‘Islamský štát’ plánuje ‘harmagedon’. Kat IŠ chce vo Veľkej Británii stínať „neveriacich“. + ‘Niet tolerancie bez pevného postoja’

Stratégia: Od r. 2017 chce IŠ strhnúť na seba svetovládu

Washington, 27.8.2015 (kath.net/idea) 018 211 – Teroristická organizácia „Islamský štát“ (IŠ) usiluje o svetovládu. Vyplýva to zo strategického plánu, ktorý objavili v Pakistane. Od r. 2017 sa podľa toho plánuje konečný boj proti všetkým „neveriacim“ a zriadenie jedného kalifátu pre 1,6 miliardu moslimov.
Alah nám daruje víťazstvo. Ľudstvo sa má pripraviť na to, že zotneme hlavu každému, kto sa postaví proti Alahovi. Potom bude na celom svete vládnuť pokoj, ako sa uvádza v materiáli.
Americké bezpečnostné sily považujú dokument s názvom „Krátka história islamského štátu“ za autentický. Generál Michael T. Flynn, bývalý riaditeľ americkej obrannej spravodajskej služby napomína, aby sa dokument bral vážne. Opisuje ciele teroristickej organizácie. Podľa správ tlače niektorí americkí bezpečnostní experti porovnávajú materiál s knihou Adolfa Hitlera „Mein Kampf“. Vo svojej propagandistickej knihe prezentoval už v polovici 20. rokov minulého storočia svoje plány na zničenie židov a svetovládu nacionálnych socialistov.

Stratégia v šiestich fázach
Materiál IŠ prezentuje stratégiu IŠ v šiestich fázach. V prvej od r. 2000 do r. 2003 išlo o „prebudenie“. Tu vyzýval IŠ k veľkej kooperácii proti USA, aby sa vyprovokovala „križiacka výprava“ proti islamu. Na to v rokoch 2004 – 2006 nasledovala fáza „Strach a hrôza“, v ktorej IŠ zaplietol USA do konfliktov a súčasne vybudoval podporné organizácie v moslimskom svete. V r. 2007 až 2010 išlo pod heslom „Svojbytnosť“ o zamiešanie sa do susedných štátov Iraku, najmä Sýrie. Od r. 2010 do r. 2013 chcel IŠ pod heslom „Vydieranie“ zaútočiť na „západné záujmy“, aby sa oslabilo hospodárstvo. V období rokov 2013 až 2016 sa mal zriadiť prvý regionálny „kalifát“ a v rokoch 2017 až 2020 má nasledovať konečný boj.

Kat IŠ chce vo Veľkej Británii stínať „neveriacich“
Podľa bezpečnostných expertov IŠ v súčasnosti rozpína svoj vplyv moci od Stredného Východu až po severnú Afriku. Ďalším cieľom je Ázia. Najmä v Afganistane a Pakistane chce IŠ zjednotiť rozhádané moslimské sily a zostaviť teroristickú armádu.
V jednej západopakistanskej provincii stojí podľa kresťanských misionárov pripravených odhadom až do 12 000 potencionálnych bojovníkov.
Španielski odborníci na teror odhadujú, že zo Sýrie a Iraku sa vrátilo asi 800 európskych bojovníkov IŠ, aby v Európe vykonávali útoky. Brit Mohamed Emvazi – známy ako „džihádový John“ – v novom videu oznámil, že bude vo Veľkej Británii stínať „neveriacich“. Počiatkom tohto roku ho bolo vidno vo viacerých videách IŠ ako kata západných rukojemníkov. Podľa odhadu sa k IŠ v Sýrii a Iraku pridalo vcelku asi 4000 osôb zo západných krajín – medzi nimi má byť aj 550 žien a dievčat. -zg-

 

‘Niet tolerancie bez pevného postoja’

Ako môže Západ brániť svoje hodnoty pred islamizmom? Recenzia novej knihy Alexandra Kisslera. Autor odporuje chápaniu, že osvietenstvo odvrátením sa od svetonázorovej vysokej autority kresťanstva urovnalo cestu slobodnej spoločnosti. Toleranciu, právny štát a nepripustenie násilia v histórii mentality Západu pevne zakotvili do jeho obrazu štátu a človeka štyri vety z Evanjelia. Je veľmi udivujúce, koľko tolerancie prejavuje Západ voči svojim vyhláseným nepriateľom – či už je to už vopred realizovaná autocenzúra, alebo ostentatívny nezáujem. Kresťansko-moslimská bohoslužba v kolínskom Lutherovom kostole v marci 2015.
Nové idey pre ‚kresťansko-moslimský krst‘?

