Historik F. Vnuk: Dokedy budú činy a výčiny partizánov „odvrátenou tvárou mesiaca“? Dr. G. Husák takto opísal podiel partizánov v povstaní: Ich tábory boli často brlohmi ožranstva, prostitúcie

V týchto dňoch sa v médiách objavuje záplava článkov, úvah a spomienok o udalostiach, ktoré pred 75 rokmi zmenili relatívne pokojné Slovensko na bojové pole.

To sa koniec-koncov aj dalo očakávať, pretože bola vojna a front sa približoval aj k našim hraniciam. Čo však bolo na týchto udalostiach neobyčajné a tragické, bola tá neuveriteľná skutočnosť, že to nebolo jednotné ťaženie proti spoločnému protivníkovi, ale boje medzi sebou a proti sebe. Povstanie bolo namierené proti tým najvlastnejším záujmom národa, proti vlastnému štátu.

Rany spôsobené vlastným pričinením sa dosiaľ nezahojili a názor na povstanie dosiaľ rozdeľuje slovenskú spoločnosť. Víťazná stránka by chcela z neho urobiť slávnu epopeju národa a bojovníkov-partizánov vytrvalo vykresľuje ako hrdinov bez bázne a hany. Lenže to je iba líce obrazu, ktorý – ako každá minca – má aj svoj rub. Bohužiaľ, ani po 75 rokoch sa nenájde politik, novinár, historik alebo publicista, ktorý by mal odvahu predstaviť verejnosti povstalecké bojové oddiely v ich objektívnej a skutočnej podobe. Je to tým divnejšie, že prvá realistická správa o činnosti partizánov v odbojovom hnutí na Slovensku, ktorá nazakrýva rub partizánskeho hnutia, existuje už skoro 75 rokov. Pochádza z pera pripravovateľa a priameho účastníka povstania Dr. Gustáva Husáka. Nachádza sa v obsiahlom prehľade povstaleckých udalostí, ktorý autor vypracoval pre moskovské vedenie KSČ už vo februári 1945.

Príslušný dokument uverejnil Vilém Prečan (v zborníku Slovenské národné povstanie. Dokumenty, Bratislava 1965, s. 972), ale „čiastkové údaje o partizánskom hnutí“ oportunisticky zamlčal. A hoci sa už pominuli časy straníckej cenzúry a autocenzúry, nikto z povolaných dosiaľ nedoplnil, čo V. Prečan pred 55 rokmi vynechal. Nuž, nech sa táto utajovaná časť zverejní dnes na poučenie “mienkotvorných” novinárov, publicistov a vedeckých pracovníkov, ktorí sa dosiaľ nevedia vyrovnať so skutočnosťou a konfrontovať fikciu s faktografiou. Aby sa im otvorili oči a videli, ako svojich partizánov hodnotila “rodná KSS” a jej vedúci predstaviteľ. Aby už konečne prestali prešľapovať na jednom mieste a vykročili vpred.

Dr. G. Husák takto opísal podiel partizánov v povstaní:

„Od jari 1944 veľmi činné boli skupiny na východnom Slovensku: slovenská skupina Kukorelliho, sovietska pplk. Stepanova a niektoré menšie. Menovite trate a cesty poškodzovali. Od júla ´44 aktívne vystupuje skupina Veličko, okolo Turč. Sv. Martina, Jegorov niečo neskoršie na Pohroní a niektoré menej známe a menej slávne skupiny, akých – slovenských – bolo v lete ´44 už hodne.

Pri započatí povstania partizánske skupiny sa nachádzali na nami oslobodenom území, alebo na toto územie prešli, napr. veľký oddiel pplk. Stepanova až od Bardejova. V tom bola istá absurdnosť, lebo pre radový boj ich oddiely sa nehodili a potom v kľudnom povaľovaní sa demoralizovali. Ovšem, najväčší hriech na partizánstve sa stal tým, že v prvých dňoch povstania kde-kto mohol tvoriť a tvoril partizánsky oddiel, dostal, alebo si z vojenských skladov vzal, zbrane a usadil sa v niektorom pohodlnom mieste na formovanie. Skupina Veličkova, ktorá má taký podiel na urýchlení povstania, bila sa statočne pri Vrútkach a Martine po tri týždne spolu s vojakmi. Aj niektoré iné statočne bojovali. Tam, kde bolo solídne sovietske velenie, bola disciplína a ako-tak mohli byť použití v celkovom rámci bojov.

