Eva Zelenayová: Zachová si Európa dušu? + Prorokom sa neverí. + Kde, dočerta, sú umelci?

Týždeň pred historickou schôdzkou pápeža Františka s patriarchom Moskvy a celej Rusi Kirilla vydalo Ministerstvo zahraničia Ruskej federácie šokujúcu správu, že hlava katolíckej cirkvi požiadala hlavu pravoslávnej cirkvi o naliehavé stretnutie na najvyššej úrovni. Ruská pravoslávna cirkev oznámila MZRF, že ju pápež František informoval o svojich obavách, že svet stojí pred priepasťou veľkej vojny.

eva_zelenayova

Vychádzal z faktu, že Turecko je v záverečných fázach na inváziu do Sýrie, po ktorej by zrejme nasledovalo vyhlásenie vojny Turecku, ku ktorej by sa neskôr pridalo NATO na čele s USA. František k tomu povedal, že „Putin je jediným človekom, s ktorým sa katolícka cirkev môže spojiť na záchranu kresťanov na Východe“ a že „ je dôležité spojiť sily s Ruskom, na záchranu kresťanstva vo všetkých regiónoch sveta, kde je kresťanstvo potlačované“. Stretnutie oboch predstaviteľov cirkví sa uskutočnilo na Kube 12. februára 2016.

V roku 1054 došlo v Carihrade (dnešnom Istanbule) k rozkolu v cirkvi. Až dovtedy bol primát rímskeho pápeža v cirkvi všeobecne uznávaný. Od okamihu, keď v chráme Božej Múdrosti zazneli slová „nech tu súdi Boh“, išli východná a západná cirkev svojou cestou. Keďže východní kresťania (pravoslávni) nemali spoločného patriarchu, bolo takmer nemožné, aby došlo k dialógu medzi oboma cirkvami. Neprinútila ich k tomu ani turecká invázia do Európy, ktorá sa skončila v 17. storočí, ani dve svetové vojny. Čo teda primälo pápeža Františka a patriarchu Moskvy a celej Rusi Kirilla stretnúť sa a vydať spoločnú deklaráciu?
[edsanimate animation=“pulse“ delay=“4″ infinite_animation=“yes“ animate_on=““ ]

Vycisteny letak

[/edsanimate]

 

Nepochybne súčasná situácia kresťanov vo svete, ale aj vývoj na Starom kontinente. O návštevu Moskvy sa v minulosti veľmi usiloval sv. Ján Pavol II. Moskva však nechcela pripustiť vplyv západnej cirkvi v Rusku a návšteva sa nikdy neuskutočnila. Prečo sa pápež stretol s patriarchom Moskvy a celej Rusi a nie s patriarchom Konštantinopolským, ktorý je považovaný za akúsi neoficiálnu autoritu pravoslávnej cirkvi? Nepochybne je za tým politika Putina, ktorý sa vehementne postavil za duchovné piliere ľudskej existencie.

 

Pozvánka-TA3-900x450

 

V deklarácii sa obzvlášť konštatuje, že „premena niektorých krajín na sekularizované spoločnosti, ktorým je cudzí každý odkaz na Boha a na jeho pravdu, predstavuje vážnu hrozbu pre náboženskú slobodu“. Vyzývajú k ostražitosti voči takej integrácii, ktorá by nemala rešpekt voči náboženským identitám a pritom ostáva otvorená príspevku iných náboženstiev pre našu civilizáciu. Signatári deklarácie sa veľmi jasne vymedzujú k súčasnej utečeneckej kríze, keď žiadajú „kresťanov vo východnej a západnej Európe, aby sa zjednotili na spoločné svedectvo o Kristovi a evanjeliu , aby si tak Európa zachovala svoju dušu formovanú po dve tisícročia kresťanskou tradíciou“. František a Kirill vyjadrili znepokojenie i nad krízou rodiny v mnohých krajinách, ľútosť nad inými formami spolunažívania, postavenými na úroveň manželstva muža a ženy posväteného biblickou tradíciou. Vyjadrili sa tiež k eutanázii i k rozvoju lekárskych praktík asistovaného plodenia.

