Antropologický experiment, alebo experiment s ľudskou prirodzenosťou?

Zdá sa, že pozorujeme nezodpovedný experiment s ľudskou prirodzenosťou.

Aj záujemcov o verejné funkcie možno rozdeliť na tých, ktorí sú za tento experiment s ľudskou prirodzenosťou a tých ktorí sú proti. Diferencuje ich postoj k agende rodovej ideológie. Imigrácii, postoj ku kresťanských hodnotám, alebo ich relativizácii. Ale nájdu sa aj takí, ktorí si myslia, že sa dá sedieť na dvoch stoličkách. Nedá sa. Nie div, že sa hľadajú autority, ktoré by odmietli tento experiment. Počul som jeden taký rozhovor odporcov tohto experimentu.

Jeden profesor teológie hovorí druhému profesorovi teológie o angažovaní sa M. Kuffu. Som zvedavý akoby vedel odpovedať a obstáť v rozhovore s veľkými teológmi na Západe. Poznamenal som, že v krajinách západu kde mali takých veľkých teológov, kresťanstvo je na ústupe v defenzíve, ba zaniká. Práve preto, že tam neboli kňazi podobní M. Kuffovi. Otázka je či na Slovensku je ešte dosť nezrelativizovaných katolíkov ku ktorým možno takto hovoriť. Zdá sa, že už nie je. Varovaním je stav katolicizmu vo Francúzku, ako na to poukazuje Besancon v knihe Sloboda a pravda. Píše, že cirkevný predstavitelia boli ku všetkému chápaví. Zanedbali tak potrebné vysvetlenie k reálnym rozdielom, ktoré veriaci reálne zažíval, pozorovali v každodennom živote. Cirkevní predstavitelia ich prehliadali, v naivite „všetko chápajúceho“ prístupu. Môžem len dodať, že v Evanjeliu sú isté rozdiely zásadne vyjadrené bez ohľadu na okolnosti.

Nazdávam sa, že sa znova čaká väčší účinok od „dôstojnosti“ vedeckej autority v zápase so zlom. So zlom, ktoré sa skrýva za verejnú mienku.

Platí, že všetci tak hovoria. U takýchto ľudí svätosť nezaváží. Veľká časť médií, robí všetko možné, aby zrelativizovali hodnoty. Potom aj antihodnoty sa stanú verejnou mienkou. Potom vedecká autorita vo verejnej mienke začína byť spájaná s ilúziou, že veda prinesie lepšie riešenie ako kresťanstvo. Dobro kresťanstva sa postavilo znovu proti dobrám vedy. Zlo chce aby sa človek obracal na vedu s motiváciou ospravedlnenia z vedy, bez Boha, alebo aj proti Bohu. Nie je to nová téma. Už v polovici dvadsiateho storočia o tom píše francúzky filozof, personalista J. Maritain.

Ale aj my máme takú skúsenosť za ateistickej totality. V súčasnosti sa robí veľa, aby verejná mienka mala takú silu, aby spochybnila osobnú prácu človeka so svojim svedomím. A pokúša ho aby bol v súlade radšej s verejnou mienkou. Pod týmto tlakom sa mení vnútorná reč ľudí, nebadane vstupujú do rozhovoru s antihodnotami. Ale takto vyrobená verejná mienka robí človeka pasívnym. Človek je iba determinovaný z vonku. Tí ktorí takto podľahli začínajú byť obyvateľmi sveta, ktorý s nimi už ako s osobami nepočíta. Sú nahraditeľný, zameniteľný, vyrobiteľný štruktúrami prostredia. A to po skúsenostiach s gulagmi a koncentračnými tábormi by malo byť varujúce. Absolutizácia teórie štrukturalizmu, jej vyňatie s plurality iných teórii, spôsobuje, že absolútnom človeka je iba jeho prostredie, štruktúry tohto prostredia. Ono vytvára toho človeka, tie štruktúry ho majú skôr ako on štruktúry. Touto absolutizáciou je devalvované aj to čo by tá teória mohla priniesť, pri zachovaní významu ľudskej osobnosti.

Človek už nie je hodnota odvodená od obrazu na ktorý bol stvorený, od absolútnej hodnoty Božej. Každý jedinečný, nezameniteľný. Táto príslušnosť k Božiemu obrazu, že ten kto sa jej zriekol, ho už nechráni. Odovzdal sa do rúk teórie, ktorá o ňom hovorí, že on je „iba“ produktom prostredia. Je „iba“ na jeho obraz. Je „iba“ hmota, ktorá sa oživila štruktúrami prostredia. Rodič je „ iba“ jeden možný aspekt prostredia, zameniteľný za iný. Preto to odoberanie deti rodičom v niektorých severských krajinách. Teda, že už nie sme aktívnym subjektom. Každý jedinečný, nezameniteľný. V tejto teórii aj vina je „iba“ k štruktúram v zmysle nejakej chyby. Vina už nie je vo vzťahu k Bohu a ospravedlnení z Božieho dobra. Ktoré obnovuje život človeka. Ostalo iba heslo, zreflektuj to a to. A to stačí. Ďalej už nie je nič. Rob čo chceš, iba to zreflektuj. Bagatelizuje sa rozhrešenie a eucharistia, ktoré môžu byť iba tak, že Bohočlovek potvrdil svoje božstvo nie len k dobrám tohto sveta, iba dobro robil, ale tiež v mori utrpenia ktorým ho vystavilo zlo ukrižovaním.

Tým, ktorí žijú z ospravedlnenia z Boha a chcú vyplniť slová, choď a už viacej nehreš sa budú chcieť pripísať všetky hriechy sveta, len aby ich zreflektovali.

