G. Papini a jeho nadčasová odpoveď marxistickým pseudoteológom na ich hoaxy o popieraní zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista

Vzkriesený odmietnutý

Malé dušičky, ktoré nechcú veriť v jeho prvý život, v jeho druhý život, v jeho večný život, samy sa vylučujú z pravého života, zo života, ktorý je úprimným prilipnutím, odovzdaním sa láske s nádejou v neviditeľné veci, ktoré nemôžu nikdy uvidieť.

Prví ľudia, ktorí sprevádzali Ježiša v jeho ľudskom živote, boli si konečne istí, že sa začal jeho druhý, večný život. Zabitý, ktorý spal ako mŕtvola, zabalená do Nikodémových voňavých mastí a do Jozefovej plachty, vstal na tretí deň ako Boh. Ale po koľkých vzpieraniach sa odovzdali tejto skutočnosti nepopierateľného návratu!

A predsa nepriatelia Kristovi, aby odvalili z cesty priveľmi zavadzajúci kameň, obžalovali zmätených a prekvapených učeníkov, že oni vymysleli, voľky-nevoľky, mýtus vzkriesenia. Oni, podľa Kajfáša a jeho spoločníkov, v noci tajne odniesli telo a potom rozhlásili, že jaskyňa je prázdna, aby voľajaký mystik ľahšie uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych, a aby tak podvodníci mali možnosť pokračovať vo svojom zhubnom zavádzaní podľa príkladu mŕtveho vodcu.

A Matúš rozpráva, že Židia – kto niečo chce, ten to aj spraví- podplatili poriadnou sumou niekoľkých počestných svedkov, aby v prípade potreby potvrdili, že videli Šimona a jeho druhov vniknúť do hrobky a odtiaľ niesť zabalené telo.

Ale moderní nepriatelia z pozostalej úcty k tým, ktorí svojou krvou založili nezničiteľnú cirkev, alebo preto, lebo boli príliš presvedčení o prostote ducha prvých učeníkov, zriekli sa domnienky, že sa stal podvod s mŕtvolou. Ani Šimon, ani ostatní neboli z toho materiálu, z ktorého sa krešú komedianti a čarodejníci: veľa obratnosti by boli museli mať vo svojich veľkých mozgoch títo úbohí zvedaví. Vyzerajú skôr na to, že by ich mohli podvádzať, ako na to, že by oni podvádzali. Ale ak neboli podvodníkmi, stali sa iste obeťou blúznenia, alebo konečne aj podvodu iného.

Učeníci- tvrdia títo tvrdošijní odporcovia všetkého nadzmyselného – mali takú silnú nádej vidieť Ježiša vstať z mŕtvych, ako to sľúbil, a toto zmŕtvychvstanie bolo také potrebné a nevyhnutné, aby vyvážilo potupu kríža, že boli nútení ho očakávať. Vtedy, v tom ovzduší poverčivého očakávania stačila vízia hysterickej ženy, sen halucinujúceho, zaslepenie oklamaného, aby sa rozšírila v tom malom krúžku pozostalých povesť o zjavení.

Niektorí z nich ľahko uverili tomu, kto tvrdil, že ho videl po smrti, lebo nemohli pripustiť, že by ich bol majster oklamal, a často opakujúc tie fantázie, nakoniec celkom vážne uverili a nahovorili to aj ostatným naivným. Len s touto podmienkou a len s tvrdením jeho božstva po smrti bolo možné udržať spolu tých, ktorí ho nasledovali a tak utvoriť prvé a všeobecné združenia všeobecnej Cirkvi.

Ale títo horlivci, v snahe odstrániť istotu prvého kresťanského pokolenia obžalobou z pochabosti a podvodu, zabúdajú na veľa podstatných vecí. Najprv je tu svedectvo Pavlovo. Farizej Šavol z Gamalielovej školy nemohol byť prítomný, hoci aj zďaleka a ako nepriateľ, pri Kristovom konci a zaiste poznal aj hypotézy svojich prvých učiteľov o domnelom zmŕtvychvstaní. Ale Pavol, ktorý dostal evanjelium z úst Jakuba, brata Pánovho a z úst Šimona, Pavol, známy vo všetkých židovských a pohanských cirkvách, v prvom liste Korinťanom napísal takto: „Kristus umrel za naše hriechy, pochovali ho a tretieho dňa vstal, ukázal sa Petrovi a dvanástim. Potom sa ukázal vyše päťsto bratom naraz, z ktorých veľa ešte žije a niektorí pomreli.“ (1 Kor 15, 3-8 ). List Korinťanom uznávajú za autentický aj najpodrobnejší bádatelia a nemohol byť napísaný po jari roku 58, to jest menej ako tridsať rokov po ukrižovaní, a je teda starší ako najstaršie z evanjelií.

