Nie je emigrant ako emigrant – príbeh ktorý napísal život

Nástup Michaila Gorbačova do čela Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v r. 1985 priniesol do politiky komunistickéhých režimov nové princípy glasnosti a perestrojky. Gorbačov definitívne upustil aj od tzv. Brežnevovej doktríny, ktorá garantovala krajinám sovietskeho bloku ohrozeným kontrarevolúciou „bratskú pomoc“. Lídri komunistických strán jednotlivých krajín tak dostali voľnú ruku pri riešení vnútropolitickej situácie.
Hranica s Rakuskom 1989

Poľsko

Štrajky na jar roku 1988 v Poľsku boli odpoveďou spoločnosti na neschopnosť strany a vlády riešiť najpálčivejšie problémy. Ich krvavé potlačenie ešte viac prehĺbilo nedôveru spoločnosti v Poľskú Zjednotenú robotnícku stranu. Ďalšia vlna štrajkov v auguste 1988 prinútila vládu a stranu začať prvé rozhovory s opozíciou o ekonomických reformách. Po krátkej prestávke, keď si predstavitelia Zjednotenej robotníckej strany mysleli, že to zvládnu sami a upustili od spoločných rokovaní, boli nútení začiatkom roka 1989 obnoviť spoluprácu s opozíciou. Rozhovory tzv. Okrúhleho stola trvali od 6. februára do 5. apríla 1989 a ich výsledkom bola legalizácia opozičného hnutia Solidarita, obnovenie úradu prezidenta, vznik Senátu, ale najmä „poloslobodné“ voľby.
Voľby sa konali 4. a 18. júna 1989 a Poliaci si jednoznačne vybrali demokraciu. Predstavitelia opozície získali všetky miesta (35 percent) v Sejme a 99 miest v 100 člennom Senáte. Pre vládnucich komunistov znamenali voľby totálne fiasko, pretože nespokojní obyvatelia dokonca preškrtávali aj mená reformne ladených komunistických predstaviteľov. Solidarita vedená Lechom Wałesom dokázala, že práve ona má dôveru obyvateľstva. Dohody tzv. Okrúhleho stola boli v tejto novej situácii neaktuálne a zastarané.

V júli sa síce komunistom podarilo zvoliť (prevahou jedného hlasu) za prezidenta gen. Wojciecha Jaruzelského, ale gen. Ciesławovi Kiszczakovi sa už vládu zložiť nepodarilo. Dňa 24. augusta 1989 bola zostavená nová vláda na čele s prvým nekomunistickým premiérom, predstaviteľom Solidarity, Tadeuszom Mazowieckym. Jej hlavnou úlohou bolo pripraviť ekonomické reformy, ktoré by dostali krajinu z hospodárskych ťažkostí. Koncom roka 1989 sa obnovil názov Poľská republika a tradičný erb s heraldickým znamením orla v korune.

Začiatkom mája roku 1989 začala maďarská pohraničná stráž s odstraňovaním ostnatého drôtu a hraničných zátarás na maďarsko-rakúskej hranici. Tento krok odštartoval proces pádu Železnej opony, ktorá po štyri desaťročia rozdeľovala Európu. V dňoch 19. – 20. augusta 1989 sa konal v Šoproni Paneurópsky piknik, ktorý mal byť symbolom opätovného spájania európskych národov. Krátke, trojhodinové otvorenie maďarsko-rakúskej hranice využila asi 600 členná skupina Východných Nemcov a dostala sa na vytúžený Západ. Ďalšie tisíce obyvateľov NDR, okupovali západonemecké veľvyslanectvá v Budapešti, Prahe a Varšave a postupne sa začínali dostávať na Západ. (Došlo k tomu až po schválení otvorenia maďarsko-rakúskej hranice Moskvou 11. septembra 1989).

