Kolaboranti v cirkvi. Dôkaz, že arcibiskup J. Sokol nemohol spolupracovať s ŠtB

Predseda Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris Gejza Navrátil v dokumentoch ŠtB (1972 – 1984).

Zväzok tajného spolupracovníka Štátnej bezpečnosti (ŠtB) Gejzu Navrátila nám na jednej strane umožňuje nazrieť na „cirkevnú problematiku“ očami príslušníkov tajnej politickej polície, na strane druhej ukazuje dve tváre cirkvi v normalizačných rokoch 20. storočia – odbojných kňazov a laikov spojených v Diele koncilovej obnovy (DKO) či tajnej cirkvi, vytvárajúcej paralelné štruktúry hierarchie na pokyn Vatikánu, a kňazov kolaborujúcich s režimom začiatku 70. rokov spojených v prorežimnom Združení katolíckych duchovných Pacem in terris (PIT).

Gejza Navrátil patril k nositeľom druhej tváre. Vďaka jeho zväzku vieme odkryť pavučinu vzťahov medzi dvoma tábormi v katolíckej cirkvi a v neposlednom rade ponúknuť pohľad na metódy práce ŠtB. Niektoré správy sú vytrhnuté z „deja“, vedia nás ale odraziť k ďalším príbehom napísaným životom za Železnou oponou.

Agent MEŠŤAN
Katolícku cirkev považoval komunistický režim za jedného zo svojich úhlavných nepriateľov. Kontakty s Vatikánom vnímal ako špionáž, snažil sa zabrániť šíreniu náboženskej literatúry a obmedzovať vplyv duchovných na veriacich. Vo svojej represívnej činnosti však štátna moc a jej tajná politická polícia mnohokrát narazili na odpor. Práve ŠtB a jej proticirkevné oddelenia mali za úlohu získavať informácie z prostredia cirkvi, ovplyvňovať konanie a rozhodnutia duchovných a vnášať rozpory a nedôveru medzi duchovných či medzi kňazov a veriacich. Informácie získavali príslušníci ŠtB technickými prostriedkami, tajným sledovaním, no najmä priamo od cirkevných hodnostárov, ktorých sa jej rôznymi spôsobmi podarilo získať na spoluprácu. K tajným spolupracovníkom ŠtB patril od začiatku 60. Rokov aj Gejza Navrátil.

Gejza Navrátil

Narodil sa 11. decembra 1912 v Rišňovciach pri Nitre. Absolvoval gymnázium v Nitre, teológiu v Bratislave a v roku 1938 ho vysvätili za kňaza. Postupne pôsobil ako kaplán v Skalici, Seredi, Jakubove, Holiči a Nemčiňanoch, ako správca fary a neskôr okresný dekan v Pukanci (1942 – 1966). V roku 1966 sa takmer po tridsiatich rokoch vrátil do Bratislavy ako dekan farského úradu vo farnosti Sv. Martina. V roku 1975 sa stal predsedom PIT a v roku 1976 aj poslancom Slovenskej národnej rady. Obe funkcie zastával až do svojej smrti v roku 1984.

Niet pochýb, že ako katolícky kňaz pocítil štátny dozor aj tajnú politickú políciu už v 50. rokoch. V roku 1962 však v Pukanci pristúpil na utajenú spoluprácu s ŠtB na základe dobrovoľnosti s cieľom odhaľovať protištátnu činnosť v Rímskokatolíckej cirkvi. Príslušník levickej ŠtB Jozef Bronič ho využíval ako tajného spolupracovníka – informátora s krycím menom ZVONÁR a neskôr agenta s krycím menom MEŠŤAN.

Zamierené do vlastných radov
Po príchode do Bratislavy riadil MEŠŤANA dôstojník ŠtB Jozef Kozina, ktorý od roku 1969 viedol proticirkevné oddelenie II. odboru Správy ŠtB Bratislava. S ohľadom na Navrátilove široké kontakty a dôveru medzi duchovnými ho využívali na získavanie informácií z prostredia členov režimu nepohodlného hnutia Dielo koncilovej obnovy založeného v roku 1968 – Vincentovi Belanovi, Jánovi Murínovi (rozpracovaný v akcii TATRA), Vojtechovi Balažoviechovi, Silvestrovi Krčmérymu (rozpracovaný v akcii LEKÁR) a Vladimírovi Juklovi (rozpracovaný v akcii VLADO), s ktorými však udržiaval len občasné kontakty. ŠtB prinášal aj informácie o farároch Justínovi Štibránim a Michalovi Jurišičovi, rozpracovaných v akcii DOCENT.

V súvislosti s funkciou dekana dochádzal Navrátil do styku aj s kapitulárnym vikárom, od roku 1973 biskupom a ordinárom Trnavskej apoštolskej administratúry Júliusom Gábrišom (rozpracovaný v akcii BRUTUS) a správcom jeho úradu Jánom Čížikom (v rokoch 1954 – 1969 tajný spolupracovník BRAT, v rokoch 1975 – 1989 dôverník RIADITEĽ). Navrátil príslušníkov ŠtB informoval o vzájomných rozhovoroch.

