„Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozí maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky, že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum!
Takí sme boli vždy. Pápežskejší ako pápež. Sami seba utláčame, a na iných zvaľujeme. Kati sme, ktorí sami sebe odsekávame hlavy, pod seba kladieme fakľu, aby sme sa upálili, a reveme, že nás iní ničia… Veď toto my presviedčame seba, že sme nie strom, ale konár… Savci, čo lezú iným na teplé bruchá, a bohujú, že sa skrývame pod chvost cudzím… Aká strašná chudoba ducha, opľúvať sa a kričať, že nemáme vlastnú tvár, ľudskú podobu. Kosť z kosti našej, krv z krvi našej odtají, že nosíme svoje telá, že máme svoj jazyk…“
Slovami takmer spred sto rokov, z pera slovenského prozaika a básnika Janka Jesenského a jeho diela Demokrati, ktoré sú viac než aktuálne aj dnes, si dovolím doplniť slová slovenského historika, môjho priateľa Martina Lacka, ktoré odzneli v článku Ivana Lehotského „Návrat 50. rokov? Informácie z prvej ruky o tom, ako liberalistickí kméri profesijne likvidujú ľudí s opačným názorom“ ktorý bol zverejnený 16. septembra 2018 na stránke Hlavných správ.
Ako spomína, moja osoba je tvorcom myšlienky vytvorenia intelektuálneho okruhu osôb, ktorá sa neskôr kreovala pod názvom Iniciatíva 2016. S nápadom dať dohromady národné a kresťanské sily, ktoré sú už mnoho rokov na slovenskej politickej scéne roztrieštené a nejednotné a ísť spoločne vo voľbách do NR SR v roku 2016, prišiel politológ Miroslav Šuňal na začiatku roka 2015. K tomu dnes môžem dodať nasledovné: Oslovil som priateľov, známych aj neznámych, aktivistov na poli národnom a skupina ľudí s rovnakým cieľom bola na svete. Dnes ju tvorí do dvadsať členov.
Okamžite po kreovaní sme začali kontaktovať lídrov politických strán, ktoré vznikli rozpadom HZDS, trieštením SNS, predsedov občianskych združení s kresťanským či národným zameraním a zástupcov ďalších mimoparlamentných strán, ktoré sa pridržujú duchovného odkazu našich predkov. Presvedčili sme sa, že nie sme jediní, ktorým záleží na zjednotení konzervatívnych síl, ale však aj o nezmieriteľnosti niektorých lídrov politických či spoločenských subjektov. Oslovili sme aj SNS, avšak predseda strany Andrej Danko striktne odmietol ponuku o akomkoľvek rozhovore na tému zjednotenia národných a kresťanských síl vo voľbách do NR SR v roku 2016.
Projekt napokon vykryštalizoval do konečnej podoby, ktorá spočíva v tom, že na kandidátnej listine strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, išli do volieb do NR SR v roku 2016 okrem časti oslovených strán bez ich lídrov i piati aktivisti Iniciatívy 2016.
Avšak už krátko po voľbách, v ktorých Iniciatíva 2016 dopomohla vstúpiť Ľudovej strane naše Slovensko do slovenského parlamentu, sa začal realistický svet rozčarovania. Už pred voľbami, či krátko po voľbách boli viacerí z nás, ako je pravdivo písané v článku, perzekvovaní. A to len preto, lebo sme si dovolili verejne podporiť ĽSNS a podaktorí za ňu aj kandidovať vo voľbách! Mnohí sme si mysleli, že tieto politické perzekúcie sa vstupom strany do parlamentu vytratia a zostanú iba trpkou spomienkou na liberalistický pohon.
Chápali sme, že novozvolení poslanci za ĽSNS budú maximálne vyťažení, budú mať množstvo starostí ako naložiť so svojim novým poslaním. Čo sme však mnohí nechápali a nechápeme dodnes je skutočnosť, ako sa ľudia dokážu zmeniť, ako radikálne dokážu odvrhnúť tých, ktorí im pomáhali. Áno zmenili sa.
Dovtedy, ak bolo treba riešiť voľby, pomoc, organizovať, podávať pomocnú ruku, vydávať Vyhlásenia, zbierať podpisy desiatok intelektuálov či obyčajných ľudí, stretávať sa, používať vlastné prostriedky na chod celej mašinérie, vtedy sme boli vítaní, oslovovaní, jednoducho, spolupráca bola na vysokej úrovni. Prišlo to však už krátko po voľbách. Do strany sa natesnali ľudia, ktorí s myšlienkami a cieľmi ĽSNS mali pramálo spoločné.
Tí, ktorí sme položili na politický klát vlastné krky, boli sme nepochopiteľne odignorovaní a viac nepotrební. Berieme to však s hrdosťou a vztýčenou hlavou, berieme to ako rozhodnutie samotnej strany, ktorá sama najlepšie vie, ako a čo má robiť. Nie, my sme nepotrebovali mláto z hrantu, my sme chceli aj naďalej pomáhať strane ako akýsi poradný orgán, ktorý mal za sebou množstvo skvelých, múdrych a rozhľadených ľudí zjednotených v duchu národnom a kresťanskom. Pokračovať v začatej práci.
Žiaľ, neboli sme pochopení, alebo čo sa javí realistickejšie, potrební. Mali sme chuť pomáhať, chuť pracovať, aj chuť ďalej sa zdokonaľovať a vzdelávať. A to všetko bez nároku na akýkoľvek honor. Toto všetko bolo zničené absolútnym nezáujmom a ignorovaním. Je to smutné, ale je to holý fakt, v ktorom mi mnohí dajú za pravdu. Všetci, ktorí utrpeli za svoje angažovanie sa vo voľbách akúkoľvek ujmu, sú dodnes prenasledovaní či diskriminovaní. Týchto ľudí sú desiatky. Od profesorov po pomocných robotníkov. A čo na to ĽSNS? Všetci vieme, že nič.
Na záver si dovolím opäť citovať z diela Janka Jesenského Demokrati: „Politika? To je faloš, faloš, faloš!“
Miroslav Šuňal