Prof. František Vnuk: Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“ na Slovensku?

Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a naše médiá začínajú byť zaplavené spomienkovými príspevkami, úvahami a komentármi.

 Sú to väčšinou nostalgické reflexie o tom, ako tí zlí a prefíkaní komunisti udusili demokratický život v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku, zradili svojich politických spojencov v Národnom fronte a násilne nastolili pol storočia totalitnej diktatúry jednej strany.

Spomienky pripomínajú a oživujú udalosti, ktoré tak významne poznačili dejiny Slovenska v 20. storočí. Zatiaľ však nevynášajú na svetlo nič prekvapivo nového. Ale ani netreba očakávať nijaké senzačné odhalenia; čo sa o udalostiach povedať a napísať mohlo, sa už povedalo a napísalo. Mnohí účastníci tejto dejinnej drámy – víťazi i obete – už podrobne opísali svoje dojmy a zážitky, s témou sa zaoberali konferencie a sympóziá a za posledných 40 – 50 rokov archívy dokorán otvorili svoje fondy historikom i tzv. investigatívnym novinárom, takže počet publikácií na túto tému by už mohol zaplniť celú knižnicu.

Februárové udalosti mali krutý dopad na Slovensko, i keď ich priebeh na našom území nebol nijako mimoriadne vzrušujúci. V celkovej dráme sa Slovensku ušla iba malá a krátka scéna. Na Slovensku totiž komunisti nepotrebovali inscenáciu pseudo-revolučných demonštrácii, ani pochody ozbrojených ľudových milícií. V Bratislave sa zmocnili vládnych pozícií už v novembri 1947, keď prinútili svojho partnera v Národnom fronte – Demokratickú stranu – k ponižujúcej kapitulácii.

Demokratická strana, ktorá s podporou katolíckeho voličstva získala vo voľbách v máji 1946 takmer dvojtretinovú väčšinu, nevedela svoje víťazstvo premietnuť do praktickej politiky. Vyhlasovala sa za demokratickú, nazývala sa „demokratická“, ale keď prišlo na lámanie chleba, nevedela alebo nechcela obhajovať ani tie najzákladnejšie princípy demokracie. Postupne stratila dôveru voličstva, pretože nedokázala splniť sľuby, ktorými vo voľbách pritiahla k sebe väčšinu národa. Od prvého dňa po víťazných voľbách sa nechala zatlačiť do defenzívneho postavenia a v následnom „triednom boji“ strácala jednu pozíciu za druhou. V novembri 1947 prestala byť už aj navonok samostatnou politickou silou.

Nechala sa vytlačiť z pozícií, ktoré jej zákonite patrili. Po reforme, ktorou komunisti v novembri 1947 „vyriešili“ vládnu krízu podľa svojich predstáv, počet jej reprezentantov v Zbore povereníkov sa znížil z deviatich na piatich, t.j. zo 60-percentnej väčšiny na 40-percentnú menšinu. V nasledujúcich týždňoch Demokratická strana existovala a prakticky už len živorila z milosti komunistov. Jej úplná politická likvidácia bola len otázkou času.

Ako sa ukázalo, komunisti jej dovolili vegetovať v stave politickej bezmocnosti len asi tri mesiace. Ako nám to vykreslil Dr. Gustáv Husák v svojom spomienkovom príspevku na prvé výročie „víťazného februára“, slovenskí komunisti vo februári 1948 sa rozhodli prerušiť „dočasné prímerie“ v triednom boji s domácou buržoáziou (Pozri týždenník Nové slovo z 18. februára 1949). A treba povedať, že sa im to podarilo rýchlo, hladko a bez akýchkoľvek vonkajších náznakov protestu alebo odporu. V rozpätí niekoľkých hodín uskutočnili prevrat, ktorý sa v Prahe vliekol šesť dní.

