Čo je cirkev a čo je štát? (A.Hlinka)

Čo je cirkev a čo je štát? (A.Hlinka)
I.

Cirkev je kráľovstvo nebeské: štát je kráľovstvo pozemské. Cirkev je vlasť a otčina duše našej; štát je vlasť a otčina telesnej bytnosti našej.
Privtelením do cirkve stávame sa občanmi kráľovstva nebeského na zemi; privtelením do štátu stávame sa občanmi pozemskej vlasti.
Cirkev nás vychováva pre večnosť napred a potom i pre časnosť; štát nás vychováva napred pre časnosť, a potom –nemá nám prekážať v dosiahnutí večného spasenia.
Štát je zakorenený v hrude zemskej z ktorej bere svoju moc a silu: zlato a meč. Cirkev je zakotvená, zakorenená v nebi, vo večnosti, v Pánu Bohu, odkiaľ bere svoju moc a silu: pravdu a milosti.
Cieľ štátu je blahobyt občanov pozemský; cieľ cirkve je večné spasenie tých istých občanov.

Hranice cirkve svätej sú hranice sveta celého, východ a západ, polnoc a poludnie zemegule našej; hranice štátu sú zemepisné čiary na mape Uhorska.
Cirkev hraničí s peklom a s nebom; štát uhorský hraničí s Rakúskom, Čechmi, Moravou atď.


Cirkev katolícka je cirkev svetová, medzinárodnia. Keď som údom cirkve katolíckej, každý človek jakejkoľvek reči a krajiny je mojím spolubratom a spoluobčanom. Štát uhorský je obmedzený len na jednu hŕstku človečenstva, len na jeden kútik zemegule našej. Tí, čo nie sú občania uhorskí, sú mi cudzinci.
Cirkev katolícka bude trvať na veky a brány pekelné nepremôžu ju. Cirkev katolícka bude trvať na svete, kým sa svet nepominie, a potom bude oslávená ďalej trvať v nebesiach. Štát môže sa rozpadnúť, prvej ešte než tento svet, jako sa už aj mnohé štáty porozpadúvaly. Žiaden štát nemá zasľúbené večné trvanie na zemi.

Zakladateľ cirkve katolíckej je sám Pán Boh bezprostredne, sám Syn Boží, zakladateľ štátu je Pán Boh len prostredne, nakoľko stvoril človeka tak, aby žil v spoločnosti rodinnej a štátnej a obdaril ho schopnosťami sociálnymi.
Zakladateľ cirkve katolíckej je Ježiš Kristus, sám osobne; zakladateľ štátu je uhorského je Arpád s mečom svojím a sv. Štefan s múdrosťou a svätosťou svojou.

Pôvod cirkve je teda božský; pôvod štátu je dejepisne ľudský!
Syn Boží založil cirkev svoju bez pomoci štátnej, nepýtajúc si k tomu dovolenie od cisára rímskeho. Štát uhorský založil sv. Štefan jedine s pomocou cirkve katolíckej. Cirkev trvá po svete ačkoľvek štáty ju prenasledujú; naopak štáty, ktoré nepodporuje cirkev sa rozpadúvajú a rozpadnú, lebo sa nebudú môcť ubrániť bez pomoci cirkve katolíckej socializmu.
Ústavu (konštitúciu) cirkve založil sám Syn Boží slovami: Ty si skala, a na tejto skale založím cirkev svoju, a tebe dám kľúče od neba….pas ovečky moje, čokoľvek rozviažeš na zemi … Jako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás. Choďte, učte všetkých ľudí. Tými slovmi dal sám Syn Boží cirkvi svojej základ, hlavu, predstavených, poddaných, a on sám obdaril právomocnosťou predstavených cirkve.

Cirkev katolícka je tedy úplná a dokonalá spoločnosť, lebo má svoje sriadenie, svoju ústavu, svoj cieľ, svoje zákony, svoje prostriedky. Štát je tiež úplná a v sebe dokonalá spoločnosť, lebo má pre seba tie isté vlastnosti. Len že:
Cirkev je neomylná; štát sa môže pomýliť a poblúdiť.
Cirkev riadi Duch Boží, štát riadi parlament a vojsko.
Životná sila, cirkev udržujúca, sú sviatosti a milosti Ducha Svätého; životná sila štátu sú bane, fabriky, vojsko a mozole roľníkov.
Cirkev má v ruke kríž a evanjelium; štát má v ruke meč a zákonník.
Cirkev je láskavá, milosrdná matka; štát je spravodlivý a prísny otec.
Cirkev je milosrdný Samaritán, štát kárateľ a sudca.
Cirkev je lekár; štát je exekútor.

Sankcia zákonov cirkevných je hryzenie svedomia, večná smrť a bázeň Božia; sankcia zákonov štátnych je žalár a šibenica, časná smrť na šibenici.
Z toho všetkého dá sa ustáliť pomer cirkve ku štátu.
Cirkev je duša, štát je telo. Telo je z prachu zeme, duša je z neba, dych boží. Štát je v prachu zeme sriadená ustanovizeň ľudská.
Cirkev je z neba, dych boží, dielo Syna Božieho, útvar Ducha Svätého. Jako Pán Boh pri stvorení človeka vdýcho do tela zo zeme učineného dušu: tak Kristus Syn Boží vdýchol do štátu a spoločnosti štátnej cirkev svoju svätú.
Duša preniká telo, obživuje a riadi ho; tak i cirkev riadi, preniká, obživuje štát a jeho ustanovizne, zákony, poriadky spoločenské verejného a súkromného života občanov v štáte.

