F. Vnuk: Zabudnutý novinár Vojtech Straka

Tento príspevok prichádza s jednoročným oneskorením. Pôvodne mal vyjsť v máji 2017, keď sme si pripomínali 115 rokov od narodenia a 50 od smrti slovenského novinára – a dá sa povedať, že jedného z popredných predstaviteľov slovenskej medzivojnovej žurnalistiky – Vojtecha Straku.

Je pravdepodobné, že aj medzi našimi čitateľmi sa nájde mnoho jednotlivcov, ktorým toto meno hovorí málo, alebo vôbec nič. Nie je to len nepriazňou osudu, ale aj preto, že sám Vojto Straka sa o vlastnú publicitu nestaral a po roku 1945 jeho rozlet bol násilne prerušený. Ako to obrazne vystihol jeho priateľ Konštantín Čulen, bol vtákom, ktorému zlomili krídla.

Narodil sa 26. mája 1902 v malej slovenskej dedinke Liptovská Teplá, ktorá v dobe jeho narodenia mala asi 850 obyvateľov. Tam navštevoval ľudovú (základnú) školu. Ako bystrý a nadaný mládenec pokračoval v štúdiu na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, kde nemohol uniknúť politickému vplyvu tamojšieho farára a národného buditeľa Andreja Hlinku. Stretnutie s Hlinkom prebudilo vo Vojtovi národné cítenie, ktoré potom určilo aj jeho voľbu povolania a poznačilo jeho celoživotné osudy.

Počas Vojtových stredoškolských štúdií zúrila svetová vojna, po ktorej nasledoval politický prevrat. Slovensko sa vymanilo z maďarského poručia a stalo sa čiastkou nového štátu na mape Európy – Česko-Slovenskej republiky. Pražská vláda poštátnila všetky cirkevné gymnázia a teda aj Vojto skladal maturitné skúšky v júni 1921 už na Štátnom reálnom gymnáziu. Medzi jeho spolu-maturantmi bola aj Angela Tomčová, ktorá sa neskôr stala manželkou Vojtovho staršieho priateľa Karola Sidora.

Hneď po maturite čakalo V. Straku miesto v redakcii denníka Slovák. Do tejto práci ho vyzval Andrej Hlinka na odporúčanie Karola Sidora. V tom čase totiž každá významnejšia politická strana mala svoj časopis, pretože vtedy nemali občania k dispozícii internet, televíziu, ba ani rádio. Politici oslovovali ľud priamo na verejných zhromaždeniach, alebo cestou tlače. K tomuto cieľu v lete 1919 začal v Ružomberku vychádzať týždenník Slovák, ako úradný orgán Slovenskej ľudovej strany. Redaktorom bol kňaz a spisovateľ Ignác Grebáč-Orlov a prispievateľmi nadšenci z radov kňazov a mladej inteligencie.

Od januára 1920 Slovák začal vychádzať ako denník a potreboval profesionálnejšiu a širšiu redakciu. Do redakcie pribudol mladý Karol Sidor a ďalší ešte mladší pracovníci. Boli to napospol amatéri, lebo profesionálnych žurnalistov vtedy a ani dlho potom, na Slovensku nebolo. Novinárstvo sa neštudovalo, lebo nebolo kde a takmer všetci naši poprevratoví novinári boli samoukovia. V lepších prípadoch redaktorskú prácu robili jednotlivci, ktorých dnes poznáme skôr ako spisovateľov, než novinárov: Ján Hrušovský, Milo Urban, Jozef Nižňanský, atď.

V lete 1921 Ignác Grebáč-Orlov bol vymenovaný za farára do Veličnej a redakciu opustil. Zodpovedným redaktorom sa stal poslanec Ľudovej strany Ľudovít Labaj a redaktorská práca spočívala na pleciach troch mládencov: 20-ročný Karol Sidor, 19-ročný Vojto Straka a 17-ročný Milo Urban.

Vojto Straka vstúpil do redakcie Slováka ako čerstvý maturant v septembri 1921 hneď po letných prázdninách a v tejto práci vydržal až do apríla 1945, keď vyšlo posledné číslo tohto priebojného slovenského denníka.

