Rozhovor s prešovským biskupom Milanom Lachom, v ktorom hovorí, prečo ako biskup zodpovedný za zdravotníctvo už nemohol ďalej mlčať

Mám zodpovednosť pred Bohom, nie pred vládou
Počas rozhovoru pôsobil gréckokatolícky pomocný biskup ako autentický človek, ktorý pred diplomatickým slovníkom uprednostňuje priame odpovede, a hoci má kanceláriu v biskupskom paláci, dobre vie, s čím sa boria jeho veriaci. Rozhovor sme robili ešte predtým, než ho premiér Robert Fico obvinil, že sa zapojil do volebnej kampane na politickú objednávku.
M. Lach

Biskup Milan Lach to včera verejne odmietol týmito slovami: „Ja, ako biskup gréckokatolíckej cirkvi a predseda Rady pre pastoráciu v zdravotníctve, ako aj ostatní členovia tejto Rady, vychádzajúc z našich skúseností a kompetencií, sme dostatočne autonómni na to, aby sme sa rozhodovali sami, a nie na základe názorov akejkoľvek politickej strany vrátane KDH.“

Prešovský biskup v rozhovore pre Postoj zdôvodňuje, prečo sa aj biskupi musia vyjadrovať k spoločenským otázkam.

Vaše stanovisko, v ktorom ste sa veľmi otvoreným jazykom zastali zdravotných sestier, vzbudilo veľký rozruch. Viedol vás k nemu nejaký konkrétny impulz?

Naša Rada pre pastoráciu v zdravotníctve KBS sa znepokojivou situáciou v slovenskom zdravotníctve, i tou okolo sestričiek, zaoberá intenzívne už niekoľko mesiacov. To nie je záležitosť niekoľkých dní či týždňov. Ale situáciou so zdravotnými sestrami sa teraz jednoducho naplnil pohár až vrchovatou mierou, preto som si povedal, že už ako biskup zodpovedný za zdravotníctvo nemôžem ďalej mlčať.

S kým ste osobne komunikovali o tejto situácii?

Mám svoje zdroje. Ľudí, ktorí dobre poznajú pomery v zdravotníctve. Veľa som sa od nich dozvedel. Mali sme tiež nedávno stretnutie nemocničných kaplánov z celého Slovenska. To sú ľudia, ktorí s vynaložením veľkého úsilia pomáhajú pri pastorácii zdravotníckeho personálu či pacientov.

Takže moje stanovisko nebolo spontánne, ale bolo zavŕšením istého procesu, keď som si povedal, že ako biskup katolíckej cirkvi už nemôžem mlčať. Ak niekoho zastrašujú, vyhrážajú sa, kde sme potom? Späť v komunistickej dobe? To budeme podporovať praktiky ako za čias ŠtB?

Môžete upresniť, čo máte na mysli?

Napríklad vyhrážanie zo strany bánk, keď odtiaľ zatelefonovali sestre, že vedia, že bude prepustená a ako to bude zvládať so splácaním hypotéky.

Aj vyhrážanie zo strany vedenia nemocníc?

Nuž, niekto by to mohol nazvať „rokovaním“ vedenia nemocníc so sestrami. Domnievam sa, že niektoré formy vyhrážania môžu byť smerované viac z pozadia.

Na konkrétne formy nátlaku je azda najlepšie opýtať sa priamo tých sestier. Ony predsa nebojujú len za seba, ale predovšetkým za slovenské zdravotníctvo, za pacientov. Pacientom sa môžete stať vy aj ja, možno už o pol roka. Týka sa to každého, aj toho zdravého. A čo v takom prípade zaváži dnes? Pokiaľ nemáte známeho, skúste ísť len tak naslepo, povedzme, na závažnú operáciu.

Vláda by mala viesť dialóg

Radikálne protesty, keď sestry dávajú výpovede, pokladáte teda za morálne oprávnené?

Pravdaže. Ony vyčerpali všetky legitímne možnosti, ktoré mali. Táto možnosť je posledná, ktorá im ostala. V médiách sa zdôrazňuje, že jednou z hlavných požiadaviek sestier sú platy. Ale to nie je celá pravda. Tie požiadavky sú oveľa závažnejšie a týkajú sa nás všetkých.