Telo nemôže žiť bez duše, rozpadne a rozmrví sa na prach; tak i štát rozpadne sa na prach so všetkou slávou svojou, jestli ho cirkev obživovať nemôže. Duša oddelená od tela je tiež v neprirodzenom, násilnom stave, a túži sa spojiť zase s telom, aby v ňom účinkovať mohla; tak i cirkev odtrhnutá od štátu je v neprirodzenom, násilnom stave, a túži spojiť sa s ním; cirkev v účinkovaní svojom je odkázaná na štát. Telo a duša je jeden človek, a cirkev a štát je dovedna je jedna spoločenskosť ľudská, kresťanská.
Duša a telo vzájomne sa prenikajú, podporujú, napomáhajú; tak sa vzájomne majú prenikať a napomáhať cirkev a štát. Keď telo panuje nad duchom, a ducha zotročí, duch zakrnie, ale i telo zahynie v bujnosti svojej. Tak i štát sám seba zkazí, keď cirkev zotročí.

Cirkev je slnce, štát je zem, osvecovaná slncom týmto.
Cirkev sú koľaje, štát je železnica. Pocestné obecenstvo je národ, spoločnosť občanov, ktorý vo vozňoch štátu vezú sa po kolajach cirkve k časnému a večnému dobrobytu. Keď železnica z koľají vyskočí, pocestní zahynú, vozne sa roztroskocú. Keď sa štát odcudzí od cirkve, občania zahynú a štát sa roztroskoce.
Cirkev je pravá ruka, štát je ľavá ruka na jednom tele spoločnosti ľudskej. Ku blahobytu tejto spoločnosti nevyhnutne potrebné je, aby obe ruky svorne pracovaly.

Cirkev je matka, otec je štát; občania sú dietky ich spoločné. Dietky nie sú výlučne otcové, ani výlučne matkine, ale sú dietky ich spoločné. Občania nie sú výlučne občania štátu, ani výlučne veriaci cirkve; ale tí istí občania štátu sú spolu i veriaci cirkve a naopak. Sú spoločné dietky cirkve a štátu. Otec, matka, dietky tvoria dovedna jednu rodinu; a cirkev, štát , občania tvoria dov edna jednu spoločnosť ľudskú. Záujem dietok je, aby otec a matka spolu žili; aby sa neodtrhli jeden od druhého, aby sa spolu nevadili, lež aby otec miloval a ctil matku dietok svojich.

Záujem občanov žiada, aby štát ctil a miloval cirkev, matku a vychovavateľku občanov, aby v súzvuku a svornosti žil s cirkvou katolíckou. Lebo jako otec pracuje vo svete; bojuje so svetom, bráni rodinu svoju proti zlému svetu, a matka zase v domácnosti šafári, deti opatruje, lieči, vychováva: tak štát bráni občanov na vonok, bojuje za nich, doma súdi a nariadzuje: Cirkev ale jako matka v tichej domácnosti vychováva občanov, zakladá školy, nemocnice, pestuje vedy, umenia, riadi ústavy pre obecné dobro, vzdeláva srdce a um občanov štátnych.
Ako to vyzerá v tomto ohľade v Uhorsku, v našej vlasti?

II. Kto založil štát uhorský?

Keď cirkev katolícka zakladala štát uhorský, vtedy ešte nebolo na svete žiadneho luterána, kalvína, unitára a v Uhorsku ani žida.*) (O týchto veriacich nebolo ešte vtedy ani chýru, ani slychu. Kto vtedy bol kresťanom, bol katolík, alebo staroverec.) Štát a štátny život nemôže sa založiť len v takom národe, ktorý pracuje a pokoj miluje, ktorý sa zaoberá s roľníctvom a remeslami. Lebo spoločnosť takých ľudí, ktorí nepracujú, ale u susedov rabujú a z toho sa živia, nevolá sa štát. Árpádovi Maďari boli pohania, nezaoberali sa roľníctvom a remeslami, ale chodili z jedného kraja do druhého s koňmi a statkami svojimi, ako kde našli pašu a zašli vše do susedov, do Nemecka najmä na zboj.

Keď sv. Štefan chcel založiť štát v Uhorsku, musel najprv Maďarov preinačiť., skrotiť, pretvoriť, aby radi doma sedeli v pokoji, a pracovali a sa modlili; musel ich priučiť roľníctvu a remeslám. Toto pretvorenie, preinačenie pohanských Maďarov na pokoja milovných, pracujúcich roľníkov a remeselníkov, spravidla ale cirkev, nie luteránska, ani kalvínska, ani židovská, lež cirkev rímskokatolícka.

Štát uhorský založili nie hetumogeri- siedmi vezíri Arpádovi, ale mnísi a kňazi katolíci, ktorí skrotili a posvätili mravy Maďarov. Štát uhorský založila cirkev katolícka, ktorá premenila Arpáda na sv. Štefana. Lúpežná ruka Arpáda musela sa premeniť napred na štedrú almužne rozsýpajúcu ruku Štefana, keď sa mal založiť štát uhorský. Pohanskí Maďari museli napred všetky kmeny národy okolo nich a pri nich bývajúce uznať za svojich bratov rovného práva, nie za svojich otrokov a sluhov.