Podľa pokynov ŠtB sledoval aj možnú protištátnu činnosť členov profesorského zboru bratislavskej Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského (ďalej CMBF UK) – rektora Karola Kolečanského (s ŠtB krátko spolupracoval v rokoch 1966 – 1968, následne spoluprácu odmietol), dekana Mikuláša Višňovského a profesora Jozefa Búdu (tvrdo prenasledovaného v 50. rokoch). Začiatkom 70. rokov ho ŠtB plánovala prepojiť aj na „emigrantské centrá“ v zahraničí, svoj úmysel však nerealizovala. Ako predseda prorežimnej Pacem in terris však poskytoval ŠtB informácie o činnosti združenia, jeho členoch, ale aj o návštevách kňazov zo zahraničia. Pôsobil aj ako tzv. vplyvová agentúra – z titulu svojej funkcie ovplyvňoval a utlmoval aktivity rímskokatolíckeho kléru a laikov v Bratislave.

Konšpiračný byt ZORA
Ako preverený, spoľahlivý a spravodajsky skúsený tajný spolupracovník sa s príslušníkom ŠtB Jozefom Kozinom stretával v bratislavskom konšpiračnom byte s krycím menom DUNAJ (jeho presnú adresu sa nepodarilo zistiť) a neskôr v konšpiračnom byte s krycím menom ZORA, ktorý sa nachádzal na prízemí domu na Budovateľskej ulici č. 3 v Bratislave. Tu si dovolím len krátku odbočku. Malú garsónku získal v roku 1968 pre potreby proticirkevného oddelenia bratislavskej ŠtB dôstojník Ján Ferko na bytovom odbore ONV Bratislava-Nivy na krycie meno Alojz Bartek, zamestnanec Krajskej správy spojov. Príslušníci ŠtB sa v ňom stretávali s desiatkou tajných spolupracovníkov, medzi inými aj s Jánom Sokolom (krycie meno ŠPIRITUÁL). V garsónke kvôli dôveryhodnosti bývali aj dvaja podnájomníci, študent medicíny a po ňom príslušník Zboru národnej bezpečnosti. Konšpiračný byt ZORA fungoval do roku 1985, keď ho z dôvodu dekonšpirácie uzavrel dôstojník ŠtB Svätoslav Monsberger.

Mons. Sokol sa vyjadril k údajnej spolupráci s ŠtB

Dôkaz, že arcibiskup Sokol nemohol spolupracovať s ŠtB. Vyhlásenie Mons. Ladislava Čeriho k osobe arcibiskupa Jána Sokola TK KBS, ABU; pz

Kontrolujúci, kontrolovaný, odmeňovaný
Vráťme sa však späť k Navrátilovi. Byť agentom znamenalo aj kontrolu zo strany ŠtB, ktorá, prirodzene, overovala nielen získané správy a informácie, ale aj ich zdroj. Navrátila preverovali prostredníctvom tajných spolupracovníkov s krycími menami JASNÝ, DUNAJSKÝ, MEDARD, ZOBOR, ZENON, VERIANUS a FELIX. Tu si opäť dovolím malú odbočku. Krycie meno ZOBOR, neskôr ŽITAVA patrilo členovi federálneho výboru PIT a neskôr šéfovi slovenského PIT Jánovi Zabákovi, od roku 1969 farárovi v Rači a bratislavskom Novom Meste (od r. 1973), ktorého v roku 1984 zvolili do Slovenskej národnej rady namiesto zosnulého Navrátila.

Pod krycím menom FELIX spolupracoval s ŠtB kňaz Felix Petrovič, správca fary v bratislavskej Petržalke, od roku 1959 v Trnávke a od roku 1972 rektor kňazského seminára CMBF UK. Meno MEDARD krylo agenta Miloša Ondrejkoviča, prorektora CMBF UK. Krycie meno DUNAJSKÝ patrilo Elemírovi Filovi, ktorý od roku 1956 pôsobil ako tajomník biskupského úradu v Nitre, od roku 1970 ako generálny riaditeľ Ústrednej charity na Slovensku a správca kostola sv. Ladislava v Bratislave, od roku 1977 ako kanonik Sídlenej kapituly Nitrianskej a od roku 1980 ako riaditeľ Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Pod krycím menom VERIANUS spolupracoval Jaroslav Rusnák, farár v bratislavskej Trnávke. Jeho mŕtve telo našli 1. marca 1977, podľa pitevnej správy sa otrávil plynom. Napokon krycie meno ZENON patrilo mladému kňazovi Jurajovi Luptákovi, ktorého príslušníci ŠtB získali pre spoluprácu po preložení zo Senca do farnosti Sv. Martina v roku 1974. Tak ako Lupták kontroloval pre ŠtB Navrátila, rovnako Navrátil kontroloval Luptáka.

Dotazník informátora.

Navrátilovu náklonnosť k peniazom si všimol už dôstojník Bronič, keď informoval o odmenách za plnenie úloh a vzniknutých výdavkoch: „(…) bolo vidieť, že takéto odmeny rád prijíma, ani v jednom prípade odmenu neodmietol.“ Navrátila každý rok odmeňovali čiastkou 500 (neskôr 800) Kčs v deň jeho narodenín, 1 000 Kčs dostal pri príležitosti dožitia 65 a 70 rokov, ale dostal napríklad aj odmenu 800 Kčs pri príležitosti Nového roku 1980. Príslušníci ŠtB mali vďaka jeho inklinácii k pohodliu istotu, že počas vycestovania do zahraničia neemigruje, pretože jeho príjmy na fare boli pomerne vysoké: „Jedná sa o skúseného spolupracovníka, ktorý ani v roku 1968-69 nesklamal,“ písal o Navrátilovi náčelník Kozina.

