Bol som v očistci, toto som videl. Priateľ Pátra Pia o očistci

Tri hodiny zdanlivej smrti. Brat Daniele Natale: Bol som v očistci, toto som videl.

„Stál som pred Božím trónom. Videl som Boha, ale nie ako prísneho sudcu, ale ako milujúceho Otca plného lásky.“

Nebolo ľahké opísať stav zmätku na klinike Regina Elena v Ríme v ten deň v roku 1952. Daniele Natale, tridsaťtriročný rehoľník kapucín, sa tam liečil na odstránenie rakoviny sleziny. Doktor Riccardo Moretti pôvodne odmietol vykonať túto chúlostivú operáciu, pretože choroba bola veľmi pokročilá, ale naliehanie pacienta ho viedlo k vykonaniu pokusu v krajnom prípade.

Bohužiaľ, obavy lekára sa potvrdili: Fra Daniele upadol do kómy hneď po operácii a o tri dni neskôr zomrel. Keď bol vydaný úmrtný list, príbuzní a známi sa hrnuli k mŕtvemu telu kapucína, aby sa za neho modlili. Zatiaľ nič zvláštne. Všetko sa to odohralo v rámci rutiny každej nemocnice. Rozruch sa začal, alebo skôr vybuchol, tri hodiny po vyhlásení smrti rehoľníka. Zrazu mŕtvola strhla prikrývajúcu plachtu, odhodlane sa postavila a začala hovoriť! Všetci vystrašene vybehli z miestnosti a kričali po chodbách. V celej nemocnici vypukol nevídaný rozruch. A to nebola žiadna maličkosť!

„Dve/tri hodiny očistca“.

Sám brat Daniel s jednoduchosťou evanjeliových svedectiev rozpráva, čo sa stalo v tomto trojhodinovom intervale. „Predstúpil som pred Boží trón. Videl som Boha, ale nie ako prísneho Sudcu, ale ako láskavého Otca plného lásky. Vtedy som pochopil, že Pán urobil všetko pre mňa, že sa o mňa staral od prvého do posledného okamihu môjho života a miloval ma, akoby som bol jediným tvorom na tejto zemi. „Uvedomil som si však aj to, že som nielenže neopätoval túto obrovskú božskú lásku, ale že som ju úplne zanedbal. Bol som odsúdený na dve alebo tri hodiny očistca. Ale ako, pýtal som sa sám seba, len dve alebo tri hodiny? A potom budem môcť zostať navždy blízko Bohu, večnej Láske? Skákal som od radosti a cítil som sa ako milovaný syn.

Radosť brata Daniela však netrvala dlho. „Videnie zmizlo a ja som sa ocitol v očistci. Dve alebo tri hodiny v očistci som dostal najmä za to, že som porušil svoj sľub chudoby. Boli to strašné bolesti, o ktorých vôbec nevedel, odkiaľ pochádzajú, ale cítil ich intenzívne. Zmysly, ktoré najviac urážali Boha na tomto svete, cítili väčšiu bolesť. „Bolo to neuveriteľné, pretože tam dole v očistci sa človek cíti, akoby mal telo a poznal a rozpoznával ostatných tak ako vo svete.“

„Kde ste? Prečo ťa nemôžem vidieť?“

Medzitým, pokračoval brat Daniel, „uplynulo len niekoľko okamihov týchto bolestí a už sa mi zdalo, že je to večnosť. V očistci netrpí človek ani tak ohňom, hoci je intenzívny, ale pocitom, že je ďaleko od Boha, a najviac ho bolí, že mal k dispozícii všetky prostriedky na spásu a nevedel ich využiť. Napadlo mi teda, že pôjdem za jedným bratom v kláštore a poprosím ho, aby sa modlil za mňa, ktorý som bol v očistci. Brat bol prekvapený, lebo počul môj hlas, ale nevidel ma, a spýtal sa: „Kde si? Prečo ťa nemôžem vidieť? Trval som na svojom a keďže som videl, že nemám inú možnosť, ako sa k nemu dostať, pokúsil som sa ho dotknúť, ale moje ruky sa skrížili bez toho, aby som sa ho dotkol. Až vtedy som si uvedomil, že som bez tela. Uspokojila som sa s tým, že som trval na tom, aby sa za mňa veľa modlil, a odišiel som.

Zjavenie Panny Márie

Zdalo sa, že situácia, v ktorej sa kapucín ocitol, nezodpovedá verdiktu, ktorý dostal počas osobitného súdu. „Ale ako? Povedal som si, či to nemali byť len dve alebo tri hodiny očistca? A už uplynulo tristo rokov.“ Zrazu,“ spomína rehoľník, „sa mi zjavila Panna Mária a ja som ju prosil, prosil som ju a hovoril som: Ó, najsvätejšia Panna Mária, Božia matka, vypros mi od Pána milosť vrátiť sa na zem, aby som žil a konal len z lásky k Bohu! Všimol som si aj prítomnosť pátra Pia a tiež som ho prosil: Pre tvoje ukrutné bolesti, pre tvoje požehnané rany, môj páter Pio, pros Boha, aby ma oslobodil od týchto plameňov a doprial mi pokračovať v očistci na zemi. Potom som už nič nevidel, ale uvedomil som si, že Otec hovorí k Panne Márii. Po niekoľkých okamihoch sa mi opäť zjavila Panna Mária: bola to Panna Mária Milostivá. Sklonila hlavu a usmiala sa na mňa. Presne v tej chvíli som sa zmocnil svojho tela, otvoril som oči a natiahol ruky. Potom som náhlym pohybom zhodil plachtu, ktorá ma zakrývala. Bol som spokojný, dostal som milosť.

Zmätok na klinike

To všetko nebola fantázia. „Tí, ktorí ma strážili a modlili sa, sa veľmi vystrašení rozbehli von z miestnosti, aby vyhľadali sestry a lekárov. V priebehu niekoľkých minút nastal na klinike zmätok. Všetci verili, že som duch. Lekár, ktorý potvrdil moju smrť, vstúpil na počudovanie všetkých prítomných. Lekár so slzami v očiach povedal: „Áno, teraz verím: verím v Boha, verím v Cirkev, verím v Pátra Pia.

Štyri desaťročia apoštolátu a utrpenia.

Po tejto epizóde. Brat Daniel pokračoval vo svojom apoštolskom živote ako verný učeník svätého Pia z Pietrelciny, ktorý mu dal tento kategorický prísľub: „Kam pôjdeš ty, tam budem aj ja. Čo povieš ty, poviem aj ja.“ Žil ešte 42 rokov a svoju vrúcnu túžbu zachraňovať duše zhrnul do tejto krátkej modlitby: „Pane, daj mi všetko utrpenie, ktoré chceš, ale jedného dňa mi daj, aby som sa v raji stretol so všetkými ľuďmi, ku ktorým som sa priblížil.“ A keď mu niekto vyjadril pochybnosti o očistci, dokázal jasne vysvetliť učenie Cirkvi, ale predovšetkým mohol pridať svoje osobné svedectvo: „Videl som oheň! Cítil som sa hrozne, keď som horel v plameňoch! Oveľa horšie ako oheň bolo pre mňa strašné utrpenie, že som bol odlúčený od Boha!“

Tvárou v tvár očistcovým trestom sa utrpenie Božieho služobníka brata Daniela Nataleho na tejto zemi stalo sladkým a znesiteľným.

Podľa talianskeho originálu spracoval: o. Ľubomír Urbančok

https://www.oteclubomir.sk/blog/bol-som-vocistci-toto-som-videl

2
0