Niekedy na prelome augusta a septembra roku 1989 som sa pod vplyvom týchto revolučných udalostí rozhodol, že aj ja sa pokúsim emigrovať cez Maďarsko do Rakúska a Talianska. O tomto mojom úmysle emigrovať som tajne povedal aj svojej priateľke. Bola jediná, ktorá o mojom úmysle vedela, ale veril som jej a vedel som, že ma neprezradí. Náš vzťah sa už z priateľskej roviny začínal meniť na lásku a ona vedela, že Boh je pre mňa stále na prvom mieste v živote. Vedela, že som chcel v prvom rade patriť Bohu a stať sa kňazom. Nechcel som ju zraniť ani jej nijako ublížiť, ale potreboval som vedieť, čo Boh odo mňa naozaj žiada. Či Boh chce, aby som emigroval do Talianska a tam sa stal kňazom, alebo či chce, aby som sa oženil a založil si rodinu. Cítil som, že je to veľká a možno aj posledná šanca, aby som počúvol toto Božie volanie a ak to bude Pán Boh chcieť a podarí sa mi emigrovať do Talianska, tak sa stanem kňazom. Dohodli sme sa, že ak sa mi to nepodarí, tak sa vrátim a bude mojou ženou.

Naštudoval som si nejaké mapy a rozhodol som sa, že sa pokúsim prekročiť Maďarsko- Rakúske hranice pri meste Šopron. V práci som si vzal zopár dní voľna a všetkým som hovoril, že idem na dovolenku do Maďarska. Iba moja priateľka vedela, aký je môj skutočný plán a cieľ cesty. Cestou do Maďarska som sa ešte naposledy zastavil v Bratislave, aby som sa s ňou rozlúčil. Prespal som v hoteli Bratislava a ráno sme sa znovu stretli na peróne, kde už stál vlak do Maďarska. Lúčenie to bolo ťažké, lebo nikto z nás nevedel, či je to len nakrátko, alebo navždy. Nikdy nezabudnem na to, ako mi aj v tejto chvíli zo srdca želala, aby sa mi splnil môj sen, ani na jej krásny úsmev, keď mi mávala ako vlak odchádzal do Maďarska.

Po niekoľkých hodinách cesty som sa s malou taškou cez rameno dostal cez Budapešť do Šopronu. Bolo krátko poobede, keď som v Šoproni vystúpil z vlaku. Po chvíľke prechádzania po stanici som sa pobral podľa mapy smerom k hraniciam za mesto. Keď som bol dosť ďaleko, odbočil som na poľnú cestu a tam som sa nepozorovane schoval do kríku, aby som tam počkal až do zotmenia a potom sa pokúsil prejsť cez vrchy, rovno oproti môjmu úkrytu, do Rakúska. Čas som si krátil modlitbou, čítaním Evanjelia a pozorovaním pasúceho sa stáda oviec, ktoré občas popreháňal ovčiarsky pes. Musel som byť neustále v strehu a dávať si pozor, aby ma z auta nespozorovali príslušníci pohraničnej stráže, ktorí chodili okolo, alebo, aby ma nezvetril pes.

Zrada Krista
Diabol je ale veľmi dobrý psychológ a vie, kedy a ako treba zaútočiť na psychiku človeka. Do večera bolo veľmi ďaleko a tak mi po niekoľkých hodinách strávených v tomto úkryte, na myseľ začali prichádzať rôzne myšlienky a pochybnosti o správnosti rozhodnutia emigrovať do cudziny a študovať teológiu. Neustále som myslel ma mamku, otca a súrodencov, pátra Benedikta, s ktorými som sa ani nerozlúčil, ale samozrejme aj na milovanú priateľku. Na myseľ sa mi stále vracali chvíle, ako mi so slzami v očiach mávala, keď som vlakom odchádzal z Bratislavskej stanice. Svoje zohrával aj strach zo samopalov príslušníkov Maďarskej pohraničnej stráže, ktorí chodili okolo môjho úkrytu. To všetko spôsobilo, že som sa v jednej chvíli, už takmer večer, rozhodol vyjsť z úkrytu a odísť naspäť na vlakovú stanicu do Šopronu aby som sa vrátil vlakom naspäť domov.