Napríklad sestričky žiadajú zabezpečiť platby zo zdravotných poisťovní tak, aby boli pokryté náklady zdravotníckych zariadení. Žiadajú primerane zvýšiť počet sestier v systéme a motivovať ich lepšími podmienkami.

Zoberte si len, že v Rakúsku pracuje asi 23-tisíc slovenských sestier. Ešte raz: 23-tisíc našich sestier! Či už tam robia ako „operky“ či opatrovateľky, alebo sú zamestnané v tamojšom zdravotníckom systéme. Pritom na Slovensku nám chýba asi 13-tisíc sestier. Onedlho ich bude chýbať oveľa viac, veď priemerný vek sestier je dnes 50 rokov. Vypočítajme si, ako na tom budeme o desať rokov – a kto nás bude vlastne ošetrovať v nemocniciach?

Sestry tiež žiadajú aspoň minimálne zvýšenie koeficientov na úpravu platu na základe odpracovaných rokov praxe, čo tento zákon úplne ignoruje. Po šiestich rokoch sesterskej praxe sa už nebude zohľadňovať v mzdových tabuľkách, koľko tá-ktorá sestra odrobila. To sa mi tiež nezdá správne.

Zoberte si len, že v Rakúsku pracuje asi 23-tisíc slovenských sestier. Ešte raz: 23-tisíc našich sestier! Či už tam robia ako „operky“ či opatrovateľky, alebo sú zamestnané v tamojšom zdravotníckom systéme.

Ako vnímate komunikáciu vlády so sestrami?

Komunikujú s nimi podobne ako s učiteľmi, teda že do volieb o ich požiadavkách nebudú komunikovať. Ja stále dúfam, že sa to zmení a že sa dialóg medzi oboma stranami obnoví. Riešenia sa musia hľadať v dialógu. Potrebujeme ľudí vždy počúvať. Ale keď mi sestry vraveli, ako ten dialóg prebiehal so zástupcami odborov a zástupcami ministerstva… (Úsmev.) No radšej sa opýtajte priamo ich. Opakujem, ony nerokujú posledné týždne či mesiace, ako to teraz môže vyzerať. Tie požiadavky už kladú od roku 2012, od posledného štrajku lekárov. To všetko sa už ťahá veľmi, veľmi dlho.

Na celom Slovensku je vo výpovednej lehote asi 800 sestričiek, pričom práve v Prešovskom kraji je ich až 360. Prečo je to práve vo vašom regióne také vypuklé?

To vám neviem povedať úplne presne. Predpokladám, že je to súdržnosťou, možno práve v našich nemocniciach je veľmi silná. Súvisí to asi aj s geografickou polohou, táto taká veľká nemocnica v Prešove je jedna z najvýchodnejšie položených na Slovensku, ľudia tu pri sebe zrejme držia viac než inde.

Otvorene protestujú sestry z fakultných nemocníc, platovo sú na tom ešte horšie sestry z tých zariadení, ktoré vlastní napríklad skupina Penta. Vo vašom stanovisku ste veľmi ostro písali proti finančným štruktúram. Mali ste na mysli Pentu?

Každý na Slovensku vie, kto stojí za zdravotníctvom. Tých skupín je viacero. Sú to silné finančné skupiny.

V stanovisku ste napísali: „Zároveň sa obraciam na predstaviteľov finančných a iných štruktúr skrytej, ale reálnej moci, ktoré sú pravými pôvodcami súčasných problémov a v skutočnosti riadia slovenské zdravotníctvo.“ Môžete to bližšie rozviesť?

Tak, ako je dnes zdravotnícky systém nastavený, to už nemôže ísť ďalej. Tieto skupiny a ich predstavitelia majú v rukách zdravotníctvo, o tom sa už dlho rozpráva verejne. Nie je to pritom záležitosť iba tejto vlády. Boli indície aj z predošlých pravicových vlád, že ľudia z týchto skupín boli dosadení na vysoké miesta.

