Nemci majú pre nás tisíce eur, snívajú imigranti. Realita je však iná. + Jeden deň v utečeneckom tábore. A zmenil som názor. Už nebudem pomáhať!

Stovky tisíc ľudí využívajú tohtoročnú utečeneckú krízu na to, aby sa napriek azylovým pravidlám Európskej únie dostali až do Nemecka.
Mnohí z nich mieria za príbuznými, ktorí sa prisťahovali už skôr. Veľká časť utečencov však sníva len o štedrej sociálnej podpore, ktorú im sľúbili prevádzači.


Mladý utečenec Jamen stál minulý týždeň pred hraničným prechodom v chorvátskej dedine Harmica. Z rodnej Sýrie prešiel už tisíce kilometrov, do cieľového Stuttgartu mu chýbalo ešte necelých 800 kilometrov. Než mu pohraničníci dovolili vstúpiť na územie Slovinska, krátko si pohovoril sa novinárkou z portálu idnes.cz.

Tridsaťštyriročný utečenec novinárke vysvetľoval, prečo podľa neho stovky tisíc ľudí mieria práve do Nemecka. Berlín očakáva, že v krajine do konca roka požiada o azyl približne 800-tisíc utečencov. Okrem Sýrčanov prichádzajú ľudia z Afganistanu, Pakistanu, ale aj ľudia z východnej Európy.

Snímka: ReutersSnímka: Reuters
„Idú, pretože v Nemecku dostanú sociálne dávky. Vedia, že ich odmietnu, ale cesta ich vyjde na tisíc eur. V Nemecku dostanú jedlo, oblečenie, ubytovanie. Zostanú tri mesiace, než ich zamietnu, a potom im nemecká vláda dá šesťtisíc eur. Keď ich ide napríklad šesť, tak to máte pre rodinu tridsaťtisíc. To je dôvod, prečo je to tu tak preplnené,“ povedal utečenec Jamen.

Informácie o novom živote v Nemecku vysídlenci získavajú najmä od prevádzačov, ktorí rozprávajú o západnom blahobyte, aby z nich vymámili tisícky eur.

Lákanie zúfalých utečencov na nebezpečnú cestu cez more sa zločincom štedro vypláca, za posledných 15 rokov si podľa odhadov prišli na viac ako 10 miliárd eur.

Šesťtisíc eur ponúka Brusel, zamieria avšak do štátnych pokladníc

Okrem pašerákov, ich náborových kampaní a konverzácie s priateľmi, ktorí už sa do Európy dostali, je hlavným informačným zdrojom pre utečencov tiež internet. Dve najfrekventovanejšie spojenia, po ktorých na príkaz Sýrčanov v poslednej dobe pátra vyhľadávač Google, sú podľa televízie al-Džazíra „imigrácia do Nemecka“ a „azyl v Nemecku“.

Po dôkladnom hľadaní vyhľadávač skutočne ponúkne správu o šiestich tisícoch eur na jedného migranta. Je to však suma, ktorú podľa agentúry Bloomberg ponúka členským krajinám EÚ predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Peniaze majú dostať úrady, ktoré žiadateľa o azyl ubytujú v rámci nedávno schváleného systému povinných kvót. Rozhodne to teda nie sú peniaze, ktoré by mal prisťahovalec dostať pre svoju potrebu.

Dospelý žiadateľ dostáva 143 eur, jedlo a strechu nad hlavou

Nemecko sa o každého nového utečenca stará od momentu, keď sa príde zaregistrovať na imigračný úrad. Prvé tri mesiace svojho nového života potom trávi v prijímacom centre, kde je pre neho pripravené lôžko, základné strava a čisté oblečenie. Za starostlivosť o utečencov zodpovedajú jednotlivé spolkové krajiny.

Za normálnych okolností bývajú žiadatelia o azyl v špeciálnych ubytovniach. Tie sú však tento rok beznádejne preplnené, vysídlenci preto často končia v telocvičniach.

Ak by im úrady nechceli ubytovanie a stravu zabezpečiť, musia na ňu prispievať finančne. Rozpočty krajín by to však vyšlo draho. Podľa nariadenia Európskej únie by suma musela byť porovnateľná s tým, na koľko si prídu nemeckí občania. Vyplácanie v „naturáliách“ úradom umožňuje komfort obmedziť.