Byť redaktorom opozičného denníka v predmníchovskom Česko-Slovensku bolo veľmi náročným povolaním. Posledný šéfredaktor Slováka, Dr. Jozef Paučo, takto charakterizuje prácu vtedajších novinárov: „Pred vyhlásením autonómie (6. okt. 1938) ľudácki redaktori nemali na ružiach postlané. Zodpovedný redaktor bol viac na súdoch a úradných predvolaniach ako v redakcii. O normálnych platoch sa nedalo ani snívať. Niekedy sa skoro hladovalo. Ale to bola škola, v ktorej sa poznali tvrdé a bojovné charaktery. Straka bol jedným z nich. Idealista a človek oddaný ľudáckemu hnutiu…“

V marci 1922 sa redakcia Slováka presťahovala z Ružomberka do Bratislavy za jeho šéfredaktora Hlinka ustanovil profesora Dr. Vojtecha Tuku. Úvodný článok v prvom čísle je od Andreja Hlinku a má nadpis: Nové pôsobisko, ale starý program. V článku sa píše: „Ideme sa pozrieť do očú všetkým Čechoslovákom, nevercom a pokrokárom. Ideme za nimi ako za rozbitým nepriateľom a poženieme ho, dokiaľ ho na hlavu neporazíme. Nezložíme pero, neprestaneme bojovať, dokiaľ si nevydobyjeme, čo nám patrí.“ A to „čo nám patrí“, bola autonómia Slovenskej krajiny, zaručená samým prezidentom Masarykom v Pittsburskej dohode.

Pre pražskú vládu a jej slovenských žoldnierov to bolo ako červené súkno pre býka. Dráždilo ich a akákoľvek zámienka im bola vhodnou príležitosťou, prejaviť svoju deštruktívnu zlobu a nenávisť. Jednu takú príležitosť im poskytla malá tlačová chyba. Dňa 30. apríla 1922 rečnil Hlinka na verejnom zhromaždení v Krupine. V prejave položil aj rečnícku otázku na adresu tých, čo o sebe vyhlasovali, že oni vybojovali pre Slovensko slobodu. Pýtal sa: „Kto bol na vojne? Šrobár doma bohatol, Hodža sedel vo Viedni, Blaho zbieral doláre, Medvecký sedel v kancelárii. Kto bojoval? Slávik, Štefánek, Ivanka? Áno, po kanceláriách sa schovávali!“

V reportáži, ktorá bola uverejnená v Slováku 4. mája 1922, sa meno (Anton) „Štefánek“ objavilo ako „Štefánik“. Agrárnický Slovenský denník z toho urobil aféru. Vraj: „Ľudáci pohanili svetlú pamiatku generála Štefánika!“ Na to bola zorganizovaná protestná demonštrácia, pri ktorej došlo k zdemolovaniu redakcie Slováka. Skromné kancelárske zariadenie, obrazy, ktoré viseli na stenách, archív a iné písomnosti boli zničené a vyhodené na ulicu, zatiaľ čo mestská polícia sa iba pasívne pozerala na tento prejav kultúrneho barbarizmu. Na druhý deň Dr. Tuka vydal prehlásenie že sa šéfredaktorstva vzdáva. Hlinka však jeho rezignáciu neprijal. „Nesmiete sa dať zastrašiť, ani znechutiť, ale pokračovať na nastúpenej ceste“, odkázal Hlinka Tukovi, Sidorovi, Strakovi a ostatným redaktorom.

A oni poslušne pokračovali. Napriek tvrdej cenzúre, ktorej svedkom boli vybielené strany denníka, napriek zásahu vplyvných kruhov, aby novinové stánky prestali Slováka predávať, aby poštári a železničiari odmietali ho kolportovať, napriek výzvam občanov, aby ho nekupovali a všelijakým zákrokom voči tým, čo ho čítali, napriek zákazu štátnym podnikom a vyhrážkam súkromným firmám, aby uverejňovali v denníku svoje inzeráty, Slovák vychádzal. Čím ďalej tým viacej sa stával hlasom ukrivdených a volajúcich po náprave.

