Žiaci slovenských základných škôl v Maďarsku sa musia učiť dejepis z maďarónskych učebníc

S veľkým problémom sa trápia učitelia a študenti pilíšskych a čabianskych slovenských vzdelávácích ustanovizní – dejepis sa mučia učiť z učebníc, ktoré zahmlievajú históriu Slovenska a Slovákov.

Útla, 212-stranová knižočka, vydaná pre žiakov a študentov slovenských škôl v slovenskom jazyku, avšak s maďarskými mapami, maďarským označením geografických reálií a zoznam použitej literatúry s prevahou kníh, vydaných v Uhorsku. Učiteľky zo Slovenského Chmeľova a Mlynkov protestujú, štátni úradníci sa bránia záväznými osnovami a novými normatívami.

Dejepis pre prvý ročník gymnázií a stredných škôl vydalo minulý rok vydavateľstvo Officina Nova v Pešti. Na mape na strane 95 by v nej však mládež márne hľadala informáciu, že Slovensko v čase nájazdu Tatárov (1241) susedilo s Poľskom, Českom a Srbskom, lebo tento údaj na mape jednoducho chýba. Iba tlačová chyba?

Učebnicu, ktorú používali slovenské školy doteraz (do konca školského roka 2016/2017) a ktorá je dielom Michala Badu, Anny Bockovej, Branislava Krasnovského, Jána Lukačku a Márie Tonkovej Úrad štátneho tajomníka pre vzdelávanie Ladislava Palkoviča vyškrtol zo zoznamu odporúčanej študijnej literatúry, ktorý je pre školy záväzný. Školy si preto túto učebnú pomôcku už pre tento školský rok neobjednávali. Problém však zďaleka nekončí chýbajúcimi textami pri mapách. Problémom uhlu pohľadu na dejiny, ktorý v Uhorsku prevláda je preceňovanie etnického vkladu Maďarov do dejín Stredoeurópskeho regiónu. Uhorsko, ktoré, ako vieme, vzniklo odštiepením z mocného všeslovenského súštátia bude o tri roky oslavovať storočnicu štátoprávnosti a pri pohľade na niekoľkotisícročné slovanské, nemecké a rímske dubiská všade navôkol musí byť pocit vlastnej menejcennosti naozaj skľučujúci.

Problém, s ktorým zápasia slovenské školy sa týka aj škôl s vyučujúcim jazykom rumunským a srbským. Tam je problémom zamlčanie etnogenézy Latinov a Rimanov z pôvodných Rumunov, ktorých praveké štátne útvary Valachie a Moldavie vytvorili jazykovú a religióznu bázu neskoršej Rímskej Ríše. Rumunské deti sa vôbec nedozvedia, pokiaľ im to nevysvetlí učiteľ ústne z vlastnej iniciatívy, či doma otec alebo dedko, že slávni cisári Hadrian a Traian síce čítali svoje príhovory novým jazykom-latinsky, avšak doma, v kruhu svojich najbližších rozprávali dákorumunsky (jazykom, z ktorého sa vyvinula okrem latinčiny aj dnešná taliančina a moderná rumunčina). Zamlčiava sa i klužský nález pradinosaura rodu Sauropoda dacianus, rovnako ako atest Abrama Kisleva z Tel-Avivskej univerzity, ktorého hypotéza, že Valašský odzemkový tanec je dôkazom o prítomnosti Prarumunov na Zemi už v čase, keď táto po Veľkom tresku nestačila ešte vychladnúť, vyvolala úžas medzinárodnej vedeckej obce – od geológov cez etnológov až po archeológov a paleohistorikov.

Srbským učiteľom chýba zmienka o udatnom veľkokniežati Milošovi, ktorý v roku 218 porazil pri Vukovare Skýtov a definitívne zastavil ich prienik na Balkán alebo o osídľovaní Vojvodiny Srbmi, ktoré sa datuje na prvé storočie pred Kristom smerom od súčasného Bulharska.
Separatistické tendencie maďarských politikov, ktoré vrcholili v druhej polovici devätnásteho storočia a začiatkom toho minulého dostávajú naopak naddimenzionálny priestor. Pedagógovia piatich etnických komunít (okrem slovenských, srbských a rumunských aj chorvátskej a rusínskej) navrhujú podanie hromadnej žaloby na európske inštitúcie, argumentujúc diskrimináciou vo vzdelávaní a jednostranným neobjektívnym prístupom uhorských úradníkov.