Hotovosť, ktorú žiadatelia o azyl dostanú, činí podľa magazínu Der Spiegel zvyčajne 143 eur na mesiac pre každého plnoletého človeka, ktoré môžu utečenci minúť podľa ľubovôle. Vreckové pre deti je zhruba o 50 eur mesačne nižšie.

http://finweb.hnonline.sk/spravy-zo-sveta-financii-126/nemci-maju-pre-nas-tisice-eur-snivaju-imigranti-realita-je-vsak-ina-935424

 

Jeden deň v utečeneckom tábore. A zmenil som názor. Už nebudem pomáhať!
NAPÍSAL KAROL JANIK

Nickelsdorf, Rakúsko, 30.septembra 2015. Smerujem s ďalšími tromi doborvoľníkomi do tábora, v ktorom je teraz sústredených množstvo utečencov zo Sýrie, Iraku a Afganistanu. Okrem nich asi 90 Maročanov a 25 Alžírčanov.

Dodávku s pomocou máme naplnenú takmer kompletne potravinami, ovocím, teplým oblečením, vodou, hygienickými potrebami a liekmi.

Hľadáme nejakého zodpovedného šéfa, ktorému pomoc chceme odovzdať. Miro obchádza už asi tretí raz celý objekt a nikde nikto.Odtiaľ ho posielajú tam, odtamtiaľ zase inde. Potom to vzdáva. Vyložme to do skladu, navrhujem. Skúšame, ale sklad je samozrejme zamknutý. Tak vykladáme veci na betónovej ploche, napokon je slnečno a príjemne, snáď to rozdáme utečencom priamo my.Voláme na deti, aby si prvé vybrali hlavne ovocie a sladkosti. Odmietajú. Tyčinky a čokoláda sú našej, slovenskej výroby a oni trvajú na Milke, kindervajíčkach a tyčinkách Mars, alebo Bounty. Neuspeli sme… Nič to, vraví Katka, možno je to náhoda. Skúšame to s ovocím. Jablká a hrušky sa nechytajú, vraj by radi banány a ananásy. Začíname byť neistí. Tričiek a detského oblečenia máme tiež množstvo.Všetky sú nové. Venovala to jedna slovenská spoločnosť, zaoberajúca sa ich dovozom. Sme v koncoch. Keďže medzi nimi nie sú značkové Addidasy a Pumy, deti ich takmer pohŕdavo odsúvajú nabok. Rovnako dopadli aj tenisky z ázijskej produkcie.

Čo by ste chceli, pýta sa Michal jedného z detí, ktoré prekvapilo veľmi dobrou angličtinou. Najprv trošku ostýchavo, ale potom už sebavedme chalanisko vraví. Mobily aj s kreditom. Nech vieme trocha surfovať na internete a zavolať domov, ako sa máme. Alebo ešte lepšie tablety, tie sa dajú použiť univerzálne. A kam chcete ísť v Nemecku? Ja do Mníchova, vraví takmer dospelý chalanisko. Mám rád futbal, chcem chodiť na Bayern. Ty by si mal hlavne chodiť do školy, oponuje mu Mišo. Chalanovi sa zdala predstava chodenia do školy natoľko smiešna, že sa začal úprimne rehotať. Načo do školy? Veď dostaneme podporu skoro 1 800,-€, z toho nádherne vyžijem!

Ale čo chceš v Nemecku neskôr robiť? Skúša Mišo ďalej. Nič. Keď nám prestanú vyplácať po troch rokoch podporu, pôjdeme do Holandska, alebo Švédska.

Začínal som si klásť otázku, či sme s pomocou na správnom mieste. A vy ste odkiaľ, pýtame sa chalniska, asi tak vo veku 20 rokov, ktorý stál poblíž so svojím otcom a zrejme mamou. Z Maroka, vraví s úsmevom. Tak to ste museli prjsť obrovský kus cesty, kým ste sa sem dostali, upokojujem sám seba. No, ako sa to vezme, odpovedá. Lietadlom z Casablanky cez Istanbul do Belehradu a odtiaľ už taxíkom na chorvátske hranice. A po 8 hodinách vo vlaku sme vystúpili v Niklenorfe, láme perfektnou francúžštinou názov svojho momentálneho bydliska. Tu budeme asi 3 dni a príde pre nás rodina z Paríža. Oni tam žijú už asi 30 rokov. Je to brat mojej mamy. Budeme u nich na začiatku bývať a požaidame o sociálnu výpomoc. Z tej sa tam dá skvele vyžiť. Naštudoval som si to už vtedy, keď sme začali pripravovať náš odchod do niektorej európskej krajiny. Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko a Slovensko sme vylúčili už na začiatku, vraví s úsmevom, ktorý je znakom profesionálnej prípravy jeho rodiny na príchod do Európy.

Všetci štyria členovia našej humanitárnij výpravy sme sa začali nechápavo obzerať….

No nič, zavelil Mišo po trápnom, možno 5 minútovom mlčaní. Nasadáme a padáme!

Naša výpomoc ostala ležať na betóne a mám obavu, že tam leží dodnes….

http://www.somvobraze.eu/jeden-den-v-uteceneckom-tabore-zmenil-som-nazor-uz-nebudem-pomahat/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.