IMG_20150915_203128 (1)

Emigrant 1989

Strach z toho čo bude nasledovať spôsobil toto veľké zaváhanie. Až po niekoľko sto metroch veľkého vnútorného boja, kedy sa mi v hlave prehnali všetky súvislosti, som si uvedomil, že toto moje zapochybovanie sa veľmi podobá Mojžišovmu zapochybovaniu, keď Mojžiš pre reptanie Izraelitov nie raz, ale opakovanie udiera palicou do skaly, aby z nej vytreskla voda. Boh ho za to trestá tak, že mu nedovolil vojsť do zasnúbenej zeme. Možno jediné Mojžišovo zaváhanie, ktoré spôsobilo reptanie ľudu, po ktorom prichádza prísny Boží trest.

Keď som si to po chvíľke uvedomil, pochopil som, že aj z mojej strany je to zrada Boha, za ktorú si zaslúžim trest. Zrazu som sa obrátil a rýchlo som sa vrátil späť do úkrytu a tam som sa začal vrúcne modliť ruženec. Poprosil som Boha o odpustenie a požiadal som ho aby mi dal potrebnú silu pokračovať ďalej v ceste, ktorú som začal, aj keď si to nezaslúžim. Keď som sa domodlil, tak som si vzal do rúk evanjeliá a náhodne som si ich otvoril v nádeji, že tam nájdem odpoveď na to, čo sa stalo. A nemýlil som sa. Otvoril som si knihu evanjelia sv. Lukáša kde bolo napísané: „Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie“. (Lk 9, 62)
Začal som tušiť, že vďaka tomuto zaváhaniu útek cez hranice asi nebude úspešný, ale všetko utrpenie spojené s riskantným nočným prechodom hraníc som chcel obetovať Bohu ako zadosťučinenie za to, že som zapochyboval. Tak, ako veľa krát v mojom živote aj tu, na tomto mieste a v tejto chvíli ma Boh naplnil svojím zvláštnym pokojom. Naplnil ma nevysvetliteľný vnútorný pokoj a neopísateľné šťastie, ktoré človek bude zrejme prežívať v raji. Strach zmizol a ja som sa tešil na to, čo ma čaká, nech by sa stalo čokoľvek. Vedel som, že Boh bude aj napriek tomuto zapochybovaniu neustále pri mne. Nebál som sa ničoho, ani toho, že by ma v noci v lese mohli vojaci zastreliť.

Medzi tým, pastieri zahnali ovce dakde do košiara a pomaly sa začalo stmievať. Bol nádherný a horúci letný deň. Keď sa úplne zotmelo, na oblohe žiaril mesiac a nádherne sa trblietali hviezdy. Keď som asi okolo dvadsiatej prvej hodiny z malou taškou vyšiel z úkrytu a pozrel na oblohu, tak mi bolo jasné, že za takéhoto počasia nemôžem ani v tmavom lese zablúdiť. Mesiac bol vysoko a tak som vedel, že ak sa budem orientovať podľa neho, tak zablúdiť nemôžem. Prežehnal som sa a vyrazil som v mene Božom vpred. Bolo treba nepozorovane prejsť cez lúku, kde sa ešte pred niekoľkými hodinami pásli spomínané ovce, až smerom ku kopcom, za ktorými sa kdesi na druhej strane, rozprestieralo Neusiedlerské jazero. Keď som sa dostal až k lesu a chcel som vojsť do hory, tak sa z lesa ozval veľký lomoz. Najprv som sa zľakol, že je to pohraničná stráž, ale za krátko som na základe analýzy zvukov pochopil, že na okraji lesa sa zrejme zhromaždilo stádo vysokej zveri, aby sa vyšlo napásť na lúku a keď som sa priblížil, tak sa dalo na útek.