Ako sa všeobecne udáva, „februárová vládna kríza“ sa začala 20. februára 1948, keď osem českých a štyria slovenskí členovia vlády podali demisiu do rúk prezidenta Dr. Edvarda Beneša ako protest proti svojvoľnému konaniu komunistického ministra Václava Noseka. Ich krok mal eventuálne viesť k predčasnému vypísaniu nových volieb, ktorých výsledky mali výrazne posilniť pozície tzv. občianskych strán a obmedziť vplyv komunistickej strany v politike, v štátnom aparáte a vo verejnom živote vôbec.

Štyria z dvanástich rezignujúcich členov vlády boli zástupcami Demokratickej strany: podpredseda vlády Štefan Kočvara, minister dopravy Ivan Pietor, minister pre zjednotenie zákonov Mikuláš Franek a štátny tajomník na ministerstve národnej obrany Ján Lichner. Vedenie Komunistickej strany Slovenska (za výdatnej „súdružskej podpory“ z Prahy) pokladalo prítomnosť členov Demokratickej strany medzi rezignujúcimi ministrami za „provokáciu“ a za zámienku siahnuť po primeraných protiopatreniach. Nasledoval rad nečakaných zásahov, na ktoré Demokratická strana vôbec nebola pripravená a nevedela na ne účinne reagovať.

Dňa 21. februára 1948 sa zišlo v Bratislave predsedníctvo Ústredného výboru KSS, aby pod vedením Viliama Širokého (ktorý pre tento cieľ pricestoval z Prahy) „rokovalo o situácii“. Rozhodli sa udrieť na Demokratickú stranu absurdnými a úplne protiústavnými argumentmi: vraj demisiu zástupcov Demokratickej strany vo vláde treba pokladať aj za demisiu zástupcov Demokratickej strany v Zbore povereníkov.

Predseda Zboru povereníkov Dr. Gustáv Husák hneď na poludnie toho istého dňa (t.j. 21. februára) poslal demokratickým povereníkom list, v ktorom im oznamuje: „Vystúpenie zástupcov DS z vlády má svoj logický dôsledok aj na Slovensku. Zástupcovia DS v Zbore povereníkov nemôžu za tejto situácie splniť program Zboru povereníkov a vlády. Zbor povereníkov podľa právneho i politického stavu vykonáva väčšiu časť svojej právomoci ako výkonný orgán vlády a ministrov, jednoducho ako právomoc, ktorá prislúcha vláde a je Zborom povereníkov iba vykonávaná. Logický záver z vystúpenia zástupcov DS z vlády je ten, že zástupcovia tej istej strany nemôžu vykonávať vládou delegovanú právomoc v Zbore povereníkov. Preto demisiu členov vlády za DS treba považovať i za demisiu zástupcov DS v Zbore povereníkov. Prosím Vás, aby ste toto moje stanovisko vzali na vedomie.“

Tento prepúšťací dokument bol ešte toho istého dňa doručený podpredsedovi Zboru povereníkov Milanovi Polákovi a povereníkom Martinovi Kvetkovi, Jozefovi Lukačovičovi, Ivanovi Štefánikovi, Matejovi Joskovi a Jozefovi Stykovi. (Pravda, 24. feb. 1948.)

Bolo to ozaj čudné „stanovisko“. Neodvoláva sa na nijaký príslušný paragraf ústavy, na nijaký platný zákon, na nijaký precedens, iba na „logiku“, ktorá je však vonkoncom falošná. Ak je právomoc Zboru povereníkov tak vazalsky závislá od príslušných ministerstiev, ako to tvrdí Dr. Husák, tak by bolo logickejšie, aby rezignovali povereníci tých rezortov, ktoré spravovali odstupujúci ministri. Teda keď rezignoval minister školstva Stránský, mal rezignovať aj povereník školstva Novomeský, keď rezignoval minister dopravy Pietor, mal rezignovať aj povereník dopravy Bezek, keď rezignoval minister spravodlivosti Drtina, mal rezignovať aj povereník spravodlivosti Búza, atď. Ústredný výbor KSS sa však riadil arogantnou logikou víťaza nad porazeným, kde legálne, správne a oprávnené bolo to, čo slúžilo „záujmom pracujúceho ľudu“.

