Kázeň Vdp. Jána Košiara o očakávanom Mesiášovi a zákonoch modernej, postkresťanskej spoločnosti

Drahí bratia a sestry!

Hoci už o päť dní budeme sláviť Narodenie Pána, dnešné evanjelium (Lk 1, 39-45) nás vracia pár mesiacov späť, k stretnutiu dvoch svätých žien, budúcich matiek Alžbety a Márie. Totiž bez žien matiek by sme tu neboli ani my, ani Pán Ježiš ani svätý Ján Krstiteľ.


Stretnutie žien, ktoré očakávajú ten najväčší dar. aký žena môže dostať: byť matkou. Keď sa stretnú dvaja ľudia, priatelia, najmä po dlhšom čase, začnú sa rozprávať, začnú viesť dialóg. Dialóg o všetkom možnom. O futbale. O počasí. O politike. Také prázdne reči. Málokedy sa ľudia rozprá¬vajú o Bohu. A nemyslím že o tom, či Pán Boh existuje alebo nie, ale o Bohu, ktorý vstúpil do nášho života a urobil v ňom zásadné zmeny. Aj v našom. A vzor takéhoto rozhovoru, dialógu máme práve v dnešnom evanjeliu. Evanjelium – doslovne z gréčtiny preložené – radostná zvesť. O čom je tá radostná zvesť? Predsa o tom, že Boh sa stáva človekom, neviditeľný Boh sa stáva viditeľným človekom, ktorý berie na seba obyčajné ľudské telo. Pritom ale ostáva Bohom s neobmedzenou mocou. S mocou nad životom a smrťou.

Žijeme v konzumnej dobe, ktorá má jediný dôraz – pohodlie. Obeta a pomoc je kdesi až v treťom pláne. Ale je tu materstvo a rodičovstvo, bez ktorého by život na zemi dávno zanikol. A tu je potrebná obeta. Bez toho to jednoducho nefunguje. A niektoré ženy chcú dnes materstvo, žiaľ, zobchodovať. Jedna žena nechce dieťa, tak ho môže zabiť, druhá ho chce za každú cenu, ale zdravie má z rozličných príčin porušené, tak si môže prenajať druhú ženu, ktorá jej ho vynosí. A to všetko zákony modernej, prepáčte, poviem, postkresťanskej spoločnosti dovoľujú. Skromne si myslím, že sme, žiaľ, už v situácii ako v Sodome a Gomore.
Materstvo je vždy náročný a dlhodobý proces obetovania a darovania sa. A materstvo Panny Márie je pre všetky ženy matky tým najlepším. Panna Mária odkazuje niečo veľmi podstatné a evanjelium to potvrdzuje. Panna Mária sa vždy ponáhľa práve tam, kde jej pomoc potrebujú budúce matky. Aj Alžbeta prežívala náročné neskoré materstvo a Mária jej prišla na pomoc a ostala u nej tak dlho ako to bolo potrebné. Každá žena, ktorá prijíma život dieťa s myšlienkou na Boha, si môže byť istá, že Panna Mária je už na ceste k nej. A jej pomoc bude účinná a konkrétna.
Drahí bratia a sestry, celá spása a záchrana celého sveta začala tým, že obyčajné dedinské dievča sa rozhodlo prijať Božiu vôľu a stať sa matkou.
Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo“ (Iz 9, 1), odkázal ľudstvu dávno pred narodením Ježiša Krista prorok Izaiáš.
Video: Iracký kresťania na Slovensku
A my každý rok znova a znova počúvame tieto jeho slová v kontexte liturgického sprítomnenia narodenia nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista. A každý rok nám chcú priniesť svetlo nádeje ako vtedy pastierom a o niekoľko dní kráľom, alebo mudrcom z východu, teda z ďalekej cudziny. Celému svetu. Domácim i cudzincom. Domáci – tých nám predstavujú pastieri, a traja králi, či mudrci – to sú cudzinci, ktorí prišli zďaleka a spoznali, že práve v židovskom národe prišiel na svet Boží Syn. Oslava Ježišovho narodenia nám ponúka nový nádych a atmosféru očakávania, ducha nádeje, obdivu a radosti, ktoré sú typické pre Vianoce.
Vianoce sú udalosťou svetla, sú sviatkom svetla: v Betlehemskom Dieťati sa pôvodné svetlo opäť rozžiaruje nad nebom ľudstva, zahaleného mrakmi hriechu. Na horizonte sa objavuje žiara definitívneho Božieho víťazstva, aby putujúcemu ľudstvu ponúkla novú budúcnosť nádeje.
Radostná zvesť, a spev glória, Sláva Bohu na výsostiach, ktorú budeme o pár dní opäť spievať aj my v našej bazilike, chce byť aj pre nás, ľudí 21. storočia novom nádejou, že Ježiš Kristus neprišiel zbytočne na tento svet. Že ho chceme a že ho potrebujeme. Ľudia na celom svete sa stretávajú, aby Ježiša Krista znova počúvali a vítali v zimnom mraze a snehu i v tropických horúčavách.

