Ženy nepatria do nohavíc

Žena nech sa neoblieka do mužských šiat, ani muž do ženských, lebo kto robí také veci, oškliví sa Bohu. (Deuteronomium 22,5)

Stretol som sa s názorom, že desať rán egyptských nebolo ničím v porovnaní s nožnou pandémiou, ktorá sa po celom svete rozšírila v priebehu 20. storočia. A s názorom som sa stotožnil, lebo ako mnohí ďalší vnímam tento všeobecný mravný a spoločenský úpadok, ktorý je jednak príčinou ako i dielčím dôsledkom tohto javu.

Z histórie
Od úsvitu dejín po celé tisícročia bol štýl obliekania mužov i žien odlišný – tak z praktických dôvodov (charakter práce, anatomické špecifiká), no predovšetkým na základe prirodzeného mravného vedomia.
Ženy nikdy v celej histórii ľudského pokolenia nechodili v nohaviciach či v podobnom type oblečenia – teda v takom, ktoré by provokatívne zdôrazňovalo ich boky, lono a jemu blízke časti nôh. Počítali okrem iného so svojou fyzickou zraniteľnosťou vyplývajúcou z fyzickej prevahy mužov a nechceli sa
vystavovať ešte väčším rizikám, než tým, v ktorých nevyhnutne žili.


Nosenie „rozštiepeného“ odevu na dolnej polovici tela bolo považované vo všetkých epochách a všetkých kultúrach vrátane pohanských a barbarských za vážne porušenie mravov a za pošliapanie ženskej identity. Iste nájdete celú radu účelovo napísaných textov, ktoré budú hovoriť inak. Nenechajte sa však zmiasť.  Áno, v niektorých krajinách južnej Ázie či Ďalekého východu ženy aj v minulosti nosili nohavice, ale boky a nižšie partie tela zakrývali plášťom či dlhšou tunikou. To platí i o polárnych oblastiach, kde ženy kvôli drsným prírodným podmienkam nosia nohavice z tulenej kože, avšak k nim patrí pončo siahajúce až pod kolená. Ani Vikingovia, Kelti či Attilove kmene z východu nepoznali nohavice ako súčasť ženského vonkajšieho oblečenia.


Rozmarná ruská cárovná Elizabeta poriadala maškarné plesy, kde nohavice boli súčasťou ženského maškarného kostýmu – a aj tak boli len čiastočne viditeľné pod skrátenými sukňami. V priebehu americkej vojny za nezávislosť či v čase napoleonských vojen ženy pomáhali vo vojenských táboroch. Nosili uniformu, ktorej súčasťou bola sukňa cez nohavice. Podobne ženy, ktoré pracovali v zbrojných továrňach, mali cez pracovné nohavice oblečené dlhé zástery.

Všeobecné encyklopédie až do 60. rokov 20. storočia definovali nohavice ako mužské oblečenie. Posun v tomto vnímaní nastal až behom tzv. sexuálnej revolúcie, ktorá priniesla so sebou celý rad ďalších závažných nešvárov a pokleskov. Môžeme teda konštatovať, že celospoločenský konsenzus ohľadne ženského oblečenia (v rozmedzí celých dejín ľudskej civilizácie) existoval od nepamäti až do nedávnej doby. Nebol žiadnym sociálnym konštruktom, ale vecou prirodzenou vo všetkých kultúrach a kultoch. No len málokto si tieto veci vo svojom modernom povýšenectve dokáže uvedomiť.

Rovnosť, Svornosť, Bratstvo?….

Až koncom 19. storočia a v prvej polovici storočia dvadsiateho začali niektoré duševne i duchovne deprivované ženy – sufražetky – hlasito presadzovať spoločenské prijatie ženských nohavíc v domnení, že sa tak po zásluhe vyrovnajú mužom. Mysleli si, že ak potlačia svoju vlastnú ženskosť, budú mať k nim muži väčšiu úctu a budú ich brať ako seberovné. Dopadlo to však zákonite presne naopak. Oblečením nohavíc žena vtedy zhodila svoju dôstojnosť a stala
sa z nej defektná bytosť – neženská, nemužská, osoba, ktorá sa zriekla svojej identity.

Žena a muž sú si prirodzene rovní iba vo svojej odlišnosti, iba vtedy, keď vytvárajú archetyp – keď napĺňajú ideál svojho pohlavia so všetkými jeho nepostrádateľnými vlastnosťami. V tú chvíľu nastáva žiadúca
komplementarita. Je príznačné, že väčšina historicky zaznamenaných kritík nevhodného ženského obliekania pochádza len z nedávnych dôb. Tento problém v minulosti jednoducho neexistoval. Napr. biskup De Castro Mayer výstižne prehlasoval, že nohavice sú ešte horšie ako krátka sukňa, lebo tá útočí skôr na mužskú fantáziu, kdežto nohavice útočia bezprostrednejšie – priamo na zrak.