„Nie sme konkurenti, ale bratia“, tvrdia obaja vysokí cirkevní predstavitelia a odsudzujú nečestné prostriedky navádzania veriacich k prestupu od jednej cirkvi k druhej, čo by mohla byť odpoveď na obavy Moskvy o získanie vplyvu Vatikánu na Rusko. V situácii, keď, ako povedal František „koniec je blízko“, sú akékoľvek spory nepodstatné.

http://blog.hlavnespravy.sk/321/zachova-si-europa-dusu/

 
Prorokom sa neverí. Veríme Ľudovítovi Štúrovi, ktorý vo svojej poslednej knihe Slovanstvo a svet budúcnosti napísal:

„Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva, potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu“? A ďalej: „Všetci Slovania by celkom a bez výnimky pripojiť k Rusku…“ Ján Pavol II. vyhlásil, že Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. A americký evanjelizátor David Wilkerson počas návštevy Bratislavy v roku 2003: „Táto krajina, a hovorím to prorocky, je kľúčovým národom.

Je to malá krajina, v mojom meste New York je viac ľudí ako v celej vašej krajine. Ale pri pohľade na to, čo Boh chce urobiť v Európe, tento slovanský národ je kľúčovým národom.“ Čo to pre Slovensko znamená v čase morálneho úpadku, keď v centre politiky nie je záujem o ľudí a národy? Keď Slovensko práve v takej situácii prevezme začiatkom júla 2016 rolu hostiteľa pri európskom stole. Pozrite si krátky film.

http://www.slovenskeslovo.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=555

voľby-6-1024x480

Otčina krásna a stratená

Keď som prvýkrát videl to video, ktoré nájdete kúštik ďalej v článku, vyhŕkli mi slzy už len zo samotnej atmosféry. Začal som pátrať o čo išlo a dozvedel som sa, že dirigent Riccardo Muti urobil úplne nevídanú vec: zopakoval najslávnejšiu časť opery Nabucco a v krátkom prejave k publiku odsúdil politiku vlády, ktorá zoškrtala príspevky na kultúru.


Umelci vybojujú často dôležitejšie bitky ako vojaci

Skladba Va, pensiero (Leť, myšlienka – u nás známa skôr pod názvom Zbor Židov) je tak trochu neoficiálna hymna Talianska. Spieva sa v nej o tom, ako Židia v babylonskom vyhnanstve trpko spomínajú na svoju domovinu – Ó, otčina moja, tak krásna a stratená. (O, mia patria, sì bella e perduta!) Taliani v tejto skladbe odjakživa vnímali svoju rodnú zem a jej strasti.

Pozvanka

Va, pensiero vyvoláva silné emócie, lebo symbolizuje lásku k vlasti, aj keď je táto na kolenách. Za čias NDR najprv nevedeli pohlavári pochopiť, prečo sa počas tejto skladby postavilo celé publikum a spievalo so zborom a potom im došlo, že tá krásna – ale stratená otčina – nie je Nemecká Demokratická Republika, ale rozdelené Nemecko, tá vytúžená časť sa skrývala za berlínskym múrom. Potom už Nabucco pochopiteľne zakázali.

Môj dobrý priateľ z Talianska mi na požiadanie poslal preklad slov, ktoré hovorí maestro Muti a tak si môžete vychutnať tento skvost v slovenčine a potom ešte vysvetlím, prečo mi pri pridávaní titulkov do videa tiekli slzy po tvári a deje sa to kedykoľvek si túto nádheru opäť pozriem:

Prečo ma to trápi?

Dôvod je jednoduchý. Naša vlasť čelí nevídanému drancovaniu, pomaly niet dňa, kedy by nevyplával na povrch ďalší príklad ako “babylončania” rabujú našu otčinu za výdatnej pomoci vládnej moci. Vynaliezavosť pri rozkrádaní, morálne bahno, arogancia politikov, ktorí s kamenným ksichtom zapierajú ako získavajú obrovské sumy peňazí “vlastnou hlavou”, vymýšľajú stále nové metódy buzerácie a pokút, oberajú pracujúceho človeka a viac ako polovicu jeho zárobku, zdravotníctvo a školstvo na kolenách, peniaze v alobale, milionársky masér, ktorému tlačové vyhlásenia preposiela premiérova asistentka, to sa už nedá znášať.