Po chvíľke váhania som vstúpil do hory a začal sa predierať húštinou smerom k Rakúskym hraniciam. Ale napredovať v tmavom hustom lese a ešte k tomu v kopcovitom teréne nebolo vôbec ľahké. Musel som sa predierať hustým porastom a kríkmi, ktoré mi svojimi konármi uštedrili nejeden úder do tváre, pomerne často som musel preliezať aj ostnaté hraničné oplotenia a skákať z nich dole. Koľko oplotení rôzneho druhu som musel preliezť si už ani nepamätám, ale mohlo ich byť aspoň desať. V jednom mieste bolo počuť len niekoľko sto metrov odo mňa brechanie vlčiakov a tak som musel postupovať dosť opatrne, aby som nerobil veľký hluk. Veľa krát som aj padol a bál som sa, aby som sa nepošmykol a nepadol dakde do rokliny, alebo do priepasti. Takto som sa asi po dvoch – troch hodinách namáhavého pochodu dostal na akési rúbanisko, kde som si chcel odpočinúť a zorientovať sa. No keď som sa porozhliadol, aby som sa zorientoval podľa mesiaca, tak som zostal takmer v šoku. Hoci bolo jasné počasie a videl som všetky hviezdy a súhvezdia z jednej strany horizontu až na druhý, tak na moje nemilé prekvapenie mesiac na oblohe nebol. Toto záhadné zmiznutie mesiaca, ktorý krátko pred tým svietil vysoko na oblohe, si do dnešného dňa neviem nijako vysvetliť.

Stál som dlhé minúty na rúbanisku a neustále som dookola hľadal mesiac. Nemohol som to pochopiť, ale mesiac jednoducho zmizol. Potreboval som sa pohnúť smerom k Rakúskym hraniciam a nevedel som ktorým smerom mám ísť. Zrazu som si všimol, že k rúbanisku vedie cesta a tak som sa rozhodol pokračovať ďalej po ceste, ktorá ma iste dovedie k nejakému obydliu, či dedine, kde už zistím, či je to už Rakúska dedina, alebo ešte stále Maďarská. Po niekoľkých minútach cesty som sa dostal von z lesa a v diaľke sa objavili svetlá nejakej dediny. Bola niečo po polnoci a tak som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť na značku pred dedinou, či na nej bude Maďarský, alebo Nemecký názov. Dedina bola asi tak dva kilometre od lesa a viedla k nej poľná cesta. Pobral som sa k nej krížom cez pokosený obilný lán.

Bolo to tak trocha riskantné, lebo som musel vyjsť z lesa, ktorý mi poskytoval bezpečný úkryt von, na otvorené pole. Keď som vyšiel z lesa do poľa, znova som sa v prvom rade pokúšal nájsť na úplne jasnej oblohe mesiac, ale ten naozaj záhadne zmizol. Stál som tam s údivom niekoľko minút a v nádeji, že objavím mesiac, podľa ktorého som sa orientoval, som nechápavo pozeral na trblietajúce sa hviezdy na oblohe. Stále som tomu nemohol uveriť, že mesiac na oblohe nie je, ale bolo to naozaj tak. Kládol som si otázku: Prečo to Boh robí? Po niekoľkých minútach márneho pátrania očami po oblohe som začal pomaly kráčať cez pokosený obilný lán smerom k dedine, aby som zistil, kde vlastne som. Asi po pätnástich minútach opatrnej a pomalej chôdze smerom k osvetlenej dedine som pred sebou zbadal menší stoh slamy, kde som si v duchu naplánoval odpočinok. Uvedomoval som si, že na otvorenom poli je ma dobre vidieť a tak som sa snažil ísť čo najtichšie. Bola takmer jedna hodina v noci a všetky okná na domoch v dedine, ktorá bola asi päťsto metrov predo mnou, boli pozhášané. Upokojilo ma to. Zastavil som aby som niekoľko desiatok metrov od stohu analyzoval situáciu a zvážil všetky možné riziká. Na prvý pohľad sa mi zdalo, že je všetko v poriadku. Ale v tom okamihu som počul tupý výstrel a do vzduchu vyletela svetlica, ktorá osvietila celý kraj.