Túto prácu pokresťančenia Maďarov vykonala cirkev rímskokatolícka sama a nie iná. Krv, ktorou sú pokropené a posvätené bralá budinského vrchu, na ktorom sa vznáša palác kráľa uhorského, je krv katolícka, nie luteránska, ani kalvínska, krv svätého Gerarda, biskupa. Katolícky kňazi a mnísi učili spolu s kráľom apoštolským sv. Štefanom, pohanských Maďarov nielen katechizmus, články viery rímskokatolíckej, ale ich učili i cesty stavať , hory klčovať, siať, orať, zem obrábať, uvádzali priemysel do krajiny, zakladali školy, nemocnice, udomácňovali v Uhorsku kultúru a civilizáciu, vzdelanosť kresťanskej Európy.

Pápež vriadil potom Uhorsko do obce a rodiny ostatných kresťanských štátov, vymenoval pohlavára Uhrov za kresťanského kráľa, ozdobil ho korunou, ktorá práve preto, že ju kráľovi uhorskému dala cirkev katolícka a pápež, volá sa svätá koruna. Pápeži bránili potom nezávislosť Uhorska proti panovitosti nemeckého cisára, proti Tatárom a Turkom, verbovali po Európe vojsko na pomoc Uhorska proti týmto a vydali sami ohromné sumy peňazí na udržiavanie obrannej vojny. Generáli a vodcovia vojska uhorského mali ruženec na rukoväti meča svojho a pod heslom Ježiš, Mária, rútili sa vojska uhorské na divého Turka do boja.

Na čele uhorského kresťanského vojska mnísi s krížom kráčali do boja; pri najchýrečnejšom hrdinovi Uhorska Hunyadymu, bol mních Kapistrán, spoluvodca vojska kresťanského. V bitke pri Moháči, padol nie len kráľ, ale aj primáš- arcibiskup ostrihomský a skoro všetci biskupi uhorskí. Teda cirkev rímskokatolícka založila a udržiavala po stá rokoch krajinu a štát uhorský. Na krajinskej zástave štátu uhorského posiaľ sa skvie obraz Panny Márie, ktorá je patrónka krajiny uhorskej a Uhorsko samo sa volá krajina Mariánska.

—————————————-
*)Jako tôňa za človekom, tak ide všade žid len za kresťanom. Medzi pohanmi a divými ľuďmi nebývajú nikde židia; keď sa títo obrátia na vieru kresťanskú, hneď sa zjavia medzi židia.

III.
Svornosť a jednota medzi cirkvou a štátom

Za tieto služby, ktoré cirkev rímskokatolícka preukázala štátu uhorskému, odslúžil sa štát uhorský tým, že cirkvi rímskokatolíckej poprial a to síce vo vlastnom záujme, to miesto v štáte, čo má zákonitá manželka a matka v rodine, v domácnosti. To jest: katolícka viera, katolícke náboženstvo bolo náboženstvo štátu uhorského, bolo náboženstvo štátne, panujúce, domáce, dedičné. Ako v rodine panuje duch a zmýšlanie matky, ona šafári s gazdovstvom, ona vychováva dietky, ona požíva úctu a vážnosť u všetkých: tak cirkev katolícka panovala v štáte uhorskom mocou lásky a vážnosti svojej od časov Štefana kráľa až do roku 1848.

Podľa zákonov štátnych kráľ uhorský nesmie byť inej viery, len katolíckej, a za zákonitého kráľa v skutočnosti len vtedy je uznaný, keď sa dá korunovať svätou korunou od pápeža Silvestra sv. Štefanovi danou a síce skrze primáša arcibiskupa ostrihomského. Primáš, hlava cirkve katolíckej v Uhorsku, zastáva podľa zákonov krajinských prvú hodnosť v štáte po kráľovi. Pri korunovaní maže primáš svätou krizmou kráľa uhorského, na znak toho, že kráľ zastáva v cirkvi kresťanskej úrad svätý. Kráľ prisahá pri korunovaní, že práva a výsady cirkvi katolíckej bude hájiť a zastávať. Až do šestnásteho storočia každý, kto bol nepriateľ cirkvi katolíckej a brojil proti nej, bol i nepriateľ štátu uhorského, lebo podrýval nie len základy viery, ale i základy štátu. Skoro za 600 rokov od časov sv. Štefana nemohol nikto byť občanom v Uhorsku, len katolík; práva občianske schopnosť k úradom , nemali len katolíci. Prečo? Lebo vtedy ešte ani nebolo luteránov, kalvínov na svete, a židia boli len trpení v štáte kresťanskom.

Štát uhorský za najkrajšiu povinnosť svoju si pokladal, podporovať cirkev v jej účinkovaní a cirkev zasa za prvú svoju povinnosť si pokladala, podporovať štát v jeho funkciách štátnych. Toto vzájomné spoluúčinkovanie, napomáhanie , obapolné doplňovanie a prenikanie jednej moci skrze druhú tak ďaleko išlo, že často štát čisto cirkevné a cirkev čisto štátne záležitosti navzájom si pokonávaly. Údovia krajinských snemov boli od počiatku ústavy všetci biskupi , vyslanci kapitúl , opáti a prepošti. Na týchto snemoch pokonávali sa pomimo čisto občianskych zákonov i všetky záležitosti, ktoré sa týkali štátneho náboženstva, štátnej cirkvi. Sú zákony krajinské, ktoré ustanovovali dni pôstne, sviatky cirkevné, povinnosti veriacich voči cirkvi a spôsob úradovania kňazov.

