Dňa 19. 11. 1903 sa v Kuklove narodil básnik Andrej Žarnov, vlastným menom prof. MUDr. František Šubík

Príkaz k vražde podpísaný Stalinom, najvyšším sovietskym predstaviteľom, Klimentom Vorošilovom, významným maršalom Červenej armády, Molotovom, sovietskym diplomatom, a tiež Anastázom Mikojanom, členom Štátneho výboru obrany. Na ľavej strane dokumentu je poznámka „za“ (v zmysle súhlasu) umiestnená za podpisom Michaila Kalinina a Lazara Kaganoviča. (Wikipedia)

Doktora Šubíka zahubila pravda o Katyni

Kto to urobil, urobil to hrozne, bol to hnus. Iba toľko povedal doktor František Šubík známym, keď sa ho pýtali na Katyň. To už mal za sebou roky väzenia a ponižujúcej existencie v trnavskej pitevni.
Zo zastrelených poľských dôstojníkov, ktorých našli postrieľaných v Katyňskom lese, sa podarilo identifikovať len 22 tiel. 
Profesor patologickej anatómie nesmel prednášať. Básnik v ňom (známy ako Andrej Žarnov) mal zákaz publikovať. Už tak nemohol žiť a chystal sa na ďalší útek do neznáma.

Písal sa rok 1952 a zase tu bola jar. Šubíkovho kolegu doktora Františka Hájka práve prinútili v Prahe, aby znovu verejne vystúpil a tvrdil, že poľských dôstojníkov v Katyni postrieľali nemeckí nacisti. Jeho „svedectvo“ uverejnilo Rudé právo. Šubík podobnému tlaku neustúpil ani tentoraz.

Šubík a Hájek boli členmi medzinárodnej komisie, ktorá sa o deväť rokov skôr, v apríli 1943 zúčastnila v Katynskom lese na obhliadke masových hrobov a na pitve niektorých zavraždených.

Bolo ich dvanásť profesorov, uznávaných patológov a expertov na súdne lekárstvo z rôznych krajín Európy, dokonca aj z neutrálneho Švajčiarska. Cestu organizoval Berlín a Nemci ju potom aj náležíte využili vo svojej propagande.

Po troch dňoch práce v teréne vznikol záverečný protokol komisie. Jeho najzávažnejší úsudok sa dal zhrnúť do jednej vety: „Mŕtvoly poľských dôstojníkov sú v hroboch pochované približne tri roky a smrť nastala ranou do zátylku.“

Z toho však vyplývalo, že ich tam pochovali na jar 1940, čiže v čase, keď Nemecko nebojovalo so Sovietskym zväzom a Nemci nemali Katyň pod svojou kontrolou. Naopak, vtedy sa nachádzala pod sovietskou okupáciou. Masové zabíjanie museli mať teda na svedomí represívne orgány ZSSR.

Zistenia komisie to priamo neuvádzali, čitateľ protokolu si však mohol urobiť len tento záver. Protokol podpísalo 12 členov komisie vrátane Šubíka. Len profesor Costedoat z Francúzska to odmietol urobiť, ale on už pred cestou vyhlásil, že vláda ho vysiela len ako pozorovateľa, a preto sa nezapojí do nijakých prác a spoločných deklarácií.

Pamätníci tvrdia, že Šubík vôbec nechcel cestovať. Napokon odišiel proti svojej vôli na príkaz ministra vnútra Alexandra Macha. Zavážilo aj to, že bol znalcom poľského jazyka.

Čo videli na mieste strašného činu

V Bratislave ešte žije doktor Imrich Sečanský, priateľ a svojho času blízky spolupracovník Šubíka-Žarnova. Na sklonku vojny spolu redigovali odborný časopis Slovenský lekár.