V tomto prostredí Vojto Straka bol vo svojom živle. Vedel vtipne a adresne poukázať na krivdy a kričať po náprave. Vedel pohladkať, pochváliť a oceniť, ale aj vrátiť úder za úder. Bol majstrom slova a štýlu a neraz väčšina článkov bola dielom jeho plodného pera. Ako mi spomínal šéfredaktor Paučo, Hlinka často dal iba podnet a myšlienku a Vojto pohotove napísal článok v Hlinkovom štýle. Inokedy Sidor bol zaneprázdnený, alebo na cestách a Vojto pripravil príspevok v Sidorovom štýle. Celkovo jeho podpis nesie iba málo článkov, pretože väčšinu príspevkov publikoval anonymne, alebo pod rozličnými značkami. Dr. František Šubík (lepšie známa pod menom Andrej Žarnov) sa pri jednej spomienke rozcitlivel a povedal o ňom: „Vojtko Straka – ten bol dušou redakcie.“

V dvadsiatych rokoch minulého storočia Bratislave ešte stále bola nemecko-maďarským mestom, kde po slovensky sa medzi sebou rozprávali prevažne len študenti-vysokoškoláci, vojaci a úradníci. Hovorilo sa, že v Bratislave ráno prevláda slovenčinu (keď prídu na trh so svojím tovarom ženičky z okolitých obcí), cez deň maďarčina, lebo na uliciach meštianstvo medzi sebou komunikovalo ešte stále tak, ako boli zvyknutí a po večeri nemčina, lebo to bola dorozumievacia reč väčšiny bratislavských rodín.

Do tohto prostredia mladí slovenskí inteligenti ako Vojto Straka, prinášali slovenského ducha. Keď skončili prácu v úradoch a redakciách, stretávali sa pod viechami, alebo v kaviarňach, kde pri pohári vína, alebo šálke kávy sa vedeli preniesť ponad politické a stranícke rozdielnosti v duchu národnej spolupatričnosti, ktorú novinár Laco Novomeský vyjadroval vtipnou frázou (ktorá mu, mimochodom, priťažila pri procese proti buržoáznym nacionalistom v pochmúrnych päťdesiatych rokoch): Čo politika rozdvojuje, slivovica spojuje.

Oveľa účinnejšia bola práca v rozličných spolkoch, športových kluboch, kultúrnych večierkoch a podobných podujatiach. Rovnako významná bola spolupráca s akademickou mládežou, ktorá prichádzala do Bratislavy zo všetkých kútov Slovenska, pretože až do roku 1939 v Bratislave bola jediná univerzita na území Slovenska. Mladí akademici sa s ochotou zapájali do práce za autonómiu a Straka so Sidorom ich zaúčali do novinárskeho remesla. Mnohí z nich natrvalo zakotvili v novinárskej a publicistickej činnosti, napríklad Gejza Ľ. Faguľa, Ferdinand Klinda, Konštantín Čulen, František Hrušovský, Jozef Paučo, Jozef Kirschbaum, František Šubík, Pavol Čarnogurský a mnohí iní. Jeden z nich – Pavol Čarnogurský – vydal takéto svedectvo o spolupráci s Vojtom Strakom:

Pracoval som s Vojtkom Strakom v redakcii temer dvadsať rokov. Bol to on, ktorý mňa – o päť rokov mladšieho – zasväcoval do tajov novinárskeho remesla. Sám bol vtedy už skúseným a známym novinárom. Nejednému veľkému politikovi z protivného tábora spôsobil už bolenie hlavy svojím britkým perom. A perom narábal naozaj majstrovsky. Chcel, aby sme to aj my mladí tak robili. A keďže nám to nešlo tak majstrovsky – veru neraz nám vracal príspevky s takými pripomienkami, že sme si ich dobre zapamätali na celý život. Niekedy jeden a ten istý príspevok vrátil aj tri razy. Len potom povolil poslať ho do tlačiarne. Potom však príspevok bol už bezvadný a zniesol každú kritiku.

Takýmto štýlom vychovával a vychoval desiatky adeptov slovenského novinárstva. Nik z tých mladých ľudí sa pre to naňho nehneval. Všetci sme si uvedomovali, že cesta k vyšším métam novinárskaho umenia je tŕnistá. Jeho poznámky, aj keď niekedy riadne okorenené vtipom a sarkazmom, sme preto prijímali vďačne.

