Kto bol Ľudovít Štúr? + Štúrov pamätník zasypali hnojom a ukradli pamätnú tabuľu

Meno Ľudovíta Štúra je všetkým Slovákom dobre známe. Učíme sa o ňom v školách.

Jeho podoba už dokonca predstavuje akúsi ikonu. Obľúbená bola zvlášť na päťstokorunáčke. Tento rok si 28. októbra pripomenieme okrúhle výročie 200 rokov od jeho narodenia. Konali, konajú a budú sa preto konať viaceré spomienkové akcie a slávnosti. Napriek tomu – vieme povedať, kto bol Ľudovít Štúr?

Stur

Rodina Štúrovcov pochádzala z Trenčína, ale Štúrov dedo Pavol sa ako súkenník – zrejme pre konkurenciu – presťahoval do Lubiny, kde sa narodil Štúrov otec Samuel (*1789). Ten študoval v Trenčíne a v Modre a v Trenčíne získal i (dvoj)povolanie učiteľ-organista. Práve u neho dostal príslušné vzdelanie František Palacký, otec českého národa. V roku 1810 sa Samuel oženil s Annou Michalcovou, dcérou trenčianskeho mäsiara. Rodine sa postupne narodilo 6 detí, ako druhý v poradí Ľudovít. V roku 1813 sa Samuel stal učiteľom na panstve Zayovcov v Uhrovci, kam ho povolal gróf Imrich Zay. Stabilným zamestnaním, navyše podporovaný vrchnosťou, si výrazne polepšil. Zay dbal na vzdelanie svojich poddaných a vybudoval akýsi mechanizmus podpory tých najtalentovanejších. Ciele však boli i praktické – zabezpečiť schopných a vzdelaných ľudí pre správu panstva, pre jeho modernizáciu a tak celkovú úspešnosť hospodárstva. Podporoval takto aj deti Samuela Štúra. V čase Ľudovítovho detstva bol život rodiny v Uhrovci v obkľúčení vrchov údajne idylický a šťastný.

V šľapajach brata

Smerovanie Ľudovíta nielen pri vzdelávaní nasledovalo kroky jeho staršieho brata Karola. Týkalo sa najprv „domáceho“ vzdelania u otca a pobytov na gymnáziu v Rábe (Györ; 1827 – 1829), na lýceu v Bratislave (1829 – 1835), ale i štúdia na univerzite v Halle (1838 – 1840). Ľudovít brata sledoval aj v otázke záujmu o národnú problematiku. Kým Karol patril medzi zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej – študentského spolku pri evanjelickom lýceu v Bratislave orientovaného na literárnu tvorbu a samovzdelávanie, Ľudovít úspešne inicioval jeho reformu a doviedol jeho činnosť k pomyselnému vrcholu. Ešte ako radového člena počas štúdia ho ovplyvnili ušľachtilé idey slovanstva, povzbudené básnickou skladbou Jána Kollára – Slávy dcera. S Karolom tiež takmer súvisel koniec Ľudovítovej vzdelávacej kariéry – rodinu finančne vysililo Karolovo štúdium v Halle a tak sa po skončení štúdia na bratislavskom lýceu Ľudovít v roku 1834 vrátil do Uhrovca, kde získal dobre platené miesto panského úradníka – miesto, ktoré mu bolo takpovediac predurčené rodinou Zayovcov. Dozeral na poľné a iné práce, chodil s puškou na pleci a so Slávy dcerou v kapse. Mal zrejme dosť času na usporiadanie myšlienok. Ak by tu bol zotrval, udalosti slovenského národného života sa mohli poberať úplne inou cestou. Ľudovít však musel byť rozhodnutý vrátiť sa na lýceum do víru rozbehnutých aktivít. Pozvanie Sama Chalupku v jeseni roku 1834 toto rozhodnutie iba spečatilo.