„Po návrate z cesty v máji 1943 mal profesor Šubík v Bratislave prednášku, v ktorej vypovedal pravdu o katynskej tragédii,“ spomína Sečanský. „Hovoril, že práca komisie prebiehala slobodne, ukázali im vyše deväťsto mŕtvol, z nich niektoré aj pitvali, aby určili termín vrážd i spôsob, akým boli uskutočnené.“

Šubík napísal o práci komisie a jej záveroch niekoľko článkov. „Všetky nami prehliadnuté mŕtvoly mali strelné rany v záhlaví,“ opisoval. „Boli vypálené z bezprostrednej blízkosti krátkou ručnou zbraňou kalibru 7,65. Značný počet mŕtvol mal ruky zviazané na chrbte špagátom.“

Počet takto popravených poľských dôstojníkov i radových vojakov v katynských masových hroboch dosahoval podľa zistení komisie číslo 8– až 10-tisíc. Jej členovia mali možnosť vypočuť aj svedkov tragédie. Šubíka zaujala výpoveď Rusa Parfeona Kiseľova, vtedy 72-ročného roľníka z neďalekej obce Kozia Hora.

Ten porozprával, že v apríli 1940 jazdili do Katynského lesa denne 3 až 4 nákladné autá, naložené ľuďmi. Kiseľov mal možnosť na vlastné oči vidieť, ako ich na železničnej stanici v Gniezdove hnali príslušníci NKVD do týchto áut z vagónov upravených pre trestancov. V Kozej Hore potom asi päť týždňov počúvali streľbu z Katynského lesa.

„Pred príchodom frontu v apríli 1945 profesora Šubíka našťastie evakuovali aj s rodinou do Rakúska,“ spomína ďalej MUDr. Sečanský. „Našťastie, lebo ho potom hľadali príslušníci NKVD. Už v júli 1945 však Šubíkovcov na žiadosť československej vlády deportovali späť. Profesora hneď uväznili.“

Víťaz chcel mať pravdu vo všetkom

Darmo sa Šubíka-Žarnova zastal jeho básnický kolega, povereník Laco Novomeský. Darmo sa ho zastala celá lekárska komora. Na obhajobu uväzneného pripomínali nielen to, že v Katyni bol proti svojej vôli, ale aj ako chránil pred gestapom krivými svedectvami lekárov, ktorí sa zúčastnili na Povstaní alebo mali takzvaný neárijský pôvod. V tom čase bol Šubík už šéfom slovenského zdravotníctva a riskoval všetko.

Medzitým sa skončil aj Norimberský proces, kde sovietska delegácia farizejsky zahrnula do obžaloby nacistických pohlavárov aj katynskú tragédiu. Obhajoba však nenechala z týchto obvinení „kameň na kameni“ a hlavný žalobca ich musel stiahnuť.

Rôzne intervencie pomohli Šubíkovi iba natoľko, že po 30 mesiacoch vo vyšetrovacej väzbe ho pustili na podmienku a prenasledovali ho na slobode. Musel preč z univerzity aj z Bratislavy. Takmer dva roky bol bez práce. Začiatkom roku 1950 ho napokon zamestnali ako lekára patológa v pitevni trnavskej nemocnice. Aj to len vďaka statočnosti jej vtedajšieho riaditeľa Mikuláša Nádašiho.

Ale biľag prisluhovača nacistického režimu zostával na Šubíkovi aj potom. Jeho český kolega z katynskej komisie Hájek sa zachránil čiastočným odvolaním svojich vyhlásení z rokov 1943 až 1945. A prečo teda podpísal protokol komisie? „Každému z nás bolo jasné, že v opačnom prípade by sa lietadlo s nami už nevrátilo,“ tvrdil Hájek.

Je irónia dejín, že obyvatelia okupovanej Európy boli prostredníctvom nacistickej propagandy informovaní o Katyni oveľa objektívnejšie, ako občania Spojených štátov a ďalších západných demokracií ešte niekoľko rokov po vojne. Tvrdí to český historik Mečislav Borák z Opavskej univerzity, autor knihy Vraždy v Katynskom lese.

Spojenecká tlač považovala totiž správy o masových hroboch v Katyni za súčasť goebbelsovskej propagandy. Predpokladalo sa, že majú vniesť rozpory do protihitlerovskej koalície. Keď navyše Katyn koncom roku 1943 znovu ovládali jednotky Červenej armády, zorganizovala Moskva vlastnú akciu. Poslala tam komisiu súdneho lekárstva vedenú akademikom Nikolajom Burdenkom, ktorá vydala z „obhliadky“ vlastné svedectvo, vyhovujúce politike Kremľa.