Problém je práve v tejto nesystémovosti. Tu sa ulievajú obrovské peniaze. To piešťanské CT, o ktorom sa toľko hovorilo a náhodou sa to odhalilo, to je predsa len odrobinka. Každoročný rozpočet na zdravotníctvo od 90. rokov niekoľkonásobne, opakujem, niekoľkonásobne vzrástol.

Odvtedy prešlo 20 rokov a vidíme, že by sa tá masa peňazí nejako zásadne odrazila v našich nemocniciach? Keby to tak bolo, všetko, aj platy, by muselo byť na oveľa vyššej úrovni. Niekde sa to musí strácať, to je evidentné.

Tu sa ulievajú obrovské peniaze. To piešťanské CT, o ktorom sa toľko hovorilo a náhodou sa to odhalilo, to je predsa len odrobinka.
Všetci to napokon vedia, treba to len nahlas hovoriť. Práve to bola moja motivácia. Ide mi o ľudí, lebo títo trpia v tomto všetkom najviac, ako zdravotnícki pracovníci, tak aj pacienti. Ide o aplikovanie sociálnej náuky cirkvi. Som biskupom Katolíckej cirkvi, mám zodpovednosť pred Bohom, nie pred touto vládou.

Ja vyzývam práve týchto ľudí, aby zmenili svoje zmýšľanie, aby namiesto rozsievania biedy či šírenia nenávisti pracovali pre dobro ľudu a prispeli k jeho dôstojnému životu. Je to v ich moci. Ja im ju prajem, ale musia s ňou dobre nakladať. Nemôžu si na ľuďoch iba robiť biznis, ľudské bytie nemôže byť objektom takéhoto podnikania. Aj oni sami budú mať zo života väčšiu radosť. Samozrejme, toto všetko nie je len náš, je to celosvetový problém.

Nedávno som bol v Ríme na Pápežskej rade pre pastoráciu v zdravotníctve, kde sa hovorilo práve o tomto: humanizácia zdravotníctva.

Štrajk je morálne oprávnený

Čo si pod tým predstavujete?

Aj v Ríme nám hovorili: už všelikde sú perfektne vybavené nemocnice, ale chýba ľudská láska. Sestry nemajú čas, aby sa pristavili pri pacientovi a podržali ho za ruku, pohladili, povzbudili, pretože „lietajú ako fretky“.

Čo z toho, že majú sestry výkony, ktoré u nás ani nemajú dostatočne ohodnotené? Jednoducho niet lásky. Pacient niekedy ani tak nepotrebuje infúziu s nejakým roztokom, ale ľudský prístup ošetrujúceho.

Váš postoj k protestom sestričiek aj lekárov proti pomerom v zdravotníctve je úplne jasný. Momentálne verejnosť a médiá žijú najmä štrajkom tisícov učiteľov. Ako ho vnímate?

Až tak dobre túto problematiku nepoznám, vnímam argumenty jednej aj druhej strany. Tiež však musím povedať, že sa veľmi málo investuje do školstva. Školstvo a zdravotníctvo sú podľa mojej mienky finančne poddimenzované. Keď nebudeme mať záujem o našu budúcu generáciu, aby bola kvalitná a neodchádzala nám do zahraničia, kto tu ostane?

Len vzájomný dialóg môže tieto problémy vyriešiť, nič iné. Samozrejme, kampaň beží, ale sú tu aj problémy slovenskej spoločnosti, zdravotníctvo, školstvo, Váhostav, šičky pracujúce za mizerné peniaze vo fabrikách, nikto sa dnes týchto ľudí nezastane. Sú ticho, v strachu, že stratia prácu, pretože sú živiteľmi či živiteľkami rodín.

Je tu obrovská masa ľudí na východe či juhu Slovenska, ktorí sa v zárobkoch pohybujú na úrovni minimálnej mzdy.

Len vzájomný dialóg môže tieto problémy vyriešiť, nič iné. Samozrejme, kampaň beží, ale sú tu aj problémy slovenskej spoločnosti, zdravotníctvo, školstvo, Váhostav, šičky pracujúce za mizerné peniaze vo fabrikách, nikto sa dnes týchto ľudí nezastane.