Každý biskup vo svojej diecéze bol povinný vydržiavať snemy, na ktoré sa museli dostaviť stoličný župani, úradníci a tam sa pokonávali svorne i cirkevné i občianske záležitosti. Vôbec cirkevné súdy súdili platne v mnohých občianskych pravotách. Toto miešanie sa štátu do cirkvi a cirkvi do štátu nebolo urážlivé ani pre jednu stránku, ale najvýš osožné pre ľud i pre štát a cirkev, ako duša obživuje telo, tak obživovala voľakedy cirkev katolícka štát uhorský a všetky ustanovizne verejného, spoločenského a súkromného života, zákonodarstvo, školy, priemysel,*) roľníctvo, remeslníctvo, predstavených a poddaných. Cirkev bola nacesta, štát cesto, preniknuté skrz naskrz duchom viery katolíckej. Štát a cirkev boly združené zväzkom obopolnej úcty a lásky.


 

IV. Patronát kráľa uhorského v cirkvi katolíckej

Toto priateľské spojenie uhorského štátu s cirkvou katolíckou objavuje sa nám najzrejmejšie a očividne v tom, že cirkev a pápeži dali kráľovi uhorskému právo najvyššieho kráľovského patronátu cirkevného. To jesť: kráľ uhorský má právo mocou tohto patronátu vymenovať arcibiskupov, biskupov, kanonikov, opátov, prepoštov a má právo týmto prislúchajúce ku hodnosti a úradu cirkevnému dôchodky udeľovať.

Má právo utvárať nové biskupstvá, dôchodky počas uprázdňovania hodností spravovať, základiny náboženské a učebné spravovať a riadiť. Kráľ uhorský je najvyšší a všeobecný patrón nad všetkými cirkvami v celej krajine uhorskej, takže druhý človek, zemský pán alebo mesto nejaké nemohli získať pre seba právo patronátu , len cestou kráľovského udelenia, alebo založením kostolov a fár. Tým, že niekto bol zemským pánom, ešte nezískal právo patronátu, a slobodné kráľovské mestá získali toto právo len udelením kráľovým spolu s ostatnými výsadami, na znášanie ale ťarchy a povinnosti patronátskych obdŕžali mestá tie kráľovské dôchodky a majetky.

Ako prišiel kráľ uhorský k tomuto právu?
Právo toto najvyššieho , všeobecného patronátu nemá len jedine kráľ uhorský. Druhí králi to nemajú. Toto právo nie je veličenské právo, nie je obsažné v právomocnosti kráľovskej, tom jest : tým, že niekto stane sa kráľom, najvyšším zákonodarcom, sudcom, vojvodcom, nestane sa spolu i patrónom cirkvi katolíckej. Kráľ sám v sebe, ako kráľ, má ohľadom cirkvi len právo dozorstva a ochrany, ale nie právo vymenovať úradníkov cirkevných.

Preto aj kráľ uhorský tie práva patronátu, ktoré vykonáva voči katolíckej cirkvi, nemá aj spolu ohľadom druhých vierovyznaní. Luteránskych, kalvínskych biskupov (!) a rabínov kráľ uhorský nemá právo vymenovať, tak, ako katolíckych; ani nemá právo spravovať dôchodky takých počas uprázdnenia a cirkevné i školské základiny luteránov, kalvínov tiež nespravuje kráľ, čo by všetko vykonával istotne, keby patronát kráľovský korene a pôvod svoj mal jedine v moci veličenstva kráľovského.

Právo najvyššieho patronátu má kráľ uhorský nie preto, že sv. Štefan kráľ založil biskupstvá a druhý králi opátstva a prepošstvá, a že tieto hodnosti obdarili dôchodkami. Tým, že niekto vystaví kostol a faru a obdarí ich dôchodkami, podľa cirkevného práva ešte nezíska právo vymenovať i biskupstvá a farára tak, že by mu toto právo podľa spravodlivosti prísnej i patrilo.

Vymenovať niekoho za biskupa patrí ku právomoci pápeža a právomoc táto je moc cirkevná; a vymenovať niekoho za farára patrí k cirkevnej právomoci biskupovej. Až do časov sv. Štefana inde v druhých krajinách mnohí zemskí páni a králi vystavili kostoly, kláštory a fary a predsa nie oni, lež cirkev sama vymenovávala ta biskupov, opátov, farárov. Je to veľká moc, ktorú dáva cirkev svetskému človekovi, keď mu dá moc vymenovať biskupa alebo farára.

Odovzdáva mu s tým akoby v istom zmysle časť právomocí (jurisdikcie) cirkevnej a moc táto je duchovná moc, ktorá sa nedá a ani nesmie kúpiť a získať žiadnym hmotným akokoľvek vzácnym darom. Pápež nebol povinný udeliť právo patronátu sv. Štefanovi preto, že tento založil biskupstvá. Keď to pápež urobil, preukázal s tým len veľkú dôveru voči nemu a zavďačil sa mu zo svojej stránky darom a výsadou (privilegiumom) cirkevnou; a dar a výsada po práve a spravodlivosti je nie povinná ale len slušná vec.

Zo založenia biskupstva sa len dá vysvetliť patronát kráľovský a zásluhy kráľa uhorského o zakladanie biskupstiev tvoria len historický podklad práva patronátu. Ale právny základ patronátu je len výsada cirkevná a dar daný dobrosrdečnosťou a štedrosťou hlavy cirkvi katolíckej, ktorá k tomu pohnutá bola dôverou, že ten, ktorý založil a dôchodkami obdaril cirkev, horlivosť svoju za náboženstvo preukáže i tým, že vymenuje na cirkevné hodnosti apoštolských, záslužných mužov.