Ale nové skupiny, narýchlo pozháňané domácimi ľuďmi, alebo sovietskymi zajatcami, ktorí utiekli z nemeckých lágrov a mnohými podozrelými indivíduami, stali sa pliagou nielen partizánčenia, ale i celého oslobodeného územia. Brali tieto skupiny autá, peniaze, šperky, tovar, všetko, čo chceli a v množstve, aké sa im zapáčilo. Ich tábory boli často brlohmi ožranstva, prostitúcie.

Hovorila mi jedna lekárka, že nemocnica je plná pohlavne chorých „partizánok“. Keď sme zakročovali proti takýmto skupinám, hrozilo sa nám zbraňami. Boli miesta, kde partizáni skutočne hrdinsky a krásne bojovali, ale boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom nevystrelili ani raz, zato domáce obyvateľstvo terorizovali denne. Nálada obyvateľstva sa obracala proti partizánom. Chodili jednotlivci i delegácie si sťažovať na prechmaty, obce si oddýchli, keď partizáni od nich odišli. Celé kraje boli terorizované takými skupinami. Robotníkom zvyšovali mzdy o 100 % a pod., inde vybrali peniaze z podniku, inde vzali kone dedine, inde všetky autá, inde muníciu, ktorá bola vezená armáde na front, atď. Mnoho ľudských životov padlo tiež zbytočne a márne.

Demokratická strana a vojsko sa ostro obracali proti partizánom a žiadali spraviť poriadok.

Komunisti kryli partizánov zásadne a snažili sa odstraňovať prechmaty v jednotlivostiach. Zrejmé bolo, že chýba autorita, ktorú by všetci partizáni rešpektovali. Jedného človeka – Hladkij – ktorý vystupoval z Veličkovho poverenia ako náčelník gen. štábu partizánskych oddielov na Slovensku, sme dali zatvoriť, lebo to bol bývalý cársky dôstojník a emigrant od r. 1918. Keď prišiel Šmidke z Moskvy, poverila ho SNR organizovaním partizánskeho štábu. Údajne mal mať v tom smere aj nejaké poverenie z Moskvy. Mne aspoň servíroval ako hotovú vec, že on taký štáb dá dohromady, preto som jeho poverenie v SNR presadil a všetci sa tešili, že sa poriadok zavedie. Rokoval s Veličkom, Jegorovom a inými. Keď prišiel z Kyjeva pplk. Chrapkov a neskoršie plk. Asmolov, dúfali sme, že sú tu autority sovietske, ktoré poriadok zavedú.

Zlepšenie isté časom nastalo, ale poriadok nie.

Väčšina skupín si aj naďalej robila, čo chcela. Štáb sa zorganizoval v dosť veľké teleso, práce mal vyše hlavy, ale podstata veci ostala nezmenená: všetky partizánske oddiely boli na oslobodenom území a len niektoré boli zasadené do bojov. V partizánskom štábe pracoval aj poslanec Slánský. Ja o detailoch partizánskych vecí informovaný som nebol, lebo v strane a SNR mal tieto veci Šmidke, preto iba denné pozorovania môžem uviesť.

Po vyprázdnení Bystrice partizánsky štáb sa presťahoval do Tureckej, v údolí k Donovalom. Celý štáb (Asmolov, Slánský, Šmidke, Manica, Kuchta) išiel potom s vojskom smerom Prašivá.

V partizánčení na Slovensku je mnoho krásnych a hrdinských kapitol, ktoré obyvateľstvo sympatiami sprevádzalo. Počas povstania bolo však aj ohromné množstvo ľubovôle, nedisciplinovanosti a teroru, čo im značne poškodilo.

Boli údajne také prípady že v Nemcami obsadenom území – v poslednej etape povstania – išlo obyvateľstvo žiadať Nemcov, aby ta prišli, že nemôžu už vydržať pod partizánmi. Konkrétne som počul taký prípad o Jegorovovej skupine v Turci, v tom Turci, kde celé obyvateľstvo sa tak krásne s nami chovalo. Keď som hovoril s istým sovietskym majorom z NKVD, ten sa ukrutne rozčuľoval nad postupom takýchto partizánov; tvrdil, že oznámi všetko na sovietske miesta a že sa hanbí za takých dôstojníkov.

Vysvetliť sa takéto faktá dajú: partizáni sa chovali statočne v boji, v izolácii, v riziku. Keď sa však dostali do pohodlného kurortu (Sliač, Kováčová, Donovaly, Špania Dolina, atď.), kde mali všetko, čo im oči žiadali: ženy, alkohol, autá a všetko, nechcelo sa im do horšieho a väčšinou nebolo nikoho, kto by im rozkaz dal, alebo splnenie rozkazu vynútil. Najlepším dôkazom tejto demoralizácie je, že pri krachu vojenskej časti povstania, sa veľmi mnoho partizánskych oddielov proste rozbehlo…“

Husákov obraz partizánov a ich neslávnej úlohy v povstaní možno pokladať za prvé a najhodnovernejšie vyhodnotenie pôsobenia partizánov.

Pozoroval ich činy a výčiny z blízka, vyhodnocoval ich podľa prísnych marxistických kritérií a rozhodne by bol radšej o nich písal s pochvalou a nadšením, keby bol k tomu mal čo len nepatrný podnet. Ale svojim českým a sovietskym súdruhom v Moskve sa nemohol vykladať bájky a povesti. Okolnosti si vyžadovali, aby opísal udalosti tak, ako sa ony odohrali.

Ďalší aktívny účastník povstania, generál Samuel K. Korbel vo svojich Pamätiach takto dokresľuje legendu o hrdinských partizánoch:

Sláva povstania bola hodne poškodená masovými vraždami, ktoré spáchali naši a ruskí partizáni. Jedna sa stala v Hájnikoch a druhá v Ľubietovej.

Medzi obeťami v Hájnikoch bol aj katolícky farár, poslanec Šalát, ktorý niekedy v septembri 1944 bol zastrelený spolu s ďalšími desiatimi osobami. Masová vražda v Ľubietovej, vlastne pri Ľubietovej, kde plukovníci Kanák a Zverin a ešte ďalší štyria dôstojníci skončili svoj život, čaká ešte na spravodlivosť. Vyšetrovanie tejto vraždy bolo dlho potlačované a odkladané a nakoniec protizákonne – lebo nešlo o politickú, ale o obyčajnú a vopred uváženú vraždu – po vojne amnestované…

Nenávisť a vyrovnávanie si osobných účtov išlo tak ďaleko, že mnohí nevinní ľudia skončili svoj život v masových hroboch. Jeden taký masový hrob bol blízko Mičinej, horskej dedinky vzdialenej asi 6-8 kilometrov od Banskej Bystrice.

Asi na pol ceste pred vojenskou strelnicou, veliteľ strelnice zastavil moje auto a pýtal sa ma, či chcem vidieť niečo, čo som ešte nevidel. V tomto ohľade mal pravdu. Asi 80-90 mŕtvol, údajne nemeckých špiónov, ležalo v dvoch dlhých priekopách. Veliteľ strelnice sa ma pýtal: „Dúfam, že súhlasíte, čo sme urobili s nepriateľmi.“ Ja som skoro nevedel vydať zvuk, hrdlo sa mi zvieralo od hroznej scény. No vidiac okolo seba ožratých ruských a našich partizánov, premohol som sa a na otázku som odpovedal pozitívne. Stál som nad otvorenými zákopmi a keby som bol odpovedal inak a vyslovil nesúhlas bol by som iste odstrelený a zmizol zákopoch. Keď som sa vzďaľoval od zákopov, počul som hlasné vzlykanie dvoch mužov, otca a syna ktorí sa mi snažili vysvetliť, že oni sú Slováci, práve tak ako aj tí ostatní už postrieľaní. U zase išlo o udavačstvo a vyrovnávanie si osobných účtov medzi susedmi. Oddýchol som si, keď som opustil toto miesto nespravodlivosti a ľudskej tragédie. Prípad som hlásil veliteľom povstania, no tí si to nevšimli, spoliehajúc sa viac na spravodajskú službu, ktorá bola v rukách mladých neskúsených dôstojníkov, čo nevedeli rozlišovať špiónov od ostatných… (Samuel Karol Korbel, Pamäti, ÚPN, Bratislava 2011, s. 103-104).

Už nám ostáva len dúfať, že v budúcich rokoch sa tieto nedostatky odstránia; že v roku 2044, sto rokov po vypuknutí povstania, naši potomci budú na tom lepšie, ako sú na tom súčastníci.

František Vnuk