Novinári v ohrození. Za takouto vraždou môže byť aj zámer destabilizovať štát

To, čo zažívame v týchto dňoch, je strašné. Vražda 27-ročného investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice je ohavný, odsúdeniahodný čin. Hoci som ho nepoznal, vyjadrujem úprimnú ľútosť aj hlbokú sústrasť rodinám zavraždenej dvojice.

No je to predovšetkým kriminálny čin, volajúci po spravodlivom a tvrdom potrestaní páchateľa. Na to sú v každom normálnom štáte určené policajné a vyšetrovacie zložky, ktoré treba nechať pátrať, vyšetrovať, vyhodnocovať indície a dôkazy z Veľkej Mače.

Nechápem, ako sa z takej tragédie môže robiť hlúpa politika. Okamžite zareagovali najvyšší predstavitelia štátu – jasne a principiálne sa k tomu vyjadrili prezident, predseda parlamentu, premiér slovenskej vlády, generálny prokurátor i minister vnútra. No ako supy sa okamžite zlietli aj všetky strany a straničky, využijúc aktuálnu príležitosť mediálne sa verejnosti pripomenúť. Pri absencii konštruktívnej agendy a verejne prospešných politík akoby len čakali na príhodnú zámienku. No a medzi tými najmenšími (osem či desaťčlennými ) sú najschopnejší detektívi aj prokurátori, ihneď schopní odhaliť pozadie, príčiny, no tiež ukázať na páchateľa. Bez dôkazov!

To je demokracia v ich chápaní. Napriek tomu, čo sa stalo, nemyslím si, že by naši novinári potrebovali policajnú ochranu. Doterajšia bezbrehá sloboda slova ani demokracia u nás nie sú ohrozené. Veď v našej spoločnosti to boli práve niekoľkí pisálkovia, zúriví blogeri a mediálni teroristi, ktorí pošliapali princípy prezumpcie neviny, dovoľovali si roky a roky šliapať po princípoch demokracie a z výsady slobody slova si urobili zbraň na pošpinenie aj likvidáciu kohokoľvek. Najradšej a najviac vrcholných ústavných činiteľov. A všetci ich za to potľapkávali po pleci.

Tak ako v jaskyni kvapka za kvapkou navŕši vápnikový stalagmit, kopili sa i reálne dlhodobé aj akútne problémy slovenskej žurnalistiky. Na TA3 som dnes zachytil aj vyjadrenie bývalého šéfa tlačovej agentúry SITA Pavla Múdreho, expredsedu Správnej rady Slovenského výboru Medzinárodného tlačového inštitútu – IPI (International Press Institute). V tejto ťažkej chvíli ešte plnej nejasností, dohadov a konštrukcií skoro až dojemne volal po solidarite a po utopickom zomknutí sa novinárov…

Nie nechcem naozaj ani nič zľahčovať, ani odvádzať pozornosť. Príbeh sa ale začína kdesi inde a oveľa skôr. Dovolím si pánovi Múdremu aj ďalším premúdreným, ktorí budú ako vykladači kariet hádať budúcnosť a splietať svoje križiacke siete. Jasné, že so snahou uloviť v nich všetkých, na ktorých ukazovali doteraz a na ktorých bezočivo a bezohľadne strieľali jedované šípy svojich slov a krivých obvinení. Jedno či to bude politik, vyšetrovateľ, podnikateľ, prokurátor, mafián alebo (s ich politickými názormi a ešte viac metódami) nekompatibilný novinár.

Kde ste boli „strážcovia“ demokracie a slobody slova, keď v januári 1990 skupinka samozvaných revolucionárov z celozávodného výboru SZM vedených Pavlom Ruskom (no už pod vlajkou VPN) zavrela v miestnosti ústredného riaditeľa ČST Bratislava Jaroslava Hlinického a obmedzením osobnej slobody – aj napriek srdcovej nevoľnosti – požadovala od neho pod nátlakom podpísať „Zoznam 32 nežiaducich“? Veď aj v tej skupinke televíznych džihádistov bolo niekoľko novinárov, zamestnancov televízie – dnes mediálne preslávených „osobností“… (napr. Václav Mika, Ľuboš Sirota, Andrej Válek, Eugen Korda a ďalší). V tom revolučnom kvase sa z novinárov ozvali nahlas a princípy bránili iba dvaja: Jozef Sitko s Otom Fϋlopom. Dvaja vyhodení novinári zo silnej redakcie mládežníckeho denníka Smena (ktorých počas normalizácie začiatkom 70-tych rokov tvrdo odstavili). No nepomohlo to. Valec rozbehnutý z Ventúrskej drvil a gniavil všetko, čo mu stálo v ceste. Veď dejiny píšu víťazi a keď sa rúbe les – lietajú predsa triesky.