Práve okolo učiteľského štrajku vznikla v katolíckom prostredí polemika. Združenie katolíckych škôl vydalo stanovisko, v ktorom označilo štrajk pred voľbami za akt sociálneho násilia a tiež konštatovalo, že teraz pred voľbami je úplne nevhodný. Toto stanovisko podporila aj subkomisia KBS, ktorá neodporúča katolíckym školám účasť na štrajku. Aký je váš pohľad ako biskupa na polemiku: je štrajk ako nátlaková akcia proti vláde krátko pred voľbami prípustný či nie je?

Štrajk je podľa Ústavy Slovenskej republiky aj podľa sociálnej náuky Cirkvi legitímnym nástrojom a je morálne oprávnený.

Použili ste slovo strach. My obaja žijeme v Bratislave, kde možno túto emóciu v takejto intenzívnej podobe necítiť. Ani v hlavnom meste nie je život ľahký, ale keď človek prácu z nejakých dôvodov stratí, má vcelku dobrú šancu nájsť si v priebehu krátkeho času novú. Váš postoj zrejme ovplyvňuje aj miesto, kde žijete vy aj vaši veriaci, odkiaľ často tí šťastnejší migrujú ďaleko za prácou. Máte pocit, že toho strachu je teraz na východe viac než predtým?

To neviem až tak posúdiť. Tu v Prešove som tri roky, predtým som žil dlhšie v Ríme. Ale ten strach cítiť, je to existenčná otázka. Mladí ľudia majú hypotéky, stali sa otrokmi toho, aby ešte 30 rokov žili, inak ich dlhy budú splácať ich deti. Je to strach o existenciu. Pritom to nie sú žiadni rozmaznaní ľudia, ktorí by si želali ktoviečo. Im stačí normálny, dôstojný život, nič viac.

Prečo však robí toľko ľudí v zahraničí? Prečo musia utekať preč? Rozpadajú sa nám tu rodiny, mám svedectvá ľudí a príbehy, kde si žena nájde niekoho v Nemecku či Taliansku a tu nechá deti. Toto je predsa rozklad spoločnosti. Tí ľudia tu nemôžu normálne žiť ako rodina. Je to zúfalé, na koho sa mám v tejto veci obrátiť?

Na nejakú konkrétnu vládu, alebo je to už problém systému?

Ja len hovorím, že vidím, aké to má dôsledky, keď ľudia nemajú prácu. Ja nie som politik, nemám možnosti, ako sem dotiahnuť prácu. Prečo sa však také stimuly, aké idú Jaguáru, nedali živnostníkom tu na východe Slovenska, aby zamestnali ľudí? Prečo nepodporíme regióny, kde je vysoká nezamestnanosť, aby sa samy dokázali uživiť? Prečo dovážame mlieko a maslo z Nemecka? Pritom naše polia tu ležia ladom.

Naši dedovia, ktorí chodili do Ameriky a dreli v baniach v Pensylvánii, sa musia obracať v hroboch, keď vidia, ako tu polia zarastajú trávou. Ja nie som politik ani ekonóm, len vidím, že niektoré veci nefungujú dobre, a pýtam sa, prečo to tak je.

Už dlhší čas slovenský biskup neprehovoril spôsobom, ktorý by bol nepríjemný vláde. Ako na to reagujú vaši kolegovia biskupi?

Nemal som žiadne reakcie. Komunikoval som však veci dopredu, že chcem dať takéto stanovisko.

Ako to prijali?

Normálne. Akceptovali to. Reakcia bola taká, že je to oblasť, ktorej sa venujem, a ak som presvedčený, že je to správne povedať, tak to mám povedať.

Že biskup má mlčať? To je neomarxistická propaganda

Keď biskup vystúpi s nejakým verejným vyhlásením k aktuálnej téme, tak sa často objavia hlasy, že sa cirkev mieša do politiky. Naopak, keď sa nijako nevyjadruje, tak vzniká dojem, že je alibista. Ako máte vo svojom vnútri vytýčenú hranicu, aby vás niekto nemohol obviniť, že zneužívate biskupskú funkciu?