Večer 21. februára prebiehala vo veľkej sále bratislavskej Reduty „ľudová“ manifestácia v znamení hesla, ktoré priniesol V. Široký z Prahy: Slovensko je za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov.

Hlavným rečníkom bol Viliam Široký a v jeho tieni šermoval ideologickým mečom ambiciózny G. Husák, ktorý vo svojej útočnosti prevýšil aj svojho majstra. Zvýšeným hlasom deklamoval: „Zatiaľ čo my komunisti sa sústreďujeme na riešenie najpálčivejších otázok pracujúceho ľudu, vedenie Demokratickej strany sa vydalo na cestu škandálov, politických poľovačiek, na paktovanie s národnými socialistami – ktorí Slovákov ani za národ neuznávajú – aby utvorili jednotný reakčný blok v štáte. Tento reakčný blok teraz vystúpil z vlády. Vedenie Demokratickej strany špekulovalo s tým, že bude vládnuť na Slovensku napriek opozičnému postoju k vláde K. Gottwalda… Nebudeme každý mesiac riešiť nejakú krízu iba preto, že vedenie Demokratickej strany si nechce uvedomiť, že máme republiku demokratickú a ľudovú. Urobíme poriadok s domácou reakciou.“

A komunisti skutočne robili poriadok podľa svojich predstáv. Obsadili rozhlas a poštu a tak Demokratickú stranu v Bratislave prakticky izolovali od jej spojencov v Prahe. A aby mohli izolovať vedenie Demokratickej strany od jej členstva a slovenskej verejnosti, cestou komunistami ovládanej odborovej organizácie Revolučné odborové hnutie nariadili zamestnancom Slovenskej Grafie, kde sa tlačil denník Čas a ostatné tlačové publikácie Demokratickej strany (Demokrat, Nové prúdy a Šidlo), aby odmietli sádzať „reakčnú tlač“. Posledné číslo Času vyšlo v sobotu 21. februára (s dátumom 22. februára) a potom verejnosť vedela o udalostiach iba to, čo zverejňovali komunistické časopisy a komunistami kontrolovaný rozhlas.

Nedeľa, 22. februára bola dňom relatívneho pokoja. Komunisti očakávali, že Demokratická strana zorganizuje nejaké protestné prejavy nesúhlasu v Bratislave, alebo v iných slovenských mestách, ale nedialo sa nič. Pondelok ráno, 23. februára, Dr. Husák už víťazoslávne oznamoval predsedovi vlády K. Gottwaldovi, že on už nielenže odstavil demokratov spoza volanta moci, ale ich medzitým aj nahradil pokrokovými povereníkmi, ktorí budú riadiť svoje nové rezorty v duchu Gottwaldovej vlády. Rezorty demokratických povereníkov rozdelil Dr. Husák takto: Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy prevzal sám Dr. Gustáv Husák, Povereníctvo informácií Ladislav Novomeský, Povereníctvo financií Ján Bečko, Povereníctvo techniky Pavol Blaho a Povereníctvo výživy Jozef Šoltész. Gottwald mu hneď odpovedal, že berie jeho oznámenie so súhlasom na vedomie.

Až po Gottwaldovom odobrení Husákovho nelegálneho a protiústavného zákroku si Dr. J. Lettrich uvedomil vážnosť situácie a pokúsil sa zastaviť príval neodvratnej katastrofy. Dňa 23. februára zvolal mimoriadne zasadnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR). Jediným bodom programu bolo „prerokovanie súčasnej politickej situácie“. Predsedníctvo SNR pozostávalo z piatich členov; Jozef Lettrich ako predseda a štyria podpredsedovia: Karol Šmidke a Ivan Horváth za komunistov a Andrej Cvinček a Anton Granatier za demokratov. Ako sa dalo očakávať, komunistickí členovia Predsedníctva pozvanie ignorovali.

