Extrémisti spred novembra „89“ a Marián Kotleba v roku 2015

V januári roku 1989 pri pokuse o položenie kytice kvetov k soche sv. Václava s príležitosti uctenia si spomienky upálenia Jána Palacha, príslušníci verejnej bezpečnosti zatkli na Václavskom námestí v Prahe niekoľko disidentov. Medzi zatknutých disidentov patril aj Václav Havel.
Stop Islamizacii EU 12. 9
Na rozohnanie občanov, ktorí sa tam zhromaždili spolu s nimi, štátna bezpečnosť použila obušky, slzotvorný plyn, ale aj vodne delá. Takto vyzerala v praxi počas komunistického režimu sloboda zhromažďovania.
To, čo sa odohralo vtedy v Prahe, tak sa dotklo aj zamestnancov ústredných dielní štátneho podniku Nafta Gbely, kde som v tom čase pracoval.

Iba niekoľko dní po tomto incidente pod sochou sv. Václava nám vtedajší majster F. Šmida oznámil, že sa z tohto dôvodu uskutoční mimoriadna schôdza ROH (Revolučného odborového hnutia). Tieto schôdze boli povinné a vždy sa samozrejme konali počas pracovnej doby a priamo na pracovisku. Informácia o čom sa bude na tejto schôdzi rokovať sa rýchlo rozšírila po celom podniku a tak medzi jednotlivými zamestnancami, aj keď iba potichu, prebehla živá diskusia. Drvivá väčšina zamestnancov považovala za absurdnosť, aby sa na pracovisku riešilo to, že niekto niekde v Prahe kdesi pod sochu položil kyticu kvetov. No v období komunizmu sa zamestnanec musel takejto schôdze zúčastniť, lebo ľudia sa väčšinou báli vyjadriť svoj osobný názor, aby neboli perzekvovaný. Na naše prekvapenie to nebola len schôdza o informáciách o tom, čo sa stalo na Václavskom námestí s pohľadu vedenia UV KSČ, ale na schôdzi bol predložený aj text otvoreného listu odsudzujúci toto počínanie disidentov, ktorý mali všetci zamestnanci podniku podpísať.

Prekvapilo ma, že hneď, ako majster vyzval pracovníkov, aby list podpísali, tak všetci ako barani vzali pero a svojím podpisom odsúdili Václava Havla za to, že si dovolil položiť kyticu kvetov k socha sv. Václava. Prekvapilo ma to najmä preto, že počas diskusie na pracovisku mnohý z nich mali opačný názor a napriek tomu nemali problém tento pamflet podpísať. Tento ich postoj ma prekvapil aj preto, lebo som viacerých vídaval v kostole a tak som ich pokladal za charakterných a čestných ľudí. Keď som to videl, tak som sa postavil a povedal som majstrovi, že ja to podpisovať nebudem, lebo položenie kytice kvetov pod sochou sv. Václava nepokladám za žiaden trestný čin. Spýtal som sa aj kolegov, či by protestovali aj proti mne, ak by som sa rozhodol položiť kyticu kvetov k soche nejakého svätca u nás v Brodskom. Z môjho postoja zostali prekvapení nielen kolegovia, ale aj zástupcovia z odborov a vedenia – p. Sládek a p. Chromík. Keď to počul majster F. Šmida, tak sa veľmi nahneval a povedal pred všetkými, že aby som si to dobre rozmyslel, či to nepodpíšem, lebo to môže mať pre mňa do budúcnosti vážne následky. Samozrejme, že som to ani po tomto vyhrážaní nepodpísal, za čo som si vyslúžil neskôr uznanie za odvahu k takémuto postoju od mnohých kolegov. V dielňach sa o tom dosť živo diskutovalo a nakoniec samotný majster Šmida povedal, že z Nafty Gbely š.p. som bol jediný pracovník, čo to nepodpísal.

Podobná situácia sa opakovala len asi o tri mesiace neskôr, keď bola zvolaná schôdza ROH na to, aby na nej všetci zamestnanci odsúdili Vyhlásenie Charty 77 s názvom „Několik vět“. Aj tento otvorený list som odmietol ako prvý podpísať a to s odôvodnením, že som toto vyhlásenie charty 77 nečítal a čo som nečítal, tak nemôžem odsudzovať. Spýtal som sa aj ostatných, či to vyhlásenie čítali, nech mi povedia, o čom to je. Samozrejme, že sa nik nepriznal, že text čítal a nakoľko mi ani na moju žiadosť nikto nevedel uviesť, čo sa v tomto vyhlásení hovorí, tak som aj túto iniciatívu svojím podpisom odmietol odsúdiť.

Vtedy sa ku mne pridal aj kolega Ivan Ivančík z Kopčian, ktorý tiež túto antichartu odmietol podpísať. Vyvolalo to na pracovisku mnohé diskusie a po niekoľkých dňoch sa aj naplnili vyhrážky majstra Šmidu, ktoré mi adresoval. Prišiel za mnou na pracovisko a pred všetkými mi oznámil, že nakoľko som nepodpísal tieto dokumenty, tak mi vedenie Nafta Gbely š.p. zrušilo povolenie – výnimku chodiť do práce len na rannú zmenu, aby som mohol chodiť na futbalové tréningy na štadión T.j. Baník Brodské, ktorá platila iba niekoľko týždňov. A tak som od toho času už musel znovu začať chodiť každý druhý týždeň na poobednú zmenu. Vedenie podniku si myslelo, že ak ma takto potrestá, tak sám prídem za nimi a dokumenty dodatočne podpíšem, aby som znova mohol pravidelne chodiť trénovať futbal. Neurobil som to, ale radšej som chodil trénovať individuálne a v inom čase. Aby som mal dobrú kondičku, tak som behával aj v noci po lese alebo na hrádzi okolo rieky Moravy, alebo som individuálne trénoval doma na dvore s loptou aj pod umelým osvetlením.

Komunizmus po roku „89“ na Slovensku padol len na papieri a tak ma nijako neprekvapuje, že tieto isté metódy šikanovania občanov, ktorí majú svoj názor ešte aj dnes polícia SR uplatňuje voči predsedovi Banskobystrického samosprávneho kraja, M. Kotlebovi. Tá polícia, ktorá je pod kontrolou vládneho Smeru, v čele ktorej stoji bývalý člen komunistickej strany Československa šikanuje predsedu BBSK M. Kotlebu na deň ústavy nielen za to, že vyvesil čierne zástavy za obete SNP na budovu úradu BBSK, ale aj z toho dôvodu, aby mu zabránila dostať sa na riadne ohlásený protest na podporu občanov Gabčíkova. Tak, ako takýto postup štátnej bezpečnosti pomáhal zvyšovať Havlovu popularitu, pomáha aj súčasný postup Kaliňákovej polície zvyšovať šance Kotlebovej ĽSNS na vstup do parlamentu v blížiacich sa voľbách v roku 2016.

Anton Čulen

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.