidenta?

Ľudovít Števko

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.