Eva Zelenayová: Boja sa médiá kresťanstva? Hoci sa na politickej scéne ako jasný protestný politik správa Marian Kotleba, o jeho účinkovaní médiá mlčia

ĽS Naše Slovensko svoje stretnutie začala modlitbou

Svaty-Anton-LSNS-komp.-2_620

Marián Kotleba naplnený Duchom Svätým predniesol vo Svätom Antone na ranči Nádej reč hodnú štátnika svetového formátu

Politológ Michal Horský v Kmotríkovej TA3 hodnotil počas víkendu predvolebnú
situáciu na Slovensku. Zaujímavé bolo jeho úporné úsilie nájsť nejakú protestnú stranu.
Z minulosti objavil SOP, ANO a SaS, s čím sa dá súhlasiť. Veď vznikli pred voľbami a ako sa ukázalo, ich cieľom bolo pomôcť opozičným stranám zmeniť moc. Horský ako aktuálnu
protestnú stranu tentoraz označil predovšetkým OĽaNO. Žiadnu inú novú stranu či koalíciu.

No OĽaNO, ako niekoľko rokov sa potulujúca strana vo vysokej politike štátu, dokázala tak
akurát deklarovať problémy, ale nič reálne s nimi neurobila. Nemôže sa pochváliť žiadnym
výsledkom v prospech občanov, čo napokon konštatoval aj Horský.
Hoci sa na politickej scéne ako jasný protestný politik správa banskobystrický župan
Marian Kotleba, o jeho účinkovaní médiá mlčia. A keď nie, tak prinášajú iba negatívne
správy. Ako ostatne. Útok na Kotlebu znamená, že jeho politika bez kradnutia znervózňuje
najmä vládny Smer. Hľadá, snorí, konštruuje obvinenia. Kotlebova strana ĽS Naše
Slovensko mala stretnutie presne v tom istom čase ako Figeľove KDH, ale o nej médiá
neinformovali. Prečo? Lebo predstavuje inú politiku než všetky súčasné strany?
[edsanimate animation=“pulse“ delay=“4″ infinite_animation=“yes“ animate_on=““ ]

Vycisteny letak

[/edsanimate]

Po takmer štvrťstoročí sa KDH vypracovalo na stranu s jednociferným volebným
výsledkom. Na stranu elitárov, bez väčšej podpory národa. Svoj volebný štart cez médiá
ohlásilo vo veľkom štýle. Na vyobliekaných predstaviteľoch strany, ako vystrihnutých
z módneho žurnálu, trochu prekážali biele šály. Evokovali totiž biele goliere… a skôr
pripomínali skupinu sektárov než politikov.

Na druhej strane kandidáti a prívrženci Ľudovej strany Naše Slovensko sa cez víkend
stretli na ranči Nádej vo Svätom Antone. V tričkách, ľudovo a svoje stretnutie začali tradične, modlitbou. V Kotlebovej strane sa zišla zaujímavá vzorka ľudí. Sklamaní snsáci a kádeháci, bývalí házedesáci, ale najmä mladí ľudia, nepopísaní nijakou príslušnosťou k stranám, jednoducho ľudovci. V čom je ich sila a v čom inakosť oproti ostatným politickým stranám predvádza jej líder Marian Kotleba. Oznamuje, že tak, ako sa dá riadiť kraj bez kradnutia, dá sa riadiť aj štát. Že ľudia musia byť pred zákonom rovní a najmä, duchovné dedičstvo musíme obrániť a zachovať pre ďalšie generácie. Žeby s tým mali problém politici i médiá? Preto Kotlebu nazval predseda parlamentu fašistom?

Za takmer štyridsať rokov pôsobenia v médiách som bola svedkom všelijakých
premien. Ako šibnutím čarovného prútika sa najzásadovejší komunistickí novinári zmenili na najzásadovejších demokratov. Niektorí aj na kapitalistických vlastníkov médií. Odrazu prestal platiť diktát Moskvy a kým sme sa spamätali, mali sme tu diktát Washinghtonu. Neskôr aj Bruselu. Médiá začali závratným tempom pomáhať „správnym“ stranám k víťazstvu.
Slovenskému naturelu mohlo najviac vyhovovať Kresťanskodemokratické hnutie. Veď sa
logicky očakávalo, že tak, ako kedysi ľudová strana, sústredí kresťansky a národne
zmýšľajúcu najmasovejšiu voličskú základňu. Ibaže kým Hlinkova slovenská ľudová strana
konala v prospech obyvateľstva, KDH skôr načúvalo hlasom donorov. Vrcholom odklonu
KDH od národa bolo hlasovanie jeho poslancov proti Deklarácii o zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Mediálny trh na Slovensku sa napokon zúžil tak, že alternatívnych médií voči
väčšinovým zostalo žalostne málo. Kto by už inzeroval v časopisoch, ktoré sa nevyznačujú
politickou korektnosťou? Ako by prežil? Ako by prežilo takéto periodikum? Ako je možné, že v demokratickom štáte nie je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie, ako to zakotvuje Čl. 26 Ústavy SR? Táto situácia je odrazom úbohej mediálnej politiky štátu, teda vládnúcich strán. A čo je ešte viac zarážajúce, že sa jej podriaďujú už aj niektoré alternatívne médiá.

Po roku 1998 zostal mesačník Extra plus bez finančnej podpory. Zopár redaktorov sa
zomklo a písalo bez nároku na honorár. Bola som medzi nimi aj ja. Časopis prežil. Zaujímavá zmena nastala, keď sa šéfredaktorkou a majiteľkou stala Lenka Eremiášová. A najmä na sklonku minulého roku, keď som sa jej zverila, že sympatizujem s ĽS Naše Slovensko. Odrazu už u mňa neurgovala články, ale naopak, oznámila mi, že priestor v novinách má už obsadený na niekoľko mesiacov dopredu. Do volieb. Takže aj také nezávislé noviny, akými sa zdali Extra plus, sa odrazu preľakli Kotlebu. Alebo jednoducho kresťanstva?

Eva Zelenayová

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.