Gütersloh, 26.8.2015 (kath.net- Komentár Dr.Tobias Klein) „Nijaká tolerancia k netolerantným“: Titul novej knihy nemeckého autora Dr. Alexandra Kisslera znie bojovne, no napriek tomu je to aj kniha na zamyslenie. Hlavná myšlienka, vyjadrená v podtitulku – „Prečo Západ musí brániť svoje hodnoty“ obsahuje súčasne správu: Ako môže Západ brániť svoje hodnoty, ako sa môže slobodná pluralistická spoločnosť presadiť proti extrémistickému ohrozeniu, ktoré vychádza z militantného islamizmu? Kissler chce prísť na koreň veci a hľadá odpovede v európskej duchovnej histórii, hľadá tam predpoklady, pôvod a vývoj západného pojmu tolerancie a jeho potrebných hraníc a súčasne podáva kritický pohľad na súčasnú ochotu a schopnosť Západu stáť za svojimi hodnotami.

Ako rozhodujúci impulz k napísaniu knihy uvádza Alexander Kissler útoky zo 7. a 9. januára 2015 na redakciu „Charlie Hebdo“ a na supermarket kóšer jedál v Paríži, pri ktorých fanatickí moslimovia zabili 17 ľudí. Pre neho to bol ešte väčší šok ako útoky z 11. septembra 2001: „Paríž, metropola slobody … Parížom bol Západ ešte silnejšie bezprostredne zranený ako v prípade New Yorku.“ (str. 7).

O to viac ho udivuje, ako „prekvapivo rýchlo … sa znova dala do pohybu mašinéria chlácholenia“ (str. 27) – čo sa exemplárne vyjadrilo v často citovanej vete ministra vnútra Thomasa de Maizièra, že teroristické útoky ako tie v Paríži nemajú „nič do činenia s islamom“ (ebd.). Ak má táto veta vyjadriť, že vraždy fanatikov nie sú reprezentatívne pre celý islam, tak bola prinajmenšom zle formulovaná. „Antitézu k de Maizièrovi“ formulovala zo Somálska pochádzajúca politologička Ayaan Hirsi Ali: „Musíme islam urobiť zodpovedným za činy jeho násilných prívržencov“ (ebd.). Síce ide, ako Kissler zdôrazňuje, o extrémistické násilie „iba malej menšiny moslimov“ (str. 9), no napriek tomu nemožno prehliadať, čo páchatelia sami považujú za ospravedlnenie svojich teroristických činov. Veď „vrahovia sa chápu ako zvlášť verní a zbožní muži kráčajúci v stopách Mohameda“. Pri tomto fakte vybledne každá otázka, či sa právom alebo neprávom odvolávajú na nejakú súru z Koránu. Stačí, že to robia, že zo svojho obrazu islamu vyvodzujú licenciu na vraždu“ (str. 10).