O pátrovi Piovi sa dočítame, že sa zdráhal dať rozhrešenie žene, ktorá za nim na spoveď cestovala až z kanadského Vacouveru, a síce z toho dôvodu, že vlastnila obchod s oblečením, kde predávala tiež dámske nohavice.
V čom je vlastne problém?

Ako katolík by som mohol čitateľa zahrnúť argumentami o najdôležitejšom motíve – o čistote duše ako podmienky spásy. To je však morálnym územím predovšetkým kňazov. Preto chcem vysvetliť problém skôr psychologicky.
Žiadnu zo žien nepodozrievam v tomto smere zo zlého úmyslu, skôr si myslím, že na vine je nevedomosť, respektíve nezamýšľanie sa nad týmito javmi „modernej“ doby. Zdá sa, že v modernej dobe je mravnosť a slušnosť – ako cesta k dosiahnutiu všeobecného dobra – tabu a naopak – nemravnosť,
vyzývavosť, zmyselnosť a sprostota – má zelenú a je braná ako symbol „pokroku“ a jej negatívna povaha je bagatelizovaná.

Ako pôsobí žena v nohaviciach na podvedomie?

Ak odhliadneme od toho, koľko žien skutočne neuveriteľným spôsobom odhaľuje určité estetické nedostatky svojej postavy nevhodnou voľbou oblečenia, ide tu predovšetkým o hľadisko osobnej dôstojnosti a bezprostrednej, ničím nezaťaženej komunikácie a kooperácie.
Postava je v pohybe – hlavne počas chôdze – charakteristickým spôsobom deformovaná. Nohavice zásadným spôsobom zdôrazňujú pozíciu rozkroku – respektíve lona a vytvárajú z neho v mužskom podvedomí brutálne dominujúci prvok na pozorovanej žene.

Mužskú fixáciu na tento bod si s trochou horrorovej imaginácie môžeme predstaviť ako všetko stravujúci kužel vyrastajúci priamo z pojednávaných partií. Ak budeme ešte ilustratívnejší, môžeme si pomôcť pojmami z astronómie a hovoriť o gravitačnej šošovke, resp. čiernej diere na okamih pohlcujúcej ľudské podvedomie. Aj tá najkratšia minisukňa je teda menej dráždivá než nohavice po členky (nehovoriac o všelijakých šortkách, legínach a kapri dĺžkach – a vzhľadom k veku a k miestu použitia nedôstojných modeloch).

Napriek tomu, že je muž naučený reagovať vychovane a nedať na sebe nič poznať, nie je schopný tento podvedomý vnem úplne eliminovať a pristupuje k svojmu náprotivku inak, ako keby sa mu tohto vnemu nedostalo.
Z celého článku preto zdôrazňujem predovšetkým nasledujúce: žena môže byť v takomto okamihu zmyslového prehltenia v prvom rade vnímaná ako akási neosobná fyzicko-biologická žírna entita a až v druhom rade ako osobnosť a partnerka pre spoločenskú či pracovnú komunikáciu. Ak duševný parameter stojí nad fyzickým, žena tak sama seba vlastne dobrovoľne ponižuje.

Kapitolou samou o sebe je žena v nohaviciach v pohľade zo zadu. Nedochádza tu spravidla samozrejme k tak silnej podvedomej fixácii ako u prednej varianty, o to vyzývavejší je však tvar oných partií vo svojej zaguľatenej lascivite.
Mužské pohľady týmto smerom už pozerajú úplne bez zábran a väčšinou ostatné časti tela po väčšinu doby ignorujú. Ak však tieto partie u mnohých mužov nespĺňajú ich prísne, no individuálne nároky na prijateľný rozmer či tvar týchto častí ženského tela, dochádza v ich vnútri k extrémnemu posunu – stávajú sa pre nich niečím smiešnym a opovrhnutiahodným. Iba vnútorná kultivácia mužov určuje, nakoľko sú tieto asociácie vedomé alebo iba podvedomé.

Samotná konkrétna ženská osobnosť tak či tak v túto chvíľu už opustila časopriestor. Oproti tomu, ak žena zvolí sukňu vhodného strihu, prípadne časť oblečenia, ktoré funkciu sukne plní, vyššie popísané javy miznú. Pozornosť muža na fyzickú stránku ženy je rozptýlená a proti sebe stoja dve dôstojné ľudské bytosti, uvedomujúce si svoju odlišnosť, avšak nenarušujúce si svoju duševnú a mravnú integritu – teda v rovnoprávnom postavení.

