Stanovisko Mons. Andreja Imricha k vyjadreniam Konzervatívneho denníka Postoj

Spišská Kapitula 15. októbra (TK KBS) V súvislosti s vyjadreniami, ktoré uverejnil Konzervatívny denník Postoj ohľadom zrieknutia sa úradu spišského pomocného biskupa, požiadal Mons. Andrej Imrich Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska, aby publikovala jeho stanovisko. Prinášame ho v plnom znení:
spis-kapitula
„Mrzí ma, že Konzervatívny denník – Postoj zneužíva moje odstúpenie na škodlivú polemiku. Som presvedčený, že keď 67-ročný človek odchádza do dôchodku, nemusí už udávať žiadne dôvody. Napriek tomu dôvody môjho odstúpenia som uviedol a boli zverejnené na TK KBS. Všetky ostatné dôvody, ktoré mi denník podsúva, ubližujú nielen mne, ale ubližujú Cirkvi a ľuďom z môjho okolia. Jednoznačne odmietam, aby ktosi moje odstúpenie zneužíval proti mojim bratom biskupom, proti Apoštolskému nunciovi a proti Cirkvi na Slovensku. Zodpovední ľudia by nikomu nemali podsúvať bočné úmysly, lebo nikto z nás nevidí druhému do srdca. Cítim, že tu sa vráža klin do jednoty biskupov a takmer s hrôzou zisťujem, že ja mám byť tým slabým miestom.“

Mons. Andrej Imrich

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20151015034

 

Odkaz biskupa Imricha

Andrej Imrich, pomocný biskup spišský, rezignoval na svoj post. Je to vážne osobné rozhodnutie, ktoré si zaslúži, aby malo nemenej vážne konzekvencie.
Musím začať osobne. Biskupa Andreja Imricha si mimoriadne vážim, považujem ho za obzvlášť nedoceneného slovenského biskupa. Nikdy nezabudnem, ako raz povedal, že je hanbou slovenskej cirkvi, ako nám počas druhej svetovej vojny chýbali svätci. Naši slovenskí svätci. Po takejto vete je zbytočné diskutovať o Tisovi. Nikdy som nepočul tvrdšiu kritiku tunajších pomerov. Vojna bola časom mimoriadnej krutosti, krvi a náreku nevinných, väčšina sa snažila jednoducho prežiť, ale čo o nás hovorí, ak nemáme svojho Maximiliána Kolbeho? Slovensko malo svoj štát, a teda aj zodpovednosť. Fakt, že to bol štát totalitný a satelitný hovorí za veľa, ale nie všetko. Nie ak je kritériom osobná svätosť a vzopätie jednotlivca.

Iný od Korca aj Baláža

Biskup Imrich bol medzi biskupmi v posledných rokoch mimoriadny najmä preto, že rozumel politike. Za biskupa bol vysvätený v roku 1992 a za celé tie roky nezaváhal ani raz: chápal, kto je Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda aj Robert Fico. Rozumel, o čo im ide, presne vycítil, ako sa títo muži pozerali na Cirkev, aj ako sa ju snažili využiť na svoje ciele. O koľkých slovenských biskupoch za posledných dvadsať rokov to ešte možno povedať? Biskup Imrich bol v tomto ohľade iný nielen od kardinála Korca či biskupov Baláža a Tondru, bol zásadne iný aj od ostentatívne nepolitických biskupov, ktorí od politiky bočia. Imrich nebočil. A hoci o tom verejnosť zväčša nevedela, tak ani nemlčal. Pestoval ojedinelý a decentný spôsob, ktorým sa vyjadroval: osobnú korešpondenciu.

Prijal svoje miesto pomocného biskupa, nechcel nikoho vytesňovať ani zatieňovať, preto volil pokorný, ale súčasne priamy spôsob. Ak by raz knižne vyšli jeho listy, bola by to nielen reflexia slovenskej politiky po roku 1993 dodnes, ale najmä kritika jej zlyhaní a omylov, bez akéhokoľvek povyšovania a nadraďovania sa z pozície cirkevnej autority. Napriek tomu to bola práve autorita, konkrétne presvedčivosť morálneho argumentu, ktorá tieto listy vnútorne prepájala.

Spišská kapitula, sídlo biskupa a centrum Spišskej diecézy. Foto – TASR

Biskup Imrich rozumel kríze doby, vnímal domáce konflikty aj krízu európskej civilizácie, napokon bol hlavným autorom asi najdiskutovanejšieho pastierskeho listu v posledných rokoch. Ale nielen to. Andrej Imrich vedel doceniť zodpovednosť za štát aj osobnú statočnosť, keď niekto vystavil svoju politickú kariéru za správnu vec. A neváhal si do rúk zobrať pero a písať. Nechcem, aby vznikol omyl – tie listy som nečítal, iba som o nich počúval a vnímal som od tých, ktorým boli adresované, že mali svoj význam.