Donášal na Korca
Jedna zo zachovaných správ od MEŠŤANA, zaznamenaná v štvrťročnom hodnotení výsledkov bratislavskej ŠtB z roku 1972, hovorí, že tajne vysvätený biskup Ján Korec (rozpracovaný v akcii REKTOR) chodieva spovedať do kapucínskeho kostola v Starom Meste a pravidelne za ním chodieva rovnaký okruh veriacich. ŠtB aj na základe tejto informácie preverovala Korcove styky, aby zadokumentovala jeho „trestnú činnosť“ a neskôr mohla operatívne informácie využiť na trestné stíhanie.

Okrem toho na tajného biskupa použila tajnú technickú prehliadku a tajných spolupracovníkov HOMÉR (Štefan Kocian, redaktor týždenníka SLOBODA pri prorežimnej Strane Slobody) a ZÁHORSKÝ (františkán Ľudovít Szigeti). Kocian ako veriaci človek udržiaval styky s členmi DKO Krčmérym, Martinickým, Žemlom, Rajnerom, Rajecom, Rosenbaumom atď., pričom udržiaval aj rozsiahle kontakty s duchovenstvom v zahraničí. Szigetiho zase ŠtB využívala na podávanie správ o reholi františkánov a kontrolovala ho prostredníctvom Navrátila a tajného spolupracovníka, bývalého františkána Augustína Poláka (krycie meno RIMAN), generálneho riaditeľa Ústrednej charity na Slovensku. Aby sa kruh uzavrel, Szigeti zase pre ŠtB kontroloval Poláka.

V septembri 1972 mala ŠtB vypracovaný plán na zavedenie dlhodobého priestorového odposluchu bytu biskupa Korca. Ten si bol sledovania vedomý. Ján Čarnogurský spomínal v jednom rozhovore, že keď s Korcom preberali čokoľvek dôverné, sadli si do kuchyne, každý na jednu stranu stola a rozprávali sa spolu cez plastovú rúru, aby zmenšili riziko vypočutia rozhovoru. ŠtB, naopak, vedela, že ich Korec podozrieva zo sledovania, dávala si však smelé (nakoniec neúspešné) plány ukončiť Korcov prípad trestným postihom v I. polroku 1973.

Direktor
V Navrátilovom zväzku sa vyskytuje poznatok od agenta 1. oddelenia I. odboru, reštaurátora v Mestskom múzeu v Bratislave Miroslava Baláža (krycie meno MÁNES) z roku 1973, že sa riaditeľ múzea Šimon Jančo stretáva a udržuje priateľské styky s osobami z prostredia cirkvi. Konkrétne najmä s Navrátilom a Vincentom Belanom, farárom z Devína, prenasledovaným v 50. rokoch v súvislosti so vznikom prvého hnutia priamo vytvoreného komunistickým režimom – Katolíckej akcie. Baláž informoval ŠtB aj o výlete do Vatikánu organizovanom Jančom, keď sa účastníci zájazdu dostali aj do bežne neprístupných priestorov.

Janča začala ŠtB sledovať v roku 1969 po informácii od „priateľov z NDR“ (tajnej politickej polície Stasi), že sa na služobnej ceste v západonemeckom Wüzburgu istý „ŠIMON Janko“ stretol s civilným americkým úradníkom a odovzdal mu bližšie nešpecifikované materiály. Na druhej schôdzke sa zas stretol so západonemeckými a americkými vojakmi v civile. ŠtB zistila, že v tom čase bol na služobnej ceste práve Šimon Jančo, a založila zväzok DIREKTOR, v ktorom sa snažila zadokumentovať, aké materiály Jančo Američanom odovzdal, a zistiť, či nepracuje pre americkú rozviedku v NSR. Jančo, člen KSČ, totiž pomerne často cestoval na služobné cesty do západnej Európy. Keďže sa Jančovi nepodarilo trestnú činnosť dokázať a vedel, že sa oňho ŠtB zaujíma, nakoniec ho v roku 1979 ŠtB konfrontovala priamo na osobnom stretnutí s cieľom obmedziť jeho styky s pracovníkmi kultúrneho oddelenia amerického veľvyslanectva v Prahe, resp. hľadala možnosť jeho využitia pri získavaní informácií o americkom veľvyslanectve. Rozhovorom ŠtB považovala záležitosť za uzatvorenú a zväzok ukončila.

Štefan Koprda
Z mája 1974 pochádza záznam so správou od agenta s krycím menom KAMIL o vystúpení Gejzu Navrátila na kňazskej rekolekcii v Bratislave, kde hovoril, aby kňazi nepovoľovali slúženie omší iným duchovným, „lebo že nevedia, či ten alebo onen nemaľoval hákové kríže a pod.“. Narážal tým na prípad kňaza Štefana Koprdu. Koprdu režim postavil mimo pastoračnú činnosť za aktivity v Diele koncilovej obnovy a ten ako odvetu na pútače na frekventovaných cestách v okrese Dunajská Streda, keďže pracoval ako údržbár v Slovenskej charite v Báči, písal protikomunistické heslá, heslá na podporu spisovateľa Alexandra Solženicyna a kreslil hákové kríže. Neskôr sa priznal aj k nápisom v ďalších štyroch okresoch a režim ho stíhal za trestný čin propagácie fašizmu. Súčasne naňho viedli od marca do júna 1974 osobný zväzok VYHNANEC. Navrátilova narážka si podľa KAMILA vyslúžila negatívne reakcie zúčastnených kňazov, pretože Koprdov prípad všetci poznali a nepáčilo sa im, že ho priamo nemenoval.

