Pred piatimi rokmi zomrel kňaz-jezuita a spisovateľ Šebastián Labo. Bol to mimoriadny človek s veľkým počtom priateľov a za jedného z nich sa skromne pokladám aj ja.
Zoznámil som sa s ním v Ríme, kde patril do krúžku spolupracovníkov biskupa Pavla Hnilicu. A práve charizmatická osobnosť biskupa Hnilicu urobila z nášho prvého stretnutia pevný priateľský zväzok. Obaja sme mali rovnaký názor a rovnaké oduševnenie za idey, ktoré symbolizoval a presadzoval biskup Hnilica. Biskup Hnilica zasvätil svoj život službe bratom – pro fratribus.
V praktickej forme to bola materiálna a duchovná pomoc prenasledovaným bratom a sestrám v krajinách pod komunistickou diktatúrou. Kňaz a spisovateľ Šebastián Labo bol jeho verným a doživotným pomocníkom.
Šebastiánova cesta k oltáru nebola ľahká. Od detstva túžil po kňazstve, ale v prostredí, v ktorom mu bolo prisúdené žiť, nemohol svoj sen uskutočniť. Po maturite na gymnáziu v Kláštore pod Znievom v roku 1951 bol na Slovensku už len jeden kňazský seminár a ten bol pod úplnou kontrolou komunistického režimu.
Nuž dal sa na štúdium histórie a archívnictva. Po úspešnom skončení štúdií začal v roku 1956 pracovať v Slovenskom štátnom ústrednom archíve v Bratislave. Ale túžba po kňazstve v ňom nevyhasla a nedala mu pokoja. Hľadal spôsob, ako ju realizovať: keď nie na Slovensku, tak potom zahraničí. Lenže pre ľudí ako on, to bola „cesta zarúbaná“. Neprestával však dúfať. Ako zvykol o tom často rozprávať, prenechal celú záležitosť Pánu Bohu: „Ak ma tam Pán Boh chce, cestu mi ukáže. Zároveň som bol pamätlivý ľudovej múdrosti, ktorá radí: ´pomáhaj si človeče, aj Pán Boh ti pomôže´ a hľadal vhodnú príležitosť.“
Tá sa mu naskytla v období po-stalinského odmäku, keď Nikita Chruščov začal presadzovať politiku „mierového spolunažívania“.
V roku 1962 sa mu podarilo zaistiť si účasť na skupinovej zahraničnej túre do Sovietskeho zväzu. Navštívili mestá Ľvov, Kyjev, Moskva, Leningrad a Riga. Pri tejto ceste starostlivo sledoval, či je možnosť využiť turistiku ako relatívne bezpečný spôsob dostať sa na Západ. O čom v roku 1962 špekuloval, to sa mu v roku 1963 podarilo. Pokladal to za priamy Boží zásah do svojho života, odpoveď na jeho modlitby. Takmer zázračne dostal miesto v turistickom zájazde, ktorý zahrňoval nielen socialistické krajiny, ale aj kapitalistický Západ: Žilina-Kyjev-Odesa-Soča-Egejské a Stredozemské more. Keď ich turistická loď pristála na Sicílii, v meste Palermo využil príležitosť – prestal byť turistom a stal sa utečencom-emigrantom.
Z Palerma odišiel do Ríma, tam študoval filozofiu a teológiu na Lateránskej univerzite a 1. marca 1969 ho biskup Pavol Hnilica vysvätil za kňaza. Po kňazskej vysviacke vstúpil do jezuitského rádu a zároveň sa stáva spolupracovníkom biskupa Hnilicu v rámci jeho misijného diela Pro fratribus. V tejto práci vytrval prakticky celý svoj život – najprv v Ríme a potom v Nemecku.
Po páde komunistického režimu sa vracia na Slovensko. Žil v Trnave, ale jeho pôsobiskom bolo celé Slovensko. Ako pútnik- misionár navštevoval rozličné farnosti. Svojimi kázňami a prednáškami sa stal známym hlavne ako šíriteľ Fatimského odkazu Panny Márie. Posledné mesiace svojho života strávil v senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji, odkiaľ si ho Pán Boh povolal 22. mája 2014 – teda pred piatimi rokmi.