Patronát kráľovský je výsada cirkevná nie právo veličenské (majestátne). Ono pochádza nie z koruny kráľovskej, ale z tiary pápežskej; nie z veličenstva kráľovského, ale z veličenstva pápežského.
Keď biskup nitriansky Bende vystavil na svoje útraty veľkolepú kasáreň honvédom v Nitre, či si s tým už získal právo a moc vymenovať i generálov honvédskych? Alebo, keď by niektorý biskup založil vojenské školy, fabriky na kanóny, (ako to aj od nich žiadajú) či by mu s tým i priznali právo menovať vojenských dôstojníkov? Naskrze nie.

Mohol prímaš a biskupi vystaviť na svoje útraty palotu krajinskej snemovne, preto by im predsa štát uhorský nikdy nebol dal právo vymenovať aj ministrov a vládu. Tak i pápež dal právo patronátske kráľovi uhorskému nie preto, že si to získal založením biskupstiev a ich zaopatrením časnými dôchodkami, v tom zmysle, že by mu to cirkev bola povinná udeliť, ale pápež poveril z dôvery vymenovaním hodnostárov kráľa uhorského, preniesol na neho svoje právo a učinil ho v tom povereníkom svojím.

Patronátske právo kráľa uhorského je výplyv plnomocnosti pápežskej, vôbec nie kráľovskej. Vo vykonávaní práv patronátnych je kráľ (k.p. pri vymenovávaní biskupov) len povereník pápeža.

Ostatné právo patronátske kráľa uhorského, tak ako sa dnes vykonáva, nezakladá sa na žiadnej listine, bulle pápežskej, len na prijatom zvyku. Pápeži mlčky prijali toho kandidáta za biskupa, ktorého im kráľ uhorský predložil, ktorého investovali do dôchodkov a dali mu moc cirkevnú. Ale aj to nie vždy. Uhorské krajinské zákony prijali ale potom to ustanovenie, že dľa zákona krajinského je len ten uznaný za biskupa a hodnostára, ktorého kráľ vymenuje. Cirkev ale nevyniesla v tomto zmysle žiadne nariadenie. Zvykom to aprobovala.

Právo najvyššieho patronátu dal pápež čo dar a výsadu cirkevnú len osobe kráľa uhorského a nie spolu dovedna i snemu krajinskému alebo krajinskej vláde, alebo uhorskému národu. To jest; právo toto je osobné právo kráľa uhorského a nedelí sa v ňom ani s národom uhorským, ani s vládou a svojím ministrom. Toto právo nemôže kráľ na nikoho druhého preniesť, ani ho nemôže nikomu inému odovzdať tak, aby ho tento mohol ľubovolne vykonávať. Národ uhorský a vláda uhorská nemá žiadne patronátske práva, tieto má len apoštolský kráľ uhorský.

Tak, ako má uhorský kráľ právo nosiť titul „apoštolský kráľ“ a ako má právo dať nosiť pred sebou dvojitý kríž apoštolský, tak má aj právo najvyššieho patronátu na základe daru a poverenia, nie na základe veličenstva kráľovského, lebo vtedy by sa každý kráľ, i talianský a pruský, musel volať apoštolským a každý kráľ by mal právo prednosenia apoštolského kríža. Ale preto, že štát uhorský bol od počiatkov svojich katolícky štát, a katolícke náboženstvo bolo náboženstvo panujúce, štátne, preto i uhorský štát najvyššieho práva patronátske kráľa uhorského vniesol medzi zákony krajinské a určil spôsob jeho vykonávania v súlade s duchom štátneho práva uhorského.

 

V. Základy náboženské a učebné

Povedali sme, že právo patronátu kráľovského, ktorým cirkev obdarila čo výsadou cirkevnou kráľov uhorských, je výraz veľkej dôvery, ktorú mal pápež v apoštolskú horlivosť svätého Štefana a jeho nástupcov na tróne uhorskom. Lenže bohužiaľ apoštolský duch sv. Štefana neprešiel na všetkých jeho nástupcov. Svätý Štefan zakladal kláštory*), Jozef II. Domnieval sa ale, že kláštory sú zbytočné, nepotrebné, najmä tie, ktoré vedú rozjímavý život. **). Za užitočné držal len tie, ktoré sa zaoberajú s výučbou a s opatrovaním nemocných. Preto zrušil mnohé kláštory, zhabal ich majetok a nariadil, aby sa dôchodky týchto zrušených reholí vynakladali na udržiavanie katolíckych kostolov a fár.

Povedali sme aj to, že od časov sv. Štefana náboženstvo katolícke bolo panujúce, štátne náboženstvo v Uhorsku počas viacerých storočí. V šestnástom storočí začala sa ale šíriť luteránska a kalvínska viera v Uhorsku, a pomocou Turkov, ktorých vládychtivý reformátori povolali do Uhorska, aby zrútili katolícku dynastiu Habsburgov, pomocou po cirkevných statkov bažiacich zemských pánov, rozšírila sa reformácia tak, že pomaly vydobyla si pre luteránsku a kalvínsku vieru občianske právo v Uhorsku. Majetky, kostoly, školy predtým katolícke prešli do rúk reformátorov a násilné odobratie majetkov cirkevných katolíckych potvrdili a schválili neskôr zákony krajinské.