Navrátil vs. Gábriš
V marci 1975 informoval agent Ján Zabák (krycie meno ZOBOR) príslušníkov ŠtB o priebehu oslavy menín Gejzu Navrátila. Na tej sa zúčastnil aj trnavský biskup Gábriš a podráždene útočil na oslávenca, aby mu podával pravdivé informácie o situácii v Bratislave, keďže správy z jeho zdrojov sa líšia od Navrátilovych správ. Zároveň od Navrátila chcel, aby mu pomohol odstrániť bratislavského kanonika Štefana Záreckého, taktiež dlhoročného agenta ŠtB (1954 – 1989), ktorého ŠtB počas 35-ročnej spolupráce evidovala pod krycími menami PIŠTA, VETERNÝ a BUKOVÝ. Zárecký je dnes známy najmä z odhovárania veriacich od účasti na Sviečkovej manifestácii v marci 1988 v komunistických médiách. Navrátil sa obhajoval, že vždy hovoril pravdu, a stretnutie sa skončilo dohodou, že Gábriša navštívi v Trnave.

Tu je video Štefana Záreczkého ako v marci 1988 organizátorov sviečkovej manifestácie obvinil, že sa skrývajú za kresťanstvo, podnecujú extrémizmus a sledujú len politické ciele

Pohreb v Zlatých Moravciach
Dňa 10. marca 1975 mal v Zlatých Moravciach pohreb kanonik Ladislav Rehák. Keďže nitrianska ŠtB mala vďaka agentúrnej sieti z radov duchovných o podobných udalostiach prehľad, dostala od agenta Štefana Dobrovodského (krycie meno SLAVO) informáciu, že sa na pohrebe zúčastnilo 3 000 ľudí vrátane biskupa Gábriša, ktorý Reháka pochovával, a profesorov z CMBF UK. Za PIT sa na pohrebe zúčastnil Navrátil a Jozef Krajči.

Dobrovodský následne spolu s Navrátilom a ďalšími odišli k čestnému dekanovi Štefanovi Turčekovi do Tesárskych Mlynian, kde okrem hodnotenia obradu (prítomní sa zhodli, že pohreb „vyznel veľkolepo, priam manifestačne“) rozoberali aj otázku nástupcu okresného dekana. Keď zaznelo Turčekovo meno, ohradil sa, že on sa ako bývalý člen Diela koncilovej obnovy na také miesto nedostane, na čo mu Navrátil povedal, že on už na ministerstve kultúry presadil aj nepohodlnejšie osoby. Turčeka by mohol, rovnako ako aj v iných prípadoch, predstaviť ako člena Pacem in terris a riskovať, že úrady nemajú presný prehľad, kto sa ako správal v roku 1968. Zo záznamov farnosti vieme, že Turček pôsobil v Tesárskych Mlyňanoch až do roku 2005.

Príslušníkov ŠtB znepokojovalo, ako dokázal organizátor pohrebu, zástupca okresného dekana Emil Scheimer z Topoľčianok, zvolať veľké množstvo duchovných, keďže sa na ňom zúčastnili kňazi z Topoľčian, Žiaru nad Hronom, Nových Zámkov, Senice, Komárna, Levíc a Trnavy. Pohreb videli ako jednu z platforiem pre stretávanie sa duchovných, prostredníctvom ktorej môžu udržiavať vzájomné kontakty a „prehodnocovať situáciu“.

Výlet do Talianska
Náčelník Jozef Kozina sa o svojho agenta staral príkladne. Keď potreboval v lete 1975 vycestovať do Talianska, vybavil mu zrýchlene výjazdovú doložku do Talianska a cestovnú doložku bez predloženia výpisu z registru trestov. Keďže zájazd organizovalo PIT, predpokladala sa ignorancia účastníkov zo strany Vatikánu. Pre prípad stretnutia so Slovákmi v Ríme absolvoval Navrátil na ŠtB obrannú inštruktáž – mal pred všetkými chváliť cirkevno-politickú situáciu v ČSSR, zisťovať situáciu v radoch cirkevnej emigrácie, všímať si, o aké témy sa emigranti zaujímajú, a vyhýbať sa podávaniu konkrétnych informácií o jednotlivých kňazoch či nariadeniach štátnej správy voči cirkvi. V prípade pokusu nepriateľských rozviedok o jeho získanie na spoluprácu mal reagovať zdržanlivo (nechať si čas na rozmyslenie) a zároveň zisťovať dôvody a podmienky spolupráce. Po návrate z Talianska musel ŠtB vypracovať správu o pobyte.

Čarnogurský proti Navrátilovi
V lete 1975 odovzdal mjr. Daniel Láska zo Správy kontrarozviedky v Bratislave kolegom z proticirkevného oddelenia Správy ŠtB v Bratislave informáciu o kritike Katolíckych novín Pavlom Čarnogurským. Ten sa počas stretnutia s agentom Aristidom Jamnickým (krycie meno DUBOVSKÝ, neskôr SENECKÝ) vyjadril, že mu prekáža nezmienenie sa o zásadách náboženskej slobody v článku o prijatí deklarácie ľudských práv v Helsinkách. Zároveň sa zmienil, že úvodník Katolíckych novín písal Navrátil, ktorý ako kaplán v Skalici (1938 – 1940) vystupoval ako „zúrivý protičeský gardista a podroboval telesným prehliadkam osoby českej národnosti, ktoré v dňoch po 19. marci 1939 odchádzali do Čiech (…), či si zo Slovenska neprenášajú nejaké cennosti.“

 

