Vladyka Milan: Chráňme sa zľahčovania právd viery, ktorú tak silne nahlodávajú ľahkomyseľní kresťania. Pamätajme na prvé liberálne snahy, keď Voltaire chcel zničiť “tú odpornú Cirkev”

Prinášame vám dnešné hlboké zamyslenie od košického eparchu Vladyku Milana k tretej pôstnej nedeli, ktorú gréckokatolícka Cirkev nazýva “Krížupoklonná nedeľa”, ktoré môže pomôcť v orientácii človeka správnym smerom pri jeho životných voľbách.
Táto nedeľa spája v sebe dve akoby “protichodné” skutočnosti, ktoré len vo viere môžu nájsť jasné vysvetlenie a priamu súvislosť. Utrpenie kríža a radosť sviatočnosti nedele -“kríž a vzkriesenie” – to sú dva vážne momenty v histórii ľudstva, ktoré otriasli svetom viac, ako čokoľvek iné a dodnes sú znamením víťazstva nad smrťou a zlobou diabla i človeka, ktorý sa mu v hriechu podvolil. Obradovo “Krížupoklonná nedeľa” pred náš zrak stavia kríž, na ktorom zomrel Ježiš – Boží Syn. Tým na prvý pohľad akoby sa naplnila lživá vízia filozofa Nietzscheho, ktorý prehlásil o osemnásť storočí neskôr: “Boh je mŕtvy… A my sme ho zabili.” A keď je Boh mŕtvy, povedal Aľjoša v “Bratoch Karamazovových”, potom je všetko dovolené…”

Ak teda západné myslenie ide týmto smerom, že všetko je dovolené a žiadne Božie zákony už nie sú platné, lebo Boha sme svojím životom zabili, potom tu kdesi v utrpení a kríži pre človeka na zemi by skončilo všetko. V pozemskom “dennom umieraní” nastáva nielen fyzická smrť, ale po nej nasleduje aj večné umieranie a trápenie v duchovnom slova zmysle, lebo človek nie je len telo, ale má aj duchovnú “zložku”.

Krížupoklonná nedeľa, ktorá znie v ruštine obsahovo silnejšie v názve “voskresenije”- vzkriesenie, hovorí o kríži na ktorom zomrel Boží Syn len fyzicky, aby našu ľudskú prirodzenosť doviedol k vrcholu života vzkriesením k večnému šťastiu. A my tu na zemi si máme možnosť zvoliť svoje smerovanie k “smrti Boha” v našom živote s ľahostajným postojom voči Božiemu zákonu, alebo zvoliť si Boha nie “na papieri”, lež s plným rešpektovaním jeho príkazov.

Od našej voľby bude záležať nielen to, akým smerom sa uberieme, ale aj to aké dôsledky si ponesieme tu i na večnosti. A historické poučenie môžeme odsledovať aj z prvých liberálnych snáh za francúzskej revolúcie: Voltér so svojím podpisom “Ecrases l’infame!” =zničte tú odpornú vec! – cirkev. Ale tiež Diderot s presvedčením, že “Ľudstvo nebude slobodné, pokiaľ posledný kráľ neodvisne na črevách posledného kňaza”. A keď Ľudovít XVI., i Mária Antoinetta a aristokrati skončili pod gilotínou, Cirkev bola ožobráčená a olúpená… vtedy: Rozum triumfoval nad vierou a vyprodukoval masakry, teror, Robespierrea a diktatúru, Bonaparta a cisárstvo a štvrťstoročie vojen v Európe, po ktorých Francúzsko nikdy neobnovilo svoju jednotu a prvenstvo.” /porovnaj:Patrick J. Buchanan: Smrť západu str.358/.

