Útoky v zahraničí nadobudli charakter každodennosti: prečo a dokedy? Povinnosť štátu: bezpečnosť

Pred asi týždňom som z pracovných dôvodov navštívil metropolu Londýn a napriek tomu, že som nemal záujem navštíviť centrum zo zvláštnym statusom, zvané The City, nakoniec sme sa aj tak ocitli na mieste, kde sa neskôr odohral jeden z posledných medializovaných teroristických útokov nožom.

Priznám sa, že po prečítaní tejto správy som si spomenul na to, ako opatrne a pozorne človek sleduje okolie v tomto meste, najmä ak má bezpečnostné informácie od istých štátnych inštitúcií

Európske obyvateľstvo v štátoch, ktoré pripustili nelegálnu masovú migráciu osôb z afrického a ázijského kontinentu do Európy, si potichu a možno iba v súkromí kladie dôležitú otázku: prečo a dokedy? Násilné a veľmi agresívne útoky osôb s neeurópskym pôvodom, migrantov alebo ich potomkov na pôvodné európske obyvateľstvo v západoeurópskych krajinách, sa stali doslova každodennou záležitosťou.

Paradoxne práve hlavný mediálny prúd spolu s príslušnými bezpečnostnými a politickými štruktúrami jednotlivých štátov, podliehajúci ideológii politickej korektnosti, dlhodobo upravuje údaje o kriminalite tohto druhu. Avšak niektoré tragické udalosti v posledných rokoch a dňoch (napr. Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Holandsko, Švédsko…), ktoré sa medializovali, svedčia o tom, že bezpečnostná politika EU krajín absolútne zlyhala.

A tak je logickým výsledkom, najmä v posledných rokoch, obrovský nárast násilnej kriminality, často so sexuálnym pozadím. Z relatívnej bezpečnej Európy sa stal priestor, v ktorom je doslova nebezpečný pohyb osôb vo verejnom priestore.

Pre Európanov je doslova civilizačným šokom toto brutálne násilie všetkého druhu namierené voči bezbranným deťom, najmä dievčatám.

Posledné medializované udalosti, či už z Británie alebo Holandska, každého racionálne uvažujúceho občana vedú k položeniu k vyššie spomenutej otázky. Podľa britskej tlače mal útočník v Londýne pripevnený nôž, ktorým dobodal viacerých ľudí (dvaja zomreli), páskou k ruke, ktorou ho zvieral.

O to náročnejšie bolo zneškodnenie útočníka, ktorého pred istým časom prepustili z väzenia, v ktorom bol z dôvodu predchádzajúcej násilnej kriminality a britská polícia bola presne informovaná o jeho extrémistickom a teroristickom kontakte s podobnými skupinami.

Tu je asi vhodné pripomenúť skutočnosť, známu z viacerých vedných odborov, čo je primárnou úlohou a povinnosťou štátu? Prvoradou úlohou a prirodzeným poslaním štátu je postarať sa o bezpečnosť vlastných občanov. Jednoducho povedané i z hľadiska histórie bol štát ľuďmi zakladaný najmä z dôvodu bezpečnosti, keďže nejaká skupina ľudí, napríklad národ, prirodzene potrebuje ochranu pred vonkajším a vnútorným nepriateľom.

Je zrejmé, že žijeme v dobe nelogických riešení, protikladov a politických paradoxov, kde prestávajú platiť logické a racionálne úvahy, pričom sa ignoruje evidentná realita života.

Predkladajú sa centrálne európske „riešenia“ migrácie, ktoré odporujú logike a elementárnemu zdravému rozumu.

Prečo si teda niektoré európske štáty nesplnili túto základnú povinnosť (bezpečnosť) voči vlastným občanom? Prečo tieto štáty, napriek tomu, že si nesplnili svoje základné poslanie, sú mediálne i politicky dávané za príklad ostatným štátom? A prečo tie štáty, ktoré sa usilujú v rámci vlastnej rozumnej bezpečnostnej politiky túto povinnosť splniť, sú zo strany iných štátov a európskych inštitúcií, kritizované za plnenie základnej úlohy štátu?

Prečo občania európskych štátov dávajú vo voľbách dôveru politikom, ktorí sú príčinou tejto bezpečnostnej katastrofy (vraždy, no go zóny, znásilnenie, lúpeže)? Prečo občania európskych štátov nedávajú dôveru politikom, ktorí chcú tejto bezpečnostnej katastrofe preventívne zabrániť alebo ju rázne ukončiť? Prečo je strkanie hláv politikov a hláv bezpečnostných zložiek do piesku považované za riešenie hodné nasledovania? Prečo nikto z kompetentných politikov a zo silových zložiek nenesie trestnoprávnu zodpovednosť (nie politickú, ktorá je výsmechom podstaty zodpovednosti) za tisíce zabitých a znásilnených občanov európskych štátov? Je príčinou týchto tragédií iba existencia „schengenu“ (tzv. spoločná ochrana vonkajších hraníc)?

Osobne mi je najviac známa situácia v Taliansku (kedysi krajina označovaná ako Bella Italia) a v Británii (kedysi krajina noblesnej tolerancie a gentlemanských spoločenských tradícií), kde už desaťročia prebieha multikulturálny „dialóg“ a geometricky rastie zbožňovaná diverzita. Je potrebné s bolesťou priznať, že kolíska európskej kresťanskej civilizácie (Italia) a kolíska demokracie (Británia) sa stali kolískami deštruktívneho multikulturalizmu, ktorý spôsobuje kolaps základných civilizačných vzťahov a zvykov.

Taliansky chaos, na niektorých miestach pripomínajúci doslova otvorenú masovú konfrontáciu, je škoda širšie komentovať. V rámci vlastnej osobnej skúsenosti z minulého a tohto roka mi členovia Paramedics London viackrát v rozhovoroch potvrdili, že okrem kriminality domácich zločineckých gangov, už tri desaťročia riešia najmä následky kriminálnych migrantských gangov, kde miera brutality dosahuje dovtedy nepoznané rozmery a frekvenciu výskytu.

Ostatné krajiny tzv. západu sú na tom podobne a politici týchto krajín v otázkach bezpečnosti konajú naďalej iracionálne, čiže bez toho, aby bola od nich vyžadovaná zodpovednosť za tento stav. A tak občania týchto západných krajín Európy prežívajú presne to isté, čo spôsobila nezodpovedná mocenská politika ich vlastných štátov v krajinách, odkiaľ táto migrácia prichádza: smrť, chaos a násilie, deštrukciu a kolaps. Dokedy?

Až keď sa tento multikultúrny hrniec natlakuje nekompatibilným mixom tak, že povolí bezpečnostná poistka a vybuchne, čím zničí všetko a všetkých?

Je načase sa zamyslieť nad osobnou zodpovednosťou v kontexte nadchádzajúcich volieb za bezpečnosť vo vlastnom štáte a za dobro slovenských rodín, žien a detí. Aký postoj k týmto bezpečnostným a migračným otázkam majú slovenské politické subjekty? Múdry človek sa učí na chybách iných a hlupák sa nepoučí ani na vlastných.

René Balák

https://www.hlavnespravy.sk/utoky-zahranici-preco-dokedy-povinnost-statu-bezpecnost/1973303