Štúrov návrat znamenal jeho angažovanie v činnosti Spoločnosti česko-slovanskej, hoci formálne navštevoval teologický kurz (1834 – 1835). Rýchlo sa stal postupne účtovníkom, zapisovateľom, zastupujúcim a riadnym tajomníkom, a nakoniec zaujal najvyšší post podpredsedu spolku. Spoločne s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským dosiahol jeho reorganizáciu, násobné zvýšenie počtu členov. Nadviazal styky so staršími zaslúžilými národovcami a kontaktoval aj katolícku mládež a intelektuálov. Povýšil Spoločnosť na centrálny a vzorový spolok, podobné spolky potom vznikali aj na ďalších evanjelických lýceách a vykonávali užitočnú súčinnosť. Štúr spolupracoval aj s profesorom Jurajom Palkovičom, hlavou Katedry reči a literatúry československej, a začiatkom roku 1837 sa stal námestníkom katedry, čiže zástupcom (suplentom) profesora. Keď bola na jar roku 1837 Spoločnosť zrušená v dôsledku plošného zákazu študentských spolkov, mládež na čele so Štúrom bola nútená vytvoriť nové štruktúry. Gro činnosti sa najprv prenieslo na Štúrove prednášky, vznikol tajný spolok Vzájomnosť a konečne Slovanský ústav, do ktorého sa priamo vtelila agenda zaniknutej Spoločnosti. Ústav sa opäť stal vzorom a centrom pre podobné ústavy na iných lýceách. Po jeho ochromení a zániku v roku 1844 sa situácia opakovala – časť agendy prebral už celoslovenský spolok Tatrín (1844), časť novovzniknutá štruktúra Jednoty mládeže slovenskej s centrom v Levoči (1847).

Stur Ludovit

Študenti a mladí muži postupne prechádzali od samoštúdia, literárnej tvorby a kritiky k agitácii a aktívnej činnosti, ktorá mala hospodárske i politické konotácie. Oslavovali významné osobnosti ako Jána Kollára či Jána Hollého, usporadúvali slávnostné výlety do prírody, z ktorých najznámejším je vychádzka na Devín v roku 1836. Neskôr sa angažovali v národných petíciách, bojovali proti alkoholizmu, podporovali ekonomický nacionalizmus, zakladali nedeľné školy a divadelné krúžky a snažili sa zvrátiť vyznenie maďarizačných zákonov. Štúr zaviedol pomerne prísnu organizáciu, bol opatrný, stránil sa radikalizmu – ale rovnako presadzoval ideál rodinou neviazaného intelektuála, ktorý sa mal plne venovať národnej otázke. Jeho vzťah k ženám bol podľa tejto doktríny rezervovaný.

Štúr v rokoch 1838 – 1840 absolvoval študijný pobyt v nemeckom Halle. Mal možnosť oboznámiť sa s liberálnejším prostredím, absorbovať filozofiu Georga Wilhelma Hegela a usporiadať si nápady na ďalšiu činnosť v Uhorsku. Na bratislavskej katedre chcel získať stále miesto profesora a vytvoriť národné centrum Slovákov. Uvedomoval si aj potrebu slovenských politických novín. V neposlednom rade veril v interkonfesijné porozumenie a zjednotenie Slovákov.