Rezignácia biskupa Imricha má svoje vážne dôvody. Neodstúpil kvôli veku ani zdravotnému stavu. Biskup Imrich mal na svoje konanie vážny dôvod a nevedel konať inak. Inými slovami, ak už nedokázal pokračovať vo svojej práci, znamená to, že všetky doterajšie prostriedky, ako situáciu zlepšiť, využil a vyčerpal. Každý, kto ho pozná, vie, že musel urobiť všetko, čo bolo v jeho silách. A neuspel.

Dokáže slovenská cirkev riešiť vlastné problémy?

Lenže ak je to tak, a ak sa zhodneme, že v slovenskej cirkvi potrebujeme biskupov a kňazov, akým je Andrej Imrich, treba niečo zmeniť. Aby sa nedalo povedať, že biskup Imrich neuspel. Andrej Imrich sa rozhodol urobiť krajné osobné rozhodnutie, ktorému môže dať sama cirkev zmysel. Pravda, už nie pre ďalšie pôsobenie biskupa Imricha, určite nie v optimálnej miere, ale pre vec samotnú.

Znamená to, že o veciach treba začať hovoriť otvorene, aby sa problémy začali riešiť. Nemalo by sa prijať pravidlo, že problémy kvôli pokoju treba zamiesť pod koberec. Tento prístup, ako ho vidíme na prípade Katolíckej univerzity, nielenže nič nevyrieši, ale situáciu iba ďalej zhoršuje. Netreba mať strach hovoriť o problémoch nahlas, pretože inak sa nikdy nenájde riešenie a len sa tým povzbudia všetci tí, ktorí sa vyžívajú v tieňohre a intrigách.

Situácia je vážna a preto volá po intervencii predsedu KBS – arcibiskupa Stanislava Zvolenského. Ak dvaja slovenskí hierarchovia nedokážu spolu vychádzať, a ak to jedného z nich donúti rezignovať, mali by sa tým ostatní biskupi vážne zaoberať. Od arcibiskupa Zvolenského sa však bude očakávať viac. Imrichova situácia je iná, ako to bolo pri arcibiskupovi Bezákovi, tu nejde o zásah vyššej autority a rozhodnutie pápeža, ale od začiatku do konca o domáci problém. A ten volá po slovenskom riešení. Odchod biskupa Imricha nie je riešením, on po riešení naliehavo volá.

Biskup Imrich rozumel politike, vedel sa ozvať a bol hlavným autorom najdiskutovanejšieho pastierskeho listu v posledných rokoch.
Po druhé, dá sa očakávať, že odstúpenie biskupa Imricha sa stane témou prijatia slovenských biskupov u pápeža Františka Ad limina apostolorum začiatkom novembra tohto roku. Pápež František totiž práve dostal informáciu – krátko pred prijatím slovenských biskupov – že v slovenskej cirkvi sú problémy, ktoré miestni biskupi nevedia riešiť. Očakávania spojené s touto návštevou Ríma preto rastú a netýkajú sa už len Katolíckej univerzity a iných doterajších káuz.

Po tretie, situácia sa týka aj samotného Ríma. Ak platí, že niektoré problémy sa dlhodobo neriešia a navyše sa zhoršujú, vrhá to tieň aj na pôsobenie tunajšieho nuncia, ktorý pápeža na Slovensku zastupuje a ktorý zohráva dôležitú rolu pri menovaní nových biskupov. Slovenská cirkev je v zložitej situácii, očakáva sa od nej odvážnejšie a sebavedomejšie vystupovanie zoči-voči problémom doby.

Desaťtisíce ľudí, ktorí sú ochotní prísť na pochod za život, sú dôkazom, že veriacim na tom záleží a že nechcú, aby sa cirkev zatvárala v kostoloch a na farách. Naopak, tak ako kostoly prirodzene patria k námestiam našich miest a obcí, tak má mať kostol a cirkev svoje postavenie vo verejnom živote. A to si dnes viac ako v minulosti nevyžaduje budovy, ale odvážne a kompetentné osobnosti.

Jedna z takých práve odchádza. Otec biskup, dovoľte, aby som sa vám poďakoval za vašu službu, aktivity a neustály záujem angažovať sa. Vaše biskupské heslo – Metanoia, oboedientia et spes – Obrátenie, poslušnosť a nádej – ste verne napĺňali.

Boli ste mužom, ktorý stelesňoval potrebu zmeny zmýšľania a pokánia, rovnako ako poslušnosť a nádej. Keď nad tým tak rozmýšľam, nádej, teda viera v trvalú moc dobra, sa vaším odchodom nijako nekončí. Váš odchod totiž nie je rezignovaným rozhodnutím. Je to krok, ktorý má niečo ďalšie vyvolať a viem, že by ste boli najradšej, aby takáto reakcia bola prejavená v poslušnosti a vernosti k Cirkvi. A čosi mi hovorí, že mnoho kňazov a veriacich, ktorých ste ovplyvnili, preto dokážu niečo urobiť.

Jaroslav Daniška

https://www.postoj.sk/6415/odkaz-biskupa-imricha

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.