Profesor F. Vnuk: Ako riešia krízu utečencov a migrantov v Izraeli? Izraelská vláda začína uskutočňovať plán, ako odstrániť z krajiny všetkých ilegálnych migrantov

V Izraeli sa s utečencami nezachádza “v rukavičkách”.

Európska únia zápasí s problémom utečencov a migrantov, ktorých počet ich v posledných desiatich rokoch prudko vzrástol.

Prúdy utečencov, ktoré prichádzali do Európy z Afriky a Stredného východu, prudko vzrástol po nepremyslenom vojenskom zásahu Spojených štátov a ich spojencov do Iraku, Líbye a v menšej miere do ostatných – prevažne arabských – štátov.

Priamym výsledkom tohto nešťastného kroku bolo prehĺbenie utečeneckej krízy, ktorej dnes čelia viaceré európske štáty.

Masu migrantov, ktorá prichádzajú do Európy, tvoria nielen utečenci oblastí postihnutých vojnou, ako je Sýria, Irak, Afganistan, ale aj ekonomicky motivovaní migranti z Afriky a Ázie. V každom prípade však ide o ľudí s iným kultúrnym pozadím a odlišným prístupom ku každodenným otázkam života; ľudí, ktorým je európske prostredie príťažlivé po materiálnej stránke, ale cudzie vo všetkom ostatnom. A to je koreňom problému, ktorý tento nekontrolovaný príchod cudzích etnických skupín do niektorých európskych krajín priniesol a do iných prináša.

Je smutnou skutočnosťou, že jednotlivé štáty nevedia nájsť účinný spôsob ako zvládnuť situáciu, ktorá sa masovým prílivom utečencov vytvorila a ktorá je – čo sa napokon bude musieť otvorene priznať – do značnej miery zapríčinená neschopnosťou, či neochotou utečencov a imigrantov asimilovať sa s prostredím, do ktorého prichádzajú.

Kým európske štáty uvažujú a hľadajú obojstranne uspokojivé riešenie, štát Izrael bez dlhej debaty a bez ospravedlnenia alebo vysvetlenia, koná. Spôsob, akým sa to deje, je dosť neobvyklý a bude zaujímavé sledovať výsledky týchto opatrení.

Podľa správ západných komunikačných agentúr dňa 3. januára 2018 ministerský predseda Benjamin Netanjahu na zasadaní vlády vyhlásil, že od 4. januára izraelská vláda začína uskutočňovať plán, ako odstrániť z krajiny všetkých ilegálnych migrantov. Ide hlavne o utečencov zo severo-východnej Afriky (Sudán, Eritrea). Väčšina z nich prišla do Izraela v rokoch 2005-2010, keď izraelsko-egyptská hranica na Sinajskom polostrove ešte nebola tak neprechodne utesnená, ako je dnes.

Izrael nepokladá týchto migrantov za skutočných utečencov, ale ich považuje za votrelcov (“infiltrators”), ktorí sa ilegálne vkradli do Izraela.

V rámci svojho programu izraelská vláda plánuje vysťahovať z krajiny všetkých ilegálnych prisťahovalcov. Dohromady je to asi 38.000 osôb. Všetci dostanú (a keď tento príspevok bude uverejnený, už aj dostali) ultimátum opustiť Izrael do konca marca 2018. Každá osoba má nárok na letenku domov, do krajiny, do ktorej chce odísť, alebo do ktorej ju prinútia odísť – a okrem toho dostane aj 3.500 amerických dolárov v hotovosti. Tým, ktorí by takúto ponuku vysťahovania odmietli, hrozí pobyt v žalári.

V priebehu vysťahovania má dôjsť aj k zatvoreniu utečeneckého tábora Holot, ktorý sa nachádza uprostred púšte v Južnom Izraeli. V jednom období bolo v ňom internovaných vyše 5.000 utečencov, dnes ich (tam je) asi 1.000. Vládnu tam “neľudské” podmienky, pretože tábor poskytuje iba tie najzákladnejšie podmienky na prežitie. Niet tam ani lekárskej starostlivosti, a chýbajú aj mnohé minimálne potreby, na aké má každý utečenec neodcudziteľné právo. Medzinárodná organizácia Amnesty International charakterizovala tábor ako “open air prison”, čiže žalár pod holým nebom.

 

Veru, v Izraeli sa s utečencami nezachádza “v rukavičkách”. V roku 2014 organizácia Human Rights Watch obvinila štát Izrael, že upiera migrantom medzinárodne zaručený prístup k spravodlivej procedúre získania azylu, že ich nedovolenými metódami núti opustiť Izrael a mnohých nezákonne drží v zaistení. Izrael odôvodňuje svoj tvrdý postoj k migrantov záujmom o vlastnú bezpečnosť. Premiér Netanjahu povedal: “Každá krajina musí strážiť svoje hranice a chrániť svoje územie pred ilegálnou infiltráciou; to je nielen právom, ale aj základnou povinnosťou suverénneho štátu.”

Minister verejnej bezpečnosti, Gilad Erdan, ktorého ministerstvo spolu s ministerstvom vnútra bude na vysídlenie (“removal”) imigrantov dozerať, vyhlásil, že “infiltrátori budú mať na výber: buď opustiť Izrael, alebo skončiť vo väzení.”

Izrael nepriamo uznáva, že vysťahovanie migrantov do vlasti ich pôvodu, keď tou vlasťou je Sudan alebo Eritrea, by ohrozilo bezpečnosť a v mnohých prípadoch i život násilne repatriovaných utečencov. Pre takéto prípady vláda uzavrela dohodu s niektorými africkými štátmi ako Uganda a Rwanda, ktoré za určitý poplatok (v prípade Rwandy je to údajne 5.000 dolárov za každého prijatého utečenca) sú ochotné vyhostených utečencov prijať.

 

Takto sa stavia k problému nepozvaných hostí Izrael.

Všeličo by sa dalo o takomto riešení povedať, na všeličo poukázať, ale predbežne sa zdá múdrejšie zdržať sa kritiky.

Jednu otázku treba však položiť našim mienkotvorným novinárom, radodajným komentátorom a selektívne súcitným kritikom verejného diania u nás a vo svete: Prečo takáto dôležitá a strastiplná udalosť, ktorá – keby sa odohrávala u nás, u našich susedov, alebo v iných vzdialených krajinách, iste by bola stredom pozornosti – sa v prípade Izraela obchádza cudným a hlbokým mlčaním?

František Vnuk (24. feb. 2018)

“Písané pre dvojtýždenník Kultúra”.