 

Ešte dokážem pochopiť, že sa nechá opiť rožkom nejaký chudák, čo je chudobný duchom a majetkom; a skočí na judášsky groš, čo dostáva v pofidérnych sociálnych balíčkoch a vlakoch zadarmo. Ale úplne mi rozum stojí, keď sa do podpory tejto mašinérie zapoja moderátori či hudobníci, ktorí dobre vedia, že kolaborujú s vredom na tvári našej spoločnosti. Vážení, hociktorá prostitútka na ulici má viac cti!

Pri pomyslení na státisíce Slovákov, ktorí opustili svoj domov a odišli pracovať do zahraničia sa mi tlačia slzy do očí. Oni neodišli len za lepším živobytím, mnohí hovoria, že už nie sú ochotní spolupracovať so súčasnou vládnou mocou ani len v tom, aby pracovali v tejto krajine a dovolili špinavým paprčiam siahať na ich odvody a dane.

Kde, dočerta, sú umelci?

Mne v tomto marazme veľmi dlho chýbal hlas umelcov, ktorí bývajú tradičnou opozíciou voči akejkoľvek zvôli moci. Lebo umenie je o ideách, umenie predsa nemusí stále priamo bojovať so zlom. Umenie namiesto potierania zla má omnoho silnejší spôsob: má moc predostrieť verejnosti nejaký sen o lepšej spoločnosti, o tom, ako to má všetko fungovať. Zločin sa neporazí tým, že s ním budeme zápasiť. Zločin porazíme vysvetľovaním mravnosti a slušnosti. Až pochopením týchto princípov môžu potom ľudia vo svojom srdci zavrhnúť zlo. Ak budeme nadávať na tmu, tým sa jej ešte nezbavíme. Ale úplne stačí rozžať svetlo.

Iba máloktorá skupina obyvateľstva požíva toľkú autoritu ako umelci. Herci, hudobníci, spisovatelia, to sú vážené osobnosti a ani najzarytejší volič “babylončanov” nezostane voči ich hlasu úplne imúnny. V jednej chvíli som len trpko hľadel, ako tváre hercov využívajú banky na to, aby presviedčali národ, že sa treba stávať otrokom pôžičiek. Ja by som radšej videl, že vyslovia svoj nesúhlas a otvoria oči zaslepeným, vystrašeným a utláčaným (áno, to je okrem hlúposti základný profil voliča súčasnej vlády).

Našťastie som sa dočkal. Aspoň niektorí umelci sa zobudili a zdvihli hlas proti rabovaniu, ktorého sme svedkami. Nemusia hovoriť koho voliť, ale nemali by sa obávať ukázať prstom na čokoľvek, čo je zlobou v politike. Nie je to ťažké, veď v tomto majú umelci jasno už celé stáročia. Tak, ako to vo videu vyššie objasnil dirigent Muti, tu to krásne vysvetlil herec Martin Huba:

Slovensko je prekrásna krajina, väčšina obyvateľov sú dobroprajní ľudia, ktorí si zaslúžia život bez toho, aby im stále niekto ako upír odsával energiu. Možno sa nám nepodarí zvoliť ideálnych zástupcov, ale prinajmenšom by sme mali zabrániť hordám “babylončanov”, aby rabovali našu vlasť.

Choďte voliť!

Urobil som nasledovné video s pomyslením na to, že už nechcem, aby sme o Slovensku museli so slzami hovoriť:

Ó, otčina moja, tak krásna a tak stratená…
Ach áno, budem vďačný, ak tento článok budete zdieľať a šíriť ako sa len dá…

http://niejemijedno.sk/otcina-krasna-a-stratena/

 

 

Leopold Haverl: Verím, že príde k renesancii vlastenectva

Nemyslíte si, že sa herectvo v súčasnosti dosť devalvovalo?

Pozerám sa na to trochu inak ako ľudia, ktorí vnímali našu generáciu ako výraznú, možno ako vrchol všetkého, čo doteraz v slovenskom herectve bolo. Je síce pravda, že súčasné herecké výrazové prostriedky nie sú tvarované na anglickej, talianskej, francúzskej či ruskej klasike, nie sú na princípe Stanislavského divadla, ale myslím si, že všestrannosť a profesionalita herectva sa zvyšuje. Pozrite sa na mladých hercov – vedia tancovať, spievať aj hrať. Isteže, seriály, ktoré sa dnes uvádzajú v televízii, budú mať krátku životnosť, nepretrvajú roky ako povedzme naše inscenácie, ale nie je to chyba hercov. Všeobecným problémom je, že sa kazí vkus, ale nekazia ho herci. A otázkou je, či sa náhodou nedevalvuje národná kultúra, veď ani nemáme zadefinovaný tento pojem.

