Nedúfajme, že sa nám bude v politike dobre vodiť, aj za cenu toho, že svätosti to bude nenávratne škodiť

Náš zakladateľ a veríme, že aj Spasiteľ sa jasne vyjadril, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta a nemáme sa tomuto svetu nijako a za žiadnu cenu prispôsobovať.
Je to neuveriteľné a paradoxné, ako sa tieto základné kamene jeho náuky porušujú, ba až búrajú.
Sú to iste vážne dôvody, ktoré svätých ľudí povzbudzujú k rezignácii v svetských záležitostiach,
teda aj v politike. Trvalo a intenzívne sa tým riadia Svedkovia Jehovu, ľudovo
jehovisti. Ich dištanc je pre mňa pochopiteľný a mám k nemu trvalú úctu. Oni sa jednoducho ani za socializmu nezúčastňovali volieb a ani za nacizmu nezobrali do ruky zbraň, pretože, ako hovorí Clausewitz, vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami.

Na toto im argumentujem, že keby Karol Martel nezastavil Arabov pri Poitiers a Ján Sobieski Turkov pri Viedni, Európa by sa islamizovala a ani oni by nemali z čoho vzniknúť. Aj v histórii teda nielen katolícka, ale aj protestantské cirkvi zasahovali do politiky a občas sa s ňou aj konfrontovali. Pravoslávne cirkvi sa politike príliš nevenovali, boli súčasťou vládnej moci a takmer úplne od nej záviseli.

Katolíckej Cirkvi sa totiž vyčítajú desiatky, ktoré brala aj od obyčajných veriacich, ale práve táto finančná nezávislosť jej dovoľovala občas sa ich zastať a robiť aj lepšiu politiku ako úplne neobmedzená svetská moc. Paradoxom je, že aj protestanti sa vlastne odtrhnutím od Ríma stali od politickej moci závislejšími, ako tí katolíci, na ktorých Luther nenechal suchej nitky.

S politikou súvisí aj momentálne aktualizovaná história trestu smrti. Málokto vie o tom, že slovo „Nezabiješ!“ v Desatore vlastne presne znamená „Nezavraždíš!“, teda nesmieš zabíjať a pritom ešte aj nenávidieť. Pretože oprávnenosť a nevyhnutnosť trestu smrti sa v dejinách opakovane vyskytovala, stačí spomenúť sebaobranu proti donatistom, katarom, husitom,
ruským boľševikom, španielskym komunistom, mexickým slobodomurárom a v nemalej miere aj proti mečom sa šíriacemu islamu. A tak ďalej. Nikde nie je napísané a potvrdené, že podobné situácie sa už nikdy nevyskytnú.

Písať o politike je iste únavné, preto text osviežim asi reálnou anekdotou, ktorú voľne citujem z knihy „Kameň a bolesť“ od K. Schultza. Istý moslim konvertoval v časoch povestného pápeža Alexandra VI. Borgiu na kresťanstvo. Jeho priateľ mu odporučil pozrieť sa do Ríma, aby ho chuť na konverziu prešla. Ten tam šiel, vrátil sa a odhováračovi povedal, že Katolícka cirkev je určite Božím dielom, keď pretrváva, napriek pomerom, ktoré v nej vládnu…

Obávam sa, že tie pomery sa momentálne v našej Cirkvi zhoršili aj oproti tomuto obdobiu a sám pojem svätosti sa už zdiskreditoval a ďalej diskredituje. Celkom nedávno totiž prebehlo svätorečenie predstaviteľov, ktorí žili v politicky turbulentnej dobe a mali s ňou veľa spoločné. Mám teda zlý pocit, že naše sväté spoločenstvo akosi láme samé seba, rozbíja sa z vlastného vnútra a svätým nielen nebadane prestáva byť, ale svätosť považuje za nereálnu a
začína proti nej protestovať.

Nalejme si čistého, najlepšie omšového vína a priznajme si, že na
toľko ospevovanom Druhom vatikánskom koncile sa diali zmeny nielen poza chrbát veriacich, ale aj bez vedomia veľkej časti zúčastnených. Myslím tým faktické zrovnoprávnenie, ľudovo povedané zglajchšaltovanie, hodnoty kresťanstva  a židovstva ako rovnocenných ciest ku spáse.

Nehádajme sa o slovíčka, bolo to skrátka tak. Málokto asi čítal doslova kroniku otca Wiltgena; „Rýn sa vlieva do Tiberu“. Málokedy citujem, ale k tejto téme ešte odporúčam texty dona Luigiho Villu a tiež svedecké dielo „Cudzí agent“ od Ericha Brüninga. Od prispôsobenia sa židovstvu sa za dnešného pontifikátu doklusalo až k tomu, že homosexualita a rozvody sa považujú nielen za niečo normálne, ale ani nie príliš hriešne…
Znovu sa prestaňme hrať so slovíčkam, je to tak a niektorí si z vierouky aj mravouky robia buon giorno.

Mrzačia výpovede Syna, rúhajú sa Duchu Svätému a tým odmietajú aj Boha. Sú to tvrdé slová, ale k čomu prídeme, ak budeme svätorečiť kompromisníkov a revolucionárov? Horší sa mi zrak, ale vidím jasne, že znovu vznikne akési „Otvorené kresťanstvo 21. storočia“, ktoré sa nakoniec oddelí od Cirkvi a navyše poprie aj samotného Krista. Stalo sa to už neraz.

Je to naozaj katastrofa, lebo evidentne sa v Cirkvi niečo iné hlása, niečo iné sa myslí a niečo iné sa robí. Ako sa v takejto, už dlhodobej, situácii môžeme čudovať, že je nedôveryhodná a nielen štatisticky, ale aj obsahovo a vieroučne upadá?

Aby som neskončil úplne beznádejne, verím, že naše stádočko sa znovu obrodí a zase nie zhora, ale zdola, ako sa to v dejinách pravidelne opakuje. Modlím sa za to a verím tomu, že sa už narodili moderná Katarína Sienská a novodobý Ignác z Loyoly, ktorí poznali život a verili Kristovi a nie novotám a reformám, ktoré deformujú a prinášajú veľké škody, ktoré sa budú vykupovať veľkými obeťami. Dúfajme teda, že ten koniec sa ešte stále odkladá.

DUM SPIRO SPERO. KÝM DÝCHAM, DÚFAM.

Vlado Gregor