Odpoveď Antona Seleckého na reakciu emeritného biskupa Mons. Andreja Imricha

Odpoveď Antona Seleckého na reakciu emeritného biskupa Mons. Andreja Imricha
Bratislava, 31. júla 2019
Pochválený buď náš Pán Ježiš Kristus!

Milý otec biskup!

Ďakujem vám za vašu reakciu na môj článok „Výstrel z Auróry“ ohľadne denníka SME . Mrzí ma, že to tak „vypálilo“, akoby som na otcov biskupov útočil, ba pôsobil antiklerikálne . Nuž, jedno nešťastne zvolené slovko, alebo veta spôsobí niekedy nežiaduci účinok.
Cieľom môjho článku bolo odhaliť proticirkevný motív a „manévre“ denníka SME, resp. tých, ktorí sa za ním skrývajú. Rozhodne sa necítim byť kompetentný radiť v týchto veciach hierarchickej Cirkvi, čo má robiť, veď má aj tak dosť problémov. Žiaľ, máme ich aj my laici, a to čoraz väčšie. A nie všetci sú odhodlaní ísť do boja „na život a na smrť“. A už sa môžeme obrátiť okrem Neba len na vás, našich pastierov. Viete, mnohí laici by aj robili to, čo píšete, aj sa bránili, ale potrebujú duchovný zápal, inšpiráciu, potrebujú akési „nakopnutie“ , povzbudenie k odvahe. Potrebujú príklad.


Ako píšete, je pravdou, že my veriaci máme veľa možností sa brániť sami a máme to robiť. Avšak aj keď sme aktívni, sme ponechaní často sami na seba. Určite aj modlitba znamená veľa. Ale v tomto svete, ktorý útočí na veriacich kresťanov krikom, hlukom, nátlakom a žiaľ, im siaha aj na život, väčšia súčinnosť nás laikov s pastiermi je viac ako žiaduca. Taká transparentnejšia podpora a spolupráca „naprieč“ Slovenskom – naprieč diecézami.

Uvediem len malý príklad:
Otec Marián Kuffa. Dostal sa do „sporu“ s tými, ktorí škodia a chcú škodiť nielen Cirkvi, ale aj celej spoločnosti úplným odstránením akýchkoľvek prirodzených morálnych zákonov. Nuž, podľa svojho svedomia a kňazskej povinnosti a lásky ku svojim ovečkám otec Marián vzal kríž a vyšiel do ulíc. Dochádza dokonca do parlamentu, aby tam svojou prítomnosťou svedčil o svojej viere a podpore Božích zákonov. Sledujem to, ako som desaťročia sledoval zápas Cirkvi, či to už bolo za vlády komunistov, či teraz.

Žiaľ, musím povedať, že som nezaregistroval masívnu reakciu a podporu na túto bohumilú iniciatívu otca Kuffu. Ak náhodou o nej neviem, tak mi to prepáčte. Otec Marián Kuffa zodvihol Kristovu zástavu. Dokonca ratifikácia toho Istanbulského dohovoru bola pozastavená. Avšak dokedy? Neberte to ako útok, alebo antiklerikálny postoj, ale – len taká „rebelská“ úvaha: Je pre našich otcov biskupov cesta do Národnej Rady Slovenskej Republiky dlhšia ako pre otca Mariána Kuffu? Niekto im zakazuje tam prísť? Je nemožnosť na tejto slobode požiadať o vystúpenie v NRSR? Alebo usporiadať konferenciu KBS na tieto horúce témy, za prítomnosti médií? Čo by sa stalo? Zabránili by im v tom? To by ste videli ten „frmol“! Je to len na nás laikoch, aby sme tam pred budovou NR SR stáli, niekoľko desiatok ľudí, a prečkali ten výsmech a ľudskú osamotenosť?

