Historik F. Vnuk: Podľa správy Medzinárodného Červeného kríža “Slovensko sa považovalo za relatívne bezpečný útulok pre židov…” + Video: Atentát na prezidenta Dr. J. Tisa v Lavre Pečorskej. Za atentátom stálo Nemecko

“Slovensko sa považovalo za relatívne bezpečný útulok pre židov…”

Týmito slovami charakterizuje položenie židovskej menšiny na Slovensku trojzväzková správa Medzinárodného Červeného kríža, The Report of the International Committee of the Red Cross on its Activities during the Second World War, kde sa situácia vykresľuje takto:

“Značná časť židovskej menšiny dostala povolenie zostať naďalej v krajine a v určitom období Slovensko sa považovalo za relatívne bezpečný útulok pre židov, hlavne tých, čo sem prichádzali z Poľska (at certain periods Slovakia was looked upon as a comparative haven of refuge for Jews, especially for those coming from Poland.). Tí židia, čo zostali na Slovensku, žili tu v relatívne pokojnom prostredí až do konca augusta 1944, keď vypuklo povstanie proti nemeckým silám.

Je síce pravda, že zákon z mája 1942 znamenal zaistenie niekoľko tisícov židov; títo zaistenci boli sústredení v táboroch, kde – pokiaľ ide o stravu a bývanie – podmienky boli znesiteľné a kde zaistenci mali povolenie pracovať za platových podmienok, ktoré sa prakticky rovnali podmienkam slobodných pracovníkov vonku.” (Report of the International Committee of the Red Cross on its Activities during the Second World War, Geneva, 1948, Zv. I., s. 646)

Tento citát hodnovernej humanitárnej ustanovizne sa v našich médiách neobjavuje, hoci je známy a verejnosti prístupný už 70 rokov. Je záslužné upozorniť naň teraz, keď sa u nás znovu zdvihla vlna rozhorčenia v súvislosti s anketou “Najväčší Slovák”. Len čo sa medzi kandidátmi objavilo meno prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisu, spustila sa v slovenských médiách taká lavína hnevu a verbálneho hromobitia, že vedenie ankety a správa RTVS meno Dr. Tisu zo zoznamu kandidátov vylúčila.

Najväčším hriechom, ktorý sa Dr. Tisovi pripisuje, bola tragédia, ktorá v rokoch vojny postihla židov v celej strednej Európe a ktorej neunikli ani naši židovskí spoluobčania. A za toto všetko je údajne zodpovedný Dr. Jozef Tiso.

Nuž, rozhodne nebolo tomu tak. Podľa svedectva Medzinárodného Červeného kríža na Slovensku sa židom viedlo oveľa lepšie než v ktorejkoľvek inej stredoeurópskej krajine pod vplyvom a kontrolou nemeckej Tretej ríše. Prečo? Práve preto, že sme tu mali Slovenskú republiku a Tiso bol jej prezidentom. Lebo keby bolo bývalo Slovensko protektorátom ako Česko a Morava, alebo generálnym gubernátom ako Poľsko, alebo verným spojencom ako Maďarsko, alebo ako súčiastkou Veľkonemeckej ríše ako Rakúsko, aj židov na Slovensku by bol stihol osud českých, poľských, maďarských, rakúskych židov, ktorí žili v krajinách, kde sa neudeľovali prezidentské výnimky a neposkytoval sa „bezpečný útulok“.

Svedectvo medzinárodného Červeného kríža si vyžaduje určité doplnenie a vysvetlenie. Časovo sa ono vzťahuje na obdobie od novembra 1942 do augusta 1944. Keď sa totiž v lete 1942 dostala na Slovensko správa, že odsunutí židovskí občania nie sú nasadení do pracovného procesu, ale sústreďovaní do táborov smrti, deportácie boli zastavené.

“Značná časť menšiny”, ktorá sa spomína v správe Červeného kríža, sa vzťahuje na 21 519 židov, ktorí podľa úradných zistení žili na Slovensku na konci roka 1942. Z nich asi 16.000 bolo chránených prezidentskou alebo rezortnou výnimkou, alebo boli prekrstení, alebo žili v zmiešanom manželstve. Títo nepodliehali predpisom židovského kódexu. Ostatní židia, počtom asi 5.500, mali byť postupne sústredení do pracovných táborov, ktoré boli pre nich zriadené v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach. Do táborov sa však dostala z nich len asi polovička, podľa úradného záznamu z júla 1943 bolo ich tam 2938; v Novákoch – 1530, v Seredi – 1056 a vo Vyhniach – 352.

A tu opäť treba zdôrazniť, že slovenské pracovné tábory pre židov nemožno nijako porovnávať s nacistickými koncentrákmi, sovietskymi gulagmi, alebo so zbernými a pracovnými tábormi v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku po skončení vojny v r. 1945. Tieto tábory si vo veľkej miere spravovali židia sami. Rodiny boli udržované pohromade. Pracovná povinnosť sa netýkala mládež do 14 rokov a osôb nad 60 rokov, matiek s malými deťmi a jednotlivcov uznaných za chorých. Pracovalo sa väčšinou v táborových dielňach a len v niektorých prípadoch na pracoviskách mimo táborov (napr. pri hydrocentrále v Ilave, alebo pri stavbe športového štadiónu v Žiline). (Slovenský národný archív, Fond S, S-32-6). Pracovníci boli za svoju prácu platení, sobota popoludní a nedeľa boli dňami odpočinku. Ako sa uvádza v správe Červeného kríža, pracovné podmienky zaistencov „sa prakticky rovnali podmienkam slobodných pracovníkov vonku”. V týchto táboroch nikto nezomrel od vysilenia, od hladu alebo zlého zaobchádzania. Sústredené osoby mohli opustiť tábor na priepustku.