Po prvé, som takým istým občanom tejto krajiny ako ktokoľvek iný. Mám teda z ústavy právo sa vyjadrovať k verejným veciam. Po druhé, vyhlásenia typu, aby sa cirkev nevyjadrovala k verejným záležitostiam, sme tu počúvali štyridsať rokov. Je to neomarxistická propaganda, ktorá chce cirkev zahnať do kúta, a tým, ktorí ju šíria, odkazujem, aby sa prebudili a uvedomili si, že žijeme v demokratickej spoločnosti.

Cirkev má povinnosť zaujímať sa o spoločenský život a všetci, ktorí si myslia, že slovenskí biskupi vybočujú z nejakého rámca, nech sa pozrú na pápeža Františka. Nech počúvajú, čo hovorí o politike. Politika by mala byť hľadaním verejného blaha a my sme jej súčasťou, či chceme, alebo nechceme. Tým, že som sa stal biskupom, som sa stal aj zodpovedným za svojich veriacich a nemôžem sa tváriť, že nevidím problémy, s ktorými sa boria.

Môže sa však objaviť aj kritika zvnútra, že medzi veriacimi máte voličov viacerých strán a ak prehovoríte spôsobom, ktorý sa dá vnímať ako kritika jednej strany, rozdeľujete vlastných veriacich.

Mne je jedno, či je niekto ľavičiar, pravičiar alebo komunista, ja som ako biskup povolaný ohlasovať Božie slovo všetkým bez rozdielu. To hovorí, že Boh stojí na strane maličkých a Božie kráľovstvo je ohlasované predovšetkým chudobným, odsoteným a utláčaným. O toto mi ide, o ľudí, o spásu ich duší.

Cirkev má povinnosť zaujímať sa o spoločenský život a všetci, ktorí si myslia, že slovenskí biskupi vybočujú z nejakého rámca, nech sa pozrú na pápeža Františka. Nech počúvajú, čo hovorí o politike.

Viete si predstaviť, že by ste minimálne za seba povedali, koho budete voliť?

Všetkým vašim čitateľom odkazujem, aby išli voliť. To je jediný čas, keď máme všetci možnosť veci zmeniť, alebo, ak sme spokojní, tak zachovať ich také, aké sú.

Viete koho budete voliť?

(Úsmev.) Áno.

Poviete nám to?

(Úsmev.) Nie.

Pretože ste biskup?

Áno, lebo to by už naozaj mohlo byť ovplyvňovanie, a to nechcem. Budem voliť ľudí, ktorí majú blízko k evanjeliovým hodnotám.

Vyjadruje sa slovenská cirkev v posledných rokoch dostatočne k spoločenským otázkam?

To ja naozaj neviem povedať, musíte sa na to opýtať iných.

Vy ste súčasť cirkvi.

Som pomocný biskup Prešovskej eparchie.

V poslednom období zazneli veľmi priamočiare a naliehavé postoje od arcibiskupa Cyrila Vasiľa a od vás. Obidvaja ste gréckokatolíci. Je to náhoda či špecifická mentalita vašej cirkvi?

Neviem. Obidvaja máme jezuitskú formáciu, ktorej súčasťou je aj to, aby sme boli blízko ľuďom a ich problémom. Gréckokatolícka cirkev je špecifická aj tým, že sme osemnásť rokov, od roku 1950 do roku 1968, boli de facto zakázaní, nemali sme hierarchiu, naši veriaci si sami museli pochovávať zomrelých a naši biskupi zomreli a trpeli vo väzení za to, že konali dobro.

Biskup Gojdič vedel kriticky povedať svoj názor aj prezidentovi Tisovi a zastať sa prenasledovaných a na smrť deportovaných Židov. O niekoľko mesiacov bol ten istý biskup perzekvovaný za to, že sa zase zastal ľudí, tentokrát tých, ktorí utekali zo Sovietskeho zväzu pred NKVD. Toto v nás stále znie, je to naša DNA.

Zároveň žijeme v regiónoch, ktoré boli vždy veľmi chudobné. Moji predkovia tvrdo dreli pod Belianskymi Tatrami a nikto im nič nedaroval.

