Komentár Miroslava Šuňala: Skúsenosti

V úvode môjho článku si pomôžem slovami, ktoré odzneli z úst českého právnika,
Dr. Oldřicha Ducháče v rozhlasovom vysielaní v roku 1941. Jeho príspevok bol odvisielaný pod názvom Už předkové varovali… : „Jedním z nejcennejších statkú národa – statkem, nahromaděným právě nejlepšími muži – je zkušenost. Jako se nezkušený jednotlivec dopustil mnoha chyb, které pak draze platí, tak také národy musí platit nejdráže a nejbolestněji za své zkušenosti. Proto je svatou povinností, aby tyto zkušenosti, získané namnoze za cenu velkých obětí a ztrát, nezapadly v zapomenutí.“
utf-8''další způsob, jak rychle pronik
Nekorešpondujú tieto slová s našou slovenskou a európskou situáciou aj dnes? Slová, ktoré odzneli pred trištvrte storočím, už vtedy poukazovali na zásadné myšlienky a skúsenosti predkov. Rovnako sa tieto skúsenosti netýkajú iba českej spoločnosti, ale vo väčšej miere spoločnosti slovenskej a v širšom kontexte aj európskej. Veľké osobnosti národov majú preto tak mimoriadnu cenu pre život a rozvoj ľudstva, pretože dokážu presne formulovať skúsenosti a uchovávajú ich pre budúcnosť. Títo stavitelia môžu jediní položiť pevné základy prítomnosti a budúcnosti a tento neprehliadnuteľný fakt bol mnohokrát osvedčený v celom vývoji ľudstva. Sme nepoučiteľný a nedokážeme sa dnes, v našej modernej, post-demokratickej dobe stotožniť s múdrosťou a skúsenosťou predchádzajúcich generácií? Všetko nasvedčuje tomu, že nie. Slovenská, ako aj európska spoločnosť sa správa ako malé dieťa, ktoré sa bude hrať s ohňom, mysliac si vo svojej naivite, že je to iba svetielko. Až kým sa nepopáli, ale to bude už neskoro. Rana sa bude hojiť podstatne dlhšie, než by sme svojou skúsenosťou s ohňom zabránili popáleniu. Skúsenosti, ktoré mali naši predkovia s implementáciou cudzieho náboženstva v európskom prostredí, by mali byť dostatočnou výstrahou. Avšak podstata Francúzskej revolúcie a nástup osvietenectva priniesli obrovské myšlienkové, spoločenské a kultúrne rozvraty vtedajšej, kresťanskej európskej civilizácie. Tieto sa šírili rýchlosťou blesku po celom kontinente. Dnes je nežiaduce a takmer nemožné pomenovať konkrétnych zodpovedných za zmeny a rozvrat kresťanstva. Avšak každý, čo len minimálne rozhľadený človek si vie odpovedať. Rovnakým spôsobom o nich hovorili duchovní predstavitelia staroveku, stredoveku aj novoveku. A čo je na tom všetkom najpozoruhodnejšie? Okolnosť, že výroky vtedajších predstaviteľov môžeme úspešne aplikovať a citovať bez zmien aj po tisícročí. S prekvapením zisťujeme, že nestrácajú v ničom na časovosti a priliehavosti.

Situácia v európskom priestore sa opäť opakuje. Scenárista je však opäť o niečo starší, skúsenejší a hlavne bohatší. Dnes už nepotrebuje vysielať do Európy po zuby ozbrojenú armádu v turbanoch. Dnes nepotrebuje unášať do svojich provincií ženy a deti. Dnes potrebuje zničiť aj ten zostatok kresťanskej viery a kultúry, ktorý ešte na starom kontinente zostal. Možno sme si na vine sami. Lesk konzumnej spoločnosti uvrhol do letargie milióny Európanov. V mene ľudských práv sú pošliapavané tisícročné skúsenosti a zásady našich predkov. Tie skúsenosti a zásady, ktoré nikdy nedovolili pošliapať Evanjelium a jeho pravdivé morálne učenie. Ešte zatiaľ máme kresťanské korene. Ešte v zemi európskej existujú ľudia a národy, ktoré si situáciu plne uvedomujú. Avšak vniknuvší, našej kultúre, vierovyznaniu či zásadám a zvykom cudzí element, môže rozvrátiť našu doterajšiu Európu od tohto koreňa. V mene ľudských práv násilného hosťa sú pošliapané práva hostiteľa tu a teraz. Predstavitelia mnohých európskych štátov sa predbiehajú ukázať svetu, kto je väčší humanista, nehľadiac však pritom na podstatu vzniknutej situácie. Títo predstavitelia však disponujú veľmi presnými informáciami, alebo, na jazyk sa mi tlačí slovo, inštrukciami.
Je predsa nemysliteľné, že nikto z nich nevenuje žiadnu pozornosť prapodstate tohto problému. Dychtivo sa medzi sebou hádajú, kto má aké rozhodovacie kompetencie, diktujú jeden druhému, ako sa má vo vzniknutej situácii chovať. Samotné pozadie však stále zostáva zahalené rúškom informačného embarga a všeobecnej nevedomosti.

Starosť o denný chlieb ukladá v dnešnej dekadentnej post-demokratickej dobe ľuďom mlčať. Rovnakú starosť o denný chlieb však mali aj naši predkovia. A predsa nemlčali, nepozerali sa ako stádo oviec, keď vlk trhá jednu z nich. Nie, oni si svoje korene bránili. Slovom aj mečom. Preto sme dodnes mohli ako tak žiť, v obrazne povedané, bezpečnej prikrývke z preliatej krvi našich otcov. V nej sme zabudli na všetky obete, ktoré oni priniesli na oltár Bohu a ľudu. Dnešný človek má v hlave žiaľ zakorenenú myšlienku a predstavu, že individualita človeka musí zaniknúť v kolektíve. Tento liberálny nezmysel je v priamom protiklade zo základnými prírodnými zákonmi, kedy od počiatku stvorenia sveta je každá bytosť odlišná od inej len preto, aby mohla vyjadriť svoju individualitu. Ľudia žijú pod dojmom ideí, myšlienok a dávajú sa nimi viesť. Tieto idey a myšlienky sú však človeku podsúvané tak, aby vytvorili v jeho hlave obraz o tom, že je to vlastne jeho myšlienka, s ktorou sa stotožňuje. Jednotlivci, ktorí ešte nie sú takto zmanipulovaní, sú odkázaní na okraj spoločnosti. Dôsledok dnešného stavu je, že títo jednotlivci sú za svoj názor a pohľad označení ihneď rôznymi nálepkami a izmami. V spoločnosti sú takýto ľudia nežiaduci. Avšak práve títo sú základným kameňom zmeny spoločnosti, zdravým jadrom v úsudku a pomenovania skutočnosti pravým menom bez vzletných fráz a klamstiev.

V Európe je podkopaná kresťanská viera, ktorá bola nahradená materiálnymi
a sexuálnymi túžbami. Obyčajný bežný človek je denne zavalený toľkými povinnosťami,
že už nemá čas na rodinu, ale ani sám na seba. Spoločnosť dnes stojí pred pomyselnou priepasťou, do ktorej sa pomaly ale isto prepadne. Prepadne, ak sa neobráti späť k pevnine, prehodnotí svoje prirodzené a dávne skúsenosti, a so vztýčenou hlavou začne na obnove a záchrane kresťanskej európskej civilizácie.

Miroslav Šuňal

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.