Novinárstvo mal Vojtko Straka akosi vrodené. Do redakcie prišiel hneď po maturite v Ružomberku v roku 1921. Tam v Ružomberku rástol v tomto povolaní a vypracoval sa za krátky čas medzi špičky slovenskej novinárskej obce. Keď sa redakcia presťahovala do Bratislavy, prešiel aj on s redakciou do hlavného mesta. Tu si čoskoro záskal medzi bratislavskými kolegami meno a veľkú popularitu. Mali ho všetci radi pre jeho kamarátsku povahu a nevyčerpateľný humor. Humor bol soľou celého jeho života. Každý problem – i ten najzložitejší – vedel zjednodušiť a vtesnať do svojho humoru. “Riešil” svetoborné otázky primeranou dávkou korenia. Preto ho niektorí jeho známi pokladali za cynika. Nebol to uňho cynicizmus. Skôr hlboký ľudský cit, ktorým takýmto spôsobom vlieval do ľudí hlbokú vieru, keď bolo zle alebo aj najhoršie. Bol to šťastný povahový rys, ktorým aj sám sa prenášal rozličnými úskaliami života, napríklad aj vtedy, keď po 25-ročnom pôsobení v redakcii musel zmeniť zamestnanie…

Keď si jeho kolegovia a priatelia už mysleli, že ostane starým mládencom, Vojto ich prekvapil oznámením, že sa zasnúbil s Irenkou Jablonkovou. Jeho snúbenica pochádzala tiež z Liptova a pracovala na sekretariáte Ľudovej strany v tej istej budove, kde bola aj redakcia Slováka. Irenka bola pracovitá a obľúbená úradníčka a keď po vyhlásení autonómie (v októbri 1938) Karol Sidor sa stal ministrom ústrednej vlády v Prahe, stala sa jeho sekretárkou. Zostala ňou až do konca marca 1939, keď K. Sidor odišiel z domácej politiky.

Sobáš Vojtecha Straku a Ireny Jablonkovej sa konal v sobotu, 20. mája 1939, v Blumentálskom kostole. Jedným svedkom svadby bol Karol Sidor a druhým senátor Dr. Karol Mederly, blízky priateľ A. Hlinku a autor Ústavy Slovenskej republiky. Dr. Mederlymu Hlinka zveril finančné záležitosti tlačových podnikov Ľudovej strany, takže on bol vlastne zamestnávateľom oboch mladoženíchov.

Bolo to šťastné manželstvo. Vojto bol verným manželom a príkladným otcom. Rodinu požehnal Pán Boh dvomi deťmi: 3.marca 1940 sa im narodila dcérka Marta a o dva roky syn Karol.

V roku 1945 bol násilne vyhasený samostatný život prvej Slovenskej republiky a narušený pokojný rodinný život Vojtecha Straku. Pred blížiacim sa frontom vláda a mnohí popredná predstavitelia slovenského politického, hospodárskeho i kultúrneho života opustili Slovensko a odchádzali do emigrácie. Bol medzi nimi aj šéfredaktor Slováka Dr. Jozef Paučo a viacerí spolupracovníci denníka, ako napríklad K. Čulen. Dr. Karol Mederly, Strakov zamestnávateľ, navrhol Vojtovi, že aj on by mal odísť. Vojto bol návrhom skoro urazený. “Prečo by som mal odísť? Nikomu som neublížil a nič nepravdivého som nikdy nenapísal,” bola jeho odpoveď. Ťažko mu padlo lúčiť sa so spolupracovníkmi a priateľmi vo vedomí, že sa už nikdy viac nestretnú. Zostal v Bratislave pripravený čeliť neistej budúcnosti.

Ako spomína Dr. Paučo, posledné číslo Slováka vyšlo s dátumom: Utorok, 3. apríla 1945. Krátko na to vtiahli do Bratislavy oddiely Červenej armády a s nimi aj noví vladári Slovenska. Tí si hneď privlastnili tlačové podniky Ľudovej strany. Za pracovné stoly redakcie zasadli noví ľudia s novými ideami. Pre redaktorov ako Vojto Straka tam nebolo miesto.

