Láska k hriešnikovi neznačí odobriť hriech. „Právo na sex mimo manželstva nemajú ani homosexuáli, ani heterosexuáli“

Príspevok olomouckého arcibiskupa Jana Graubnera, podpredsedu Českej biskupskej konferencie k synode o rodine

Praha, 11.8.2015 (kath.net/Katolický týdeník) 018 167 – Kto prijal Krista ako svojho Vykupiteľa, nebude iste zaraz dokonalý, môže sa pasovať s rôznymi slabosťami a putami, ale jeho zásadné smerovanie bude zamerané na spásu.

Macedosko schvalilo manzelstvo muza a zeny

Jeho prioritou je nebo. Ako racionálny človek potrebuje na ceste do neba všetko, čo mu k dosiahnutiu tohto cieľa pomáha a vyhýba sa všetkému, čo ho od tohto cieľa odvádza. Necháva sa viesť a formovať Kristom. Spoznáva, že to nie je ľahké a že robí chyby, ktoré ľutuje, prosí o odpustenie a usiluje sa polepšiť. Od Krista však nebude vyžadovať, aby tieto pravidlá zmenil. Ak prijme Evanjelium do svojho myslenia a konania, vytvára kresťanskú kultúru, ktorá sa iste odlišuje od všeobecnej kultúry jeho okolia, ktoré je nekresťanské. To platí pre všetkých bez ohľadu na sexuálnu orientáciu.

Právo na sex?
Odsudzovať niekoho, pretože má inú sexuálnu orientáciu je rovnako nesprávne, ako odsudzovať niekoho pre farbu pleti. Na druhej strane je neprijateľné, ak niekto z takejto skupiny požaduje „výhody a práva“, ktoré iní nemajú. To je nespravodlivé. Právo na sex mimo manželstva nemajú ani homosexuáli, ani heterosexuáli. Sväté písmo nazýva oboje hriechom. Je potrebné odsúdiť každý hriech, aj keď máme hriešnika milovať. Láska k hriešnikovi však neznamená odobriť hriech, ale ponúknuť mu pochopenie a pomoc. Cirkev mala od počiatku jasnú prax pokánia. Verejní hriešnici boli zo spoločenstva vylúčení. Pritom nešlo iba o sexuálne hriechy, ale napríklad aj o opilstvo, krádež, úžeru, či násilné poškodenie iného. Ak však vykonali pokánie a dostali odpustenie, mali ich všetci znova prijímať ako nevinných.

Ak sa niekto cíti byť neprijímaný spoločenstvom, pretože propaguje či schvaľuje hriech, nie je to vina Cirkvi. Kto nájde odvahu na obrátenie a pokánie, toho musí spoločenstvo prijať, aj keď mu to možno padne niekedy ťažko. Mnohí rodičia trpia kvôli svojim deťom, ktoré sú choré, prepadnú drogám, či stratia vieru, dajú sa rozviesť, sú možno z vlastnej viny bez práce, alebo majú inú orientáciu. Táto bolesť nie je nijakým dôvodom na odmietanie alebo nelásku.
Spomínam si na jedného kňaza, politického väzňa, ktorý hovoril s veľkou úctou o istej matke, ktorá stále znova verne navštevovala svojho syna – vraha. Čím viac dieťa trpí alebo zblúdi, o to viac potrebuje lásku, pomoc a modlitbu. Aj Cirkev mu má ponúkať pomoc, ale to v nijakom prípade neznamená, že sa pridáme k programu, čo oslavuje životný štýl, ktorý odporuje Božiemu zákonu.

Skutočná pomoc nespočíva vo verbovaní, ale je osobnou záležitosťou. Potrebuje odbornú kompetenciu a ja pripúšťam, že dostatok odborníkov niet. Ale pomôcť môže iba ten, kto si skutočne za tým stojí, kto hľadá cestu s Kristom a nechce, aby Cirkev menila Bibliu.

Rímska synoda bude hovoriť o rodine a rodinu tvoria otec, matka a deti. Cirkev nemôže prijať ideológiu „gender“, ktorá nielen že odporuje náuke Cirkvi, ale odporuje aj zdravému ľudskému rozumu.
Všetci ľudia sú povolaní k láske, ale nie všetci k manželstvu. Niektorých pozýva Boh k zasvätenému životu pre Božie kráľovstvo, iní majú zostať sami. Napriek tomu môžu žiť pre iných, byť užitoční a naplniť svoj život skutkami lásky, ktoré im prinášajú šťastie. -zg-

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.