Strhol som sa a chcel som začať utekať naspäť smerom k lesu, ale v stohu predo mnou zarachotili dva uzávery na samopaloch a ozvali sa výkriky vojakov, ktorým som však nerozumel. Ten zvuk, uzáveru automatickej karabíny, som z vojenčiny dobre poznal. Obzrel som sa smerom k lesu, ktorý svetlica osvietila ako slnko za bieleho dňa a uvedomil som si, že som moc ďaleko na to, aby som sa tam bezpečne dostal. Bolo mi jasné, že ak sa pokúsim o útek, tak je viac ako pravdepodobné, že vojaci použijú samopaly, ktoré, ako som veľmi dobre počul už mali nabité, alebo vypustia psa. Zostal som teda stáť a pozeral som sa ako s bojovým pokrikom a so samopalmi a baterkami v rukách ku mne bežia dvaja vojaci pohraničnej stráže. Stále som kdesi v kútiku srdca dúfal, že to budú príslušníci Rakúskej pohraničnej stráže. Keď pribehli ku mne, zasvietili mi do očí, niečo nezrozumiteľné kričali a neustále na mňa mierili nabitými zbraňami. Bolo mi jasné, že bude najlepšie, keď dám pekne ruky hore nad hlavu a budem ich nasledovať. Až vtedy som si uvedomil, že vystrel zo signalizačnej pištole a svetlica v okolí vyvolali poriadny rozruch.

Z dediny sa ozýval štekot psov a kdesi v tme sa smerom k nám blížili ďalší vojaci, s ktorými hliadka komunikovala prostredníctvom vysielačky. Podarilo sa mi konečne zachytiť zopár slov z ktorých mi už bolo jasné, že ma zajali príslušníci nie Rakúskej, ale Maďarskej pohraničnej stráže. V tom okamihu mi znovu mysľou prebehli tvrdé Ježišové slová z Lukášovho evanjelia, ktoré mi tak, ako svätému apoštolovi Petrovi spev kohúta, pripomenuli moju zradu: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie“. (Lk 9, 62)
Ani na chvíľu som nepochyboval, že moje zajatie maďarskou pohraničnou strážou je trest Boží za moju zradu a jedno hlúpe zaváhanie. Už ani neviem, čo sa mi v tej chvíli prehnalo hlavou, ale na nikoho som sa nehneval. Bol som odhodlaný aj naďalej bojovať za to, aby som sa dostal do Rakúska a Talianska.

O niekoľko minút ma skupina vojakov priviedla k neďalekej strážnej budove. Vošli sme dnu a hneď začalo vypočúvanie. Nakoľko neovládam Maďarský jazyk, tak na moju žiadosť zavolali vojaka, čo vedel dobre po rusky a vypočúvanie prebiehalo v tomto jazyku. Najprv som sa samozrejme musel legitimovať platným pasom občana ČSSR a potom som im vysvetlil dôvody mojej nočnej vychádzky v týchto končinách. Nijako som sa netajil, že sa pokúšam o útek do Rakúska, s cieľom dostať sa do Talianska, aby som tam mohol vo Vatikáne študovať teológiu. Na základe tejto mojej výpovede mi bolo povedané, že musia zavolať nejakého vojenského vyšetrovateľa z Budapešti, ktorý ma vypočuje a spíše o všetkom zápisnicu. Do jeho príchodu budem zadržaný a musím zostať na strážnici. Potom ako ma vypočujú sa rozhodne, čo so mnou bude ďalej. Zároveň mi vysvetlili, že do Rakúska púšťajú len ľudí s nemeckým pasom (Nemeckej demokratickej republiky). Niekoľko krát mi ukázali môj pas a po Nemecky hovorili, že hranice sú otvorené „len pre Nemcov!“: „nur in Deutschland!“