A kde sú vaše odsudzujúce články, vážení páni novinári na jar 1990, keď v centre Bratislavy – za „rozvadenou rodinou“ – dobil a dokopal mafián Peter Steinhübel prvého investigatívneho novinára v Československej televízii Pavla Jacza za to, že „Žaluďa“ nachytal pri nelegálnej činnosti veksláckeho ruličkára? Prípad sa dostal až pred súd, kde proti Jaczovi svedčil nejaký vtedy neznámy Boris Kollár…

Alebo aj v januári 1999? Prečo ticho a tma prikryli najvyššiu budovu v bývalom Československu v okamihu, keď v jej reštaurácii na 28. poschodí Slovenskej televízie zriadilo nové „kresťanské“ vedenie verejnoprávneho elektronického média koncentračné stredisko? Mesiac v ňom internovali a v ponižujúcich podmienkach izolovali 30 nepohodlných novinárov. Kde bola novinárska stavovská solidarita? V „nezávislých a demokratických“ slovenských denníkoch k tzv. „ protimečiarovskej deratizácii“ nevyšiel ani len riadok! Zámerne a svorne to vtedy solidárne ututlali aj komerčné televízie, spolu so všetkými súkromnými rádiami! Hoci do redakcie dostali o tom informácie aj volanie o pomoc. Kam sa vtedy zapatrošilo svedomie a stavovská súdržnosť?

No nemusíme sa vracať až tak do minulosti.

Písali ste oslavné ódy a tlieskali Richardovi Rybníčkovi v roku 2005 pri preberaní ceny „Manažér roka“, keď hromadným prepúšťaním a zdevastovaním výrobných tvorivých štruktúr dokončil úspešne svoju konkurenčnú likvidačnú misiu, na ktorú bol vyslaný priamo z riaditeľského kresla v komerčnej televízii JOJ?

Prečo ste v roku 2010 prešli „cudným“ mlčaním „sasankami“ iniciovaný, vypracovaný a koaličnou časťou parlamentu schválený špeciálny Zákon o RTVS (o narýchlo a nezmyselne zlúčenom rozhlase s televíziou ) s likvidáciou a s diskrimináciou jedného jediného človeka – generálneho riaditeľa STV – so zámerným pošliapaním jeho ľudských aj profesionálnych práv? Lebo sa vám to hodilo, lebo selektívne sa vo vás rozhorí plamienok ľútosti a solidarity ak sa stane niečo nepríjemné novinárom iba z „vášho politického košiara“… Áno, pamätám si aj nepríjemnosti, do ktorých sa dostali Eugen Korda, Peter Tóth, Ľuba Lesná, lebo o nich ste písali a hovorili viac než dosť. Toto viete výborne a spoľahlivo. Za peniaze dokážete posúvať pre vás prospešné figúrky aj po politickej šachovnici, nafukovať ich a dostať tak darebákov, lumpov, úžerníkov do parlamentu, do vlády, do Grasalkovičovho paláca. Azda si verejnosť spomenie na lavínu kritiky a posmeškov novinárov zo slovenských printových médií a z redakcii webových portálov, keď sa STV v roku 2009 a 2010 v špeciálnych diskusných reláciách začala spolu s hosťami v štúdiu pýtať „Kam kráčaš slovenská žurnalistika?“

Hádam všetci poznáme úslovie o tých povestných „božích mlynoch“… Mleli síce „pomaly, no isto“ aj v prípade, ktorý doslova ako tsunami zaplavil 25. októbra 2017 titulné stránky a obsah všetkých rozhlasových aj televíznych správ: „Pavol Rusko – príbeh mediálneho bossa, ktorý išiel cez mŕtvoly.“

Pred pár dňami som však zaregistroval rozbeh nechutnej mediálnej poľovačky proti inému riaditeľovi veľkého a dôležitého média. Stavovská česť, hrdosť ani princíp solidarity nezabránili mienkotvornými denníkom ani podenkovým škrabákom útočiť, špiniť a navážať sa do generálneho riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka.

Ono, na každého raz príde. A verím, že sa čoskoro dozvieme pravdu aj o tejto čerstvej a zavrhnutiahodnej tragédii dvoch mladých ľudí. Očakávam skoré odhalenie vraha (vrahov) aj so zverejnením všetkých súvislostí a skutočného pozadia výstrelov v Mači.

Bývalý novinár a teraz bezpečnostný analytik Milan Žitný bol večer 26.februára 2018 v relácii „Správy a komentáre“ v RTVS prekvapivo zdržanlivý a nepodľahol tlaku ani účelovému smerovaniu nenávisťou naočkovanej moderátorky Zuzany Kovačič Hanzelovej. Veľmi záhadne (v súvislosti s linkou na kalábrijskú mafiu) naznačil, že za takouto vraždou môže byť aj zámer destabilizovať štát. Brutálny spôsob vraždy a zanechaný „odkaz“ nesie vraj také znaky… Ak si k tomu uvedomíme, že je opäť „osmičkový“ rok, ponúkajú sa kadejaké konštrukcie, hypotézy, vysvetlenia.

Bude teraz veľmi dôležité sledovať a vyhodnocovať všetko, čo súvisí s odpoveďou na otázku: „Cui bono?“ Lebo už sa objavili prvé snahy organizovať protestné pochody a zneužiť brutálnu vraždu účelovo.

Rýchle závery, zneužitie emócií, a „vrtenie psom“ nemusia priniesť pravdu ani želaný výsledok. Fakt by som sa však veľmi rád dožil nefalšovanej stavovskej solidarity slovenských novinárov v zásadných zlomových momentoch, keď môže byť naozaj ohrozená sloboda a demokracia.

Cítim, že aj taký deň nadíde…

ŠTEFAN NIŽŇANSKÝ

http://www.noveslovo.sk/c/Novinari_v_ohrozeni