Ak sú si teda militantní islamisti svojím svetonázorovým základom istí – dokonca takí istí, že sú ochotní preň zabíjať, a aj zomrieť – tak musí radikálnym islamom za smrteľného nepriateľa vyhlásený Západ o to viac vydávať svedectvo o svojich duchovných základoch. Alexander Kissler sa touto otázkou zaoberá a konštatuje predpoklad: „Musíme hovoriť o kultúre, nie o ekonomike“ (str. 15).
Pri hľadaní koreňov západného myslenia dospieva od filozofov a historikov súčasnosti ako Rémi Brague, Philippe Nemo a Heinrich August Winkler k Voltairovi a Johnovi Lockemu, od Michela Houellebecqa k G.K. Chestertonovi, od pápeža Benedikta XVI. k sv. Augustínovi. A stále znova sa čitateľ stretáva s Rimanom Cicerom ako autoritou školy západného myslenia, ktorá človeku – a síce každému jednotlivému človeku – pripisuje prirodzene dané a neodňateľné práva.
S Philippe Nemom Kissler konštatuje, že „jedinečnosť Západu“ – ktorú možno popísať „v najlepšom prípade ako symfonický súlad vedy, právneho štátu, súkromného vlastníctva, demokracie, slobody ducha a racionality“ (str. 119) – mohla vzniknúť iba „na konkrétnom historickom pozadí, v presnej konštelácii, ku ktorej prispeli Gréci a Rimania a Biblia svojimi vlastnými a nepostrádateľnými impulzmi“ (ebd.). Tým odporuje rozšírenému chápaniu, že európske osvietenstvo odvrátením sa od svetonázorovej vysokej autority kresťanstva urovnalo cestu slobodnej spoločnosti. A skutočne, ako uvádza autor, osvietenci ako Locke a Voltaire argumentujú, že základ kresťanského obrazu človeka a sveta ako aj téza historikov religionistov ako Jan Assmann, že v „Dobe Mojžiša“ 13. storočia pred Kristom vyvinutý monoteizmus zasial „zlý zárodok všetkých budúcich vojen o moc a pravdu“ (str. 123).

Naopak, ako vysvetľuje Kissler s odvolaním sa na historikov ako Gottfried Schramm a Heinrich August Winkler, monoteizmus tým, že prelomil predstavu, že celý svet je „dejiskom hry náladových božstiev“ (str. 124), ešte skôr vytvoril „priestor pre individualitu a dôstojnosť“ človeka. (ebd.).
Z koreňov západných koncepcií ľudskej dôstojnosti a ľudských práv v spolupôsobení so židovsko-kresťanskou vierou v Boha, gréckou filozofiou a rímskych chápaním práva možno vyvodiť na Západe tak cenené hodnoty slobody názoru a tolerancie ako v konečnom dôsledku nábožensky podložené chápanie slobody svedomia, ktoré zahrňuje aj právo na omyl. A to je, ako Kissler uvádza, už uložené v jadre náuky kresťanstva: „Boli to štyri vety z Evanjelia, ktoré […] toleranciu, právny štát a nepripustenie násilia v histórii mentality Západu pevne zakotvili do jeho obrazu štátu a človeka:

‚Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu , čo je Božie.‘ – ‚Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.‘ – ‚Nechajte oboje rásť až do žatvy‘ – a síce kúkoľ rovnako ako dobrú pšenicu. ‚A kde vás neprijmú, odíďte z toho domu alebo mesta a straste si prach zo svojich nôh.‘“ (str. 173f.)
V Ježišových slovách znejúce a sv. Augustínom ďalej v „De civitate Dei“ rozvedené rozlišovanie duchovnej a svetskej autority, ako píše Kissler, formovalo históriu Západu napriek „niektorých pochybným alianciám trónu a oltára“ (str. 64). V islame však takého rozlišovanie neexistuje. Tam, kde je islam väčšinovým náboženstvom, je aj spravidla štátnym náboženstvom: „Kde sa ozýva hlas muezína, tam je umma“ (str. 150), moslimské svetonázorové spoločenstvo chápané ako oblasť moci a vlády.
Šaría sa chápe ako náboženský a svetský zákon v jednom. „Trpiaca tolerancia voči inak zmýšľajúcim“ je „v islame teoreticky ťažká a prakticky veľmi zriedkavá“(str. 62). Chýbajúca sloboda názoru, viery a svedomia sa ukazuje aj ako hlavná prekážka pokroku v islamskom svete.

Nemožno síce poprieť, že asi do 11. – podľa iných až do 13. storočia -islamský kultový okruh „Európu takmer vo všetkých oblastiach prekonával“ (str. 120) a v „mnohých oblastiach medzi matematikou a botanikou, medicínou a astrológiou“ (str. 121) bol vyslovene pokrokový. V tom čase bola islamská spoločnosť ešte ochotná a v stave prijímať impulzy z kultúrneho dedičstva gréckej antiky a starých kultúr Perzie a Indie.
Túto otvorenosť voči cudzím vplyvom však vystriedala tradícia náuky, ktorá Korán a Sunnu považovala za jediné meradlá a jediné legitímne zdroje poznania a bola zameraná na to, aby „vieru chránila pred všetkými vedeckými a filozofickými prechmatmi“: „Bolo to zabarikádovanie sa zo strachu pred odcudzením, ktoré by sfúklo svetlo islamského osvietenstva“ (str. 122).