Mnohí z tých, ktorí poznali Ježiša, – a nebol to jeden, ani dvaja- ešte v tom čase žili a mohli apoštola ľahko usvedčiť z cigánstva. Korint bol bránou do Ázie, obývali ho mnohí Ázijci; bol v stálom styku s Judeou a Pavlove listy sa čítali verejne na zhromaždeniach, robili sa z nich kópie a posielali sa do iných cirkví. Slávnostné a určité svedectvo Pavlovo sa mohlo dostať a iste sa aj dostalo do Jeruzalema, kde Ježišovi nepriatelia, z ktorých veľká časť ešte žila, boli by ho mohli vyvrátiť iným svedectvom.

Keby sa bol Pavol nazdal, že vážne podvrátenie je možné, nebol by opovážil napísať tieto slová. To, že mohol tak verejne a tak krátko po udalosti tvrdiť taký čudný zázrak, ktorý sa priečil verejnej mienke a záujmom nepriateľov, dokazuje, že zmŕtvychvstanie nebolo výplodom fantázie niekoľkých blúznivcov, ale istá vec, ktorú bolo ťažko popierať a ľahko dokázať. Nemáme iné svedectvo zjavenia sa Kristovho päťsto bratom okrem svedectva Pavlovho, ale nemôžeme ani predpokladať, že by si ho Pavol, jedna z najčistejších kresťanských postáv, bol vymyslel vo svojej hlave, lebo sám dlho prenasledoval tých, ktorí verili v skutočnosť vzkriesenia.

Je veľmi pravdepodobné, že zjavenie sa Krista päťsto bratom stalo sa v Galilei, na vrchu, o ktorom hovorí Matúš, že apoštol musel poznať niektorého z tých, ktorí boli prítomní pri tomto pamätihodnom zhromaždení.

Ale to nie je dosť. Evanjelisti, ktorí podávajú trochu neusporiadane, ale s veľmi čistou mysľou spomienky na prvých Ježišových druhov, tvrdia, možno nechtiac, že apoštoli neočakávali vzkriesenie, by ho neradi pripúšťali. Keď pozorne čítame štyroch evanjelistov, vidíme, že veru dlho pochybujú o tom ešte aj v prítomnosti vzkriesenia. Keď ženy v nedeľu ráno bežia oznámiť učeníkom, že hrob je prázdny, a že Ježiš žije, obviňujú ich z tárania. Keď sa neskoršie zjaví mnohým v Galilei „a tu ho videli a klaňali sa mu“ , Matúš hovorí, že „predsa niektorí pochybovali“. Keď sa zjaví večer pri jedle, aj vtedy sa nájdu niektorí, ktorí neveria, vlastným očiam a váhajú, kým ho neuvidia jesť. Tomáš pochybuje aj potom, dovtedy, kým sa neocitne zoči – voči Pánovi.

Tak málo očakávali, že ho uvidia vstať, že prvý účinok na zjavenie je úžas. Mysleli, že je duch. Nie sú teda dôverčiví a nedajú sa len tak oklamať, ako si to predstavujú ich ohovárači. Myšlienka, že ho uvidia, vracať sa medzi živých, je im taká vzdialená, že keď ho vidia, pokladajú ho za niekoho iného. Mária Magdaléna si myslí, že je to záhradník Jozefa Arimatejského; Kleofáš a jeho priateľ ho nemôžu poznať na ceste; Šimon a ostatní, keď ho videli na brehu jazera, „nevedeli, že je to Ježiš“. Keby ho boli naozaj očakávali s bedlivou a vášnivou túžbou, prečo by sa boli tak ľakali? Či by ho neboli hneď poznali? Keď čítame evanjeliá, máme dojem, že Kristovi priatelia sú veľmi vzdialení od toho, aby si vymysleli jeho návrat, ale že ho uznali takmer po vonkajšom a presvedčivom nátlaku, po dlhom váhaní.