O vás je známe, že ste človek ľavicového zmýšľania, že svoje názory nemeníte a neskrývate. Čím by ste to zdôvodnili?

Mne táto konzumná doba, alebo ak chcete konzumný kapitalizmus, nič nehovorí. Myslím si, že každá moderná spoločnosť, nech je na akomkoľvek stupni vývoja, by mala byť spravodlivá – aj sociálne spravodlivá. Či sa niekto pozerá doľava alebo doprava, vždy je za tým určitá vzbura proti niečomu a niekomu a človek sa postaví na tú stranu, o ktorej si myslí, že mu poskytne spravodlivejšiu perspektívu.

Viacero hercov sa angažuje v politike, niektorých politika opantala natoľko, že herectvo zavesili na klinec ako Magda Vášáryová. Nakrátko ste sa tam ocitli aj vy, keď ste v prvých voľbách kandidovali do Federálneho zhromaždenia za SDĽ, hoci od hercov sa očakávalo, že budú stáť napravo. Nezazlievali vám to kolegovia?

Aj mi to zazlievali, ale ja sa za nič nehanbím. Hoci som dostal dosť preferenčných hlasov, ktoré by ma vyniesli do Federálneho zhromaždenia, vzdal som sa mandátu, pretože som nemal ambície ani schopnosti robiť politiku.

Jeden váš kolega z novembrovej tribúny zvolal, že komunisti zneužili jeho tvár. Nezneužili aj vašu?

Nechce sa mi to vyjadrenie veľmi komentovať. Bola to expresívna doba s expresívnymi vyjadreniami niektorých ľudí. Napokon, tváre sa zneužívajú aj teraz, keď máme celkom iný režim. Tváre hercov sa zneužívajú na reklamu, na politiku, veď čo je dnešné angažmán hercov na predvolebných mítingoch politických strán? Nič sa nezmenilo, je to vlastne to isté, iba v zelenom.

Keď sa spýtali Heleny Vondráčkovej, prečo sa nevzdala titulu zaslúžilá umelkyňa, odpovedala, že nemá na to dôvod, lebo titul dostala za svoju prácu, nie za politickú angažovanosť. Taký istý titul z čias socializmu ste nevrátili ani vy, ako niektorí vaši kolegovia. Prečo?

Neviem, kto vrátil titul zaslúžilý umelec, ani ma to nezaujíma. Skôr vidím pred sebou tých, ktorí hodinu po revolúcii, keď sa to zvrtlo, zahadzovali stranícke knižky, a to sa predtým silou-mocou usilovali dostať do strany. Vyznamenania som nikdy nebral vážne, aj keď som vedel, za čo som ich dostal. Pravda je však taká, že v kariére mi nepomohli, nedostával som vďaka tomu vyššie honoráre. Nevidím však zmysel v gestách sa vzdávať niečoho, čo som dostal ako ocenenie svojej práce.

Ktosi nás vedie k tomu, aby sme sa všeličoho vzdali a za všeličo sa hanbili. Máme sa hanbiť za vlastenecký cit, za spievanie hymny, za to, že sme Slováci. Nepripadá vám to absurdné?

Veľmi ma irituje, že po stáročiach existencie nám ktosi zazlieva, alebo nás odsudzuje, že sa konštituujeme ako štátotvorný národ, že chceme uzákoniť výsostné atribúty národa ako napríklad reč a používanie štátneho jazyka. Hovorím o jazykovom zákone, o uctievaní symbolov štátu a ten, kto sa z nich vysmieva, je jednoducho vred na tele národa. Svoj vzťah k národu a vlasti sme si mali definovať po tom, ako sa prijala ústava, ale vtedy a žiaľ dodnes je vlastenectvo v mnohých prípadoch považované za nacionalizmus a šovinizmus. Napriek všetkému mám však dojem, že dnešná politická situácia smeruje k určitému národnému sebavedomiu Slovákov, čo si cením na politike súčasnej vlády. Verím, že príde k renesancii vlastenectva najmä u mladej generácie, lebo dnešný konzumný virvar a počítačový ošiaľ nemôže trvať večne. Pomôžu nám v tom mimozemšťania? (smiech)

Slovenské národné divadlo vždy bolo a je v centre záujmu kultúrnej verejnosti. Ako sa vyvíja v posledných rokoch, je podľa vás dostatočným reprezentantom národnej kultúry? Zodpovedá tomu repertoár divadla?