Krátky náčrt z histórie nám naznačuje, že v slobode bez zábran nejestvuje riešenie, lebo potom musia nastať iné “represálie”, o ktorých už čo to vieme aj zo súčasného diania. Dôsledky zrady na Kristovom kríži a kresťanstve sú v západnom svete až príliš viditeľné na všetkých úrovniach a to od spoločenstva rodiny, až po medzinárodné spoločenstvá. Preto teraz s nádejou vystavujeme Kristov kríž, ktorý už aj podľa európskych zákonov nesmie byť vystavený na mnohých miestach, ba v minulom roku ho retušovali aj z obchodných letákov, hoci tým narušili pravosť autenticity chrámov. Takto liturgický vystavený kríž uprostred chrámu naznačuje víťazstvo tých, ktorí tam s vierou a bázňou Božou prichádzajú. Tí však, ktorí si pomýlili vieru iba so “starobylou tradíciou” istotne zakúsia na sebe pravdivosť slov sv. ap. Pavla: “Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby…” /1Kor.1,18/.

My nechceme kráčať do záhuby s tými, ktorí už na vlastnej koži pocítili, čo je to vzoprieť sa moci kríža, na ktorom zomrel za nás Kristus. Veľa skutočných príbehov a osobných tragédii zo znesvätenia krížov priniesol život z 50-tých rokov minulého stor. a žiaľ prináša ich stále. My zostaňme verní múdrosti Kristovho kríža, o ktorej tak veľa hovorí apoštol Pavol a chráňme sa zľahčovania právd viery, ktorú tak silne nahlodávajú ľahkomyseľní kresťania svojím relativizmom. Aj keď sme sa ocitli v “diktatúre relativizmu”, musíme vedieť, že len Kristus je Pánom života a smrti, a len jeho kríž je znamením “Božej moci a Božej múdrosti “/1Kor 1,24/.

Tí, ktorí by chceli hľadať v kresťanstve čosi ľahšie, už naleteli prázdnym prísľubom o väčšej slobode a právach, ktoré nevedú k pravej slobode. Takých, ktorí nám sľubovali lepší život tu bolo už veľa a to hneď od prvých momentov života človeka: “budete, ako Boh” – sľuboval diabol prarodičom; “raj bude na zemi”- sľubovali komunisti voličom a všetko sa dá vyriešiť ľudskými právami a slobodami – sľubuje sa až podnes nám všetkým… Máme už svoje skúsenosti a vieme, že tí, ktorí takto sľubujú nemajú na to žiadne predpoklady, ale nás len zavádzajú: diabol v raji nemal tu moc, aby z človeka urobil Boha, komunisti nám namiesto raja zanechali spúšť a čo nám zanechá doba bez Kristovho kríža…? Istotne nie víťazstvo, lebo to pravé víťazstvo sa zrodilo na kríži, a nie bez neho.

Preto je tak potrebné v dnešnú Krížupoklonnú nedeľu hľadieť na kríž s vierou a aspoň s takou dôverou, ako hľadeli v púšti na Mojžišovho medeného hada, ktorý bol predobrazom Kristovho kríža. Lebo aj my sa nachádzame v “púšti tohto sveta” akoby stratení a ohrození uprostred toľkých názorov a útokov na pravosť kresťanstva, ale vieme tak, ako aj cisár Konštantín, v akom znamení zvíťazíme. Trvalé víťazstvo je len u tých, ktorí vedia, že len cez vernosť Kristovmu krížu sa dá dôjsť k trvalému šťastiu, lebo s Kristom a v cirkvi, ktorú “brány pekla nepremôžu”/Mt 16,18/ sa nikdy neprehráva.

Túto istotu viery a silu prijať všetko, čo zvlášť v tejto dobe je potrebné zvládať, vám vyprosujem a vkladám všetkých do ochrany Presvätej Bohorodičky – Matky cirkvi.

+Milan.

https://www.hlavnespravy.sk/vladyka-milan-zostanme-verni-mudrosti-kristovho-kriza-chranme-sa-zlahcovania-pravd-viery-ktoru-tak-silne-nahlodavaju-lahkomyselni-krestania-pamatajme-na-prve-liberalne-snahy-ked-voltaire-chcel-z/1707512