Ten, ktorý bol dlho očakávaný, preniká konečne v žiare nového Dňa. Narodil sa Mesiáš, Emanuel, Boh s nami! Narodil sa ten, ktorý bol predpovedaný prorokmi a dlho očakávaný, čakáme ho aj dnes? Alebo lepšie: Prijali sme ho?
Neprotirečí táto istota našej viery s historickou realitou v ktorej žijeme? Keď počúvame neľútostné často kruté a nešťastné každodenné správy, dnes najmä hrozby islamského štátu, biblické slová svetla a nádeje sa nám zdajú akoby len snom a veľmi sú ďaleko. No práve o to väčšia musí byť naša viera, ktorá svojho času pohla blízkych pastierov i kráľov z Východu, aby išli a uvideli na vlastné oči jedinečné svetovú udalosť. Narodenie Božieho Syna.
Naše srdcia sú aj teraz tesne pred Vianocami roku Pána 2015 ustarostené a rozrušené pretože v mnohých oblastiach sveta je vojna, áno tretia svetová vojna s islamským štátom, ktorý za jediného proroka uznáva len Mohameda. Je to veľká výzva pre nás, aby sme znovuobjavili Ježiša Krista, ktorý predsa premohol svet. Všetci hľadáme odpoveď, ktorá by nám dodala nádej a istotu. Tá odpoveď je tu. Ježiš Kristus, Boží Syn, je Spasiteľ celého ľudstva, je Spasiteľ každého človeka.

Iste ste zachytili, že minulý týždeň (10. decembra 2105) do Slovenska prišlo 149 ľudí z Iraku. Hovoríme, že utečenci, ale to v tomto prípade nie je pravda. Žijeme dnes v čase orwellowského newspeaku, novej reči, a v dôsledku toho veci nazývame najprv zámerne a potom i podvedome nepravými menami. Utečencov nazývame tých, tých ktorí zaplatili tisíce za možnosť dostať sa do Európy a majú najmodernejšie tablety s navigáciami, sú to muži v najlepších rokoch, ktorí doma nechali svoje ženy, či už mali štyri alebo jednu, a nechali tam aj deti. Týchto, čo máme teraz v tá¬bore v Humennom, sme museli doviezť osobitným lietadlom. Tak prosím vás, akí ute¬čen¬ci?
Možno ste zachytili v televízii, že s nimi prišiel aj kňaz, áno dobre počujete, katolícky kňaz. Jeho meno je Joseph Shimshon Al-Baz Douglas, ročník narodenia 1972. Neviem, či veľké televízie to dávali, ale na yooutube sa to dá nájsť. Na letisku v Košiciach tento páter okrem iného povedal: „Chceme sa z hĺbky nášho srdca za to tisíckrát poďakovať a pro¬sím považujte nás za vašich doživotných priateľov, za vašu rodinu. Je to odkaz aj pre slovenský národ a ďakujeme, že ste otvorili náruč prenasledovaným kresťanom, ktorí potrebujú bezpečné miesto a nový domov. Ceníme si to a môžeme vás ubezpečiť, že náš ľud je mierumilovný. Ďakujeme, že ste prijali túto skupinu. Ďakujeme Slovensko.“ (povedal páter Douglas.)

Pre týchto ľudí sa naplnilo radostné očakávanie Ježiša Krista. Keď Krista vyhnali z ich irackej vlasti, tak ho našli tu v našej vlasti. Uvidíte, že ešte aj o sto rokov sa Slováci budú chváliť a prijímať vyznamenania, ako dnes ten izraelský metál Spravodlivý medzi národmi za záchranu Židov počas Druhej svetovej vojny . Ten kňaz, ktorý prišiel s tými ľuďmi z Iraku, ich tu nechal a chodí ďalej po svete, aby burcoval verejnú mienku, čo sa robí v jeho vlasti. Tak ako kedysi biskup Hnilica, mal som tú česť a možnosť žiť blízko neho – a je tu pochovaný v našej katedrále, biskup Pavol Hnilica, ktorý musel ujsť na Západ v roku 1951, a tam hovoril, ako zatvárajú a mučia kresťanov v komu¬nistickom raji Česko-slovenskej socialistickej republiky. Tento iracký kňaz bol v zajatí islamských fundamen¬talistov, ktorí ho mučili, vybili mu zuby a spôsobili iné zranenia; jeho priateľa a kolegu, kňaza islamisti zastrelili v kostole. Páter Douglas chodí po celom ešte slobodnom svete, bol aj v Taliansku aj v Južnej Amerike, a mal možnosť svoje svedectvo povedať aj u nás, v Slovensku.