Uplatňoval sa krutý retribučný princíp: Vae victis! – Beda premoženým! a Vojto patril medzi premožených. Ale ani ľudové súdnictvo nemohlo nájsť previnenia, pre ktoré by ho mali súdiť. Vyhol síce väzeniu, ale nevyhol hnevu ľudovodemokratickej svojvôle. Dlhé mesiace bol bez zamestnania. Až potom, keď Demokratická strana si uvedomila, že bez katolíckych hlasov voľby nevyhrá, sa aj “politicky nespoľahlivým” katolíckym intelektuálom otvorili možnosti uplatniť sa v povolaniach, ktoré im boli dovtedy nedostupné. V procese zmeny tohto postoja voči katolíkom Vojto Straka mohol vstúpiť do novinárskej odborovej organizácie Národný zväz slovenských novinárov a dostať zamestnanie v redakcii časopisu “Demokratický týždenník”. Mal na starosti ekonomické spravodajstvo.

Ale nepracoval tam dlho. Po “víťaznom februári” Demokratický týždenník prestal vychádzať a dňa 12. apríla 1948 Akčný výbor Zväzu slovenských novinárov prípisom č. 164/1948 vylúčil Vojtecha Straku zo Zväzu. Opäť bol bez zamestnania.

V tomto čase sa s ním stretol jeho priateľ Dr. Ján Mikula, ktorý bol tiež bez zamestnania. Utiahli sa stranou, sadli si na lavičku a spomínali na staré časy. Dr. Mikula sa ho spýtal: “Vojto, spolu sme už prežili všeličo. Čo by si povedal, keby si mal porovnávať skutočnú demokraciu s ľudovou demokraciou?” Vojto bez dlhého rozmýšľania odpovedal: “Je medzi nimi taký rozdiel, ako medzi skutočnou kazajkou a svieracou kazajkou.” Janko Mikula v roku 1950 odišiel do emigrácie a usadil sa v Kanade. Keď nám túto príhodu rozprával, dodal: “To bolo po prvýkrát od skončenia vojny, čo som sa z chuti a naplno rozosmial.

Ale ľuďom doráňaným pofebruárovými čistkami nebolo do smiechu. Museli rozmýšľať, ako žiť ďalej. Aj Vojto Straka bol prinútený premôcť svoju stavovskú hrdosť a hľadať zamestnanie. V zúfalstve sa obrátil na bývalého novinárskeho kolegu Jula Horvátha. Apeloval na staré priateľstvo, na pokojnejšie časy, keď sa politické rozdiely nepremietali do osobných vzťahov a keď novinári rozdielnej politickej orientácie sa vedeli preniesť ponad ideologickú príslušnosť. Julo Horváth bol vtedy redaktorom Pravdy a ešte predtým zástupcom povereníka pre informácie. Nechal sa obmäkčiť a napísal krátke odporúčanie plk. Zboru národnej bezpečnosti Jozefovi Ilčíkovi, ktorý na ministerstve vnútra mal na starosti preverovanie tých čistkami postihnutých verejných zamestnancov, ktorí sa proti vylúčeniu odvolali. V liste mu píše:

Milý Ilčík! Prosím príjmi p. Vojtecha Straku, bývalého novinára a vyjdi mu pokiaľ len možno v ústrety. V. Straka, hoci bol akčným výborom Sväzu slovenských novinárov vylúčený zo Sväzu, je jedným z tých bývalých redaktorov Slováka, ktorý sa jak počas trvania tzv. Slovenského štátu, tak potom, chovali najslušnejšie. Želal by som si, aby sa zbytočne neprenasledovali slušní ľudia – a o tom, že je V. Straka slušný, je presvedčený celý výbor Sväzu slovenských novinárov. Ďakujem Ti vopred. Julo Horváth.

K dobru Jula Horvátha treba pripísať, že sa ujal nešťastného kolegu a dobru Jozefa Ilčíka, že neuplatňoval prísne stranícke kritériá triednej nenávisti. A tak takmer po roku neistoty v marci 1949 Vojtech Straka dostal od svojej stavovskej organizácie vyrozumenie, že “bol znovu zavedený do kartotéky riadnych členov Národného zväzu slovenských novinárov”.

Nasledujúce roky Strakovho života už neboli zaplnené produktívnou prácou, ale iba mechanickou, monotónnou, úradníckou robotou, ktorá síce umožňovala ako-tak žiť, ale skôr ubíjala než pozdvihovala ducha.

Zomrel dňa 9. mája 1967 v Bratislave, kde je aj pochovaný. O štyri roky neskoršie pochovali vedľa neho aj jeho drahú manželku Irenku.

František Vnuk (2. apríla 2018)

Uverejnené v Kultúre, č. 8/2018