Miatlo a urážalo ma to, lebo to vo mne vyvolávalo dojem, ako keby niekto revolúciu a štrajk odborového zväzu Solidarity v Poľsku chcel využiť len na emigráciu Nemcov z NDR do NSR. Ako keby sa v Poľsku bojovalo za zjednotenie Nemecka a nie za slobodu a demokraciu pre všetkých. Cítil som sa ako občan už ani nie druhej, ale tretej kategórie a túžil som po tom, aby revolučný duch poľskej Solidarity, ako iskra, čím skorej preskočil aj do Československa.
Zostal som sedieť v jednej miestnosti na strážnici a kúsok odo mňa si sadol na príkaz veliteľa stráže na stoličku s pelendrekom (obuškom) v ruke jeden vojak, aby ma strážil. Asi tak po pól hodine čakania som sa rozhodol, že si z tašky vyberiem nejaké sušienky, aby som sa najedol. Keď spomínaný vojak videl, že som sa pohol z miesta, tak sa postavil a napriahol na mňa svoj pelendrek. Uvedomil som si, že som vlastne zajatec a pochopil som, že má obavu, že chcem utiecť, alebo nebodaj ho napadnúť. Gestikuláciou som mu dával najavo, že sa nemusí ničoho báť a ukázal som na tašku. Keď videl, že si z nej vyťahujem sušienky, tak sa upokojil a sadol si naspäť na stoličku. Ponúkol som touto skromnou večerou aj jeho a o on mi na oplátku doniesol v sklenenej fľaši chladenú malinovku. Potešilo ma to, lebo som bol dosť smädný. Keď sme zistili, že obaja trocha ovládame ruštinu, tak sa ma začal vypytovať odkiaľ som a prečo som chcel utiecť cez hranicu.

Bolo to celkom milé a aspoň mi lepšie ubiehal čas pri čakaní na vyšetrovateľa zrejme z vojenskej kontrarozviedky. Asi po dvoch hodinách čakania prišlo auto aj s chlapíkom s kontrarozviedky a začalo vyšetrovanie po ktorom bola o všetkom spísaná zápisnica. Po tom všetkom mi bolo oznámené, že ma ešte v noci eskortujú s ozbrojenou strážou do vojenskej väznice v kasárňach v Šoproni. Keď ma vojaci asi okolo štvrtej hodine ráno vyviedli von pred budovu, kde už čakalo naštartované vojenské nákladné auto, aby ma previezlo do väzenia, tak prvé čo ma neskutočne zaujímalo, bolo to, či uvidím na oblohe mesiac. Pamätám si veľmi dobre, že som aj na počudovanie vojakov zostal chvíľu stáť ako obarený a zízal na jasnú oblohu na ktorej opäť svietil mesiac. Potom som nasadol na nákladné auto, ktoré ma odviezlo do väzenia. Tam mi na moje prekvapenie zobrali všetky osobné veci, dokonca i opasok z nohavíc a šnurovačky z topánok, hodinky, retiazku a zavreli ma do cely, kde už bolo viacero zadržaných Nemcov, ale boli tam aj dvaja Vietnamci. Bola to podobná vojenská väznica, akú som dôverne poznal z vojenčiny v Tábore. Bolo už takmer päť hodín ráno a ja som bol po nočnom výlete taký unavený, že som si ľahol na deku na zem a zaspal ako drevo.