Aj vaši predkovia boli gréckokatolíckymi kňazmi?

Nie. Ja mám čisto robotnícky a roľnícky pôvod. Môj otec štyridsať rokov ťažko drel vo vagónke v Poprade. Mama bola robotníčkou. Viem, čo je robotnícka trieda. Starí rodičia boli maloroľníkmi v Osturni.

V poslednom období bolo dôležitou udalosťou pre Slovensko a zvlášť pre cirkev referendum o rodine. Prečo prišlo hlasovať tak málo ľudí?

Nemyslím si, že to bol neúspech. V pravde a pokore sa ukázalo, koľkým ľuďom záleží na ochrane života. Možno sa treba zamyslieť nad tým, prečo je u nás na platnosť referenda potrebná účasť päťdesiat percent, a nie napríklad dvadsať ako v Slovinsku.

Vďaka iniciatíve združenia Pokoj a dobro, ktorú zaštítil nitriansky biskup Judák, prišlo na Slovensko 149 irackých kresťanov. Ste s týmito ľuďmi v kontakte?

Bol som ich privítať na letisku. Som v kontakte s otcom Petrom Brenkusom zo združenia Pokoj a dobro, ktorý vie, že sa na nás môže kedykoľvek obrátiť. Ponúkli sme aj pomoc našich kňazov.

Aký máte pocit z toho, ako slovenská Cirkev zareagovala na problém utečencov z Blízkeho východu?

Poviem to tak, že učíme sa všetci. Nikdy sme neboli vystavení takejto situácii a ani sa nám nesnívalo, že budeme vystavení takejto výzve. Pre Cirkev na Slovensku je to nová skúsenosť. Ja som bol s blízkovýchodnými kresťanmi v kontakte ešte počas svojich štúdií v Ríme.

Mojím spolubývajúcim v Pápežskom ruskom kolégiu Russicum bol súčasný pomocný biskup chaldejskej cirkvi v Bagdade. Človek, ktorý bol štyridsať dní unesený islamistami, ktorí sa mu vyhrážali, že ak neprestúpi na islam, tak ho zabijú. Nikto z jeho bratov nemal odvahu zaniesť únoscom výkupné a musela tam ísť jeho matka.

V Taliansku bolo prenasledovanie týchto ľudí už vtedy veľkou témou, u nás sa tomu ešte tak nevenovala pozornosť. Mnohé neprimerané reakcie na príchod irackých kresťanov na Slovensko preto vyplývali aj z neznalosti.

Máme ako krajina na to, aby sme prijali viac takýchto ľudí?

Myslím, že áno.

Stovky alebo tisíce?

Treba si počkať, ako dopadne proces integrácie týchto ľudí, ako sa zžijú s našou krajinou. Predsa len ide o ľudí z inej kultúry a ich adaptácia nie je jednoduchý proces. Nebojme sa ich však.

Sú to príslušníci cirkví, ktoré prijali kresťanstvo osemsto rokov pred nami a veľmi nás môžu obohatiť. Pod jednou podmienkou: ak to budeme chcieť.

Ešte na záver: diskusia prebieha aj o tom, či máme byť rovnako ako voči kresťanom otvorení aj voči moslimom. Čo si o tom myslíte?

Máme pomáhať všetkým, ktorí sú v núdzi. Evanjelium to hovorí jasne. Len tá pomoc musí mať isté pravidlá. Veľa sa hovorí o ekonomických migrantoch, o dominancii mladých mužov medzi utečencami. Ide im naozaj o život? Kde majú ženy, kde sú ich rodiny? Ak pomáhať, tak celým kompaktným rodinám, pri týchto ľuďoch nevieme, kto sú.

A máme právo to vedieť, ako nakoniec každý, kto si do bytu pozýva nejakú návštevu. Do úvahy musíme brať aj naše ekonomické možnosti, alebo tiež to, že tu žije veľká skupina Rómov, ktorých sa nám doteraz nepodarilo integrovať, čo je veľký sociálny problém tejto krajiny.

Martin Hanus

https://www.postoj.sk/10240/mam-zodpovednost-pred-bohom-nie-pred-vladou

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Názory, komentáre, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.