Navrátil chce kandidovať

V septembri 1976 Navrátil žiadal biskupa Gábriša o povolenie kandidovať do Slovenskej národnej rady, kam ho navrhla Mierová rada pre obvod Vráble, rozumej komunistický režim. S Gábrišom sa stretol v spoločnosti pracovníka ministerstva kultúry Karola Homolu. Gábriš sa rozčúlil, že mu súhlas nedá, pretože Vatikán politickú angažovanosť duchovných odmietal. Homola Gábriša provokoval, že za slovenského štátu sa kňazi mohli politicky angažovať a aj Gábriš ako biskup by mal kňazov v tomto smere podporovať. Gábriš odpovedal, že ak sa Navrátil stane poslancom, neexkomunikuje ho, ale bude sa zodpovedať Vatikánu. Po odchode Homolu šiel Navrátil odprevadiť Gábriša k autu a Gábriš mu povedal, že mu nedá súhlas písomne, ale inak proti jeho kandidatúre nič nemá. Zaujímavé je, že ešte koncom septembra sa Navrátil pred agentom Kolomanom Štefkom (krycie meno ORLOVSKÝ) vyjadril, že bude navrhovanie za poslanca ignorovať, pretože politike nerozumie a ani nemá záujem byť verejne činný.

 

Socha Kukučína v zornom poli ŠtB
Plán zamerania tajného spolupracovníka MEŠŤAN k objektovi KAT z júna 1977 hovorí o plánovanej Navrátilovej návšteve Júliusa Rudinského (o emigranta a profesora entomológie sa ŠtB zaujímala od októbra 1976) v hoteli Bratislava v izbe č. 827. Počas rozhovoru mal Rudinského žiadať o náboženskú literatúru a neskôr zaviesť reč na sochu Martina Kukučína – kto o ňu javí záujem, či ju už predal, ak nie, prečo a podobne. Tiež obnoviť znalosti o Rudinského rodine a okruhu známych a preveriť poznatok, že Rudinského navštevovali vo Zvolene v rokoch 1968/69 oravskí duchovní. Záujem ŠtB o sochu Kukučína od chorvátskeho sochára Ivana Meštroviča súvisel so zámerom Rudinského darovať jej tretí odliatok Matici slovenskej do Martina. Režim dlho nechcel Rudinského dar prijať, nakoniec však minister kultúry Válek odhaľoval Kukučínovu sochu v bratislavskej Medickej záhrade v roku 1986. O darcovi Rudinskom, samozrejme, nezaznela z Válekových úst jediná veta.

 

Pacem in terris zasadá v Dolnom Smokovci
V Navrátilovom spise sa nachádza aj informácia o sledovaní kňazov z PIT napriek rozsiahlej agentúrnej sieti vo vnútri hnutia a jeho prorežimnému charakteru. Keď sa naskytla príležitosť, využili na ich kontrolu aj ďalšie dlhodobo budované siete, v tomto prípade agentku získanú pre problematiku vízoví cudzinci. V roku 1979 vedenie PIT zasadalo v budove Charity v Dolnom Smokovci, ubytovaní však boli v hoteli Bellevue v Hornom Smokovci, čo zariaďoval Navrátilov osobný tajomník. Agentka Ľudmila Brnická (krycie meno KATARÍNA), recepčná v Bellevue, referovala svojmu riadiacemu dôstojníkovi z popradskej ŠtB Zavackému, že duchovní ukončili seminár o deň skôr, v hoteli nevysedávali, nechodili na obedy ani večere a na seminár sa s jednodňovým omeškaním dostavili aj duchovní Štefan Onderko z Košíc a Zoltán Belák z Rožňavy.

Navrátil sa sťažuje, Čížik sa ľutuje
Ako poslanec SNR bol Navrátil konfrontovaný aj verejnosťou, nie vždy priaznivo naklonenou. Dňa 4. januára 1980 dostal anonymný list od poslucháča rozhlasu, ktorému sa nepozdával jeho názor na rozmiestnenie atómových zbraní NATO. Jozef Kozina prepísal do správy celé znenie anonymu, v ktorom si Navrátil o sebe prečítal nelichotivé vyjadrenia o bábkach a výkladových propagandistoch režimu, ateistických kolaborantoch a miništrantoch ateistických lumpov. List sa končil vetou „Smrť fašizmu, ale aj komunistickému násiliu, rakovine sveta! Pozri sa kolom sveta a nebuď slepcom!“ Náčelník Kozina v závere správy uvádza, že Navrátil dostáva podobných anonymov viac, s obsahom proti socializmu, PIT aj svojej osobe. Od Navrátila si chcel vyžiadať aj ostatné listy a dať ich na porovnanie do databázy Taktickej evidencie písma.

 

Charakteristika tajného spolupracovníka.

Trnavská ŠtB v apríli 1980 odpočula telefonický rozhovor medzi Gejzom Navrátilom a generálnym vikárom Jánom Čížikom. Čížik nedostal povolenie na vjazd na bratislavskú Kapitulskú ulicu a Navrátilovi hovoril, že sa vzdá všetkých funkcií v Pacem in terris, ak povolenie nedostane. „Nazývajú nás hrobármi cirkvi, pľujú nám do očí a my si nezaslúžime toľko, aby nám SZABO dal jedno povolenie!?“ František Szabo bol bratislavským tajomníkom sekretariátu pre veci cirkevné a Navrátil Čížikovi vysvetľoval, že Szabo povolenia neudeľuje, iba vyjadruje odporúčanie. Čížik bol veľmi rozrušený, trval na svojom a Navrátil sa ho snažil upokojiť, aby sa neunáhlil v rozhodovaní. Aj v ďalšom rozhovore mu však Čížik opakoval, že „má už všetkého dosť a veľa ľudí mu strpčuje aj takto život.“

Poznatok od Jána Sucháňa
Do Navrátilovho zväzku sa dostala aj informácia od agenta Jána Sucháňa (krycie meno SKROMNÝ) z roku 1981 o hospodárovi Navrátilovej farnosti sv. Martina Viliamovi Bednárikovi, ktorého Navrátil nekontroluje, a preto má „neobmedzené možnosti“ disponovať financiami. Sucháň referoval, že „hoci má BEDNÁRIK asi 7 detí, väčšina z nich je už finančne zabezpečená, hoci by si to z platu úradníka nemohol dovoliť. Veľké financie BEDNÁRIK získal pri rôznych opravách farských budov a najmä kostola sv. Martina“ a „má príjem i z toho, že vybavuje novokňazom na príslušných vojenských správach modré knižky, za čo tiež získava rôzne finančné čiastky“. Sucháňov poznatok dostal za úlohu preveriť priamo Navrátil.