„Poľských dôstojníkov museli vyvraždiť Nemci, veď aj boli popravení projektilmi nemeckej výroby,“ uvádzalo sa v záveroch úradnej správy. Akoby v rokoch pred vojnou Sovietsky zväz nedovážal výzbroj a muníciu z Nemecka.

Sovieti neskôr „podopreli“ svoje tvrdenia výpoveďami zajatých nemeckých dôstojníkov. Istý Düre mal v leningradskom procese začiatkom roku 1946 priznať, že masaker v Katyni spôsobili nacisti a opísal, ako v tamojšom lese zastrelili a zahrabali okolo 15-tisíc ľudí, „samých poľských dôstojníkov a Židov“.

Tak rozhodol krutý Stalin

Aj na Západe začala pravda o Katyni vychádzať na povrch až po rozpade víťaznej koalície. Spustenie železnej opony však sťažilo prenikanie nových informácií na Východ, do štátov sovietskeho bloku. V samotnom Sovietskom zväze sa historický výskum obnovil a naplno rozvinul až v čase gorbačovovskej perestrojky.

Až po sprístupnení tajných sovietskych archívov sa ukázalo, že pravda o Katyni, za ktorú musel pykať Šubík-Žarnov, nebola ani nemohla byť úplná. V skutočnosti bola ešte oveľa hrozivejšia.

Ako zistila ruská historička Natalia Lebedevova, fyzická likvidácia poľských zajatcov, ktorú Stalin nariadil ešte 5. marca 1940, mala za cieľ „zničiť zvyšky poľskej štátnosti“ a bola v súlade s jeho vtedajšou globálnou politikou.

Už 7. septembra 1939, krátko po vpáde nacistov do Poľska, Stalin totiž v rozhovore s Georgi Dimitrovom povedal: „Zničením tohto štátu by sme mohli rozšíriť socialistický systém na ďalšie územia a obyvateľstvo – čo by bolo na tom zle?“

Zriedka sa pripomína, že z poľských vojnových zajatcov napokon nechali nažive – na Stalinov pokyn – asi 400 osôb, necelé 3 percentá. Tých, čo boli ochotní spolupracovať pri formovaní budúceho „sovietskeho Poľska“.

Život vydedenca ďaleko od vlasti

O druhom odchode Šubíka-Žarnova sa vie málo. Koncom apríla 1952 boli hranice „ľudovodemokra­tického“ Československa už takmer hermeticky uzavreté. Na druhý deň však mali byť veľkolepé oslavy Prvého mája a možno práve to oslabilo pozornosť ináč bdelých strážcov.

„Najprv sa hovorilo, že pána profesora aj s rodinou odviezol tajne americký vrtuľník,“ spomína Sečanský, „v skutočnosti však emigrovali na gumovom člne cez rieku Moravu do Rakúska.“

Nasledoval život plný utrpenia v táboroch pre utečencov, kláštoroch, lacných hoteloch. V Rakúsku, Nemecku a napokon v USA. Od augusta 1953 tam Šubík pôsobil ako patológ v štátnej nemocnici.

„Nemal ľahký život, najmä po autohavárii syna Karola, ktorý zostal ochrnutý,“ poznamenáva Sečanský. Osobné traumy a ustavičný boj o existenciu poznačili aj Šubíkovuú básnickú tvorbu v exile. Vydal už iba jednu zbierku, v nej však možno svoju najsilnejšiu báseň Slovenský žiaľ. Je o tom, ako „oponou hraníc prevŕtal dieru“ a ako si potom pripadal „jak vydedenec zhavranenej matky“.

Doma postihli perzekúcie príbuzných i priateľov. Sečanského zbavili riaditeľského miesta v bratislavskom Ústave pre výskum výživy a poslali ho do Prešova.

Šubík-Žarnov zomrel 16. marca 1982 na svojom americkom pracovisku. Sám si želal, aby jeho popol vsypali do hrobu syna Ivana na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, čo sa neskôr aj stalo. Bolo to už po tom, čo sa Michail Gorbačov verejne ospravedlnil Poliakom za katynskú tragédiu.

Vladimír Jancura
https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/165953-doktora-subika-zahubila-pravda-o-katyni/