Začiatok štyridsiatych rokov 19. storočia a návrat znamenali isté precitnutie. Vláda začala potierať ilegálne spolky, preto spolok Vzájomnosť ukončil svoju činnosť. V roku 1840 došlo v istom zmysle k dovŕšeniu maďarizácie v svetskej i cirkevnej administratíve. Gróf Karol Zay sa projektom únie maďarských kalvínov so slovenskými evanjelikmi snažil o maďarizáciu dovtedy pomerne nezávislej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Štúr a mladá generácia sa v mnohom vyhranila a dovŕšila svoj vývoj, aby sa plne zapojila do odporu voči nastolenej situácii. Podieľali sa na podaní Slovenského prestolného prosbopisu v roku 1842 i urgencie z roku 1844. Ukončením jednej etapy bolo cielené odstránenie Štúra z bratislavskej katedry, za ktorým stál práve Zay. Štúrovi najprv zakázali prednášať, neskôr ho definitívne suspendovali. Prejednávania jeho odvolania sa uskutočnili počas zimných prázdnin, symbolicky na Štedrý deň a Silvestra. Takto sa mala eliminovať študentská podpora Štúrovi. Časť študentov predsa neodišla, no všetky argumenty boli márne. Nič sa nezmenilo ani začiatkom roka 1844 a tak z lýcea demonštratívne odišlo 18 študentov, 13 z nich na lýceum do Levoče. Spievali si vtedy budúcu slovenskú hymnu.

Otázka spisovného jazyka

Štúr si veľmi dobre uvedomoval zvláštnu situáciu v otázke spisovného jazyka. Katolícka inteligencia podporovala bernolákovskú slovenčinu, evanjelici tradične používali češtinu – tzv. bibličtinu, no i modernizovanú verziu po Jugmannovej reforme. V zmysle tradície česko-slovenskej jednoty používanie češtiny Slovákmi podporovali aj Česi. Mladá generácia spočiatku uvažovala o vytvorení tzv. reálnej českoslovenčiny. Tento koncept sa už okolo roku 1836 snažil presadiť Kollár. Logický pokus sa však nestretol s porozumením a odmietli ho, paradoxne, všetky strany. Všetci sa totiž pridŕžali svojej verzie spisovného jazyka. Ak sa tento variant nepodarilo presadiť osobnosti ako Kollár, Štúr si uvedomoval jeho nereálnosť. Bolo nutné nastoliť úplne novú cestu a získať pre ňu rozsvárené strany. Tou sa stala štúrovská slovenčina. Hoci jej zavedenie znamenalo mnohé spory a boje, po dohode katolíkov a evanjelikov na zasadaní spolku Tatrín (1847) sa stala jednotiacou platformou a po úpravách základom dnešného slovenského spisovného jazyka.

Žiadosť o povolenie slovenských politických novín Štúr podal ešte v roku 1841, avšak išlo o beh na dlhú trať. Bol lustrovaný, musel podávať urgencie a nové žiadosti. Nakoniec zohralo rozhodujúcu úlohu súperenie mocenských centier Viedne a Pešti. Licenciu získal a v auguste 1845 vyšlo prvé číslo periodika Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Zaoberali sa širokým spektrom tém slovenskej spoločnosti v Uhorsku. Prinášali správy, plány i Štúrov politický program. Štúr trávil väčšinu času v redakcii.

Pomyselným vrcholom Štúrovho postavenia bolo získanie mandátu poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen v roku 1847. Umožnilo mu to vystupovať na sneme, hoci 72 zástupcov slobodných kráľovských miest disponovalo iba jediným hlasom a išlo o tzv. imperatívny mandát – poslanec sa zodpovedal mestu a dostal pokyny na smerovanie vystúpení. Robil to zadarmo! Štúr na prelome rokov 1847/1848 vystúpil na sneme asi jedenásťkrát, pričom niektoré reči a témy vystúpení sa zachovali. Aj keď bránil hlavne záujmy mesta Zvolen, do agendy dostal aj prvky vlastného politického programu a požiadavky Slovákov.