Od roku 1971 pracoval v nemeckom Koblenzi. Vydával časopis Pro fratribus – Stimme der schweigen den Kirche a popri tom sa činil aj literárne. Jeho prvým knižným dielom bola publikácia Das Attentat auf den Papst (1982), ktorá vyšla aj v slovenčine pod názvom Zabijem pastiera. Celkovo je autorom asi dvadsiatich kníh. Bol kronikárom apoštolských ciest Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Jeho poslednou publikáciou bolo polemické dielo Róbert Bezák; pravda o odvolanom arcibiskupovi (2014).
Dá sa povedať, že Šebastián Labo bol literárne činný až do konca svojho života a iba smrť mu vyrazila pero z ruky. A patrí sa ešte dodať, že ostalo po ňom rozpracované dielo Štyridsať rokov v blízkosti Božieho muža. Toto mala byť kronika jeho spolupráce s biskupom Pavlom Hnilicom, s dôrazom na posledné roky biskupovho života. Život biskupa Hnilicu až do roku 1995 je zachytený v dvojzväzkovej biografii Pavol Hnilica, biskup umlčanej Cirkvi, ale posledné roky jeho života (1995-2006) sú dosiaľ prázdnymi stránkami. Pri tom je to obdobie nezmenšenej biskupovej činnosti, bohaté na významné udalosti.
Šebastián sľúbil, že sa na túto úlohu podujme. Jeho prístup bol typický.
Vysvetľoval: „Naše životy boli tak úzko spojené, že si neviem predstaviť, ako by som mohol opisovať biskupove životné osudy bez mojich. A preto chcem v prvých kapitolách knihy predstaviť udalosti, ktoré formovali môj život.“ Asi od roku 2012 mi začal posielať na prečítanie a pripomienkovanie jednotlivé kapitoly, ktoré on označoval ako „hrubý náčrt“. Takto mi postupne poslal asi 100 strán rukopisu. Inak neviem, ako ďaleko v práci pokročil a či sa vôbec jeho rukopis zachoval.
Rukopis začína slovami:
Svoje spomienky na mons. Pavla Mária Hnilicu SJ, (30.marec 1921 – 8. október 2006) ako aj autobiografickú črtu môjho života začnem trocha neobvyklou prosbou na čitateľa. Ak by niektorý čitateľ alebo čitateľka už po prečítaní titulu knihy a niekoľkých strán získali dojem, že kniha chce byť akousi samochválou autora, tak ho láskavo prosím, nech knihu spokojne zavrie, odloží stranou a viacej sa k nej nevracia. Nejde tu o mňa, ja som tu iba druhoradou osobou, akoby tieňom Božieho muža, v blízkosti ktorého som prežil 40 rokov svojho pozemského života. Toľko na začiatok.
Viacerí priatelia, ale i blízki známi, ktorí vedeli o mojej dlhoročnej spolupráci s otcom biskupom Pavlom Hnilicom v zahraničí a aj po páde totality a ktorí poznali naše osobné vzťahy, ma hneď po jeho smrti v októbri 2006 naliehavo žiadali (a niektorí ma aj ďalej žiadajú) napísať jeho životopis. Pritom ma vyzývali a či provokovali, aby som v tejto súvislosti písal aj o svojom živote, čiže určitý druh autobiografie.
Zároveň chcem poznamenať, že v tomto smere najviac na mňa naliehal práve sám nebohý biskup Pavol. Postupom času získaval podrobnejší obraz o mojom živote doma, keď sme sa mi dvaja ešte nepoznali a naliehavo ma žiadal opísať všetko, čo som prežil doma a spoločne s ním v cudzine….
V poslednej kapitole zachovaného rukopisu Šebastián dojemne opisuje svoje lúčenie s rodnom obcou, s matkou a s kňazom vo Valaskej Belej:
Po skončení svätej omše a vyprázdnení Božieho chrámu veriacimi som niekoľko minút strávil v úprimnom rozhovore s pánom farárom Pavlom Kováčom, so statočným a nebojácnym vyznávačom Kristovým. Tešil sa môjmu plánu stať sa kňazom a prisľúbil vrúcnu modlitbu a zvlášť svätú omšu za šťastlivý útek v piatok 27. septembra 1963, kedy sa môj plán mal uskutočniť.
„Šebastián, neboj sa, buď si istý, že sa ti všetko podarí,“ znela jeho povzbudzujúca predpoveď, ktorá sa – vďaka Pánu Bohu – splnila. Svojím kňazským požehnaním a cumosculopacis – s bozkom pokoja – sme sa v tichu rozlúčili.
František Vnuk