Viliama Bednárika v rokoch 1985 – 1988 evidovala ŠtB ako dôverníka Správy kontrarozviedky v Bratislave s krycím menom PRELÁT v problematike rímskokatolícka cirkev. V jeho zväzku sa uvádza, že „bol od roku 1985 spravodajsky využívaný na úrovni dôverníka pri rozpracovaní objekta prípadu „MIKI“. Za obdobie spolupráce podal celkovo 17 správ charakterizujúcich činnosť dr. Františka MIKLOŠKU v prostredí Rímsko-katolíckeho farského úradu sv. Martina“. Bednárik bol Mikloškovým zamestnávateľom, a keď v roku 1987 Mikloško odišiel, stratil možnosť ďalšieho spravodajského využitia.

Ako zaujímavosť možno uviesť správu o dekonšpirácii už spmínaného agenta Juraja Luptáka (krycie meno ZENON) využívaného na kontrolu Navrátila, prostredia CMBF UK a ľudí z okruhu Jána Korca. Luptáka v apríli 1982 premiestnili na faru v Devínskej Novej Vsi. V júli 1982 k nemu neohlásene prišiel na návštevu Ján Sucháň. V tom čase však uňho sedel Dušan Kemény, zhodou okolností aj Sucháňov riadiaci dôstojník. Kemény následne musel referovať o dekonšpirácii agenta pred iným agentom.

… a na prach sa obrátiš

S pribúdajúcim vekom a zhoršujúcim sa zdravotným stavom sa požiadavky ŠtB na Navrátila zmenšovali, v roku 1982 sa už nepočítalo s plnením náročnejších úloh. Zostávalo riadenie Pacem in terris a pôsobenie na jeho členov, tiež sledovanie a ovplyvňovanie biskupa Gábriša, „aby sa vo svojej činnosti ako biskup riadil podľa čsl. zákonov“. Po dovŕšení sedemdesiatky mala byť tajná spolupráca v kategórii agent ukončená a využívať ho mali už iba ako dôverníka.

Agent XII. správy ZNB František Marko (krycie meno MARTIN) podal v apríli 1984 správu o Navrátilovej hospitalizácii a zlom zdravotnom stave, o ktorom sa dozvedel v redakcii Katolíckych novín. Členovia redakcie spomínali aj Navrátilove vyjadrenia, že sa po vyliečení vzdá verejných funkcií a že ľutuje, že sa v nich angažoval.

Spoluprácu s Gejzom Navrátilom, alias MEŠŤANOM, ukončila ŠtB v máji 1984 z dôvodu vyššieho veku a zlého zdravotného stavu. Jozef Kozina však ukončenie spolupráce Navrátilovi neplánoval oznámiť „nakoľko by to ťažko niesol, ale sa mu povie, že vzhľadom na jeho zdravotný stav sa s ním schôdzky obmedzia“. Navrátil zomrel 5. júna 1984.

Pyrrhovo víťazstvo?
Príbeh Gejzu Navrátila sa nečíta ľahko. Spolupráca časti kňazov s komunistickým režimom cirkev podstatne oslabila. Kolaboranti z Pacem in Terris, predtým Mierového hnutia a predtým Katolíckej akcie to s pomocou režimu, ktorý si uzurpoval veľké právomoci vo veci menovania do všetkých pozícií vrátane biskupov, to dotiahli v spoločenskom rebríčku pomerne ďaleko. Dekani, poslanci… stačilo byť poslušný komunistom a kývať ich plánom a požiadavkám. Režim volil rôzne taktiky boja proti cirkvám – začiatkom 50. rokov katolícku cirkev rozbíjal fyzicky v procesoch s najvyšším klérom, vyháňal rehoľníkov z kláštorov, na prelome 50. a 60. rokoch čakal v podobe príslušníkov ŠtB pri východoch z väzníc a lágrov, aby väzneným kňazom ponúkol pomocnú ruku – za povolenie vykonávať kňazské povolanie často očakával niečo naspäť.

Metódu biča a malého dvora nahradila metóda permanentného cukru v uvoľnených 60. rokoch a možno rozumieť prenasledovaným kňazom, že jej po útrapách v lágroch a basách podľahli. Ostatne aj biskup Gábriš bol v 60. rokoch tajným spolupracovníkom ŠtB (krycie meno DOKTOR) a bol aktívny aj v prorežimnom Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva, čo sa neskôr zmenilo po jeho menovaní do funkcie biskupa v roku 1973. Žiadny z jeho zväzkov sa síce nezachoval, Gábrišove protikomunistické postoje v 70. a 80. rokoch však vieme pomerne dobre dokumentovať zo správ zachovaných v iných zväzkoch (napríklad v Navrátilovom). Zvolenie krycieho mena BRUTUS pre Gábrišov osobný zväzok v roku 1975 môže napovedať, čo si o Gábrišovi mysleli príslušníci ŠtB, s ktorými ešte prednedávnom spolupracoval. Gábrišov prístup si na rozdiel od v rovnakom čase menovaného banskobystrického biskupa Jána Feranca, aktívneho člena PIT, vyznamenaného Radom republiky z rúk Gustáva Husáka v roku 1985, zaslúži rešpekt.