Mnohé fary katolícke zostali bez dôchodkov, lebo veriaci odpadli a pripojili sa k reformátorom, aby cirkevné dane, poplatky a práce nemuseli znášať. Aby sa núdze takto dôchodkov pozbavených fár odpomohlo, nariadil cisár Ferdinand III. r. 1647 aby z dôchodkov komorských každoročne 6 000 zlatých sa vyplácalo. Z týchto príspevkov utvorila sa tzv. „cassa parochorum“ –pokladnica farárov. R. 1733 rozmnožil cisár Karol III. Túto pokladnicu ročným príspevkom 16 000 zl. Potom sa pripojili k týmto fondom aj majetky zrušených kláštorov a reholí: Pavlínov, Kamaldulských, Augustínov, Klarisiek. Konečne ročné príspevky biskupov, urbárska vynáhrada, ktorú biskupi obetovali k založeniu seminárov (poĺtreťa milióna zlatých), a dôchodky uprázdnených

—————————————-
*) a to ešte i v Ríme a v Jeruzaleme
**) Rozjímavé a iba modlitbou zamestnávajúce sa kláštory upozorňujú svojou prítomnosťou svet, pohrúžený v časné starosti a rozkoše, že cieľ pokonný človeka je nadprirodzený, nebeský a preto sú osožné pre svet. Okrem toho ich modlitba je zmierna obeta za hriechy sveta.

Biskupstiev: toto všetko tvorí tak zvanú základinu náboženskú, „fundus religionis“.
Táto základi na náboženská dnes pozostáva z čiastky zo štátnych papierov spolu aj s urbárskou vynáhradou. Cena týchto papierov je asi 15 milionov zlatých. Potom pozostáva z nehnuteľného majetku, panstiev, pozemkov 194 tisíc 408 jutár, ktoré vynášajú ročný dôchodok asi 3000 000 zl. Celá hodnota základiny náboženskej je 44 milińov a 215 tisíc zl.
Táto základina a jej dôchodky vynakladajú sa na stavanie, udržiavanie kostolov, seminárov, na platy a podporu chudobnejších farárov a iné náboženské ciele.*)
—————————————
*Náboženský fond má panstvá a majetky: Czegléd, Čolnok, Marót, Maria-Nostra, Sajólad, Vorosmart, Mágocs, Nyavalád, Somlóvášárhely, Vaiszló, Máriacsalád, Elefantovce, Kolos, Puspokladány, Čákova, Nagy kovéres, Majare: Bárád, Pátka, Rokolánd, a iné.

Keď rád Jezuitov r. 1773 v Uhorsku bol zrušený, všetky jeho majetky boly určené na cieľ výučby a školstva a spravované pod menom „massa“ (majetok) Jezuitov, pomimo majetok domu Trnavského, ktorý je bol odovzdaný univerzite. Roku 1782 oddaný správe karjínskeho dikasteriuma pod menom učebný fond. Neskoršie bol rozmnožený zhabaným majetkom iných zrušených reholí. Majetok tohto učebného fondu pozostáva tiež zo štátnych papierov v cene asi 6, 5 milóna zl. Potom z nehmotného majetku, pozemkov, a panstiev*) v cene asi 2 miliony 906 tisíc zl. 60 tisíc 760 jutár s ročným dôchodkom asi 100 tisíc zl.

Z toho fondu udržiavajú sa štátne katolícke gymnázia, reálky, preparandie, a právnické licea v Prešporku, V. Várade, Košiciach a Rábe.
Kráľovský reskript z r. 1793 zakazuje, že tieto základiny nesmejú sa menovať štátnym, obecným majetkom a krajinský zákon r. 1791 čl. 26 hovorí, že tie základiny týkajú sa len katolíkov, a že sa výlučne len na cirkevné potreby katolíkov vynakladať majú. Preto aj v krajinských počtoch, základiny tieto neprichádzajú. Náboženský fond spravoval až po r. 1848 primáš arcibiskup spolu i s kr. miestodržiteľom. Učebný fond spravovala vždy vláda pod dozorstvom biskupov, teraz minister výučby.

 

VI. Rozvedenie manželstva

Pokým uhorský štát bol katolíckym štátom a náboženstvo katolícke v ňom panujúce štátne, cirkev katolícka nemala nič proti tomu, keď vláda katolíckeho štátu z poverenia najvyššieho patronátu kráľovského spravovala majetok tento cirkevný. Roku 1848 stal sa ale obrat v celom zriadení štátnom Uhorska. Od toho roku počnúc štát uhorský je niečo celkom iného, než bol štát uhorský od sv. Štefana až po rok 1848. V tom roku vyhlásil snem v zákone XX., že katolícke náboženstvo prestáva byť štátnym , panujúcicm náboženstvom,**) že všetky ostatné vierovyznania majú rovnaké práva s katolíckym, a zákonodárny snem že sa má skladať nie ako dovtedy zo stavov, ale z vyvolených poslancov, ktorých výkonná moc je v rukách parlamentárnej vlády.