Reflexia sa postaví proti rozhrešeniu. Hoci ona môže byť súčasťou spytovania svedomia pred sviatosťou zmierenia. Taký môže byť obvinený, že si nechce pripustiť mŕtvy skutok. Že ho potláča. Sociálnym tlakom ho budú nútiť aby volil reflexiu proti rozhrešeniu. Aby pripustil niečo čo nerobí. Potreba intimity sa považuje za pretvárku. Všetko sa musí udiať v hurjavku na revolučnom pľaci, kde už chýba iba gilotína. Aj ja som bol takto šikanovaný. Ohrozilo to vzťahy v mojej rodine. Ale aby teória štrukturalizmu, alebo iná ateistická teória platila, bude považovaný veriaci za devianta a devianti za dobro sveta. Neuznáva sa rozhrešenie. Potom každý človek je už zameniteľný, každý s každým. Ba aj v takej prirodzenej rovine ako sú rozdiely medzi mužmi a ženami. A čo horšie takto v pasci tejto teórie zajatý človek vidí aj v druhých ľuďoch „iba“ nejakú redukciu.

Niečo čo môže vymeniť za hocičo. Manželstvo je iba sex. Rodičovstvo je iba samoľúbosť rodičov. Obetavosť je iba nejakým komplex menejcennosti. Pracovné nasadenie je iba skrytá agresivita. Cnosti sú iba masky na zakrývanie nezreflektovaných pokleskov. Národ je a rodina sú prekonané kategórie. Pochopenie kultúrnych foriem vo vzťahu k ich tradičnému významu je iba ilúzia pre slabých. Takto si zlo vychováva človeka k tomu aby si zvykol na mrtve skutky. Oni sú „ iba“ niečo čo treba zreflektovať. A všetko bude v novom svetovom poriadku. Nadčlovek je ten, kto už nepotrebuje“ ilúzie“o manželstve, rodičovstve, hodnotách, obetavosti, cnostiach. On žije fikciám. Aj vy a ja sme iba fikcie. Nad človek relativizmu je na svete.

Ale ľuďom v rozdiele medzi tým čo je a čo by malo byť nestačí naplniť iba biologické potreby. Iba telesnosť. Psychická vrstva v človeku chce zmysel života. To znamená, že človek sa dovoláva možnosti byť zodpovedný za etickú stránku svojho života. Ako prejav svojho seba určenia oproti silám neosobnej povahy, aj civilizačných systémov. A to znamená, že psychická vrstva v človeku v konfrontácii s tým čo je a čo má byť, ujasňuje príslušnosť svojej psychickej vrstvy nie len k materiálnym predpokladom života, ale aj duchovnej sfére, v rozlíšení dobrého a zlého, časnosti a večnosti. Pomocou večne daných hodnôt z desatora. Potom materiálna zložka sa chápe ako predpokladová, pretože nestačí naplniť potrebu po zmysle života. Ale jej ťažké napĺňanie pre mnohých v súčasností rovnako konfrontuje zmysel života. Významný slovenský psychológ D. Kováč rozlišuje rudimentárnu osobnosť, ktorá väzí viacej menej iba v predpokladových zložkách, od osobnosti adjustovanej, ktorá reflektuje vonkajšie vplyvy sociálneho života a tak aj psychickú vrstvu a osobnosť kultivovanú, kde je osobnosť nakoniec regulátorom v prežívaní a prejavoch človeka.

Podľa V. E. Frankla, ktorý rozvinul poznatky okolo zmyslu života, je človek osoba, ktorou niekto je a vyrovnáva sa s charakterom, ktorý má zaujíma k nemu stanovisko, pretvára ho a stáva sa osobnosťou. V.E. Frankl uvádza, že náboženskosť má človek vrodenú. Ale pred ním to povedali osobnosti nového zákona, že obraz Boha nosíme v sebe. Ale je dobre, že sa nanovo veci aktualizujú z rozličných optík. To znamená aj polarizáciu medzi končeným a večným. Ohraničeným, tú svetským a transcedentnom. Dobrým a zlým. Skúsenosťou a vedomým príslušnosti k bytiu nad nami, ktoré nás nekonečne presahuje. Takto sa kladú tieto a iné polarizácie pred človeka v kontexte jeho každodenného života ujasniť si svoje postoje. A kontemplovať túto skúsenosť. To znamená pokúsiť sa ju uskutočniť vo svojom živote.

A to proti silám nihilizmu, ktoré sa budú usilovať zviesť človeka k súhlasu, že všetko to vyššie je iba ilúzia pre slabých ľudí, že človek je povolaný byť nadčlovekom. Spomínam si na jedného takého, ktorý razil názor, že počítače treba konštruovať čo najzložitejšie, aby sa vyradili hlúpy ľudia. O emóciách hovoril, že sú nepotrebné, iba rozum je potrebný. Potom je naozaj ťažké rozlíšiť čo je dobre a zle. Mať rád iných ľudí. Nazdávam sa, že toto je súčasťou škodlivého experimentovania s ľudskou prirodzenosťou.

Zatiaľ ešte môžeme voliť. Ale skúsenosť stredo Európanov a východo Európanov s totalitou je taká, že sloboda voliť skončí, ak ľudia budú voliť nadľudí. A dovolia experiment s ľudskou prirodzenosťou. Ako to bolo za totality. Pamätajme na to vždy, keď ide o to kto bude v inštitúciách, ktoré sú dôležité pre európsku kresťanskú civilizáciu. Nezrádzajme. Buďme verní kresťanským princípom života. Pretože to je aj o tom či si vieme vládnuť, alebo iba podliehame dojmom, ako zatiaľ ukazujú voľby prezidenta.

Stanislav Hvozdík