Zasadnutie otvoril a viedol predseda SNR Dr. Jozef Lettrich. Okrem dvoch odborových radcov (Dr. Martinčeka a Dr. Čičmanca) a zapisovateľky boli prítomní iba zástupcovia Demokratickej strany A. Cvinček a A. Granatier. Dr. Lettrich oznámil, že predsedníctvo sa schádza, aby prerokovalo „situáciu vytvorenú rozhodnutím p. predsedu Zboru povereníkov Dr. G. Husáka, ktorý sa obrátil na členov Zboru povereníkov za Demokratickú stranu prípismi obsahujúcimi tvrdenie, že demisiu členov vlády za Demokratickú stranu treba považovať i za demisiu zástupcov Demokratickej strany v Zbore povereníkov“.

Predsedníctvo označilo opatrenie Dr. Husáka za neplatné a uznieslo sa na tomto vyhlásení:

„Predsedníctvo SNR neobdržalo ani od Zboru povereníkov, ani od vlády republiky ani od žiadneho terajšieho člena Zboru povereníkov správu o tom, že rezignoval na svoju funkciu v Zbore povereníkov. Preto podľa platných a záväzných zákonitých predpisov a politických úprav, ako oprávnený orgán česko-slovenskej štátnej moci, nevidí Predsedníctvo SNR dôvod, aby sa zaoberalo otázkou zaplnenia povereníckych miest obsadených nateraz riadne menovanými zástupcami Demokratickej strany. Predsedníctvo SNR konštatuje, že Zbor povereníkov legálne trvá v takom zložení, ako ho po predchádzajúcom súhlase vlády republiky menovalo Predsedníctvo SNR dňa 19. novembra 1947. Každý zásah do tejto zákonitej právomoci Predsedníctva SNR treba pokladať za úkladný počin proti platnému ústavnému a právnemu poriadku Č-SR a Predsedníctvo SNR by nemohlo opomenúť vyvodiť z neho príslušné dôsledky… Predsedníctvo SNR sa uznáša dať ešte dnes toto svoje rozhodnutie na vedomie Zboru povereníkov, ako aj všetkým členom Zboru povereníkov ‚ad personam‘ a vláde republiky.“

Toto uznesenie sa však na verejnosť vôbec nedostalo, pretože časopisy Demokratickej strany už nevychádzali a všetky ostatné oznamovacie prostriedky mali v rukách komunisti, tak že na verejnosť vyšlo iba to, čo oni schválili. Nachádza sa iba v písomnostiach SNR, uložených v Slovenskom národnom archíve (Úrad Predsedníctva SNR, L-3, kart. 7).

Zo zasadania Predsedníctva SNR sa Dr. Lettrich ponáhľal na stretnutie zastupiteľského zboru Demokratickej strany, na ktorom sa malo zvoliť nové predsedníctvo v duchu uznesení II. zjazdu Demokratickej strany, ktorý sa konal 25. januára 1948. Nálada medzi delegátmi bola chmúrna, akoby boli tušili, že toto je posledné stretnutie funkcionárov Demokratickej strany. Pôvodný program stretnutia, t.j. voľba nového predsedníctva Demokratickej strany sa odložil na neurčito a namiesto toho delegáti narýchlo vydali vyhlásenie, v ktorom protestujú proti vylúčeniu zástupcov Demokratickej strany zo Zboru povereníkov. Vo vyhlásení sa síce vzdorovito proklamuje, že „demokrati sa nedajú vyhnať zo Zboru povereníkov“, ale v tom čase už boli z neho vyhnaní a dvere za nimi natrvalo zatvorené.