Zákonom tedy XX., z roku 1848 vyhlásená je v Uhrosku rovnoprávnosť vierovyznaní a náboženstva. Čo to znamená? To znamená, že štátu uhorskému je to všetko jedno, či všetci občania uhorský sú kalvíni, a či luteráni, a či židia. (Najnovšie prijal štát uhorský i ten zákon, že občania uhorský nemusia mať žiadne náboženstvo). To znamená, že žiadna viera nemá prednosť pred druhou, nemá väčšie práva než iné, všetky že majú rovnaké práva a rovnaké ťarchy voči štátu. Žiadna viera nemá právo požadovať od štátu väčšiu ochranu, väčšiu priazeň, väčšie vyznačenia, väčšiu podporu, než druhá a ostatné. Štát nesmie jednu vieru vyvýšiť nad ostatné, ale nesmie ani jednu vieru potláčať a prenasledovať. Od roku 1848 katolícke náboženstvo neni viacej štátne panujúce náboženstvo, ale má len tie práva, čo iné vierovyznania.

—————————————
*)K tejto základine patria panstvá: Alsó –Mérk, Boroszló, Myslye, Szegszárd, Skalka, Vorosberény, Tibe, potom v Čákavskom panstve Gilád, Unip, Berény, LigetAgata majer..
**)Jediná prednosť, ktorú zákony ponechali v cirkvi katolíckej je že kráľ uhorský musí byť katolíkom a že kráľa uhorského korunuje primáš –arcibiskup ostrihomský

Jeden zemský pán žil na svojom panstve dlhé roky v láske a svornosti s manželkou a dietkami svojími. Po mnohoročnom pokojnom spolunažívaní povedal ale zrazu pán tej manželke svojej: „Od dneska ty už nebudeš sama pani a gazdiná v dome, a dietky nebudeš už sama vychovávať. Mne je hocktorá iná žena tak milá a vzácna, ako ty“. A doviedol si jednu cudziu ženu z Francúzska do domu, zákonitú manželku svoju vyobcoval do jednej komôrky, takže sa nesmela viacej miešať do domácnosti a na jej miesto, do jej izieb, ako domácu paniu vsadil tú cudziu osobu. Stalo sa to roku 1848. Od tej doby žijú manželia títo rozvedení každý sám. Manželka utiahnutá medzi štyrmi múrmi, muž v bezuzdnej veselosti s osobou ako páv sa v dome rozkladajúcou.
Ten zemský pán je štát uhorský, matka je cirkev katolícka, za skoro tisíc rokov gazdiná, matka a domáca pani v krajine uhorskej. Cudzia žena je liberalizmus.

Roku 1848 povedal štát uhorský, cirkvi katolíckej: „Mne je hociktorá druhá viera tak vzácna a milá, ako katolícka. Viera ako viera. Od dneška už nebudeš sama pani a gazdinou v krajine uhorskej. Náboženstvo katolícke prestáva byť náboženstvom štátnym, všetky náboženstvá majú rovnaké práva pred štátnym zákonom. Štát uhorský doviedol si z Francúzska liberalizmus a vyvolil si ho za náboženstvo štátne.

 

Čo z toho nasleduje?
Keď sa muž rozvedie od manželky a vysloví sa tak že všetky ženy majú v jeho očiach rovnaké právo, z tohoto nasleduje, že manželka, ktorá stratila právo panujúce v domácnosti , má po prvé: právo pobrať si svoj majetok a sama si ho spravovať; po druhé že má aj ona slobodu žiť, ako sa jej ľúbi. Muž ktorý pre všetky ženy má rovnakú lásku a priazeň, ktorý zákonitej manželke odobral právo panovania v domácnosti; nemá právo predpisovať manželke ako má žiť a nemá právo vymenovať, ustanovovať jej úradníkov na jej panstve. Nemá právo spravovať majetok manželky a šafáriť s ním, keď raz žije s druhými ženami, je rozvedený od zákonitej manželky svojej.
Katolícka cirkev žije od roku 1848 utiahnutá medzi štyrmi múrami kostola. Vo verejnom, štátnom živote luteránska, kalvínska cirkev a židovská viera majú také práva ako katolícka.

Čo z toho nasleduje? Čo žiada zdravý rozum, právo a spravodlivosť?
Nasleduje z toho podľa zdravého rozumu, že:

1). Cirkev katolícka má právo sama si voliť a vymenovávať kňazov svojich;
2). Že cirkev katolícka má právo sama si spravovať svoj majetok.

Ak by štát i po vyhlásení rovnoprávnosti všetkých vierovyznaní i po vyhlásení slobody beznáboženstva chcel i naďalej vymenúvať kňazov katolíckych a spravovať majetok cirkvi katolíckej: nemohol by to urobiť, jedine tak, keby zdravý rozum, právo a spravodlivosť zpotupil a zhanobil. Nemohol by to urobiť, jedine s najväčším zpotupením a zhanobením cirkvi kresťanskej. Prečo?

Lebo štát uhorský, vláda uhorská, národ politický uhorský nikdy nemali právo vymenúvať biskupov a hodnostárov cirkvi katolíckej, a ani nemali nikdy právo spravovať základiny a majetky katolícke náboženské. Ani za časov sv. Štefana kráľa, ani nikdy potom. Právo vymenovať biskupov a hodnostárov je právo patronátske a toto právo , – ako sme povedali- nemá pôvod a žriedlo svoje v korune kráľovskej, ale v tiare pápežskej; má svoje korene nie vo veličenstve kráľovskom, ale vo veličenstve pápežskom. Moc vymenúvať biskupov a kňazov je moc cirkevná a nie moc kráľovská, alebo krajínska. Pápež túto moc nedal vláde uhorskej, ani snemu uhorskému, ani národu uhorskému, ale dal ju osobne nástupcom sv. Štefana na tróne uhorskom, dal ju kráľovi apoštolskému uhorskému, ako výsadu a milosť, nie ako právo neodcudziteľné, samosvojské.