Vo víre revolúcie

Revolúcia zastihla nielen slovenské národné hnutie nepripravené. Dynamický vývoj však súčasne radikalizoval a urýchlil mnohé z riešení. Slováci privítali výsledky marcovej revolúcie, pád starého režimu a snažili sa rovnako o vydobytie základných národných práv legálnou cestou. Keď sa ukázalo, že je táto cesta nepriechodná, rozhodli sa pre ozbrojený boj. Intelektuál formátu Štúra sa mal zapojiť do vojenských stretnutí, pravda, predchádzali im mnohé stretnutia a vyjednávania. Najprv však musel utekať – najprv z Uhorska, kde na neho vydali zatykač, neskôr po búrlivom a neplánovanom ukončení Slovanského zjazdu pražským povstaním z Prahy. Už tu sa zapojil do bojov na barikádach. Útočisko a podporu u Chorvátov a kniežaťa Michala III. Obrenovića hľadal v Záhrebe. Súčasne sa konali prípravy na ozbrojené vystúpenie v Uhorsku.

Vo Viedni sa 16. septembra 1848 ustanovila Slovenská národná rada (SNR) ako najvyššia politická a vojenská reprezentácia Slovákov. Jej členom bol i Štúr. Zbor dobrovoľníkov sa následne 18. septembra usadil na Myjave, kde SNR vypovedala poslušnosť uhorskej vláde a de facto vyhlásila samostatnosť Slovenska. Po úspechoch i neúspechoch v bojoch, SNR poslúchla cisársky manifest a zbor sa vrátil na Moravu. Predčasné ukončenie septembrového povstania vytvorilo pnutia medzi vedúcimi predstaviteľmi slovenského národného hnutia, no Štúr ho v zmysle Hegelovej filozofie hodnotil pozitívne: „Naším povstaním dali sme mu, národu tak dlho bezdejinnému, dej a to je najväčšie mravné pôsobenie.“ Z Viedne cestoval zasa do Prahy a následne do Těšína.

Ďalšie pôsobenie slovenských reprezentantov na ďalších dobrovoľníckych výpravách bolo obmedzené. Konzervatívni velitelia často ich činnosť ohraničili iba možnosťou agitácie, náborom dobrovoľníkov, budovaním slovenskej samosprávy a zavádzaním slovenského jazyka. Štúr takto v rámci tzv. zimnej výpravy na prelome rokov 1848/1849 pomerne rýchlo prešiel celým Slovenskom – z Těšína k Budatínu a Žiline, cez Prievidzu, Turiec a Banskú Bystricu do Prešova a Košíc. Tu sa stretol s Jonášom Záborským a unikol atentátu. Ešte rýchlejšie zástupcovia Slovákov (teda i Štúr) vyrazili späť do Olomouca a Viedne cez Liptov, Oravu, Turiec a Kysuce, aby panovníkovi a rakúskej vláde odovzdali nový slovenský politický program – tzv. marcový prosbopis. Možnosti silne ovplyvnilo vydanie oktrojovanej ústavy v marci 1849, ale v hre stále zostávala možnosť vyčlenenia slovenského územia. Vyjednávala sa aj možnosť ďalšieho angažovania slovenského dobrovoľníckeho zboru, v júli roku 1849 slovenské vedenie agitovalo v podjavorinskom kraji. Štúr sa vtedy na dlhšie usadil na Myjave. Nasledovalo posledné vzopätie pri organizovaní petičného hnutia za osamostatnenie Slovenska a národné požiadavky. Rozhodnutie rakúskej vlády však nebolo priaznivé, Slovákom ponúkla iba menšie ústupky.

Výsledky revolúcie sklamali mnohé očakávania Štúra a jeho priateľov. Po rozpustení dobrovoľníckeho zboru žil istú dobu v Brezovej (pod Bradlom) s Hurbanom. Začiatkom roka 1850 sa uchýlil k rodičom do Uhrovca. Odmietol ponuky na úradnícke miesta, lebo si chcel zachovať nezávislé postavenie. Plánoval znovu obnoviť slovenské politické noviny, získať povolenie sa mu však nepodarilo.