Zobudil som sa až niekedy okolo obeda, keď nám stráže doniesli obed, ktorý pozostával z nakrájaného salámu, chleba, papriky a samozrejme aj trocha čaju. Čas v preplnenom väzení ubiehal pomaly. Mne bolo oznámené, že musím počkať na príchod nejakého diplomata, ktorý ma mal opätovne vypočuť. Asi okolo pätnástej hodiny dozorný zakričal moje meno a zavolal ma na výsluch. Ak si dobre pamätám, tak som bol jediný, ktorý väzenie v tom čase opustil. Ostatný väzni boli stále na svojich miestach a čakali, čo sa bude diať. Znova ma v ruštine vypočúvali a spisovali s toho aj zápisnicu. Trocha som sa bál, na čo tú zápisnicu v budúcnosti použijú. Predsa len bolo obdobie komunistického režimu a obával som sa, že by po mojom prípadnom návrate do Československa ju niekto mohol zneužiť proti mne. Keď skončilo vypočúvanie, tak mi bolo oznámené, že som prepustený na slobodu a môžem odísť domov. Znovu som im teda zopakoval, že žiadam, tak, ako aj ostatní väzni o povolenie vycestovať do Rakúska, alebo Nemecka, odkiaľ aby som chcel odísť študovať teológiu do Talianska a Vatikánu. Vysvetlili mi, že vycestovanie do Nemecka alebo Rakúska bude umožnené iba väzňom, ktorí majú pas občanov Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Vrátili mi teda môj pas a všetky zadržané osobné veci s poznámkou „nur in deutschland“ – „len pre Nemcov“ a ako jediného zadržaného emigranta ma prepustili z tohto vojenského väzenia v kasárňach v Šoproni na slobodu. Tento postup a rýchle prepustenie na slobodu mi pripadalo dosť čudne. Bol som odhodlaný si svoj kalich horkosti po zrade Boha vypiť až do dna. Preto som sa okamžite po prepustení vybral stopom do Budapešti, kde som chcel požiadať na niektorej ambasáde o udelenie politického azylu. Keď sa mi na druhý deď podarilo stopom dostať do Budapešti, tak som vyhľadal Rakúsku ambasádu a tam som neúspešne žiadal o udelenie politického azylu. Rovnako som dopadol aj na Talianskej ambasáde. Všade som pri pohľade na môj pas občana Československej socialistickej republiky dostával tú istú odpoveď: „nur in Deutschland“.

Cítil som sa ponížený, lebo ako občan ČSSR som nemal v týchto geopolitických pásmach také právo, ako občania s pasom NDR. No ani tu som sa nevzdal a bol som odhodlaný svoj zápas – patriť Bohu – vybojovať až do konca. Na Talianskej ambasáde mi totiž bolo povedané, že neďaleko Balatonu bol práve v tom čase zriadený utečenecký tábor Zanka. A tak som sa vyčerpaný a vyhladovaný rozhodol, že sa pokúsim dostať sa aj do tohto utečeneckého tábora. Po odchode s Talianskej ambasády som sa zatúlal do nejakého kostola, kde som si oddýchol a až do večera som sa tam modlil ruženec. Odprosoval som Boha za zradu a prosil som ho aj o milosť, pomoc a potrebnú silu pokračovať ďalej. Potešilo ma, že som mal príležitosť zúčastniť sa aj modlitby liturgie hodín, aj keď sa rehoľníci modlili maďarsky. Prespal som kdesi na lavičke a ráno som sa vybral stopom k Balatónu. Odtiaľ (ak si dobre pamätám, tak to bolo v Balatonfüred) som sa preplavil na druhú stranu jazera, odkiaľ som pokračoval stopom do Zanky. Pri Balatóne bolo ešte pomerne veľa rekreantov, ktorí tu stanovali, kúpali sa, chytali ryby, alebo jazdili na člnkoch. Hoci sa už stmievalo, rozhodol som sa, že do utečeneckého tábora pôjdem stopom. Nebol to moc dobrý nápad, lebo do „Zanky“ to bol ešte aspoň dvadsať kilometrov a po tme sa mi nepodarilo stopnúť už žiadne auto. Bolo to, naviac, aj nebezpečné, lebo popri úzkej ceste lietali turisti so západnej Európy na svojich rýchlych tátošoch ako na pretekoch.