Až do roku 1848 biskupov a hodnostárov cirkvi katolíckej vymenúval nie štát uhorský, ani vláda krajínska, ale vymenúval ich apoštolský kráľ, ako najvyšší patrón a síce tak, že keď chcel, poradil sa s vládou krajínskou, koho má vymenovať a keď nechcel, svojou mocou vymenoval biskupov. Náboženské základiny spravoval kráľ, ako najvyšší patrón cirkvi katolíckej osobitne od štátneho majetku skrze výbor zvlášť a osobitne k tomu ustanovený a rozpočet týchto základin nesmel sa nikdy miešať s rozpočtom štátnym.

Od roku 1848 štát a vláda krajínska nemá podľa zákona nad katolíckou cirkvou žiadnu inú moc a vládu, len tú, čo i nad luteránskou, alebo kalvínskou , alebo židovskou. Keby od časov sv. Štefana až po rok 1848 vláda krajínska skutočne bola vymenúvala biskupov a kňazov a spravovala majetky cirkevné, od toho okamihu, ako snem vyniesol zákon, že všetky vierovyznania majú rovnaké práva, štát uhorský stratil toto právo. Lebo keď luteráni a kalvíni majú právo i slobodu si voliť superintendentov a židia rabínov: to isté právo musia mať aj katolíci. A keď luteráni a židia sami si spravujú svoje školy, sami si vymenúvajú ta učiteľov, sami si spravujú svoje majetky, to isté právo musia mať i katolíci ohľadom svojich škôl a majetkov cirkevných. Ináčej rovnoprávnosť vzťahuje sa len na luteránov, židov, ale nie na katolíkov. Katolíci sú pod tútorstvom, nekatolíci sú slobodní šafári sami so sebou a nad sebou.

Až do roku 1848 kráľ uhorský najvyšší a kráľovský patronát svoj voči cirkvi katolíckej sprevádzal v porozumení s radcami svojimi. Vláda krajínska, ktorú mal pri boku kráľ uhorský, bola vláda katolíckeho štátu a všetky zákony krajinské cirkevnopolitické smerovali k upevneniu a zveľadeniu náboženstva katolíckeho.

Od roku 1848 v zmysle zákona XX. o rovnoprávnosti vierovyznaní môžu byť ale všetci ministri vlády krajínskej židia alebo kalvíni, alebo bez všetkej viery. Či by to bolo slušné a počestné, keby kráľ uhorský vo vykonávaní práv cirkevných patronátskych , biskupov vymenúval na predlohu ministra žida alebo kalvína, keby výsadu a poverenie cirkevné, ktoré dostal do daru od hlavy cirkvi katolíckej, vykonával len s dovolením vlády cirkvi nepriateľskej?

Ak si štát voči katolíckej cirkvi osobuje aj naďalej tieto práva vykonávať, ktoré patrili ku patronátnym právam kráľa uhorského, tak zákon XX. z roku 1848 o rovnoprávnosti náboženstiev nie je nič iné, len zotročenie, ujarmenie katolíctva skrze tyranstvo liberálneho štátu. Katolícku cirkev spravuje beznáboženský štát, biskupov vymenúva beznáboženská vláda, majetok a školy spravuje beznáboženský minister, (ktorý môže byť aj žid,) luteránska cirkev ale spravuje sa sama, tak i kalvínska a židovstvo!

Katolíctvu patrí autonómia, samospráva po práve a spravodlivosti a síce na základe zákona krajínskeho čl. XX. roku 1848 o rovnoprávnosti všetkých vyznaní.

Právo toto katolíckej cirkvi na autonómiu vyhlásili na samý pred biskupmi, keď hneď 6. apríla 1848 zadali v tomto zmysle memorandum na snem krajinský a žiadali v ňom samosprávu katolícku. Túto žiadosť ale snem nevzal do úvahy ako oneskorenú. Biskupi obnovili potom túto požiadavku svoju v roku 1850 a 1865 skrze primasa Scitovského a Bartakoviča. Roku 1869 bol zvolaný prípravný kongres autonomický, ktorý mal vypracovať plán a stanovy autonomie pre katolíkov, na základe ktorých sa mal zvolať vlastný a skutočný snem autonomický.

Kongres tento predostrel aj skutočne plán a rozvrh autonomie pred Jeho Veličenstvo kráľa apoštolského, odpoveď ale (odobrenie, alebo premenenie tohto plánu) vláda krajinská –vedela zamedziť*) a obťažiť tak, že kongres katolíkov nedostal zhora žiadnu odpoveď na túto predlohu až do roku 1897, keď na základe starého volebného poriadku bol Jeho Veličenstvom zvolený druhý ústrojný kongres autonomický. Teraz teda zasadá kongres katolícky, ktorý má vypracovať plán ústrojnosti autonomickej pre cirkev katolícku.

—————————————-

*)Roku 1880 vymenoval Jeho Veličenstvo kontrólny výbor z mužov značnejších katolíckych, aby dozerali a kontrolovali ministra pri spravovaní základín učebných náboženských. Roku 1884 biskupi znovu žiadali vládu o vydanie základín a umožnenie autonomie.

Pripravil A.Čulen (Časť prvá)