Áno, oproti dobe „totality“ za komunizmu máme dnes nejaké tie možnosti. Bol som na obidvoch pochodoch Za život. Mali sme referendum za rodinu. Už viacero rokov dozadu tu boli pochody za rodiny. Teraz organizuje Aliancia za rodinu pochody Hrdí na rodinu. Áno, je to laická iniciatíva. Mne sa však vidia osamotení. Prečo? Máme tu Janu Ray – Tutkovú so zápasom za nenarodené deti. Miriam Kuzárovú so zápasom za prenasledovaných, a iné iniciatívy. V septembri bude opäť pochod Za život. Avšak pýtam sa, je v tejto dobe už veľmi pokročilého politického zápasu protivníka, ktorý vyhlásil – poviem doslova – vojnu proti Bohu, účinné ísť „len“ pochodovať? Navyše keď – minule – tam nemohli byť náboženské symboly, zástavy, sochy a podobne, ako to býva pri procesiách? Prečo? Aby sme niekoho „neurazili“? Komu sa to ideme podkladať? Poviem vám rovno, že taký „sekulárny“ pochod bude mať pramalý účinok. Hrať na gitarách, spievať a veseliť sa je dobré, ale: Prečo sa na tom pochode nemodliť napríklad ruženec?

Naši predkovia zvíťazili nad vpádmi Turkov s požehnaním sv. Otca a s ružencom, v Rakúsku na základe modlitby ruženca odtiahli sovietske vojská, a my máme ísť proti „čiernej šelme“ s gitarami? Prečo nevyhlásiť pred tým pochodom nejakú veľkú modlitbovú aktivitu? Pozrite sa, Poliaci, Briti aj Američania dokážu zorganizovať ružencovú reťaz okolo svojej vlasti, a to sú oveľa väčšie krajiny ako Slovensko, na ktorom sa každý rok zíde niekoľko stotisíc veriacich na Levoči! Ale kto to má vyhlásiť? My laici s tými podmienkami a dosahom, ktorý je minimálny? Čo sa dnes deje? Nuž stali sme sa neprijateľnými, stali sme sa extrémistami, netolerantnými „fundamentalistami“, a dokonca fašistami, ktorí iným „zakazujú“ vraj ľudské práva. Vidíme, čo sú to za „ľudské práva“ – tu sa proste uvoľňujú ruky diablovi, aby mohol pôsobiť v rámci legislatívy! A na veriacich sa ide uplatňovať akási duchovná „eutanázia“. My máme „odsúhlasiť“ diablovu slobodu. A ak nie, tak… (?)

Bol som svedkom ako disident prenasledovania aktívnych laikov za komunizmu. Rozmnožovali sa kvôli tomu letáčiky, samizdaty, s rizikom sa posielali správy do zahraničia. A dnes? Máme Rádio Lumen, TV LUX, Katolícke noviny, množstvá časopisov, o knihách ani nehovoriac. Ale sloboda je nádoba, ktorej využitie závisí od zápalu a nasadenia, ale aj odvahy tých, ktorí si ju vedia ceniť, a byť v službe aj s rizikom, ktoré to prináša.

Viete, ako dopadla ratifikácia zmluvy s  Vatikánom o Výhrade vo svedomí. Bolo to v roku 2006. My, veriaci laici, sme urobili čo sa dalo. Keď sme odovzdávali v NRSR hárky s podpismi – vyše 120 000 – viete, čo sa ma spýtali liberálni novinári? Či to vraj odsúhlasila KBS! Zrazu boli liberáli pápežskejší ako pápež. PREČO? Prečo tá Výhrada vo svedomí – ktorá bola dokonca vo vládnom programe – nebola prijatá? Politika? Naši milí protivníci si to proste vedeli zabezpečiť! A z „našej“ strany? Ešte mám v archíve reakcie na odovzdanie tých podpisov… Vraj sme to odovzdali „nevhodne“. Komu to bolo nevhodné? Keby Výhrada vo svedomí prešla, dnes by sme také starosti nemali, ktoré máme. Nuž, zmarená šanca. Je tu však aj veľa pozitív. Vidno, že viera Slovenska je pevná a že cyrilometodské korene a dedičstvo má trvácnosť. A Boh vie aj naše chyby premeniť na dobré ovocie, ak to myslíme úprimne.