Áno, je pravda, že Národné divadlo je národná inštitúcia, ale je pravda, že stojí medzi mlynskými kameňmi. Na jednej strane sú umelecké kritériá, na druhej strane tlak komercie. Dramaturgia a herecká kapacita súboru dáva určité možnosti, ktoré sa využívajú, ale aj určitým spôsobom zneužívajú. Napríklad, teraz máme generáciu úspešných hercov v televíznych seriáloch – nuž tak sa ponúka taký repertoár, kde sa môžu úspešne prezentovať v polohách, ako ich videli diváci televízie. Aké smerovanie má mať Národné divadlo, je čisto odborná otázka, závisí to od toho, kto divadlo vedie. Proces hľadania prebieha ustavične, ale nemôžeme sa dopracovať k jednotiacemu názoru. Mladí chcú hrať povedzme modernu, bláznivé komédie či paródie klasiky, okrem toho je tu muzikálový boom, že dnes pomaly niet predstavenia, kde by sa nespievalo a netancovalo. Domnievam sa, že je to daň, ktorú platíme dobe, ale ktorá sa časom prekoná. Názory na smerovanie Národného divadla môžu byť rôzne, ale ide o to, aby sme neskĺzli do komercie natoľko, že budeme vychovávať konzumného diváka, schopného prijímať len bulvár. Dúfam však, že nám to nehrozí.

Patríte ku generácii veľkých postáv slovenského divadla. Akú budúcnosť predpovedáte dnešnej mladej hereckej generácii?

Budúcnosť vidím v dobrej talentovej základni. Naše divadelné, dramatické a hudobné školstvo je rovnako na dobrej úrovni, takže som optimista. Na herectvo sa však treba pozerať z dnešného zorného uhla, že je to remeslo, ktoré má širšie uplatnenie ako šaškovanie na javisku.

Teda už neplatí, čo herec to komediant?

Určite nie. Ja tiež s komediantstvom pomaly končím, lebo stará opica už nemá stvárať žarty (smiech).

Čo hovoríte o úrovni praktického používania nášho jazyka, na prenikanie anglicizmov do nášho verejného života, do názvov inštitúcií, obchodov, zariadení, firiem, budov, stavebných projektov?

Priznám sa, nerozumiem tomu, na akých princípoch to funguje, či si to vynucujú investori či majitelia, lebo im to lepšie znie, alebo či je príčinou kozmopolitné smerovanie našej spoločnosti. My sme v histórii prešli dlhou školou premenúvania ulíc, rúcania sôch aj ideálov, premaľúvania symbolov – máme s tým bohaté skúsenosti, čiže nič nového pod slnkom. Len sa tým obchodníkom trochu čudujem, keď si na vývesnú tabuľu napíšu Baby City. Nie každý musí vedieť, čo si tam môže kúpiť, či detský kočík alebo dámsku bielizeň.

Vo vašej šatni máte okrem fotografií vašich bývalých kolegov hercov aj portrét Milana Rastislava Štefánika. Sochársky monument leva a Štefánika postavili nedávno aj pred Slovenské národné divadlo. Neprekáža vám takáto kontroverzná podoba veľkého leva na vysokom pylóne nad „malým slovenským generálom”?

Súsošie je obrazom našej malosti, ako sa nevieme dohodnúť, kto je kto v našej histórii, akoby to bola naša národná črta, že si stále špiníme do vlastného hniezda. Táto socha je len epizóda, možno tí, čo o tom rozhodli, sa nevedeli dohodnúť a nakoniec rozhodli peniaze. Ale keď už Štefánik pred Národným divadlom stojí, možno by sme mali o ňom niečo aj hrať a aspoň čiastočne tak splatiť dlh jeho odkazu „Veriť, milovať, pracovať”. Pre SND by malo byť cťou tento odkaz naplniť.

Krátené

http://blog.hlavnespravy.sk/298/leopold-haverl-verim-ze-pride-k-renesancii-vlastenectva/

Tento obsah bol zaradený v Domáce, External Videos, Názory, komentáre, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár