TAK SME BOJOVALI S KOMUNIZMOM

Litecky1

Predseda PV ZPKO Ján Litecký Šveda.

Až tu máme „Festival slobody“. Toho roku prebieha v Bratislave od 9. do 15. novembra ako taká ouvertúra pred 17. novembrom, Dňom boja za slobodu a demokraciu. Dňom, keď sme začali vyštrngávať komunistov a komunizmus do prepadliska dejín. To, že tu máme tento festival, je samo osebe dobrá vec. No tí, ktorí tak „intenzívnejšie“ zažili komunistické časy a stále ešte vedia veľmi dobre čítať aj medzi riadkami, tí z neho nie sú nejako mimoriadne nadšení. Hneď prvá vec, ktorá udrie do očí je, že o práve komunistickom terore, vraždách, zatýkaniach na dlhé desaťročia tam nenájdeme skoro nič. Veď vraždy nepohodlných kňazov sme tu mali ešte v 80. rokoch!

Tzv. protikomunistické témy sa nesú skôr v rovine zamyslenia nad slobodou slova, nad každodenným životom, alebo sa hovorí o pašovaní náboženskej literatúry či o rockovej hudbe. Ako keby tu vlastne bolo iba tak trochu nepohodlne, asi ako keď vás tlačia topánky. Hlavne, aby sme veľmi nedráždili súdruhov, že, ktorí sú evidentne stále pri moci.
Ďalšia vec, ktorú si človek nemôže nevšimnúť, je pribúdanie tém s prenasledovaním Židov počas druhej svetovej vojny. Tieto by sa však skôr hodili na iné podujatia, veď všelijakých výročí, kde je táto traumatická téma na mieste, sa do roka nájde dosť. Pričom na prenasledovanie Židov počas komunistického režimu sa nejako zabúda. Ale prosím, my nie sme fundamentalisti ako niektorí Židia, ktorí do Osvienčimu nechceli ani kresťanský kríž a zoberieme aj takéto témy. Veď medzi Slovákmi je percentuálne najviac ľudí, ktorí prichýlili Židov počas II. svetovej vojny. Ale žeby práve otvárací film festivalu na výročie pádu komunizmu mal byť na túto tému, to nesedí minimálne dramaturgicky. No tu zrejme ide o niečo iné. Náhle pribúdanie týchto tém v ostatných rokoch vyzerá skôr ako taktika boľševických synkov a dcér, aby týmto prehlušili krvavé a neľudské zločiny svojich otcov. A určite aj sponzor sa nájde oveľa skôr, ako na nejakú antikomunistickú tému. Naši mladí, ale aj postarší tvorcovia vedia veľmi odvážne zavetriť smer, odkiaľ by mohli prísť peniažky… Čiže pamäť národa funguje veľmi selektívne. Ale aby som len nekritizoval a ak predsa len chceme zostať pri téme, ponúkam aj jeden tip: ak sa už naši smelí tvorcovia nejako nepamätajú na 50. roky a na procesy so „sionistickými a trockisticko-kozmopolitickými zradcami“, ktoré spravidla končili na šibenici, stále sa ešte môžu sústrediť na celoštátnu akciu s krycím názvom Pavúk, keď ešte celkom nedávno predmetom sledovania ŠtB boli osoby židovského pôvodu. Zaujímavé, že s touto akciou sa dodnes naše osvedčené revolučné kádre nejako veľmi nechvália. Možno by sme sa dozvedeli, kto vie, že práve súdruhovia, ktorí viedli túto akciu, teraz robia obchody akurát s americkými či európskymi židovskými podnikateľmi. No a to by mohol byť trapas ako hrom, určite aj obchodu by to mohlo ublížiť, takže asi aj preto sa nikto do takýchto tém nehrnie…
Čo však na festival, ktorý sa hrdí vznešeným slovom sloboda v žiadnom prípade nepatrí, je glorifikácia udalostí s názvom SNP. To, že si komunisti všelijakým handlovaním a využitím nedokonalosti demokracie v parlamente vydobili, že sa to odsúhlasilo ako štátny sviatok, ešte neznamená, aby sme si ho ako taký uctili na nota bene protikomunistickej akcii. Alebo 17. november nebol bojom proti komunizmu? Veď počas SNP nás komunistickí partizáni prvýkrát začali vraždiť, popáchali dokonca MASOVÉ VRAŽDY CIVILNÉHO OBYVATEĽSTVA! Iste, naši súdruhovia sú chytráci a tak nám stále otrieskávajú o hlavu, že veď je to „štátny sviatok“. No že to je iba pre neveľkú menšinu národa, ktorá tu vtedy spustila červený teror a aké to prinieslo nešťastie, to už zabudnú pripomenúť. (Armádu z toho vynechávam, to už je zložitejšia otázka, no predsa len bývalí vojaci, pokiaľ ich tiež nezomlela komunistická justícia, sú radšej ticho.) A členovia našej organizácie PV ZPKO, ale nielen oni, si ešte veľmi dobre pamätajú, že v začiatkoch najväčšieho krvavého teroru boli aj nenávistné vyhlásenia Zväzu slovenských partizánov, ktorí žiadali smrť pre nevinných ľudí, ktorí im nikdy nič nespravili, len zato, že nesúhlasili s chorými komunistickými myšlienkami. Toto má byť festival „slobody“?
Ku komunistickým chytrákom ešte toľko – keďže napríklad aj sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda je štátnym sviatkom, tak teraz prikážeme všetkým boľševikom povinnú dochádzku do kostola a zákaz písania akýchkoľvek ateistických článkov?
Na záver pridám pre organizátorov podujatia ešte zo dva tipy, ako by sa predsa len nenásilne, ale zato veľmi výstižne a funkčne dala skĺbiť téma prenasledovania Židov a „SNP“. Pre festival „slobody“ ako šité na mieru. Napríklad veľmi dobre by sa v programovej skladbe vynímal dokumentárny filmík o „nenápadných hrdinoch“, ktorí na prvom celoslovenskom zjazde partizánov (2. ÷ 4. august 1946) vyvolali v Bratislave protižidovský pogrom. Dobrý režisér by určite vedel navodiť sugestívnu náladu zo scén, keď niektorým chlapom kázali vyzliecť nohavice, aby skontrolovali, či nie sú obrezaní. A mohli by sa spomenúť aj heslá z ich transparentov, ako „Židia von!“, „Chceme kúščok raja, Židia do Dunaja!“, prípadne uviesť, koľko bolo vyplienených židovských domácností, vrátane zdemolovanej židovskej kuchyne, či koľko bolo ľahko a koľko ťažko ranených …
Druhý tip je trošku náročnejší. Keď sme už spomínali krvavé 50-te roky, treba priznať, že ani so Židmi za I. SR sa nejednalo v rukavičkách, pretože boli okradnutí a ponížení. Tu však treba dodať, že spomínať v tejto súvislosti „holokaust“ vôbec nie je namieste, pretože je dostatok relevantných dôkazov, že o tom, čo sa so Židmi dialo naozaj, tu nikto nevedel. Tak ako aj v ostatnej Európe. Veď Vrba s Wetzlerom, ktorí prví priniesli spoľahlivé správy o vyvražďovaní Židov, ušli z koncentráku až v roku 1944 a Mach s Tukom zastavili transporty už len pri pochybnostiach o ich osude v roku 1942. Ešte pred Stalingradom! Takže dávať I. SR do súvislosti s vraždením Židov je už nebezpečne na hranici šírenia rasovej a národnostnej nenávisti. Je totiž obrovský rozdiel, či niekoho obviníme z vraždy alebo z krádeže. Ale nikto sa žiaľ, nerozpakuje a hlavne nebojí takúto nenávisť šíriť, keďže naši sudcovia a prokurátori sú predsa staré, osvedčené kádre, zocelené ešte v triednom boji. Doteraz som nepočul, žeby niekoho chceli súdiť za rozširovanie protislovenskej nenávisti, hoci jej tu máme požehnane.
Na druhej strane treba oceniť, že v programe tohoročného Festivalu slobody sa napriek židovským témam slovo holokaust nevyskytuje. Totiž ak Urválkovo vražedné besnenie v procesoch so „sionistami“ prenecháme Čechom, pretože aj Československo bolo iba ich záležitosťou, potom jediní, ktorí na Slovensku naozajstne, fyzicky vraždili Židov, boli partizáni. Aj keď nie vo veľkom. Tu by sa možno tiež hodil nejaký sugestívny film, dráma alebo literárne pásmo, pretože iba jednoduché vypočítavanie tých, čo naši hrdinovia pokroku povraždili, by bola dosť suchá záležitosť. Dokonca pre odvážnych tvorcov by som mal aj jeden konkrétny tip – keď 10. decembra 1944 v horách nad Ladcami partizáni postrieľali a orabovali tri židovské rodiny, ktoré sa tam skrývali pred Nemcami. Aj s deťmi, vrátane povylamovania zlatých zubov. All inclusive. No kým sa toho dočkáme, že aj takéto témy sa objavia na „Festivale slobody“, asi pretečie ešte veľa vody Dunajom. Zatiaľ je trend taký, že skôr sa dočkáme predstavení o trati mládeže, alebo o pevnom postoji Vasiľa Biľaka…

Ján Litecký-Šveda

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.