Už dávno sa mi dostali do rúk zviazané dva ročníky Katolíckych novín z rokov 1947 – 1948. Čítal som tam burcujúce články kňaza – novinára Jur Kozu-Matejova. Žiaľ, tiež sa stal vo svojej dobe osihoteným. Nuž museli napokon prísť mučeníci, biskupi Pavol Gojdič, Michal Buzalka, Ján Vojtaššák… A Zdenka Schelingová a mnohí iní. Musí sa to opakovať? Ale násilie veriacich stmelilo a nadchlo k obetavosti. Dnes tu hrozí oveľa väčšie nebezpečenstvo. Nepriateľ Cirkvi sa poučil… Dnes je vlkom, ktorý sa obliekol za Karkuľku. A je účinný. Veď je otcom lži. Toto je väčšie nebezpečenstvo ako násilie. Nechcem nikoho poúčať, len na to upozorniť. Vo svojej publicistickej sfére vidím, že to robia viacerí. Bohu vďaka. Azda to nie je márne. Vidím veľa pozitív. Národ sa zobúdza, Duch Svätý vanie a naša Patrónka, Sedembolestná Panna Mária, tu viditeľne pôsobí. Ona nás nenechá v „štichu“. Myslím, že to vidí aj protivník Cirkvi a robí ho to nervóznym. Preto ten hysterický tlak na katolíkov.

Hovoríme si, že nás je väčšina a sme kresťanská krajina. Nuž ale – jeden taký azda nie patričný, ale výstižný príklad. Naši slovenskí hokejisti, keď začnú vyhrávať, poľavia, v akomsi domnení, že majú zápas „v suchu“. A súper to využije a porazí nás záverečným tlakom. Toto vidím aj v našom spoločenskom živote. Nechávame sa ukolísať v domnení, že nič nehrozí, veď je „demokracia“. Avšak práve vtedy treba mať „oči na stopkách“. Aby sme nedostali ten záverečný, podceňovaný, ale rozhodujúci „gól“ do našej bránky.

Píšete o pastierskych listoch. Viem o nich, samozrejme. Ani si nemyslím, že Konferencia biskupov Slovenska je nečinná. Ani im nechcem dávať na plecia to, čo máme robiť my laici. Som len hriešny človek, ktorý v živote urobil a robí množstvo chýb. Vnímam ale jedno veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozí. Že vlci chcú ukradnúť stádo. Za komunizmu „ukradli“ vlci stádu biskupov. Stali sme sa stádom bez pastierov. Dnes chcú „ukradnúť“ biskupom stádo. Verím, že sa to nepodarí. Cirkev brány pekelné nepremôžu. No je na nás všetkých, bez rozdielu, aby sme sa na tom víťazstve podieľali. Je to vlastne naša kresťanská povinnosť.

Milý otec biskup, ešte raz vám ďakujem za vašu odpoveď. Vážim si aj vaše postoje a činnosť ako pomocného biskupa spišskej diecézy. A veľmi sa ospravedlňujem za vzniknutý dojem útoku na hierarchiu. Vážim a cením si našich verných pastierov. Veď si ich vybral sám Kristus. K napísaniu článku o denníku SME ma viedla konštruktívna snaha brániť veriacich. Máte pravdu, že je veľmi potrebná podpora otcov biskupov zo strany nás laikov, a najmä modlitba za nich. Je tu potreba aj opäť sa stmeliť. Prekonať tú nebezpečnú taktiku protivníka – divide et impera. Jednota je dnes viac ako dôležitá. Sme predsa na jednej lodi Cirkvi – lodi Kristovej.
Ďakujem Vám aj za vaše vzácne požehnanie, a aj ja budem na vás myslieť v modlitbách a želám vám hojnosť Božích milostí a ochranu Panny Márie, ako aj dobré zdravie do ďalších rokov vášho života. Ave Mária! S úctou a v synovskej oddanosti Váš

Anton Selecký

predseda predstavenstva
Magnificat Slovakia, o.z.
Belinského 24,
851 01 Bratislava

https://gloria.tv/article/b3ft34qu27kV1bH4HS6bRrmHS