Keď na jar 1851 zomrel Štúrov brat Karol, Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa mohol starať o jeho rodinu. V tom istom roku v júli zomrel aj Štúrov otec. Unavený Štúr sa na prelome leta a jesene rekreoval v kúpeľoch Korytnica. Na jeseň sa potom zúčastnil zásadnej porady o podobe slovenského spisovného jazyka v Bratislave. V roku 1853 zomrela aj Štúrova matka a v mladom veku i Adela Ostrolúcka, ktorá azda mala šancu zmeniť Štúrove postuláty o osamelej práci pre národ a úlohe rodiny.

Štúr nezaháľal, a hoci viaceré malé projekty sa mu realizovať nepodarilo, neupadal na duchu. Ani v Modre nebol úplne izolovaný – navštevoval úrady, svojich príbuzných, prijímal návštevy (hoci častejšie radšej potajomky). V roku 1854 odhaľoval pomník Jána Hollého na Dobrej Vode, v roku 1855 tajne navštívil srbské knieža M. Obrenovića v jeho kaštieli v Ivanke nad Dunajom. Aj keď základ jeho činnosti tvorilo spisovanie rôznych prác, prispieval aj do Slovenských pohľadov a pre Michaila Fjodorovića Rajevského sa staral o mladého študenta Konstantina Kostića – Kostu.

Sklamanie po revolúcii, utužený režim neoabsolutizmu, osamelosť v Modre i nepriazeň jej maďarizovanej mestskej rady, úmrtia blízkych – to všetko negatívne vplývalo na Štúrovu psyché, avšak neboli to neprekonateľné prekážky. Hoci šlo o obdobie smútku a nostalgie, Štúr iste nepočítal s tým, že by to bolo posledné obdobie jeho života. Naopak, mal mnohé plány, ktoré by sa mu zaiste v uvoľnenej atmosfére 60-tych rokov podarilo dotiahnuť. Možno sa iba dohadovať, akým spôsobom by bola jeho činnosť akcelerovala beh slovenských dejín. Zabránila tomu nešťastná náhoda, keď sa na poľovačke 22. decembra 1855 pošmykol a postrelil. Napriek povrchovému zaceleniu rany nakoniec tomuto zraneniu 12. januára 1856 podľahol.

Poznáme históriu, tak ako ju predznamenal súbeh situácií, činnosti a riešení. Poznáme dnes aj dôsledky mnohých rozhodnutí i nedôsledností. Vieme, ako slovenské dejiny ovplyvnil Ľudovít Štúr, no len ťažko si možno predstaviť ich priebeh bez osobného zasadenia tohto večne mladého muža. Bez osobnosti, ktorú „poznáme“ všetci, no ktorú by sme však mali všetci skutočne spoznať.

Mgr. Peter Podolan, PhD., pôsobí na Katedre slovenských dejín FiF UK. Zaoberá sa obdobím prvej polovice 19. storočia s dôrazom na problematiku formovania moderných národov a na historiografiu.

Použitá literatúra

Goláň, K.: Ľudovít Štúr 1856 – 1956. Bratislava 1956.

Hučko, J.: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin 1984.

Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin 1997.

Maťovčík, A.: Ľudovít Štúr. Kalendárium života a diela 1815 – 1856. Martin 2014.

Maťovčík, A./ Šimková, Ľ.: Ľudovít Štúr. Bibliografické kalendárium a personálna bibliografia. Martin 2014.

Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra. Modra 2012.

http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/kto-bol-ludovit-stur#.VjMqe7cvfIU

 

Štúrov pamätník zasypali hnojom a ukradli pamätnú tabuľu
Priebeh slávnostného položenia základného kameňa pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove v stredu 28. októbra sprevádzali národnostné incidenty. Ráno v deň odhalenia základného kameňa členovia Miestneho odboru Matice slovenskej (MO MS) v Štúrove zistili, že kameň bol zasypaný kopou konského hnoja. Privolaní príslušníci Policajného zboru SR urobili o incidente zápis. Následne matičiari upravili priestor a pripravili ho na popoludňajšiu slávnosť, riadne oznámenú úradom.