Ale prečo to váhanie? Prečo Ježišove predpovede nemohli vzbudiť v tých ťažko chápajúcich a nepoddajných dušiach vieru a nemohli rozohnať starý židovský odpor proti predstave nesmrteľnosti? Viera v zmŕtvychvstanie bola cudzia židovskému duchu, zaujatému len časnými vecami. Len u niekoľkých prorokov, ako u Daniela a Ozeáša, kde- tu nájdeme nejakú stopu, ale určite vyslovená je len na jednom mieste v knihe Makabejcov. Za čias Kristových národ mal o nej nejasné vedomie ako o vzdialenom zázraku, ktorý patril do apokalýps, ale nemyslel, že by nesmrteľnosť bola možná skôr, ako sa začne prevratný veľký deň. Saduceji ju rozhodne popierali, farizeji ju pripúšťali, ale nie ako privilégium jedného, lež ako vzdialenú a spoločnú odmenu všetkých spravodlivých. Keď poverčivý Antipas povedal o Ježišovi, že je to Ján, ktorý vstal z mŕtvych, chcel obrazne povedať, že je druhým Jánom.

Odpor proti pripusteniu takého neobyčajného porušenia zákona smrti bol u Židov taký hlboký, že sami učeníci Krstiteľa, ktorým predpovedal svoje vzkriesenie, neboli naklonení ho pripustiť bez skúšky a bez dôkazu. A predsa videli, ako Kristus vzkriesil mocným hlasom syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru, brata Márie a Marty: troch spiacich, ktorých Ježiš zobudil zo súcitu nad plačom matky, otca a sestier. Ale to už bol zvyk a osud dvanástich, že nechápali a zabúdali. Príliš sa držali telesnosti, aby sa bez váhania prispôsobili a uverili v také včasné víťazstvo nad smrťou. Ale keď sa presvedčili, ich istota bola taká pevná a silná, že zo semena týchto prvých, donútených svedkov sa zrodila ohromná žatva vzkriesených k viere vo Vzkrieseného, ktorú stáročia ešte dosiaľ nezažili.

Obvinenia Židov, ohovárania lživých svedkov, pochybovanie učeníkov, nástrahy nezmieriteľných a ustrašených nepriateľov, sofistika Tomášových prekrúcačov, fantázie hereziarchov, prekrúcanie spisovateľov, ktorí majú priamo záujem na definitívnej smrti hanobenej Cirkvi, vykrúcačky a márne námahy dômyselných ľudí, útoky vysokej a nízkej kritiky nemohli miliónom ľudí vyrvať zo srdca istotu, že sa telo, sňaté z kríža, zjavilo tretieho dňa, aby viac neumrelo. Kristov vyvolený národ ho vydal na smrť, dúfajúc, že už s ním skoncoval, ale smrť ho odmietla, ako ho odmietli Židia, a ľudstvo si ešte nevyrovnalo účty so zavraždeným, ktorý vyšiel z hrobu, aby ukázal bok, na ktorom rímska kópia navždy odkryla srdce milujúce tých, ktorí ho nenávidia.

Malé dušičky, ktoré nechcú veriť v jeho prvý život, v jeho druhý život, v jeho večný život, samy sa vylučujú z pravého života, zo života, ktorý je úprimným prilipnutím, odovzdaním sa láske s nádejou v neviditeľné veci, ktoré nemôžu nikdy uvidieť. To sú žalostní mŕtvi, ktorí sa zdajú živými a ktorí ho odmietajú ako smrť. Tí, ktorí vlečú ťarchu svojich mŕtvol, dosiaľ teplých a dýchajúcich, po trpezlivej zemi, posmievajú sa zmŕtvychvstaniu. Týmto mŕtvym, ktorí odmietajú život za zabráni znovu sa zrodiť v duchu, ale na súdni deň aj oni neodvratne, ale hrozne vstanú z mŕtvych.

Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil A. Čulen