 

Historik Ivan Kamenec takto informuje o pomeroch v týchto táboroch:

“V židovskom pracovnom tábore v Novákoch mali poľnohospodársku výrobu na 15 hektároch pôdy. Slúžila na zásobovanie zeleninou a živočíšnymi produktmi. Postupná konsolidácia a upevňovanie hospodárskeho postavenia tábora dovoľovali vybudovať v ňom niektoré sociálne zariadenia, ktoré by sme asi ťažko našli v podobných židovských inštitúciách na európskom území kontrolovanom fašistickým Nemeckom. V roku 1944 boli v nováckom pracovnom tábore už vaňové kúpele, plavecký bazén a športové ihrisko. Veľkou zvláštnosťou židovských pracovných táborov bolo to, že sa v nich zriadili detské jasle, opatrovne a obecné školy. Táborovú školu prebralo do svojej kompetencie ministerstvo školstva a národnej osvety, čo dalo škole podklad k legálnej platnosti. Okrem toho sa v nováckom tábore pre 14 až 16 ročných zaradencov usporiadali odborové kurzy v rozličných remeselníckych odboroch a dospelí príslušníci navštevovali pravidelné kurzy slovenského jazyka. Pre prestarlých príslušníkov tábora sa zriadil v Novom Meste nad Váhom starobinec. Nespornou zvláštnosťou tábora v Novákoch bolo aj to, že sa tu usporadúvali bohoslužobné obrady židovské i kresťanské” (Horná Nitra; Vlastivedný zborník, č. 3/1966, s. 51-68).

Tábory boli vysoko aktívne podniky, pracovná morálka bola veľmi dobrá a o nejakých protestných, sabotážnych akciách, alebo zmienkyhodných pokusoch o útek nebolo ani chýru. Zaradenci iste neboli so svojím postavením spokojní, ale zároveň vedeli, že každá iná alternatíva by bola neporovnateľne horšia, a preto sa primerane správali.

Tento stav trval až do vypuknutia povstania koncom august 1944. Od septembra sa situácia radikálne zmenila a zmenila sa radikálne horšiemu. Lenže to nebolo vinou prezidenta Tisu, ale tých čo osnovali a viedli povstanie.

Výrečným svedectvom o živote v táboroch je aj príhoda, ktorá sa odohrala, keď vypuklo povstanie a tábor vo Vyhniach sa ocitol na povstaleckom území. Povstalecké vedenie tábor rozpustilo. V úradnom hlásení sa takto opisuje výsledok tohto zákroku: „Tábor vo Vyhniach bol 29. augusta rozpustený. Po rozpustení ostalo v ňom asi 150 židov, ktorí nemali kde ísť, a preto dobrovoľne prehlásili, že budú v tábore ďalej pracovať a dávajú sa k dispozícii SNR v Banskej Bystrici… Dňa 8. septembra prišiel do Vyhieň Vojtech Felcán, učiteľ z Novej Bane, poverený SNR v Banskej Bystrici spravovať tábor.“ (Slovenský národný archív, fond PV-PT V/4, kart. 9).

Správa Medzinárodného Červeného kríža spomína, že na Slovensku nachádzali útočisko aj židia zo susedných štátov, hlavne z Poľska. Žiada sa však dodať, že od jari 1944, keď začali deportácie v Maďarsku, boli to aj židia z Maďarska. Slovenský vyslanec v Budapešti Dr. Ján Spišiak „mal príkaz, vydaný v máji 1944, aby umožňoval židom cestu na Slovensko, kde boli chránení“.

V lete 1997 bol vyslanec Ján Spišiak poctený titulom „Spravodlivý medzi národmi“. Pri tejto príležitosti sa v slovenských oznamovacích médiách uvádzalo, že vyslanec Spišiak vydal prenasledovaným židom 8 000 slovenských pasov, aby mohli odísť na Slovensko, kde boli v tom čase oveľa bezpečnejší než v Maďarsku. On sám prevážal mnohých židov v aute s diplomatickým označením.

Prečo sa tieto pozitívne skutočnosti nespomínajú v článkoch, štúdiách, knihách, ktoré sa dnes na Slovensku publikujú, na konferenciách a sympóziách, ktoré sa konajú?

Prečo sa zabúda, že popri tienistých stránkach boli aj jasné a v daných okolnostiach odvážne činy vykonané v prospech nešťastných a prenasledovaných. Osoby a inštitúcie, ktoré si zapamätávajú iba to, čo bolo nepríjemné a vygumuje z pamäti to, za čo by sa očakávalo aspoň zrnko uznania, sú v ľudskom spoločenstve iba zriedkavou výnimkou. Zdá sa však, že na Slovensku sú akoby pravidlom, teda aspoň v prípade tragédie našich židovských spoluobčanov. A to je smutný a chorobný zjav, ktorý naliehavo volá po náprave.

František Vnuk (10. nov.  2018)