stur2
„Slávnosť bola sústavne narúšaná zo strany miestnych občanov maďarskej národnosti hanobnými a zosmiešňujúcimi pokrikmi proti Slovensku, Slovákom aj samotnému Ľudovítovi Štúrovi. K tomu sa pridalo spievanie maďarských piesní, ktorými sa usilovali prehlušiť matičnú slávnosť. Protestujúca skupina sa navyše postupne čoraz väčšmi približovala do bezprostrednej blízkosti matičiarov. To všetko sa dialo za sledovania príslušníkov Mestskej polície Štúrovo, ktorá proti zrejme neohlásenému zhromaždeniu príslušníkov maďarskej národnosti vôbec nezasiahla,“ opísal priebeh slávnosti predseda Matice slovenskej Marián Tkáč.

Pamätná tabuľa s nápisom Busta Ľ. Štúra a dátumom jej osadenia na základnom kameni nevydržala ani do nasledujúceho dňa. Už dnes ráno miestni matičiari zistili, že pravdepodobne v nočných hodinách došlo k jej demontáži. Krádež tabule zo základného kameňa oznámili na Obvodnom oddelení Policajného zboru SR.

„Matica slovenská protestuje proti takejto netolerancii príslušníkov maďarskej národnosti, keďže je za spoluprácu a priateľské spolužitie Slovákov a všetkých občanov našej vlasti. Protestujeme aj proti zrejmému nekonaniu si povinností zo strany príslušníkov štátnej i mestskej polície. Osobitne nás mrzí, že to všetko sa udialo presne v deň 200. výročia narodenia velikána slovenského národa Ľudovíta Štúra, v Roku Ľudovíta Štúra vyhláseného vládou Slovenskej republiky. Matica slovenská sa v tejto veci obráti na príslušné štátne orgány, aby vo veci konali,“ informoval Tkáč.

Podľa pôvodných zámerov iniciátorov pamätníka mala byť busta Ľ. Štúra, spolu s podstavcom vysoká zhruba 3,5 metra, umiestnená na námestí. Mesto Štúrovo však na jej situovanie na tomto mieste nedalo súhlas. „Podali sme žiadosť o povolenie pamätníka na komisiu vzdelávania, kultúry a športu. Našu žiadosť zamietli s odôvodnením, že nie sú kompetentní sa k umiestneniu pamätníka vyjadriť a odporučili nás na komisiu výstavby. Tam sme už žiadosť neposielali, pretože sme získali súhlas na umiestnenie pamätníka na pozemku Verejných prístavov,“ povedala Margaréta Vyšná z MO MS v Štúrove. Podľa jej slov vytvorenie pamätníka Ľ. Štúrovi podporuje minimálne 30 percent obyvateľov mesta vrátane primátora, s ktorým sa matičiari rozchádzajú len v názore na miesto, kde by mala byť busta umiestnená.

Primátor Štúrova Eugen Szabó však proti jej vyhláseniu protestuje s tým, že „postavenie pamätníka nie je šťastnou voľbou, nakoľko môže narušiť súčasný pokojný stav medzi národnosťami žijúcimi v meste, poprípade sa môže stať aj predmetom viacerých nezrovnalostí v budúcnosti“. Domnieva sa, že „aj keď v prípade Ľudovíta Štúra ide o osobnosť, ktorá podporovala viac pokrokových ideí a stála aj na čele oblasti vzdelávania a kultúry, nemá ani historické, ani žiadne iné spojenie s naším mestom“. Náklady na vybudovanie busty odhaduje Vyšná na 6000 eur, ktoré chce Matica získať zo sponzorských príspevkov. Primátor zdôraznil, že mesto Štúrovo neprispelo k financovaniu predmetnej sochy.

http://www.konzervativnyvyber.sk/sturov-pamatnik-zasypali-hnojom-a-ukradli-pamatnu-tabulu/22506/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.