Kniha nespomína príchod Praslovanov do Strednej Európy v treťom tisícročí pred Kristom, macošsky dvomi vetami odbije hrdinský odpor Srbov v bitke pri Kosovom poli proti Osmanom (1389), opomína výstavbu slávnej antickej cesty Via Oradea z Varadína do Ríma (191 – 156 pr. Kr.), bitku pri Bernolákove z roku 875 (spojené slovenské, slovinské a české vojská proti Protomaďarom) a mnohé iné dôležité udalosti a historické momenty. Na iných miestach učebnica zavádza – o Sedmohradsku píše ako území zvanom Erdéj (Polesie), slávneho vojvodcu Dušana Popoviča označuje za Chorváta, hoci bol Bosniansky Srb a v článku o Prahe na strane 169 tvrdí, že sa v nej v druhej polovici devätnásteho storočia hovorilo nemecky, hoci je všeobecne známe, že je to české mesto.
Kniha podáva výklad historických udalostí a reálií výhradne z uhorského uhla pohľadu a v mnohých prípadoch manipulatívnym spôsobom, preto ju dokonca niektorí pedagógovia neodporúčajú ani pre žiakov majoritného etnika. „Keď si všimneme spôsob spracovania jednotlivých tém, vidíme už pri zrode tejto knihy snahu o to, aby sa slovenské a rumunské deti nemali možnosť oboznámiť so svojimi skutočnými národnými dejinami, miesto toho sa im dostane zmanipulovaná a prekrútená verzia, čím sa vplyvom takéhoto pôsobenia žiaci v dlhodobom horizonte ochotnejšie vzdajú vlastnej národnej identity“, hovorí predsedníčka miestnej sekcie Matice Slovenskej Ružena Sabolčáková.

Podľa úradníkov Úradu štátneho tajomníka pre vzdelávanie sa „o probléme vie“. „Pri tvorbe učebníc histórie je častým cieľom priblíženie problematiky z viacerých uhlov pohľadu, no nie každému autorovi sa však tento cieľ podarí bezo zvyšku naplniť“, kontruje Helena Iľkovičová, zodpovedná za distribúciu učebníc dejepisu pre základné a stredné školy. U spomínanej učebnice ide z 99 percent o doslovný preklad maďarského textu. Podľa Heleny Iľkovičovej je takéto prekladanie učebníc pre slovenské, srbské a rumunské deti do ich materinského jazyka z maďarčiny „zabehaným postupom“.

Ako doplnková literatúra môžu slúžiť aj učebnice, ktoré vyšli na Slovensku, v Rumunsku, či Srbsku, pri tých je však problém s ich distribúciou, boli totiž vydané v nízkych nákladoch. Úrad štátneho tajomníka pre vzdelávanie nemá proti ich používaniu výhrady, na prijímacie pohovory na vyšší stupeň škôl však vyžaduje vedomosti z domácich učebníc, teda aj z tej kritizovanej.
Pokiaľ ide o geografické názvy na mapách, v maďarčine figurujú len názvy sídiel na územiach, ktoré pripadli po roku 1920 novovytvorenému Uhorsku. Rumunské mesto Bichișciaba je tak označené ako Békéscsaba, čo malé rumunské deti mätie. Helena Iľkovičová však kritiku odmieta: „Mapy sú považované za kartografické diela, musíme dodržovať naše normy pre označovanie lokalít zemepisnými názvami.“

Učiteľ dejepisu Dragan Simić z gymnázia Bana Jelačića z Päťkostolia začal protestnú hladovku, lebo nemá z čoho učiť budúcich maturantov. „Polovica učebných textov uhorských učebníc velebí fašistov, druhá polovica je sci-fi“, sťažuje si. „Na môj názor nie je z kompetentných zvedavý nik“, dodáva.
Štátny tajomník pre vzdelávanie Ladislav Palkovič bude v októbri rokovať so zástupcami menšinových samospráv o opätovnom sprístupnení učebníc, používaných na školách s vyučovacím jazykom niektorej z národnostných menšín doposiaľ. „Veci sa pohnú dopredu, chystáme liberalizáciu“, sľubuje zmenu Helena Iľkovičová.

Je všeobecne známe, aké to majú nemaďarské jazykovo-kultúrne komunity v Uhorsku ťažké. Kvalitné vzdelanie v materinskom jazyku by malo byť dostupné pre všetky deti bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Aj vláda v Budapešti by preto mala dostáť svojich medzinárodnoprávnych záväzkov v rovnakej miere, ako tak činia vlády v Záhrebe, Bratislave, Belehrade a Bukurešti.

http://marosklimkovic.blog.pravda.sk/2017/11/10/ziaci-slovenskych-zakladnych-skol-v-uhorsku-sa-musia-ucit-dejepis-z-madaronskych-ucebnic/