Celý príbeh by sa čítal oveľa horšie, keby voči kolaborantom v cirkvi neexistovala vnútorná a najmä laická opozícia. Prenasledovaná, postihovaná, väznená, obklopená udavačmi, ale nakoniec aj napriek ťažkým stratám víťazná. Čím viac sa odkrýva história odpadlíkov, tým viac stúpa rešpekt voči naozajstným bojovníkom, ktorí nikdy nepodľahli mámeniu programovo korumpujúceho režimu, zneužívajúceho všetky ľudské pochybenia. Naopak, aj za cenu osobných obetí vytvárali pôdu pre slobodnejšiu krajinu, v ktorej dnes môžeme žiť.

Foto: Archív Ústavu pamäti národa, Wikimedia

https://www.postoj.sk/30520/kolaboranti-v-cirkvi

 


Dôkaz, že arcibiskup Sokol nemohol spolupracovať s ŠtB.
Vyhlásenie Mons. Ladislava Čeriho k osobe arcibiskupa Jána Sokola TK KBS, ABU;
pz

Na Arcibiskupskom úrade v Trnave pracujem od roku 1973. Z udalostí na Arcibiskupskom úrade v Trnave, najmä z posledných mesiacov života pána biskupa Gábriša a potom v súvislosti s voľbou dôstojného pána Sokola, ktorých som bol priamym svedkom alebo nepriamym cez dostupné dokumenty, som sa presvedčil, že je preukázané, že nemohol byť spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, ako to tvrdia rôzne médiá na základe záznamov ŠTB, ktorých hodnovernosť nebola dosiaľ patrične preukázaná a najmä z dôvodu, že veľadôstojný pán Ján Sokol bol stále persona non grata, pretože nemohol byť ustanovený v Bratislave do žiadnej cirkevnej hodnosti a na iných miestach len ako kaplán.

Ján Sokol bol štrnásť rokov na najnižšej pozícii v cirkevnej hierarchii. Bol kaplánom. Štátne orgány nesúhlasili, aby bol ustanovený na vyššiu pozíciu. V bežnej praxi je zvykom, že kaplánsku pozíciu zastávajú kňazi tri až šesť rokov. Potom sú kňazi ustanovovaní do vyššej pozície – správcu farnosti (administrator parochiae).

Keď pôsobil Ján Sokol ako kaplán v Bratislave, štátne orgány mali záujem ho zatvoriť. Preložili ho z Bratislavy čo najďalej – do Štúrova. Preloženie Jána Sokola z Bratislavy do Štúrova sa uskutočnila ku dňu 1. marca 1966. Ako dôsledok pražskej jari bol Ján Sokol od začiatku školského roka 1968 rehabilitovaný a ustanovený pánom biskupom Lazíkom do jednej z najvýznamnejších cirkevných pozícií – za prefekta v Kňazskom seminári. V tejto pozícii mohol pôsobiť len dva školské roky. Dňa 18. júna 1970 bol v dôsledku normalizačných opatrení odvolaný nariadením Ministerstva kultúry číslo MK 4657/1970-Dud. Po odvolaní z Bratislavy nebol Jánovi Sokolovi udelený súhlas na žiadnu faru. Preto musel byť pánom biskupom ustanovený opäť na najnižšiu pozíciu, za kaplána. Pán biskup Jána Sokola ustanovil za kaplána do Serede.

Keď sa pán biskup Gábriš rozhodoval v roku 1981 o obsadení fary v Trnave, jedného z najvýznamnejších dekanských úradov v Arcidiecéze, navrhoval sem umiestniť Jána Sokola. Nedostal však štátny súhlas.

Na návšteve Svätej Stolice v roku 1980 sa pán biskup Gábriš informoval, či má v Trnave zriadiť kapitulu alebo zbor konzultorov. Pán biskup Gábriš dostal inštrukcie zo Štátneho Sekretariátu Svätej Stolice, aby zriadil zbor konzultorov. Úlohou zboru konzultorov bolo v prípade smrti biskupa zvoliť jeho dočasného zástupcu až do rozhodnutia Svätej Stolice.

Menovania zboru konzultorov boli vykonané tajne a bez súhlasu štátnych orgánov. Ja osobne som pozvanie na stretnutie s pánom biskupom Gábrišom kvôli menovaniu konzultorov odovzdal osobne aj Jánovi Sokolovi v Seredi. Konzultori boli informovaní biskupom Gábrišom o ich vyvolení v súkromnej kaplnke pána biskupa na Arcibiskupskom úrade v Trnave. Posledne boli menovaní títo dôstojní páni: Čížik, Zórad, Kolečanský, Slamka, Sokol a Scheimer.

Zloženie zboru konzultorov bolo uskutočnené tak, aby sa mohla realizovať voľba nástupcu pána biskupa Gábriša podľa jeho predstáv.

Pán biskup za svojho života poslal Svätej Stolici mená troch osôb, ktoré by podľa neho boli vhodné ako jeho nástupcovia. Sám som tieto tri mená ako riaditeľ kancelárie napísal. Bolo medzi nimi aj meno vysokodôstojného pána Jána Sokola.