V súčasnej svetovej situácii by sme ľahko mohli nadobudnúť dojem, že voči radikálnej intolerancii militantných islamistov je tolerancia Západu a jeho sklon k zvažovaniu a preverovaniu skôr mankom, hendikepom. Za toto vnímanie však vďačíme podľa Alexander Kisslera iba „nadmerne roztiahnutému pojmu tolerancie“ (str. 59), ba „zamieňaniu tolerancie s chýbaním pevného postoja“ (str. 156): „Vo všeobecnosti je veľmi udivujúce, koľko tolerancie prejavuje západná civilizácia voči svojim vyhláseným nepriateľom – či už je to už vopred realizovaná autocenzúra, alebo ostentatívny nezáujem“ (str. 136).

Vyššie spomínaná „ústupčivosť“ voči islamu je zmesou od rovnako spravodlivého ako rozumného úmyslu nerobiť všetkých moslimov zodpovedných za zločiny fanatickej menšiny, až po neschopnosť rozlišovať veci spolu s bojazlivou ustrašenosťou pred podráždením protivníka a neschopnosť proti postoju protivníka argumentovať vlastným pevným presvedčením.

K tomu sa pridáva špecificky západný sklon obviňovať sa, ba pohŕdať sebou – jav, pre ktorý egyptský vedec islamista a teológ Samir Khalil Samir vyjadril pojmom „meaculpizmus“: postoj, že nepriatelia Západu majú v podstate pravdu.
Aj cirkvi a práve oni – „predovšetkým protestantská“ (str. 156) – sa dávajú na túto hru, ako Alexander Kissler rozhorčene pripomína. Tak bavorský krajinský biskup Heinrich Bedford-Strohm, od r. 2014 predseda Rady evanjelickej cirkvi v Nemecku (EKD), vyhlásil, že „stretávanie sa s bohatstvom iných tradícií viery“ ho robí „šťastným človekom“ (ebd.). Čo Alexander Kissler komentuje konštatovaním:
„Nijakému imamovi by nenapadlo, vyhlásiť svoj život viery bez Biblie za neplnohodnotný – naopak, veď Korán sa chápe ako (…) posledné a úplné slovo boha. Evanjelickému biskupovi očividne Evanjelium ku šťastiu nestačí“ (str. 157).
V kolínskom Lutherovom kostole sa v marci 2015 dokonca slávila „kresťansko-moslimská bohoslužba“: „Popri Evanjeliu sv. Matúša zazneli aj súry a moslimské piesne a štyri krát sa ozvalo aj ‚Allahu akbar‘. A farár má už aj nové idey pre ‚kresťansko-moslimský krst‘. Nuž našťastie ten, čo dal kostolu názov, už bezpečne spí pod zemou“ (str. 157f.).
V konečnom dôsledku, ako sa jasne z Kisslerovej knihy ukazuje, ustráchané poklonkovanie sa štátnych a spoločenských inštitúcií radikálnym silám v islame ohrozuje „západný prísľub slobody“ (str. 73) nemenej ako manifestovaný teror vychádzajúci zo skupín tzv. ‚Islamského štátu‘.

Zachrániť možno „veľké hovorenie o slobode“ Západu (str. 14), „slobodné myslenie a slobodný život v nenásilnej spoločnosti blahobytu a lepšieho argumentu“ (str. 12) podľa Alexandra Kisslera iba vtedy, ak sa Západ znova naučí chápať „toleranciu ako cvičenie sa v pevnom postoji (…) a nie ako spoločný nezáujem o všetko“. Iba vtedy, ak sa znova začne učiť od Cicera a Augustína, od Johna Lockeho a Voltaira a predovšetkým ak si znovu mocnejšie pripomenie svoje duchovné základy – ku ktorým popri dedičstve gréckej a rímskej antiky patrí na popredné miesto aj Biblia a kresťanstvo. -zg-

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.