Už takmer okolo polnoci som vyčerpaný prišiel k nejakému osvietenému areálu popri ceste, ktorý vyzeral síce ako kemp, ale ja som dúfal, že je utečenecký tábor Zanka. Prišiel som ku vchodu do tohto areálu, kde bol vrátnik. Bolo už dosť neskoro v noci a tak som sa ho lámanou Nemčinou spýtal, či je to utečenecký tábor Zanka. Starší muž chvíľu váhal a neustále sa na mňa pozeral. Spýtal sa, odkiaľ som a keď som povedal, že z Československa, tak mi povedal, že utečenecký tábor Zanka je ešte asi desať kilometrov ďalej. Potom mi ukázal smer, kade mám ísť. Samozrejme, že som mu veril a hoci som bol veľmi unavený, ustatý, ale aj hladný a nevyspaný, pobral som sa ďalej. Asi po viac ako hodine cesty popri lese som pri pohľade s kopca do diaľky pochopil, že ma vrátnik poriadne podviedol a nahnevaný som sa vrátil tou istou cestou späť k utečeneckému táboru. Keď som asi okolo pól tretej hodiny v noci prišiel naspäť, tak som tam našťastie stretol pred areálom nejakých Nemcov a spýtal som sa, či tento areál je utečenecký tábor Zanka. Keď potvrdili, že je to tak, tak som sa podbral smerom na vrátnicu, kde stále sedel spomínaný muž, čo si zo mňa poriadne vystrelil. Ako ma zbadal, tak si uvedomil, že je zle, ale v tom okamihu už som ho držal cez okienko pod krkom a nebyť spomínaných Nemcov, tak by som ho tam od hnevu asi prizabil. Vďaka nim som mu nestihol nijako ublížiť. Keď som im vysvetlil, čo sa stalo a ako ma ten chlap oklamal, tak ma zobrali k sebe do stanu pred areálom a vysvetlili mi, že aj oni sú utečenci ako ja. Mali so mnou pochopenie a dali mi najesť aj napiť a uložili ma do jedného zo svojich stanov, aby som sa aspoň trocha vyspal. Mnoho ich spalo vonku pred areálom, ale po preukázaní totožnosti ich púšťali aj do areálu. Na druhy deň do obeda som im porozprával svoje zážitky o tom, ako som sa pokúsil o útek cez štátnu hranicu v Šoproni a ako ma chytili na hraniciach. Pamätám si aj to, ako tam za nami prišiel nejaký Francúzky novinár s Le Figaro a robil s nami rozhovor o našich zážitkoch. Bolo milé, že títo východonemeckí občania sa ma snažili dostať aj priamo do areálu utečeneckého tábora, ale nebolo to možné, lebo všetci boli zaevidovaní a každý pri vstupe musel preukázať totožnosť. Žiaľ aj tam mi bolo povedané, že povolenie emigrovať je len pre Nemcov. Mali veľkú snahu mi pomôcť, ale do vnútra utečeneckého tábora som sa žiaľ ani s ich pomocou nedostal. Keď už bolo jasné, že všetci odchádzajú do NSR, tak mi dávali kľúče od svojich áut, ktoré mali zaparkované na neďalekom parkovisku, ale aj stany, spacie vaky aj so všetkým čo tam mali, lebo vedeli, že si to zo sebou nemôžu všetko pobrať. Tak sa skončil môj neúspešný pokus o emigráciu do Talianska. Ako občan ČSSR som na ňu nemal právo.

Anton Čulen

Úvod:
Zdroj: http://www.17november1989.sk/sk/zahranicie/

foto zdroj internet: http://fotoalba.cz/fotky/23158193

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.