Spoluzodpovednosť za následky
Ako už bolo naznačené, veľmi častým postojom mnohých žien je prehadzovanie zodpovednosti na svoje náprotivky – mužov. Vyjadrujú sa v tom zmysle, že „sa predsa nemusia dívať“, „čo ich je do toho“ a pod. To je však sebeckým popretím ľudskej prirodzenosti. Vďaka Bohu si oproti tomu niektoré ženy uvedomujú, ako sa veci skutočne majú. C. Hammondová v jednom rozhovore uvádza: My ženy si často neuvedomujeme, že to, ako sa obliekame, vytvára podvedomé účinky – nehovoriac o hormonálnych reakciách – u mužov okolo nás. Muži sú z biologických príčin viac náchylní k zmyslovým reakciám na vizuálne podnety. Som vydatá dlhšie ako dvadsať rokov a popravde povedané, stále tomu nerozumiem, ale rešpektujem to… A uvádza, že vlastne ani sama nemá právo muža uvádzať do nebezpečenstva pokušenia.

Úcta, dôstojnosť a spoločenská úloha
Muži majú inštinktívne úctu k ženskej plodnosti a materstvu, pokiaľ tieto atribúty vnímajú v nefyzickej rovine. Žena má tú výhodu, že je ženou už zo svojej podstaty – je totiž obdarená plodnosťou, ktorá je odjakživa niečím posvätným. Muž, pokiaľ chce dosiahnuť rovnakej hodnoty a dôstojnosti, musí svoje kvality dokázať svojimi činmi. V dnešnej dobe sa úplne opomína duchovná stránka plodnosti.

Ak žena prostredníctvom svojho oblečenia nie je v rozpore so svojou archetypálnou ženskosťou, odkazuje tým práve na posvätnú duchovnú hodnotu materstva a plodnosti. Pred sukňou muž – pokiaľ nie je násilníkom – úplne prirodzene – vedome i podvedome – kapituluje. V prípade nohavíc sa musí najprv rozpamätať na etiketu a až potom sa z podvedomého rešpektu voči pravidlám slušného chovania možno zachová galantne. Je v tom obrovský rozdiel a len málo mužov a žien si to dokáže uvedomiť.

Nevhodné ženské oblečenie naviac prináša zmyslové preťaženie, ktoré potlačuje vrodenú ženskú skromnosť a pokoru. Kazí vzťahy medzi pohlaviami, prináša viacznačnosť a nedokonalosť. Ideológia, ktorá tento nešvár zaviedla, poškodila ľudské myslenie tak, že je odmietaný prirodzený model rodiny. Spoločnosť nie je schopná identifikovať prirodzené mužstvo a prirodzenú ženskosť. Rozlíšenie rolí v rodine v očiach malého dieťaťa je neujasnené, čo sa neskôr premieta do jeho postojov v dospelosti, takže celá vec zapadá do nesmierne závažného kontextu.

Kultúra dámskych nohavíc je jedným z najzákernejších vedľajších produktov moderného liberalizmu. Priniesla morálnu ľahkomyselnosť,  exhibicionizmus, zmätenosť, znehodnotenie žien, zhrubnutie postojov žien a zníženie mravnej úrovne spoločnosti.

Epilóg
Na záver vám iste v hlave rezonuje jedna významná námietka – čo praktická stránka veci: pohodlie, šport, dnešný životný štýl…? Iste sú niektoré činnosti – napr. šport. Bolo by určite prehnané od žien požadovať podávanie niektorých
športových výkonov v sukniach, avšak vedzte, že po ich vykonaní vás celé okolie zas veľmi rado uvidí v celej vašej ženskej kráse a dôstojnosti. Čo sa týka pohodlia, ženy sú ohľadne oblečenia veľmi vynaliezavé a riešenie určite nájdu.

Na záver opäť samotný G. K. Chesterton: „Je rozhodne isté, že sukňa znamená ženskú dôstojnosť, nie ženskú porobu – to sa dá dokázať skúškou zo všetkých najprostejšou. – keď aj muži chcú byť pôsobiví a majestátni – napríklad sudcovia, kňazi alebo králi, nosia sukne – dlhé, vlečkové rúcho ženskej dôstojnosti. Celý svet je pod vládou sukní – lebo dokonca i muži nosia sukne, ak chcú vládnuť…“

Karel I. Šimek Institut sv. Josefa

http://www.stjoseph.cz/zeny-nepatri-do-kalhot/