Dr. Jozef Lettrich sa snažil pozdvihnúť skleslú náladu povzbudením, ktoré bolo viac zbožným želaním, než realistickou vierou. Naivne očakával, že čo sa nepodarilo zachrániť im, urobí pre ich záchranu mocný vladár z Prahy. „Som presvedčený,“ posmeľoval predseda Demokratickej strany seba i svojich, „že pán prezident ako najvyšší ústavný činiteľ sa nedá ovplyvniť.“ Bola to však márna nádej, lebo deň predtým (22. februára) prezident Beneš už otvorene naznačoval, že nátlaku komunistov podľahne, keď predsedovi sociálno-demokratickej strany Bohumilovi Laušmanovi povedal, že „v záujme uspokojenia situácie demisiu asi prijme“.

A tak 23. februára možno označiť za dátum zániku Demokratickej strany. Jej úhlavný protivník Gustáv Husák po odstupe jedného roka s vnútorným uspokojením spomína, ako – podľa jeho výkladu februárových udalostí – odišla zo slovenskej politickej scény „jedna politická strana“, ktorú vyplavili na povrch revolučné udalosti v roku 1944 a utopili revolučné udalosti v roku 1948: „V tých dňoch skončila svoj život jedna politická strana, ktorá zapríčinila slovenskému ľudu toľko príkoria a utrpenia. S rozkladom Demokratickej strany sa skončilo aj panovanie slovenskej buržoázie – bezzásadovej, vždy tupo reakčnej, chamtivej. Veci sa nemohli inak ani skončiť.“ (Nové slovo, 18. feb. 1949).

***

V očiach slovenskej socialistickej historiografie Dr. Gustáv Husák bol hrdinom februárovej revolúcie na Slovensku. Tento pochybný titul mu zaslúžene patrí. V svojom revolučnom zápale Dr. Husák a jeho slovenskí ideologickí spolubojovníci s neochabujúcou energiou pokračovali aj v pofebruárovej likvidácii porazených „reakčných síl“ a to nielen v radoch zdemoralizovanej Demokratickej strany, ale všade, kde sa prejavoval, alebo mohol skrývať triedny nepriateľ. Podľa ich želania porazená Demokratická strana bola prinútená urobiť radikálny rozchod so svojou trojročnou minulosťou. Musela sa zmieriť s postavením poslušného satelita Komunistickej strany a zmeniť si meno na Stranu slovenskej obrody. Jej vedenia sa ujali nové postavy, ako bol Milan Polák, Jozef Kyselý, Anton Granatier, Jozef Lukačovič… Tlačový orgán strany, denník Čas, obnovil svoje vychádzanie pod menom Ľud a jeho šéfredaktorom sa stal Roman Kaliský.

Skúsení a objektívni pozorovatelia slovenskej politickej scény videli v tejto dráme predovšetkým pokračovanie procesu, ktorý sa začal už v rokoch 1944 – 1945. V určitom zmysle slova to bola smutná a pre národ ponižujúca likvidácia spolulikvidátorov. V tomto druhom dejstve Komunistická strana neľútostne odstraňovala zo slovenského verejného života svojho politického spojenca, s ktorým v roku 1943 podpisovala Vianočnú dohodu, v roku 1944 organizovala a viedla povstanie a s ktorým po roku 1945 likvidovala predstaviteľov a budovateľov slovenskej samostatnosti.

Tretím dejstvom tejto krvavej a permanentnej „očisty verejného života“ bola ďalšia likvidácia likvidátorov v osudných päťdesiatych rokoch. V nej došlo k likvidácii tzv. buržoázno-nacionalistického krídla KSS. Hrdinovia februára 1948, ako Husák, Novomeský, Okáli, Holdoš, Šmidke, Clementis a ďalší – keď v službách cudzej ideológie už boli vykonali tie najšpinavejšie práce – sa ocitli na marxistickom „smetisku dejín“, ako nepriatelia pracujúceho ľudu a zradcovia revolúcie. Spálil ich oheň, ktorý sami rozdúchali, zomleli ich mlyny, ktoré oni sami roztáčali, vyplnilo sa na nich známe diktum o revolúcii, ktorá požiera vlastné deti.

Pre tých, čo sa chcú učiť z histórie, toto je lekcia „víťazného februára 1948“.

František Vnuk (20. feb. 2018)