Narodil sa v Bagdade, od roku 2013 žije v Kurdistane, to je autonómna oblasť v severnom Iraku, kde ešte ako tak sa dá žiť. Pred rokom 2003 nás kresťanov bolo v Iraku viac ako 2 milióny. Dnes myslím, že nás nie je viac ako 180.000 kresťanov v celom Iraku. Kresťania tu prežili mnoho hrozných udalostí, násilia a prenasledovaní.
„Je smutné, hovorí páter Douglas, že v modernej histórii Iraku sme boli a sme prenasledovaní, ale to je realita. To, čo sa stalo v minulom roku (2014), keď viac ako 120.000 ľudí muselo utiecť z Mosulu, keď ho obsadil islamský štát, a odvtedy, od roku 2014, kedy naši ľudia odišli z plání Ninive, ľudia sa obávajú o budúcnosť. Rád by som mal ešte nádej, že moji ľudia zostanú v Iraku, ale títo ľudia stratili úplne všetko, domy, inštitúcie, všetko. A deti začínajú zabúdať na to, kde žili, ako vyzerala ich ulica, kde v dome mali svoju izbu, kde bola ich škola. A môžem povedať, že ešte pred rokom sa mali ľudia nádej a plánovali, že sa vrátia. Teraz už ľudia plánujú odchod.“

Na otázku Aké sú dôvody prenasledovania kresťanov páter Douglas odpovedal:
Nečudujem sa, že moji ľudia sú prenasledovaní. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Kresťania v Iraku sú poslednou skupinou, ktorá ešte má vzdelanie. V dnešnom Iraku nie je veľa vzdelaných ľudí. My kresťania v Iraku sme si ešte zachovali schopnosť povedať, že toto je zlé, a toto je správne. A toto je biele, a toto zas čierne. Vyháňajú nás, lebo my kresťania v Iraku sme ako zrkadlo. A zrkadlo nikdy neklame. Ak máš škaredú tvár, zrkadlo ti ju takú ukáže, na 100 % presne, ani o kúsok lepšie, alebo horšie. Čo je jednoduchšie? Premeniť svoju tvár, alebo rozbiť zrkadlo? Jasné, že rozbiť zrkadlo. Preto na kresťanov útočia. Moslimovia sa boja. Mne osobne je ich ľúto, lebo nie sú schopní sa zmeniť. A nie sú schopní žiť s ľuďmi, s ktorými nesúhlasia, ktorí majú iný názor. Majú klapky na očiach, majú len jednu pravdu. Nemôžu sa prispôsobiť takejto situácii tak je pre nich jednoduchšie si svoje okolie prispôsobiť sebe, nie seba svojmu okoliu. Nemôžu prijať moderný život tak je jednoduchšie ten moderný život zničiť a zmeniť na radikálny život.

Ešte jedna otázka, je ich viac, ale už končím.
Všetci moslimovia sú netolerantní? Alebo sa medzi nimi nájdu aj ľudia, ktorí hľadajú riešenia?
Nehovoríme len o islame. Musíme rozlišovať medzi islamom a moslimom. Aj keby moslimovia chceli žiť moderným životom, islam im to nedovoľuje, naopak, islam zakazuje prejavy moderného života ako demokraciu, práva žien a práva detí. Tieto veci v islame neexistujú. O týchto veciach nie je možné dokonca ani diskutovať, lebo v koráne sa o týchto veciach súvisiacich s moderným životom nepíše. Aj pre vzdelaných moslimov platí, akonáhle ide o náboženstvo, nemôžu si klásť žiadne otázky, či spochybňovať islam. Lebo každý, kto má o islame pochybnosť, a kladie si otázky, v islame existuje jediný trest – podrezať krk. Ja verím v učenie, nie v štúdium. Človek sa rád učí, ale nerád študuje. Človeka nezabije ne¬dostatok liekov alebo jedla. Ale zabije ho nedostatok vedomostí. A bez nádeje nikto neprežije. Takže musíme v našich ľuďoch budovať nádej, sa tým deťom dať nádej. A verím, že prežijú, že to dokážu.“

Ak iracký kňaz, páter Douglas takto hovorí o nádejí, o čo viac musíme o nádeji hovoriť my. Ale nielen hovoriť, ale túto nádej naozaj aj žiť. A spolu s nádejou aj vieru a lásku. Nádej, že dožijeme sa lepších čias, keď tak ako komunizmus, ktorý prenasledoval Krista v našich krajoch do roku 1989, že Kristus, ktorý premohol svet, ukáže ešte za nášho života svoju moc a obráti srdcia všetkých k sebe a dá všetkým spoznať svoju Božskú moc. Moc nad životom a smrťou.
Ján Košiar
Trnava, 4. adventná nedeľa 20. decembra 2015

Poznámky:
http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/1020272-obrazom-na-slovensko-priletelo-149-utecencov-z-iraku/.
2 Tamtiež.
3 http://hn.hnonline.sk/svet-120/spravodlivi-medzi-narodmi-patrime-k-spicke-365028.
4 http://gloria.tv/media/aqntCKaQp9U.

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.