Zdravotný stav pána biskupa sa začal zhoršovať v októbri 1987. Pár dní pred svojou smrťou bol pán biskup odvezený do nemocnice. Pán biskup Gábriš zomrel v piatok 13. novembra. S dovolením preláta Čížika sme mohli s dp. Pavčírom telegrafovať konzultorom dôstojným pánom Alexejovi Zóradovi, Emilovi Scheimerovi, Karolovi Kolečanskému, Jozefovi Slamkovi a Jánovi Sokolovi. Oznámili sme im smrť pána biskupa a to, že sa voľba administrátora uskutoční hneď na druhý deň, v sobotu 14. novembra ráno.

Uskutočnenie voľby konzultorov bolo dôležité z toho dôvodu, aby sa zabránilo vplyvu štátnej moci na seniora biskupského zboru, aby bol on určil niekoho, koho štátne orgány presadzovali. Totiž ak by sa zbor konzultorov nestretol v uznášaniaschopnom počte do istého počtu dní, právo menovať správcu arcidiecézy by pripadlo biskupovi seniorovi.

V deň voľby sa na Arcibiskupskom úrade hovorilo, že bude zvolený jeden z týchto kandidátov: dp. Ján Čížik, dp. Emil Scheimer, dp. Milan Medek.

Na Arcibiskupskom úrade sa v sobotu ráno stretli postupne všetci šiesti členovia zboru konzultorov. Boli to dôstojní páni prelát Ján Čížik, kanonik Emil Scheimer, farár Karol Kolečanský, farár Jozef Slamka, dekan Ján Sokol a ako posledný prišiel farár Zórád.

Väčšinou hlasov bol za administrátora Trnavskej arcidiecézy zvolený Ján Sokol. Táto voľba bola bezodkladne telegramom oznámená Svätej Stolici. Svätá Stolica ešte v ten istý deň voľbu schválila a telegramom potvrdila.

O uskutočnení voľby boli v priebehu nasledujúceho týždňa informované okrskové štátne orgány. Kontakt s týmito orgánmi zabezpečoval tajomník Arcibiskupského úradu. Ján Sokol bol štátnymi orgánmi odignorovaný ako persona non grata. Štátne orgány neuznali jeho pozíciu ako nástupcu pána biskupa Gábriša v spravovaní Arcidiecézy. To sa napríklad odrazilo na pohrebe pána biskupa, kedy sa s Jánom Sokolom odmietli stretnúť predstavitelia štátu. Aby sa zabezpečil dôstojný priebeh pohrebu bolo upustené aj od oficiálneho privítania štátnych predstaviteľov a ich stretnutia s Jánom Sokolom. Na pohrebe sa za Svätú Stolicu zúčastnili arcibiskup Francesco Colasuonno a arcibiskup Achile Silvestrini.

V období od úmrtia pána biskupa Gábriša až do januára 1988 štátne orgány neakceptovali Jána Sokola v úrade administrátora arcidiecézy. Kontakt a stretania s predstaviteľmi štátu zabezpečoval tajomník Arcibiskupského úradu. Veľa nádejí sa vkladalo do rokovaní Svätej Stolice s predstaviteľmi štátu, ktoré sa mali konať pred Vianocami 1987.

Niekedy vo februári alebo v marci 1988 prišla na Slovensko komisia Svätej Stolice, v zložení arcibiskupa Francesca Colasuonna a Slováka monsignora Jána Bukovského, ktorá mala vykonať kanonické šetrenie medzi kňazmi arcidiecézy o vhodnom kandidátovi na post budúceho biskupa v Trnave.

Na toto šetrenie komisia Svätej Stolice predvolala približne 100 kňazov. Cieľom tohto kanonického šetrenia bolo získať názory kňazov Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy na možných kandidátov na post iskupa, apoštolského administrátora v Trnave.

Po uskutočnení kanonického šetrenia Svätý Otec Ján Pavol II. poveril arcibiskupa Colasuonna, aby oznámil Jánovi Sokolovi, že by ho chcel ustanoviť za biskupa-apoštolského administrátora Trnavskej arcidiecézy. Vysviacky Jána Sokola na biskupa sa v lete 1988 zúčasnil ako hlavný konsekrátor arcibiskup Colasuonno.

O tom, že bude najdôstojnejší pán Monsignor Ján Sokol, biskup di Luni a apoštolský administrátor trnavský povýšený na arcibiskupa sme sa prezvedeli od arcibiskupa Colasuonna počas jeho návštevy Trnavy, ktorá sa uskutočnila niekedy v strede apríla 1989.

Najdôstojnejší pán Monsignor Ján Sokol, arcibiskup-metropolita bratislavsko-trnavský bol pre ČSSR pokladaný za persona non grata, štát ho ignoroval. Ale ak by bol v tom období účinne spolupracoval s ŠTB, ako to niektorí tvrdia, štát by ho bol iste hneď uznal a rešpektoval ako diecézneho administrátora.

Toto svedectvo poskytujem vo vedomí plnej zodpovednosti a prehlasujem, že udalosti, ktorých som bol svedkom sú pravdivé a podporujú stanovisko najdôstojnejšieho pána Monsignora Jána Sokola, arcibiskupa-metropolitu, ktorý odmieta akúkoľvek spoluprácu s ŠTB.

V Trnave 10. januára 2007

Monsignor Ladislav Čeri
riaditeľ kancelárie Arcibiskupského úradu pápežský prelát


Dôkaz, že arcibiskup Sokol nemohol spolupracovať s ŠtB. Vyhlásenie Mons. Ladislava Čeriho k osobe arcibiskupa Jána Sokola TK KBS, ABU; pz